Každý deň v živote človeka je niečo, čo ním zarezonuje. Na jednej strane sú to radosti života ako narodenie malého človiečika alebo oslava narodenín, či úplne malá vec - niečo pekné si kúpiť. Na strane druhej to môže byť niečo smutné - smrť blízkeho človeka, niečo, čo mi nevyšlo alebo aj hádka s blízkym.

Je mnoho vecí, ktoré sa nás dotýkajú a človek si myslí, že tá jeho je dôležitejšia než toho iného.

Veľmi sa ma dotklo Evanjellium, kde prichádza "dotknutý" stotník za Ježišom so slovami: „Pane, sluha mi leží doma ochrnutý a hrozne trpí."/Mt 8,6/. Bez vysvetľovania, bez výčitiek, bez akéhokoľvek násilia. "Toto sa mi stalo... a neviem si s tým rady..."
 Dotknutý, bezradný, ale vidí riešenie vo svojom živote. Ježiša...

Čo mnou "hýbe?" Pravdupovediac, je mnoho vecí, čo ma oberá o pokoj, lebo si myslím, že to moje je to naj... Pritom počujem slová z Ježišových úst: "Prídem a a uzdravím" /por. Mt 8,7/ Ale... ja mám pre Ježiša "návod" ako to urobiť, čo najlepšie to poriešiť, ako z toho "vykorčuľovať." A ostatní...? To isté.... Každý má riešenie nielen na vlastné, ale hlavne na cudzie "dotknutia," bolesti i starosti... Sme raz takí...

Mám už mnoho skúseností s Ježišom, ale stále sa potrebujem rozpamätať, že tým, kým chcem byť pohnutý je On sám. Potrebujem len vykročiť a povedať: "Toto sa mi stalo... toto ma bolí... toto ma trápi..."  Som tu, aby som ti uveril. Som tu, aby som vstúpil do toho, čo je dôležité... Aby som si vypočul z Ježišových úst: "Choď a nech sa ti stane, ako si uveril."

Ostáva mi jedno, aby som sa rozhodol... A tak sa rozhodujem uveriť mu, rozhodujem sa dovoliť mu vstúpiť do môjho života bez toho, aby som mu diktoval akým spôsobom... Rozhodujem sa prežívať svoj život v blízkosti Toho, ktorý pozná liek na moje rany a zranenia.