Raz prišla po omši za kňazom jedna dievčina. V rukách držala Bibliu. Oslovila kňaza a hneď, bez okolkov, sa priznala, že nie je veriaca. Zrazu otvorila Písmo, a začala čítať časti o Božom milosrdenstve. Keď skončila, opýtala sa kňaza: Prečo o TOMTO nehovoria vaši kňazi v kostoloch?

Dnes, v nedeľu Božieho milosrdenstva znie táto otázka akosi hlasnejšie...Je to tak? Nehovoria naši kňazi o tom? Je ťažké to posudzovať globálne, možno je to tak, možno nie.

Pre ľudí, pre neveriacich ľudí, sme však spojivom medzi Kristom a nimi MY. Aj my by sme mali byť hlásateľmi MILOSRDENTVA a NÁDEJE pre svet. Mali by sme byť prenášačmi Božej lásky. Lebo to, čo ľudia teraz potrebujú najviac, nie sú peniaze, domy, autá, dovolenky...ale lásku, ktorej najväčším dôkazom je milosrdenstvo. A to klíči a rastie prostredníctvom nádeji. A to je to, čo svet potrebuje: lásku skrze milosrdenstvo pre nádej...