A svojho blížneho ako seba samého. V poslednú dobu, som si začala všímať ľudí viac ako obvykle. Ich správanie medzi sebou, úctu k sebe navzájom, ich výraz tváre keď idú mestom sami a nejaký bezďák sedí na zemi s nastavenou rukou. Niekto okolo neho prejde, len tak. Niekto sa naňho pozrie úprimným pohľadom ako by chcel vyjadriť ľútosť nad tou úbohosťou, niekto len otočí hlavu na druhú stranu ako by tam ten človek ani nesedel, no a málo ľudí mu dá nejaký ten cent. Bez ohľadu nato, kde patríš Ty, čítaj ďalej.

Všetko sa to začalo tým, keď som predávala narcisy ako dobroľníčka. Išla som po meste s partiou báb a oproti nám išla taká malá rómka. Pozerala na tie malé žlté kvietočky, ktoré sme pripínali okoluidúcim ľuďom a nevedela prečo to robíme, alebo čo to robíme. Len tak stála a pozerala. Keď som ju zbadala tak možno čakala reakciu, kedy sa jej spýtam, čo tak pozerá, alebo neviem. Ale keď som sa jej spýtala či chce jednu, tak neisto prikývla hlávkou, ako by sa bála, či nebude musieť platiť. Ja som sa na ňu len usmiala a povedala, že to bude mať ako darček. A tak som k nej prišla a pripla jej to na sveter. Ona poďakovala a odišla preč. Neviem ako sa v ten moment cítila, no keď som sa na ňu pozrela, tak išla tak hrdo, ako by som ju obliekla do princeznovských šiat a na hlavu dala korunuu a ja som sa cítila podobne.
Kúsok lásky, ktorú som dala dievčatku sa vo mne stonásobne rozmnožila a zrazu som mala pocit že môžem rozveseliť celý svet. Lebo ak ty dáš, dostanes stonásobne viac. Je to parádny pocit. Kedy som urobila tak malú vec a pri tom tak veľkú.

Minule som išla s kamošom na aute a skupina rómov nám vbehla do cesty. On vtedy povedala takú známu frázu :"Zrazíš ho a zavrú ťa ako by to bol človek." Po jeho dlhom výstupe a nadávok na našich spoluobčanov sme sa začali rozprávať na túto tému. Povedala som mu, že aj oni sú ľudia a samozrejme začali témy o tom, ako my (teda ja ešte nie) na nich zarábame atď.

Po celom tomto našom rozhovore mi bolo tak zvláštne, pretože aj ja som sa s tým kamošom nerozprávala s najväčšou úctou a láskou. Silou mocou som si chcela presadiť svoj názor a ukázať sa len v tom najlepšom svetle pomaly ako by som bola Matka Tereza.

A to je posolstvo môjho celého príspevku. Ak hovorím o tom, ako som potešila rómske dievčatko, alebo kúpila obed bezďákovi a pri tom chcem viac poukázať na moju pokoru a úctu voči ním a nie na to aká je Božia láska veľká, že mi dovolí podeliť sa o to, čo on mne dáva do srdca, ako sa on správa ku mne a dáva mi odvahu a bez neho by som to nedokázala, tak nepresvedčím ľudí o tom, aby to robili tiež. A tak nie len k tým najchudobnejším a najúbohejším je nutné správať sa s úctou, ale rovnako aj k rodičom aj keď nám lezú na nervy, aj k mladším súrodencom, ktorý nám nedajú pokoj pri učení a aj k ľudom, ktorý nás za chrbtom ohovárajú, pretože zlo premáhajte dobrom teda nenávisť LÁSKOU, úctou a pokorou. A verím, že to prinesie ovocie. Už len pokoj a väčšiu lásku do nášho srdca, ktorou budeme tak plný, že z toho explodujeme. A svet bude hneď krajší. :)

A tak sa majte radi, žehnajte si a chodťe do vštkého s láskou.