Knihu NePLÁNOVANÉ som prečítala jedným dychom. Poštárka mi ju priniesla v piatok a v pondelok bola kniha prečítaná.

V úvode knihy, hneď po otvorení obálky, nájdeme krátke recenzie od významných osobností. A hneď v prvej z nich som si prečítala vetu: "Ak by vás prvá polovica knihy trochu nudila, vydržte, tá druhá vám možno vženie slzy do očí."

Nesúhlasím s touto vetou. Pre mňa bola rozhodne zaujímavejšia práve prvá časť knihy. Tu som sledovala postup mladej študentky ochotnej pomáhať tým, ktorí to potrebujú. Videla som jej nadšenie pre prácu, snahu pomáhať a chrániť bezbranných, videla som, ako stále viac verí svojej práci a spoločnosti Plánované rodičovstvo, v ktorej začala pracovať najprv ako dobrovoľníčka, ale postupne sa vypracovala až na riaditeľku kliniky. So záujmom som sledovala aj vývoj jej vzťahu k "opačnému" táboru - k tým, ako zvykla vravieť, "z opačnej strany plota". A aký vplyv na jej postoje mali práve aktivisti v boji za ochranu života (proti potratom) a ich správanie. Či už to boli niektoré trochu extrémistické, či násilne pôsobiace snahy o "zobudenie svedomia", alebo neskôr citlivé a pokojné správanie z ktorého vyžarovala láska a starostlivosť o ženy, ktoré prichádzali na kliniku. Jedno ju povzbudilo k "boju za práva a slobodné rozhodnutie ženy", druhé pripravilo pôdu pre radikálny obrat približne uprostred knihy.

Viac nechcem prezrádzať, len toľko, že som nemala problém identifikovať sa s hlavnou hrdinkou (Abby Johnsonovou) v žiadnej etape jej života. Úplne som jej verila a chápala som ju aj vtedy, keď sa zaplietala do pavučiny lží a spolupráce na interupciách, ako aj vtedy, keď odrazu precitla a s plným nasadením sa s radosťou pustila skutočne pomáhať ženám v kríze.
 

Po prečítaní knihy Neplánované som pochopila, že "na oboch stranách plota" sa nachádzajú rôzni ľudia. Dobrí a úprimní, aj tvrdí a nepríjemní. Dobrí a súcitní, rovnako ako sebeckí a bezohľadní. Na oboch stranách. A nie je to len o plote deliacom ľudí "pro-choice" od ľudí "pro-life". Takých plotov je v nás a okolo nás veľa. A netrúfam si súdiť tých, ktorí sú na inej strane toho-ktorého plota. Neviem, čo ich tam doviedlo. Aké okolnosti života, alebo ľudia s ktorými sa stretali. Možno ľudia z toho "môjho tábora", ktorí ich utvrdili v pocite, že musia proti nim bojovať. A možno som na tej nesprávnej strane niektorého z plotov ja...

Pochopila som tiež (hoci som to vlastne už vedela), že nemá zmysel niekoho násilne presviedčať o svojej (jasnej!) pravde. Viac pomôže úprimný záujem, snaha pomôcť a - v knihe to bolo veľmi dobre vidno - sila modlitby. Pokojná vytrvalá modlitba so skutočným záujmom o človeka má moc. Niekedy uvidíme výsledok až po rokoch. Ale Boh sa nenechá zahanbiť. Jeho plány sú úžasné a nepredvídateľné. Niekedy sa nám zdá, že modlitba nebola (hneď) vypočutá, ale to len preto, aby mohol splniť ešte úžasnejší a veľkolepejší plán. Takto teoreticky to znie strašne plocho, ale keď si prečítate svedectvo Abby Johnsonovej, azda pochopíte, čo som sa snažila povedať.