Blogy

« Späť

Tretia cesta

Tretia cesta
Aké sú znaky povolania do sekulárneho inštitútu? Viem, že nie som povolaná do manželstva. Ale neviem si predstaviť, že by som mala žiť v kláštore , kde sú prísne pravidlá a každý deň rovnaký. V určitú hodinu určitá práca alebo modlitba, krátky odpočinok popoludní a večer. Na znamenie zvončeka zanecháš, čo práve robíš a ideš robiť to, čo vyžadujú pravidlá. Poslúchaš do najmenších maličkostí a aj v maličkostiach si pýtaš dovolenie. Má to aj svoju krásnu stránku- nemáš starosti. Potrebuješ ponožky, šampón, zošit-dostaneš ,alebo dostaneš peniaze , ideš si kúpiť, donesieš účet a výdavok vrátiš. ....No nie každému to vyhovuje. V sekulárnom inštitúte si za hospodárenie zodpovedná sama, riadiš sa svedomím a dovolenie si pýtaš iba na drahé veci (potrebuješ doma novú mikrovlnku, práčka beznádejne odišla, alebo televízor...). Máš silnú túžbu zasvätiť sa Bohu, cítiš Jeho volanie, ale existujú okolnosti, ktoré Ti bránia zanechať svoj domov alebo prácu. Tvoji rodičia zostrarli a potrebujú opateru. Nemáš súrodencov, ktorí by sa o nich postarali a nechceš ich dať do domova dôchodcov. Niekto z tvojich súrodencov študuje a treba ho podporovať....Ale to Ježišovo volanie ti nedá pokoj....potom je možné, že si povolaná práve na "tretiu cestu". Naša hlavná predstavená , sestra Elisa, ktorá už je vo večnosti, nám pri svojej návšteve porozprávala, ako sa pred pár desaťročiami ocitla na tretej ceste ona. Vyštudovala matematiku a zacítila povolanie nasledovať Ježiša. Bola už profesorkou, keď sa odvážila ísť ku klariskám. Pretože bola maličká a chudá, povedali jej, že nevydrží prísne pôsty a rôzne skutky pokánia ako spať na slamníku na zemi. Že nie je súca. Skúsila to u milosrdných sestier. Tie jej povedali, že so svojou figúrou asi chorého na posteli neotočí a kuchárku nepotrebujú. Inde nepotrebovali intelektuálku...a tak sa to vlieklo bez výsledku. Nakoniec jej uršulínky poradili, že ony síce učiteľky berú, ale pre ňu by bolo lepšie žiť v sekulárnej forme s tou istou špiritualitou. Tam ju prijali, ku matematike pribudlo štúdium jazykov a napokon preložila veľa kníh z taliančiny do svetových jazykov redigovala časopis v troch jazykových verziách pre celý svet. V inom prípade takto "postihlo" povolanie lekárku. O tejto ceste nikdy nepočula. Išla teda tiež do kláštora. V prvom jej nedovolili urobiť si atestáciu (bez ktorej je lekár po určitom čase nepoužiteľný), v druhom prípade jej povedali, aby si medicínu úplne vyhodila z hlavy. Čo však, ak cítila rovnaké povolanie pomáhať chorým na odbornej úrovni a zároveň zasvätiť sa doživotne Pánovi? I pre ňu bola táto cesta riešením. Lebo u Pána neexistuje neriešiteľný problém.
Odoslané 3.1.2013 16:36.
  • ±0
  •  
  • (0 Hlasy)

