Bolo práve 1. júla, a ja, ovešaná ťažkými taškami som sa plahočila k autobusu. Pred sebou som mala vidinu krásneho týždňa stráveného bez rodičov, s kopcom zábavy a robenia hlúpostí. Vedela som, že to má byť kresťanský tábor, ale akosi som sa zameriavala na niečo iné, než modlenie sa k Bohu.

 Bola som veriaca, ale taká, čo sa modlila iba vtedy, keď už mala výčitky svedomia. O kostole ani nehovorím. Takáto bola moja viera dva – tri mesiace pred táborom. Zvláštne bolo, že som si večer pred odchodom vytiahla náboženskú knihu a začítala sa do nej. Žeby ma Boh chcel pripraviť na to, čo sa odohralo na tábore?

Prvé tri táborové dni boli úplne normálne, aj keď už som modlitbu nebrala ako zahnanie výčitiek svedomia, ale ako príjemne strávenú chvíľu s Bohom. No na ďalší deň – bolo to v stredu – sa stalo niečo veľmi veľkého a veľmi zvláštneho, čo úplne zmenilo vzťah ja a Boh. Začalo to tak, že sme i s kamarátkou sedeli u vedúcich a počúvali kazetu s chválami. Z tej nahrávky bola cítiť taká zvláštna atmosféra a pokoj. Počúvala som, aj keď som skoro ničomu nerozumela.

Všimla som si, že dvaja vedúci plačú. Zľakla som sa, lebo som nevedela, čo sa deje. I mne sa do očí hrnuli slzy, ale podarilo sa mi ich potlačiť. Nechápala som, ako môžem plakať bez príčiny. Odišli sme za ostatnými pripravovať táborák. Slzy sa mi už čoraz ťažšie darilo potláčať, nakoniec som nevydržala a s veľkým nárekom som sa utiahla na miesto, kde som bola sama. Tam som preliala Niagaru sĺz, od ľútosti nad svojimi hriechmi – lebo v tej chvíli som uvidela všetky moje slabosti - , ale aj od radosti, že je Boh so mnou, že ma miluje a je ku mne milosrdný, veď mi dal taký obrovský dar pokoja!

Vedela som, že si to vôbec nezaslúžim, a Boh to vedel takisto, ale predsa sa nado mnou zľutoval. Povedala som mu tak strašne veľa vecí za tak krátky čas!  Otvorila som mu svoje srdce, aby ostal navždy vo mne, a aby bol môj milujúci a milosrdný Otec. V tej samote som chcela zostať celý deň, iba chváliť Boha, ďakovať mu za všetko a prosiť ho o odpustenie. Musela som sa však vrátiť k ostatným, i keď sa mi vôbec nechcelo. Mojich uplakaných očí si všimla vedúca. Pochopila, čo je so mnou. Šli sme sa poprechádzať a ja som jej všetko vyrozprávala. Ona mi vysvetlila, že sa ma dotkol Duch Svätý a vylial na nás svoju lásku. Neskôr som sa dozvedela, že toto isté zažila i kamarátka, s ktorou sme sedeli u vedúcich.

V piatok to začali  prežívať i ostatní. Znovu som i ja pocítila tú radosť a pokoj, ako v stredu. Od návratu domov sa zmenil celý môj život.                                                                                                                                   L, 14 rokov