Náš Boh je Boh živý a chce sa s nami podeliť o svoj život.

Náš Boh je Boh živý a chce sa s nami podeliť o svoj život. To je dôvod, prečo „Boh vysadil záhradu v Edene, ... a tam umiestnil človeka, ktorého stvoril.“ V Edene sa nám slobodne dal a priblížil ako prejav svojej dobrej vôle a túžby, aby sme sa mohli naplniť a uspokojiť v každom smere. Politika, umenie, veda, literatúra, filozofia, hudba, šport, zábava – všetko to, čo prispieva k ľudského rozkvetu, si Boh praje.

Ale potom vstúpil had. Rovnako ako my, aj had je Božie stvorenie. Jeho život úplne závisí od Boha. On nie je rovnocenný súper Bohu. Cirkev vždy učila, že zlo parazituje na dobre, nie je teda autonómny protivník.

Napriek tomu je ľstivý protivník. Núti Evu uvažovať o zákaze: „Či naozaj povedal Boh, aby ste nejedli z nijakého stromu v záhrade?“ Keď vysvetlila, on povedal: „Určite nezomriete! Boh dobre vie, že v okamihu, keď z neho budete jesť, budete ako boh poznajúc dobro i zlo.“

To je veľké pokušenie a veľká lož. Had presvedčil Adama a Evu, že ak a kým oni nebudú určovať význam a plán svojho života, nebudú slobodní. Povedané moderným spôsobom, svoje životy nebudú prežívať naplno.

Lenže poznanie dobra a zla je božskou výsadou, slúži to na nastavenie poriadku v živote niekoho, na určenie rozdielu medzi správnym a omylom. A to patrí len Bohu. Rovnako, ako vdýchol život a existenciu do nás, tak do nás vdýchol morálny a duchovný plán.

Keď presvedčíme sami seba, aby sme žili podľa našich vlastných podmienok, prestaneme byť skutočne slobodní a pri plnej sile.

Keď sa Adam a Eva zmocnili tohto poznania, boli vyhnaní zo záhrady. Nie preto, že by bol Boh pomstychtivý, ale preto, že je to prirodzeným dôsledkom konania, ktoré je vlastné iba Bohu. Človek má teda teraz vytvoriť svoju vlastnú záhradu.

Keď sa však zmocníme božstva, hocijaký život, čokoľvek, čo konáme, vysychá. Staneme sa malými dušami, zamknutými vo väznici nášho sebectva, obeťami Veľkej lži.