« Back

Ján Pavol II. a jeho učenie

Ján Pavol II. a jeho učenie

V roku 2020 (18.5.) si pripomíname 100 rokov od narodenia pápeža Jána Pavla II. Postupne sa môžeme zoznámiť s niektorými jeho dielami a myšlienkami. Určite môžu byť pre nás v mnohom obohacujúce a pomôžu nám ešte lepšie spoznať učenie tohto výnimočného svätca.

 

Láska a zodpovednosť

 

Je to Wojtylova prvá kniha (ešte nebol pápežom). Je to kniha o zodpovednej láske. Mal na tú tému viaceré prednášky - v tej dobe to bolo skutočne revolučné hovoriť na tieto témy. Pri vydaní mu naznačovali, že tieto témy nie sú hodné biskupa - už bol totiž 2 roky biskupom. On s tým samozrejme nesúhlasil. (Treba poznamenať, že v tom čase ešte nebola ani encyklika Pavla VI. Humanae Vitae.) Vychádzal zo svojich pastoračných skúseností a tiež doba sexuálnej revolúcie vyžadovala podať jasné princípy v tejto oblasti.

Hovoril, že by bolo málo len zakazovať a prikazovať v oblasti sexuality - treba vysvetliť dôvody pre ktoré je učenie cirkvi také, aké je a ukázať, že takýto pôsob života vedie k skutočnému šťastiu - nie len takému povrchnému.

Veľmi jasne pripomína skutočnosť, že človek nemôže "používať" druhého človeka ako objekt, vec na uspokojenie seba. V takom prípade degradujeme ľudskú osobu - človeka - a manipulujeme s ním.

Platí zásada - nepoužívať osobu, ale milovať osobu. Pri sexualite nesmie ísť iba o telo druhého človeka - ale o celého človeka.

Ak sa v láske slobodne odovzdávam druhej osobe, stávam sa sám sebou, pretože sa ponúkam ako dar. Wojtyla sexualitu jednoznačne chápal ako vzájomné sebadarovanie.

Aj keď v tejto knihe ďalej písal o prirodzenom plánovaní rodičovstva - bol si vedomý, že život v manželskej čistote nie je ľahký - no jasne poznamenáva, že táto metóda si určite vyžaduje mravnosť - a je to jediná metóda, ktorá znesie vysoké kritéria  a požiadavky ľudskej dôstojnosti.

 

Teológia tela

 

Toto dielo v určitom zmysle nadväzuje na predchádzajúce. Preto je užitočné spomenúť ho už teraz. Wojtyla už ako pápež začína od 5.9.1979 - svoje prvé tematické katechézy práve na túto tému - ide 130 katechéz - a prednášal ich počas 4 rokov. Azda najodvážnejšia myšlienka, ktorú v tomto diele prezentuje je: že ľudská pohlavná láska je obrazom vnútorného života Boha - Najsv. Trojice.

Prvá časť - Pôvodná jednota muža a ženy - inšpirovaná citátom z Božieho slova: "Nečítali ste, že Stvoriteľ ich na počiatku ako muža a ženu stvoril?" (Mt 19, 4). Opisuje tu pôvodnú Adamovu samotu - vďaka nej si uvedomuje seba ako živú, uvažujúcu bytosť, ktorá má slobodu a zároveň môže konať cez svoje telo. Potom prichádza stvorenie Evy - a prebúdza sa túžba po sebadarovaní a prijímaní toho druhého.

Druhá časť - "Blahoslavení čistého srdca". Hriech prichádza na svet ako úpadok pravého sebadarovania, ktoré motivuje láska. A keď pápež hovorí o reči na vrchu blahoslavenstiev - tak uvádza, že toto učenie o čistom srdci je poukázaním na znovuobjavenie pravdy o sebadarovaní vo vzťahu medzi dvoma ľuďmi.

Tretia časť mala názov - Teológia manželstva a celibátu. Vychádza z evanjelia, že v nebeskom kráľovstve sa už nežení a ani nevydáva (porov. Mk 12,23). Manželstvo a aj celibát sú cesty, kde sa tomuto sebadarovaniu učíme a pripravujeme sa na život v nebeskom kráľovstve, kde už bude dokonalé sebadarovanie.

A posledná štvrtá časť boli úvahy o encyklike Humanae vitae. Spomína tu, že pri regulácii pôrodnosti resp. plodnosti - nejde v prvom rade o hľadanie odpovedí na otázku - Čo je zakázané  - ale: Ako prežívať pohlavnú lásku, aby zodpovedala mojej dôstojnosti - ako ľudskej osoby? Z toho vyplýva, že niektoré veci sa nesmú robiť preto, lebo ponižujú našu ľudskosť.

