Slnečné blúznenie

     Niekedy sa človek môže celkom nečakane ocitnúť uprostred oslavy aj na pravé poludnie.  Sedíte si v plážovom klube, slnko pečie, vy po týždňoch zhonu relaxujete. Džús je oranžovej farby, slnko sa opiera do slamených  klobúčikov, keď  vám túto rozkošnú idylku naruší majiteľ plážového klubu a všetkých hostí pozýva na šampanské. Má narodeniny a hoci dodnes neviem, koľko mal vlastne rokov, zdržali sme sa do neskorého večera. Skvelú náladu umocňovala grilovaná kukurica a suši. Tanečky na pláži, priatelia to je lambáda, keď sa otvára ďalší kartón šampanského a slnko je príliš vysoko.

     Večer si ešte kladieme cudzojazyčné otázky a ani to slnko nie a nie sa ponoriť do vody..

,,Aj vy máte more?"  pýta sa Eduardo, už ani neviem pri koľkom pohári vína.

,,Kdeže...", s úsmevom odpovedá môj brat Ján.

,,My máme až 4 ! ", zdôrazňuje Eduardo a vymenúva, že z tej strany také, z tam tej strany také a z tamtej strany onaké...  a ukazuje rukou na všetky strany, až začnem celkom strácať prehľad o svetových stranách.

Po chvíli Eduardo stále neveriacky krúti hlavou  ,,Skutočne, vy nemáte more...?"

A premýšľa, ako sa tam u nás dá vôbec žiť. Chvíľu sa nad tým zamyslím i ja, veď bez mora je vzduch celkom iný..

     Je to srdce, čo si niekde uložíš, a ktoré na teba čaká. Naše deti a rodičia, naši priatelia, naše vzťahy a naše spomienky.

     Slnko sa zmenilo na akýsi ružovkastý nádych hladiny a kraj sa zahalil pouličnými lampami. Plážové kluby žijú, inde je ticho a počuť len tlmený šepot mora. Ján sa lúči a lúčim sa i ja.

     Odchádzame z pláže pozorujúc miestnych ako zakladajú ohňostroje, asi nejaký miestny zvyk. Ešte dlho kráčame popri mori a zdravíme toto iskrivé pobrežie. Aj miestny nám s úsmevom kývajú. Hej, aj ty Eduardo, si spomienka niektorého slnečného leta voňajúceho pohostinnosťou a otvorenosťou priateľského srdca.