Mám kamaráta. Sedí vo väzení. Urobil chybu a teraz za to pyká. Je tam teraz sám zavretý v malej izbe a čučí do steny.. Na okne má mliečne sklo a za ním mrežu. Von nevidí, iba počuje. Je mu smutno...

Nedávno sme ho boli s priateľkou pozrieť, teda vlastne mu iba zatrúbiť lebo návštevy má povolené zriedka. Boli sme tam na našej motorke značky v-strom v našom slengu „stromovi“. Zatrúbili sme pod oknom, zavrčali motorom a kričali jeho meno. Za chvíľu sa z jedného okna cez malý otvor vysunula tmavomodrá pánska mikina. Trčal iba kúsok. Nevideli sme ho ani on nás. Na okne má mliečne sklo a za ním mrežu. Cítili sme, že je to on. A on vedel, že sme to my.

Za týždeň sme dostali list. Stálo v ňom veľkými písmenami: ĎAKUJEM, potešili ste ma!

Martin nie je motorkár, nikdy nejazdil ale je to kamarát, má rád hory a lesy a obaja vieme, že „stromy“ liečia. Aspoň na chvíľu sme vyliečili jeho smútok.
Ako hovorím, stálo to za to.