Už vtedy keď moja sestra prišla do puberty (má dvanásť) a ja som bola čoraz spoločensky vyťaženejšia sa niečo pokazilo....

Okrem toho, že moja sestra  je v puberte, asi pred dvoma rokmi jej zistili epilepsiu a berie na to divné lieky, ktoré spôsobujú, že je minimálne 50x nervóznejšia ako normálny puberťák. A ja, odkedy chodím na intrák, je to pre mňa náročnejšie v tom, že sa tam neustále venujem  ľuďom okolo seba, a aj keď chcete byť sám a zatvoríte sa do izby, veľmi dlho vám tá samota nevydrží.Tak sa mi akosi stávalo, že vždy keď som prišla domov, moja trpezlivosť, tolerancia a pochopenie sa vyčerpalo a zostalo mi toho veľmi málo. A to málo sa muselo deliť na moje dve sestry, brata, krsňatko a rodičov...Pfff...Nemožné! :D 

Dovolím si tvrdiť, že som trpezlivý človek, ale ako som už načrtla, vždy keď som bola nútená konfrontovať sa s mojou sestrou, akosi sa vytratila.Bolo jedno, či som prišla zo školy, obnovy, chvál, omše, stále tej trpezlivosti nebolo. A bola som k nej hnusná, veľmi. A potom ma to mrzelo. Ale zasa sa to opakovalo..a blablabla...viete si to predstaviť. Tak som sa zamyslela, buchla som si imaginárne po stole a povedala som si dosť! 

Začala som sa za to modliť. 

A veľmi som prosila Pána, aby ,keď sa vrátim domov z gdzn school, mi daroval voči nej Jeho lásku a pochopenie.

Bum! Keď som prišla domov, bola som ako vymenená! Niečo sa naozaj zmenilo! Dokážem sa s ňou porozprávať, opýtať sa ako sa má...a jej nepríčetné stavy ma absolútne nerozhádžu. A čo je na tom najviac mega, že cez vianočné prázdniny to bolo celý čas v pohode. Mamina mi hovorila, že si všimla, že moja sestra je omnoho pokojnešia...Atmosféra v našej rodine a o kúsok zmenila k lepšiemu. 

Boh je dobrý!