Komentovať

Čo robia naše členky? Pracujú v rôznych zamestnaniach, vylúčené sú iba také, kde sa zarába pre kresťana neprijateľným spôsobom. Máme učiteľky, robotníčky, lekárky,podnikateľky,úradníčky, vychovávateľky,ekonómky,zdravotné sestry,železničiarka nás pred rokom predišla do večnosti..no a ....dôchodkyne, každá žije zo svojho platu alebo dôchodku. Spoločnosť ako taká nemôže zabezpečiť finančnú pomoc. Ale je na svedomí každej sestry, že ak zarobí viac, než potrebuje na živobytie, prispeje takej, ktorá je nezamestnaná, má dôchodok, ktorý jej nestačí pokryť všetky životné náklady . Kto môže, vypomáha službami vo farnosti-máme sestry, ktoré sa venujú mládeži, tie,ktoré majú teologické vzdelanie a kanonickú misiu (povolenie o. biskupa) vedú biblické krúžky,učia náboženstvo popri svojom zamestnaní, pomáhajú vo farskej katechéze, starajú sa o starých,chorých a bezvládnych , upratujú kostol, prispievajú na kresťanské webové stránky, jazykovo zdatné prekladajú korešpondenciu so zahraničnými komunitami, zaujímavé články z cudzojazyčných časopisov, ba i knihy. Musia to však robiť tak, aby zvládli predovšetkým svoje povinnosti na pracovisku. Ich zanedbanie by veľmi poškodilo povesť nielen inštitútu, v tých prostrediach nevie, že sú jeho členkami, ale povesť normálnej kresťanskej laičky. Svoju prácu sa snažia vykonávať čo najlepšie, ale nenápadne, bez ambícií vynikať. Na pracovisku sa neseparujú, nevyhýbajú sa spoločenským podujatiam,ktoré sú slušné.Väčšina stanov sekulárnych inštitútov zdôrazňuje, že úlohou členov a členiek je byť kvasom, ktorý nevidno, ale bez neho cesto nevykvasí. porov. Mt 13,33; Lk 13,20. Predstavení majú slúžiť.
Odoslané 2.1.2013 19:45.
  • +1
  •  
  • (1 Hlas)
Komentovať
ake krasne veci tu pisete. :-)
  • +1
  •  
  • (1 Hlas)
Odoslané 2.1.2013 21:08.
Čo je a čo nie je prekážkou prijatia? Telesný handicap nie je prekážkou, problém je iba v stretávaní sa, ak ide o pohyblivosť.Tam je potom možnosť, že niekto pomôže s prepravou,alebo sestra chodia navštíviť toho, kto pre postihnutie nemôže prísť. Prekážkami nie sú ani chronické choroby, ako napr. cukrovka, reumatizmus, kardiovaskulárne choroby, ochorenia tráviaceho traktu. Čo sa požaduje, je duševné zdravie,schopnosť zdravo uvažovať, prispôsobiť sa ,spoločenstvu, riešiť svoje problémy, riadne komunikovať . K doživotnému zasväteniu nemôže byť prijatá členka, ktorá napríklad chorobne podozrieva, ohovára alebo osočuje, nie je schopná udržať tajomstvo, alebo sa fixuje len na určité osoby. Ak sestra niektorú z ľahších porúch- neuróza, vyčerpanie, strach-dostane po vstupe, je pod poslušnosťou povinná sa liečiť. Väčšina týchto porúch sa totiž dá pri zodpovednom prístupe vyliečiť.
Odoslané 29.11.2012 9:28.
  • ±0
  •  
  • (0 Hlasy)
Komentovať
Takýchto inštitútov je na Slovensku okolo 10-12, existujú ženské, muźské i miešané.V niektorých sú iba laici, v niektorých i kňazi. Tá rezervovanosť- že bárkto nevie o nás, má svoje plusy i mínusy. O plusoch som už písala: naozaj sa dostaneme do prostredí, kde by kňaza alebo rehoľníčku -rehoľníka neprijali. Žijeme bežný život pracujúceho človeka(alebo študenta či dôchodcu), robíme to, čo iní kresťania.Drží nás vedomie , že patríme Bohu celým srdcom , že hoci mnohí a mnohé žijeme sami, sú tu sestry a bratia, ktorí sa za nás modlia. Modlíme sa- každý podľa svojich stanov -celú alebo časti Liturgie hodín. Nevýhoda- kvôli informačnej bariére máme nedostaok dorastu.Pretože nás je počtom oveľa menej ako rehoľných sestier, je i zo strany duchovných otcov o nás menší záujem. Nemajú potuchy, ako im môžeme pomáhať. Nebojím sa povedať, že aj otcovia biskupi by o nás mohli vedieť trochu viac. Rehoľné sestry nepovažujeme za konkurenciu, ale za iný spôsob povolania. Sú roviny, kde si môžme vzájomne pomáhať a obohacovať sa. Naša vlasť je trochu poznačená nedostatkom informácií a komunikácie z rokov 1948-89. Postupne sa snažíme i my prispievať do časopisov , ktoré sa zasväteného života týkajú a chystáme sa vydávať aj knihy o našichzakladateľoch, ich charizme a dejinách týchto inštitútov.
Odoslané 7.11.2012 19:44.
  • +2
  •  
