Veľa povinností, málo času. Ako sa v toľkom zhone pripraviť na hodnotné prežitie vianočných sviatkov ? Otázka, ktorá ma už dlho trápila. Keď som sa nad tým zamýšľala, Duch Svätý mi dával zaujímavé odpovede...
Reklamy bežiace už pred decembrom v telke. Zvoniace piesne z rádia. Nákupná horúčka v preplnených obchodoch, rýchlo sa míňajúce chabé úspory. Výzdoba všade – v školách, na pracoviskách, doma. Spotreba cukru je najvyššia za celý rok.
Všade sa hovorí o Vianociach. A ja sa len zúfalo snažím zabrzdiť nezabrzditeľné. Nechcem, aby Vianoce prišli – nie som pripravená. Advent v mojom prípade určite nebol o radostnom očakávaní.
Rozmýšľam, či to všetci len nehráme. Či to nie je len jedna veľká pretvárka. Či tá radosť a túžba po Vianociach sú ozaj zakorenené v ľuďoch, alebo sa tak len tvária. Mám pocit, že mne to čaro Vianoc akosi uniká.
Stres je príliš silný. Vnútro mi celý čas zvierajú putá strachu. Stále sa je čoho báť, počas celého adventu. Či už je to vyčerpávajúca škola – dlhé a zároveň rýchle stereotypné dni, kedy sa doobeda učím v škole a poobede učím doma. Stres sa násobí stresom, keď si v tom zhone uvedomujem, že sa jednoducho nestíham pripravovať na Vianoce - už je tu totiž druhá, nie, počkať, vlastne tretia adventná nedeľa. A medzitým je už štvrtá...
Čas je ako piesok, ktorý sa presýpa pomedzi moje prsty. Čas musí byť veľmi vzácny, keďže sa nedá kúpiť.
Akoby Vianoce boli len akýmsi divadlom, na ktoré sa dlho pripravujú kulisy, kostýmy a predovšetkým masky. Divadlom, po ktorého skončení všetci len obdivne zatlieskame a rozídeme sa do bežného kolobehu našich životov. Alebo nesú Vianoce hlboké posolstvo, ktoré nás nabáda ozaj sa zmeniť a začať žiť náš pomätený život od (lepšieho) začiatku?
A dá sa vôbec v týchto bujarých svetských Vianociach nájsť Kristus, alebo ho hľadať inde? Dá sa tu nájsť! On sa predsa do tohto nášho narušeného sveta narodil.
Ježiš odo mňa niečo očakáva aj cez tieto Vianoce. Niečo viac. A má pre mňa aj niečo pripravené. Niečo viac.
O čom je samotný deň Vianoc? Aby sme ho neprežili ako ďalší všedný deň, možno je riešením jednoducho sa vzdať. Vzdať sa Bohu, zrieknuť sa vlažnosti vo vzťahoch a čakať, no zároveň snažiť sa, aby to prázdne miesto bolo naplnené Božou láskou.
Možno treba na Vianoce zomrieť, aby sa v nás mohol narodiť Kristus. Aký zmysel má, že sa narodí niekde ďaleko v Betleheme, keď sa nenarodí aj v mojom srdci? Je Boh, On sa môže narodiť každý jeden rok a v miliónoch ľudských srdciach. Je dôležité, kde sa narodí, v akom srdci. Z luxusného, preplneného hostinca ho vyhnali – nemali pre neho miesto. Privítala ho tichá, chudobná maštaľka, v ktorej následne zažiarilo Svetlo sveta. Naše vnútro, naše srdce je Božím chrámom. No pýtam sa, aký príbytok je v skutočnosti vo mne – hostinec, či maštaľka? Čaká Krista vo mne srdce preplnené svetskými vecami, ktoré jednoducho preňho nemá miesta? Srdce zaneprázdnené zbytočnými starosťami, stratené vo víre sveta, v ktorého útrobách sú sváry, nenávisť a nežičlivosť? Kristus niežeby nechcel vojsť do hostinca, oni ho jednoducho nevpustili.
Možno je neskoro plakať nad premrhaným adventným obdobím, kedy sme mali takmer mesiac času pripraviť sa na správne prežitie Vianoc. Avšak zmena postoja srdca môže nastať okamžite – hostinský mohol Krista vpustiť dnu hneď, keby si niektoré veci v hlave utriedil. Koniec koncov, čas pre Boha neznamená nič. V jeho zamestnaní dostávajú rovnakú mzdu tí, čo pracovali od rána aj tí, čo nastúpili do práce večer.
A tak možno receptom na to, ako napokon prežiť Vianoce dobre, nech nie je zháňanie sa za novými informáciami, aktivitami či plánmi. Ani sa netvárme nezainteresovane. Skúsme radšej vyhodiť niečo z nášho srdca – hostinca preč. Napríklad zlobu. Čím viac vyhodíme, tým viac miesta v nás naplní to jemné teplé láskavé Svetlo.
Niektorí odídu z divadelného predstavenia rovnakí, akí naň prišli. No my môžeme odísť iní. Preto sa snažme, nech môžeme aj my s radosťou po sviatkoch vyhlásiť: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2,20)
