Mala to byť len krátka ilustrácia ako koná Boh, zameraná len na Farnosť ale pridala som tam aj mojich ďalších najbližších
26.1.2005 :
- Anička, stane sa niečo, keď dnes hora pôjde k Mohamedovi a nie Mohamed k nej?
- Nie! Prečo? O čo sa jedná?
- No, vieš, mysleli sme si, že keď máš dnes tie „okrúhle“, tak by sme to rozgúľali tu na fare, aby sme to mohli s tebou osláviť a k tebe by sme sa toľkí nevošli. Pán kaplán naštartuje tátoša a príde pre teba.
- Ale ako ja k tomu prídem?
- Ako hora k Mohamedovi!
- Vyrazilo mi to dych. Čo mám na to povedať? Zmôžem sa len na slovo. „Ďakujem!“
Neuveriteľné! Nechcela som oslavovať svoju 65-ku, lebo som bola bez peňazí. O 18.15 odchádzam s pánom kaplánom na Faru.
Na Fare bol pripravený slávnostný stôl, s obloženými misami, zákuskami, šampanským a pod., a pred slávnostnou večerou sme sa pomodlili spoločne: s pánom farárom, pomocným kňazom, s mamičkou pána farára, s pánmi kaplánmi, s dvomi mojimi sestrami z farského spoločenstva a ja.
Nič by mi nemohlo nahradiť tú krásnu a plnú radosť, ktorú som z tejto udalosti pociťovala, ale ju ešte umocnila báseň, ktorú napísal a zarámoval do skla pre mňa pán kaplán.
V rukách Božích je náš život,
Duch Svätý je jeho pilot.
Roky idú stále ďalej,
Vytvárajú krásnu alej.
Nech tie Vaše milá pani,
Svätá Anna stále chráni.
By ste bola plná sily,
V každej dobe, v každej chvíli.
Ježišom tak vykúpená,
Milosťou vždy prežiarená,
Nesúc takto celú seba,
Priamou cestou, až do neba.
27.1.2005 o sme mali sedenie skupiny; v kruhu bratov a sestier z Neokatechumenátneho spoločenstva – v radosti a v láske sme pripili na moju 65-ku, aj sme sa pohostili.
V nedeľu deti rozhodli, že bude spoločný obed rodiny v reštaurácii. Ten sa zmenil na oslavu v širšom okruhu rodiny, z ktorých ďalších členov pozvali moje deti náklady hradili tiež oni. Dokončili sme ju u mňa doma v mojom byte (pracovňa, spálňa obývačka s jedným oknom), s doma upečenými zákuskami (stihla som to aj fyzicky aj finančne pokryť).
Foto: Gify Nena
