1 Zlo ako filozofický problém
Vo všeobecnosti sa stretávame s rôznymi názormi, ktoré v nás nechávajú istú syntézu myšlienok a indikujú na zlo v rôznej podobe. Ak by sme chceli obísť túto tému, nemohli by sme z časti vidieť svet v reálnom ponímaní, pretože všetko, čo sa dotýka nás a nášho života, dotýka sa nás ako faktická realita, v ktorej sa zlo prejavuje. Z hľadiska postojov individuálnych, spoločenských, či rozličných vrstiev, do ktorých je človek včlenený, si kladieme otázky: Prečo je zlo? Akú má podobu? Existuje vôbec zlo? A ak ho fakticky vnímam, súhlasím s ním? Práve tieto otázky v nás vyvolávajú zárodok odpovede, ktorá provokuje ľudskú bytosť, aby skúmala a hľadala zmysel života, jeho podstatu a cieľ. Hoci sa touto témou zaoberalo množstvo veľkých filozofov, mystikov a teológov, problematika zla nie je úplne dostatočne vysvetlená. Mohli by sme podotknúť, že v človeku sa táto otázka síce neustále ozýva, avšak ako bytosť vo svojej podstate (substantii), nie je schopná absolútneho poznania, iba morálneho. Teda zaoberanie sa touto témou je viac – menej čiastočné. Je tu reálna možnosť (potentia) spoznávať, avšak v obmedzenosti človeka je mu skryté úplné poznanie. Vzopretie sa voči základnej voľbe (optio fundamentalis) a následná strata radosti prvých rodičov v raji, spôsobilo základný zvrat v existencii ľudskej osoby. Tento rozhodný moment sa stáva východiskovým bodom pre pochopenie danej skutočnosti, že človek so všetkými svojimi štruktúrami a individuálnymi cieľmi, nie je schopný gnozeologicky tento problém preskúmať. Kniha Genezis podáva nádherný popis stvorenia: sveta, rastlín, zvierat, človeka a všetkého okolo nás, pričom sa dozvedáme, že na počiatku bola zem pustá a prázdna a duch Boží sa vznášal nad vodami. Táto skutočnosť indikuje, že veci dostali svoj sled a postupnosť od nejakej vyššej príčiny, ktorá ku svojej existencii nepotrebuje nijakú ďalšiu – teda od svojho Stvoriteľa. Boh stvoril všetko dobré, on sám je dobrom, zlo preto nikdy nepochádza od Boha. To čo je teda dobré, musí byť nevyhnutne aj krásne a pravdivé. V rámci týchto tvrdení možno Bohu pripísať relatívne atribúty v ktorých vieme povedať, čo Boh je, teda Verum, Bonum, Pulchrum. Keby by sme sa pokúsili opierať o to, čo Boh nie je, mali by sme skúsenosť s negatívnou cestou poznávania Boha. V tomto kontexte Boh nemôže byť deliteľný, zlý ani hmotný. Preto je kongruentné tvrdenie, že Boh dopúšťa zlo, ale vždy s cieľom vyťažiť z neho ešte väčšie dobro. Z pohľadu filozofického členenia zla, v rámci teoretického poznania, zlo vo všeobecnosti rozdeľujeme na fyzické – kde sa pociťuje niečo ako bolesť, utrpenie, teda stav, ktorý má možnosť čiastočne ubrať o krásu a s ňou spojené dobrá. Takéto zlo nerobí z človeka bytosť konzekutívne zlú, človek je a zostáva bytostne dobrý. Tu sa prejavuje narušená ľudská prirodzenosť a sám človek spoznáva čím je, resp. čím vlastne nie je. Pod metafyzickým zlom, kde existencia človeka závisí od nutnej príčiny, ktorá je absolútnym dobrom a nepotrebuje nijakú inú príčinu, aby sama o seba mohla jestvovať, sa dostávame k tvrdeniu, že akékoľvek epistemiologické poznávanie skutočnosti o bytosti samej, nie je dostačujúce na to, aby odhalilo príčinu existencie zla. Dôvodom je kontingentnosť bytia, preto ľudská vôľa a jej prirodzenosť neobsiahne hĺbku, šírku a dĺžku Božieho milosrdenstva. A napokon, ako sme spomenuli vyššie, človek je bytostne dobrým človekom, jeho vôľa je však slobodná, preto smeruje k morálnym skutkom, totiž dobrám, ktoré je schopný vykonať. Zlý skutok je prejavom náklonnosti človeka, ktorý je ranený hriechom, ku zlu, preto hovoríme o zle morálnom. Z hľadiska morálnosti vykonaných skutkov, sloboda preto vždy predpokladá zodpovednosť za vykonané skutky.
In: Candrakova, Iveta.: Problematika zla a poznanie Boha ako absolútneho Dobra.