  • (2 Hlasy)
Komentovať
Teším sa na ďaľšie články
  • ±0
  •  
  • (0 Hlasy)
Odoslané 7.11.2012 22:20.
a ja som myslela ze je len jeden, max. dva tri.
  • ±0
  •  
  • (0 Hlasy)
Odoslané 7.11.2012 23:00.
:-) super ze ich je tolko.
  • ±0
  •  
  • (0 Hlasy)
Odoslané 7.11.2012 23:00.
Ďakujem za info:)
Odoslané 26.10.2012 1:10.
  • +1
  •  
  • (1 Hlas)
Komentovať
Ako to funguje... Adepti sa zvyčajne dozvedia z tlače, stránok internetu a na Tv Lux, že niečo také existuje.Žiaľ, kňazi nie vždy vedia poradiť, pretože túto cestu nepoznajú, na teológii počuli alebo čítali o nej možno jediný odsek v skriptách....pomykajú plecami a najmä dievčatám poradia, aby sa radšej vydali alebo vstúpili do rehole. Niektoré spoločenstvá smú o sebe pomerne veľa písať a aj verejnosť vie o ich činnosti.Napríklad veľký počet slovenských katolíkov vie o činnosti dp. Maroša Kuffu, farára v Žakovciach, ktorý sa stará asi o dve stovky bezdomovcov. A existujú napríklad Don Boscove dobrovoľníčky, o ktorých sa nik nikdy nedozvie, kam patria. Iba niekedy sa ľudia čudujú- prečo sa to pekné, šikovné dievča s piatimi "p" nevydalo? Taká stredná cesta sme my- môže o jednotlivej vedieť ten, komu to z rozumných dôvodov povie. Ale nikdy nesmie vyzradiť, kto tam patrí ešte. Takže- mladá žena alebo muž nájde kontaktnú adresu a potom to už nasleduje....najprv zo pár rozhovorov s kontaktnou osobou, ak záujem trvá, stretáva sa so zodpovednou spoločnosti asi rok, niekto viac- a dostane príležitosť vyskúšať si to. Spozná pravidlá, životný štýl, modlí sa o svoje povolanie. Po tomto vstupe- podobne, ako je v reholi noviciát- sa stretáva už pravidelne s komunitou. Neopúšťa však svoju rodinu, zamestnanie, byt....smie mať ďalej priateľov, len o svojom štýle nehovorí....po dvoch rokoch už skladá prvé záväzky evanjeliových rád- poslušnosti, chudoby a panenstva. Najprv na dva, potom na tri roky.A potom sa definitívne rozhodne, či zasvätenie bude doživotné, alebo odíde. Až na niektoré výnimky nemajú členovia a členky ako spoločnosť špeciálny apoštolát, teda nejakú konkrétnu úlohu.Je čistá náhoda, že napríklad polovicu tvoria pedagogičky. Ale máme ekonómky, lekárky, pomocné sily, opatrovateľky, .. situácia je rôzna aj podľa krajín. Nie je bez zaujímavosti, že mladé záujemkyne pochádzajú najmä z krajín Afriky a Ázie.
Odoslané 25.10.2012 23:38.
  • +2
  •  
  • (2 Hlasy)
Komentovať
Táto stránka má ďaleko od toho, aby bola nejakou kortešačkou (náborom) do nejakého inštitútu či rehole. Má čisto informačný charakter a chce oboznámiť práve s rozdielom medzi rehoľou a sekulárnym inštitútom. Sekulárny inštitút je rovnocenné zasvätenia sa evajneliovými radami,nie je však spoločný život, prijímaní sú i chorí ľudia a niet obmedzujúcej vekovej hranice. Pretože nejde o manželsvo ani kláštor, nazvali sme to "tretia cesta". Poverenie somdostala preto, lebo ani mnohí duchovní otcovia o tejto forme zasväteného života nevedia, a nemajú tak možnosť informovať mladých ľudí, ktorí hľadajú takúto formu. Existuje brožúrka "Zasvätený život vo svete, ktorú vydala KBS pred niekoľkými rokmi, ale je už potrebné aktualizovať ju. Okrem toho existujú spoločnosti apoštolského života. Tieto majú spoločný dom, ale nevyžadujú sa sľuby, prípadne sa obnovujú, ale nie na celý život. A nedávno ste čítali, že v Žiline boli prijaté o. biskupom Galisom zasvätené panny. Líšia sa tým, že nebývajú spolu, skladajú iba sľub doživotnej čistoty a nepatria do žiadneho spoločenstva, podliehajú priamo otcom biskupom. Nuž-o tom to je.
Odoslané 14.8.2012 21:35.
  • +4
  •  
  • (4 Hlasy)
Komentovať
Ukazujem 7 výsledkov.

Kalendár Kalendár

Predchádzajúci
Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Na niektorých diecéznych synodách bolo odhlasované a schválené, že sa treba modliť nielen za "kňazské a rehoľné povolania", ale skôr za "Kňazské a duchovné povolania", pretože okrem reholí sú duchovnými povolaniami aj panenský stav -ako je vyššie uvedené, neviem či viete, že máme na Slovensku aj kňaza-pustovníka; nuž a práve povolania do inštitútov,ktoré pôsobia skrytým životom vo svete.
Odoslané 5.1.2013 10:45.