Si tu? Nie si tu? Niekedy si prajem, aby si tu bol. Veľmi blízko. Keby som mala čarovný prútik, mávla by som ním a zaželala by som si, aby si sa vrátil. Aspoň na jeden deň. Na chvíľu. Na rozhovor bez slov... No je to iba sen. Prútik by som ešte naša, ale nie ten čarovný...

 

Mimochodom, vieš čo som si všimla? Vždy, keď sa tvoje meno objaví v kalendári, niečo sa stane. Niečo výnimočné... Niečo čo zasiahne do môjho života i do života mojich blízkych.

 Akoby si chcel, aby sme oslavovali aj tu na zemi, nielen vy tam v nebi. Zdá sa mi, že v deň svojich pozemských narodenín a menín mi organizuješ deň a napĺňaš ho novým svetlom.... Niekedy začínaš v noci, a niekedy skoro ráno... A ja vždy pri pohľade do kalendára myknem plecami a poviem: „Keby si tu bol, tak ti zaželám všetko naj alebo ti poprajem, aby si bol zdravý... Ale teraz neviem, čo ti mám priať... Tak ti chcem povedať, že aj keď si odišiel tam hore, veľmi mi chýbaš....“

Myslím, že v deň tvojho pozemského sviatku mi rozumieš viac, ako inokedy... A nielen ty.

Ozaj, nehovorí sa tomu v cirkevnej reči – orodovanie svätých?

 

Nuž, nech je to ako chce, a nech si tomu hovorí kto chce, čo chce... je fajn, že si tu. A že žiješ, lebo už obaja vieme, že smrťou sa život nekončí, iba MENÍ.

Ten tvoj pozemský na prvý pohľad nebol nič moc. Najskôr si na seba vzal masku rebela a posmievača a potom zasa trpiteľa na invalidnom vozíku, ktorý si časom vymenil za polohovateľnú posteľ. Tvoje telo sa kamarátilo s dekubitmi a poviem ti to otvorene, že ten kto ťa videl prvý krát,  hovoril poza tvoj chrbát, že si chudák, biedak a úbožiak...

No aj o tomto viem svoje. Za tvojim utrpením sa skrývalo obrovské srdce. Nebol si chudák, bol si Svetlo, ktoré hovorilo o láske, o priateľstve o tom, že všetko má zmysel, a to aj vtedy, keď človek nevidí a obklopuje ho tma.

Bol si smiechom, ktorý sa nesmeje „na umelú nôtu“ ako je to vo filmoch v telke, ale nechal si človeka aby dozrel a aby jeho radosť vychádzala z úprimného srdca...

Vlastne patríš medzi najväčších ľudí na svete, ktorých som doteraz stretla. A viem, že sa o mňa staráš presne tak, ako si to sľúbil....

V noc, keď si mal meninyi si vliezol do môjho sna. Sedeli sme na tvojom hrobe. Ja som strieľala šampanské a polievala ním kvety a ty si sa smial, krútil hlavou a volal: „Ty si stále taký istý blázon...“

Pozrela som sa na teba a poznamenala som s výčitkou: „Keby som vedela, ako sa oslavujú meniny a narodeniny v nebi, tak by som sa správala múdrejšie...“ Rozosmial si sa ešte viac... „To je skvelé!“ zabával si sa na mojej činnosti

„Vieš čo sa mi najviac páči?“, spýtal si sa pomedzi smiech.

„Nie,“ zavrtela som hlavou.

„Keď ma o niečo prosíš, a ja si s tým dávam načas..., nesplním ti to hneď. Vtedy prídeš k hrobu... a povieš. „No počkaj, veď ja ťa vykopem!“

Rozrehotala som sa s ním. Priznávam, robím mu to. Naučil ma to, keď bol na zemi a takým istým spôsobom sa prihováral ku svätým, ktorí ho počúvali na prvé slovo. A keď som sa čudovala, čo to má znamenať, žmurkol a povedal: „To pochopíš, keď budeš na božej strune....“

V tom medzi nás preletel  akýsi tieň a mala som pocit, že sa mi minulo šampanské. Môj nebešťanský pozemšťan stíchol a pozeral na mňa, ja som sa posadila na múrik a pozerala som pred seba...

To slovo, tá Božia struna... , ten zvuk života, tie slová o ktoré sme sa často delili... a spomienky na ubezpečenie, že Boh nám daruje všetko, o čo v modlitbe prosíme.... sa ma dotkli... A hlboko.

Zrazu sa mi nechcelo smiať, moje vnútro zaplavili výčitky... Niekde do diaľky som mlela niečo ako: „Prečo...“ Pýtala som sa na udalostí predchádzajúcich dní... na zrady.... na rozhodnutia, ktoré sa mi zdajú nezmyselné....  No nedostávala som odpovede. Namiesto toho ma ten „vo sne nezakopaný nebešťan“ nežne oslovoval menom. Čo otázka, to oslovenie.

Moje srdce postupne zapĺňala bolesť, hnev, zlosť a bezmocnosť. Nevydržala som to a prudko som sa otočila s neoblomným úmyslom, že mu to vykričím rovno do očí....

No nestihla som. Vo chvíli, keď som sa zahľadela do jeho tváre, zmizlo všetko o čom som si myslela, že ma napĺňa. Stratil sa všetok hnev, všetka zlosť i bezmocnosť.

 „Poď,“ povedal ešte stále sediaci na náhrobnom pomníku. Zaváhala som. Bolo to príliš skutočné, aby som nezapochybovala o tom, že to nie je sen. A vkĺznuť do náručia „ živej mŕtvole“ sa mi zdalo minimálne neetické...

No on čakal a pritiahol ma svojim súcitným pohľadom. Dovolila som mu, aby ma objal. Nastala chvíľa ticha... v ktorej sa utopilo všetko, čo bolo spojené s utrpením a ostalo niečo, čo sa len ťažko vkladá do písmen... Niečo lepšie, ako beztiažový stav, ktorý zažíva človek vo vesmíre, ľahšie ako páperie, pokojnejšie ako pokoj... „Nechcem ísť preč,“ fňukla som a ešte viac som sa vryla do jeho náručia...

 Usmial sa. „Musíš. Len som ti chcel povedať, že toto je to, čo ťa čaká a že nebo nie je výmysel...  A dnešnú oslavu mojich menín organizujem ja. Na to nezabúdaj... Dnes ťa pohostím...“

Prikývla som a v tom sa ozvalo hlasné „kikiríkanie“ budíka...

Ešte chvíľu som premýšľala o čom to vlastne všetko bolo... a o čom to je...

A doteraz sa nestíham diviť, čo všetko sa vprace do jedného dňa, keď sa zúčastňujem na oslave kámoša – nebešťana...

A nielen ja... Ale aj moji známi. Nebešťania nám svojim orodovaním vrátia hodnotu nášho života... Dokážu svojim orodovaním vyprosiť uzdravenie pre situácie, o ktorých sami seba presviedčame, že sú trvalým hendikepom nášho života... A tieto dni sú toho svedectvom...   

Čím ďalej tým viac, vo svojom živote zakusujem mocný príhovor tých, ktorí odišli do večnosti....

Skúste sa im prihovoriť v deň ich narodenín alebo menín... uvidíte..odmena vás neminie... myslím tá nebeská... a možno, vás niekto na trvalejšie napojí na „božiu strunu“

Dušičky v nebi i v očistci... ďakujem že ste poslami Božieho požehnania