Mladí z košického UPC boli tento rok piatykrát medzi Slovákmi v Rumunsku. Dva týždne zázrakov. Milosť za milosťou. Niesť Krista - niesť Lásku. Rozhodnutí dať všetko a zase prišli bohatší ako odišli. Boh je dobrý! Ďalej sa dočítate o niekoľkých zázrakoch, ktoré sme zažili :)

Dva dni pred odchodom do Rumunska. Plánovala som oddych. Opäť raz je potvrdená veta: "Plánovať je od slova plano." Namiesto oddychu telefonujem, ako keby som chcela prevolať nekonečný paušál. Vždy niečo vybehne na poslednú chvíľu. Tento rok nemáme šoférov, ktorí by nás odviezli a vrátili deväťmiestne auto späť do košického seminára. Na telefóne mi svieti poznámka: "JA sa o teba postarám J+" Najprv som tam mala len tú vetu, ktorú mi Pán Boh opakuje v ostatnom čase veľmi často. To "J+" tam pribudlo akosi samovoľne, keď som zabudla zablokovať klávesnicu. Po každom neúspešnom telefonáte s ďalším kandidátom na miesto vodiča tam a nazad si len polohlasne opakujem: "Všetko bude v poriadku. Všetko bude v poriadku. Všetko je v poriadku." Zrazu prichádza jeden telefonát, že Milan môže ísť. Veľký výdych. Volám mu, že sa ešte pokusíme zohnať niekoho, aby naspäť nešiel sám. No, kto? Matúš vravel, že možno by mohol ísť on, ak by už naozaj nemal kto. Vidím to tak, že je čas zavolať mu. Je na tábore, ale skúsi niekomu zavolať. Na druhý deň oznamuje, že môže ísť Patrik. Nepoznám ho ani on nás. Asi niektorého z kňazov áno, ale inak nie. Ide len tak, lebo sme v núdzi a on nám môže pomôcť. Druhý veľký výdych. Boh je dobrý a jeho dobrota sa zjavuje v Jeho deťoch. 

Je sobota ráno a my presúvame kopec vecí z chodby úpecečka do áut. Kopec vecí, ba priam hotový vrch. Asi len vďaka matematickej indukcii a viere horčičného zrnka sa nám tam podarí natrepať všetko. Veď keď sa tam zmestilo toto, nezmestí sa ešte aj gitara? Dobre, že colníci nechcú vidieť, čo všetko v tom kufri vezieme. Druhýkrát by sme to tam asi neneskladali. Okrem svojich osobných vecí a vecí na stretká, vezieme aj liečivé masti na kĺby pre starších ľudí, ktorí si ťažkou prácou na poli alebo vo fabrike poškodili zdravie. Navyše mnohí nemajú dosť peňazí, aby si také niečo kúpili sami. Berieme aj nejaké lieky a pomôcky do hospicu. Na všetko toto sa vyzbieralo mnoho ľudí po celom Slovensku. A ja som opäť raz presvedčená, že ľudia sú štedrí. Veď sú Božou slávou. Jurko, Jany, o.Henrich, Dorotka, Dadka a Milka vystupujú v Sintea Mica. Malá dedinka, ktorá má svoju maličkosť ešte aj v názve (mica je po rumunsky malá), mi po troch rokoch misijných prázdnin prirástla k srdcu. Deti, ktoré vás vedia vystískať tak, že vám až vyráža dych (doslova), tetky a svákovia, ktorí nás majú radi ako vlastných. Tento rok tu neostávam. Idem do Butínu. Sedím v aute a: "Všetko bude v poriadku. Všetko JE v poriadku."

Prichádzame do Temešváru. Zábava graduje! Potrebujeme nájsť Hospic Božieho milosrdenstva, pri ktorom je kláštor slovenských sestier. Vďaka ich pomoci môžeme chodievať do Rumunska k Slovákom. Chceme sa s nimi stretnúť, poďakovať im, dať im spomínané lieky a aj peniažky. Keď som pár týždňov pred tým telefonovala so sestrou Sáviou, čo by potrebovali do Hospicu, tak ako prvé z nej vyhŕklo, že práčku. Decentne som vtedy dvihla jedno obočie a pomyslela som si: "E? Tak toľko peňazí asi mať nebudeme." Myslela som skôr na nejaké lieky, plienky pre dospelých a tak... Nakoniec po zvážení všetkých okolností sme sa rozhodli, že im darujeme peniaze - niečo doložia a kúpia si práčku. Sestra Sávia momentálne nie je v kláštore, preto peniaze predávam sestre matke predstavenej, matke sestre predstavenej, ...jooooj....matke predstavenej, sestre Júlii. Obe sestry, Sávia a Júlia, po nás prichádzajú v deň nášho odchodu, o dva týždne neskôr, aby nás odviezli z Butínu do Sintea Mica. Sestra Sávia mi vraví: "Už máme práčku! A ešte nám aj niečo zvýšilo. Vieš, v ten deň, keď som dostala peniaze od vás, sa pokazila ešte aj ďalšia práčka. Tak sme ju hneď utekali kúpiť." Odpadávam. Cítim, ako cez nás Boh napísal sestričkám v Rumunsku obrovský transparent: "JA sa o Vás postarám!" Ale späť k ceste po Temešvári: Temešvár je bludisko a chaos. Raz nám jedna zo sestier vravela, že keď si robila vodičák v Bratislave, tak ju uisťovali, že potom už zvládne čokoľvek. Ale toto bol pre ňu šok. No tak sa moceme po uliciach a uličkách. Ešte sa moceme. Pýtame sa policajtov, kadiaľ ísť. "Rovno, doprava, rovno a ???" Stále sa moceme. Našli sme koniec cesty. Pýtame sa na cestu mladého páru. "Nó..., pôjdete rovno, potom musíte doprava, potom.... Hmmm, ste tu autom? Pôjdete za nami." Idú pred nami, prechádzajúc celý Temešvár - len tak, lebo to potrebujeme. Sme nimi očarení. Aspoň čokoládu im chceme dať. Katka ju musí držať chvíľu pred klimatizáciou, aby sme im nedarovali nutelu. Pred Hospicom nám len zakývajú z okienka a idú ďalej. Aký úžasný musí byť Boh, keď ľudia dokážu byť takýto nádherní.

Konečne večer prichádzame do Butínu. Mirko, Martin, o.Marcel, Miška, Katka, Veronika. Obzeráme si domček. Volajú ho "Slovenský dom". Je útulný. Chýba tu len chladnička. Vedeli sme, čo nás čaká, tak sme si kúpili aspoň malú autochladničku. Nič moc, ale lepšie ako nič. Vždy ju treba na pár hodín vypnúť, aby nám predčasne neodišla. Katky, ktorá tu je už po tretíkrát, sa jedna teta pýta, či máme fridžider, lebo veď kam si dáme všetko to jedlo. Dobrá otázka. Pohostinnosť domácich sa ešte len rozbieha. Katka vraví, že sme si priviezli takú maličku z domu. Poobede sedíme s deťmi pred domčekom a nacvičujeme piesne na svätú omšu. Ide nám to. Denis si podľa vzoru kráľa Dávida, o ktorom hovoríme na detských stretkách, oblieka kráľovský plášť a svojpomocne a Miškapomocne vyrobenú kráľovskú korunu z výkresu. Voláme ho redžo. "Ty mi dáAvaš, nohy jeleniiiiic, s tebou naberiem...." Pred domčekom parkuje nákladné auto s naloženým fridžiderom. Nechápeme, čo sa deje. Denis zachraňuje situáciu - vstáva a víta chlapov, ktorí skladajú chladničku z auta: "Pojcce, prijmem vás." Máme megachladničku, Pripravenú na všetku štedrosť našich drahých Slovákov.

Myslím, že už je toho dosť na jeden blog. Ale ešte to určite nie je všetko. Možno, keď sa dostanem k fotkám, napíšem ďalší blog, aby ste vedeli a videli, čo všetko sme tam robili. Ale aj tak všetko nezapíšem. Nedá sa. Lebo celý náš život je milosť za milosťou. Zázrak za zázrakom. Ako milované deti všemohúceho Otca musíme čeliť zázrakom :) YES!