PREDSAVZATIE: Každý z nás potrebujeme vždy nanovo objavovať krásu sexuality a neredukovať ju iba na nečistú zmyselnosť. Objavovať krásu a hodnotu ľudského tela, ktoré je majstrovským dielom Božím. Naučiť sa hľadieť v každom smere - nie len v otázkach sexuality - na druhého človeka ako na osobu a nie ako na vec - objekt pre moje záujmy. (Najbližšie dni si teda skúsim uvedomovať o každom človekovi - že je to majestátne dielo Božie a skúsim hľadať spôsoby ako seba darovať druhým.)

 

Osoba a čin

 

Toto dielo píše Wojtyla počas Druhého Vatikánskeho koncilu. Je to filozofické dielo. On sám píše, že chcel podrobne rozpracovať filozofické otázky súvisiace so spojením filozofie bytia (osoba) a filozofie vedomia (čin). To znamená, že chcel rozpracovať vzťah medzi objektívnou realitou a našim subjektívnym vnímaním tejto reality. Tiež tu treba vnímať jeho snahu podať ucelené učenie o filozofických základoch slobody a jej vzťahu k pravde. (Treba to vnímať na pozadí jeho skúseností s vojnou, s obmedzovaním náboženskej slobody.)

Wojtyla píše o tomto svojom diele: "Vo vzácnych chvíľach voľna sa venujem práci, ktorá je mojou srdcovou záležitosťou a týka sa metafyzického významu a tajomstva osoby. Vidí sa mi, že v súčasnosti sa všetky debaty točia práve okolo toho. Zlo našich čias spočíva predovšetkým v akejsi degradácii, či priamo likvidácii jedinečnosti každej ľudskej osoby."

V úvode tohto diela popisuje podstatu ľudskej skúsenosti. Chce poukázať na to - ako premýšľanie o svete a o sebe samom pomáha človekovi pochopiť seba samého - ako konkrétnu a jedinečnú osobu.

Existujú totiž skutočnosti o ktorých sa musím rozhodovať a následne podľa rozhodnutia konám - tak mám možnosť uvedomiť si seba nie ako objekt, ale ako subjekt - osobu, ktorá sa rozhoduje a koná. Som teda niekto - nie iba niečo.

Konám na základe slobody, ktorú mám, avšak toto konanie a rozhodnutie má byť nasmerované na dobro a pravdu.

Skutočným ukazovateľom slobody osoby nie je sebapresadzovanie, ale sebaovládanie.

Ďalej popisuje, že osoba žije vo svete v kontakte s druhými osobami -  a tak sa pokúša analyzovať ďalšiu skutočnosť, ktorou je mravnosť - teda dobro, alebo zlo činov, skutkov, ktoré sa človek rozhodne vykonať vo vzťahu k druhej osobe. Wojtyla tu odsudzuje radikálny individualizmus i kolektivizmus. Kde na jednej strane pri individualizme sa uteká iba k jedincovi - ale zabúda sa na to, že človek rozvíja svoju ľudskosť iba v kontakte s druhými ľuďmi a kolektivizmus zasa zbavuje osobu jej slobody a osobnosti - pre dobro celku sú povolené "obete" jednotlivcov - a to je morálne neprípustné. Preto Wojtylov záver je, že to treba spojiť a mať na zreteli individuálne i spoločné dobro osoby.

PREDSAVZATIE: Pokúsim sa v najbližšej dobe cvičiť svoj jedinečný dar slobody na sebaovládanie. (Presne a načas vstanem a aj pôjdem spať, alebo budem hovoriť dnes čo najmenej...) Každý deň si dám nejaké jednoduché predsavzatie niečoho sa môžem zrieknuť, prípadne si dať aj pozitívne predsavzatie - niečo dobré vo vzťahu k druhému človekovi vykonám.

 
ENCYKLIKY
 
 

Redemptor Hominis - Vykupiteľ človeka (4.3.1979)

 

Len 5 mesiacov po príchode do Ríma vydáva túto svoju prvú encykliku, ktorá sa ako prvá encyklika vôbec venovala kresťanskej antropológii.

Sám Ján Pavol II. píše v knihe Prekročiť prah nádeje: "Mal to byť veľký hymnus radosti zo skutočnosti, že človek je vykúpený Kristom."

Toto vykúpenie je spojené s veľkou dôstojnosťou, ktorú človek má (akú hodnotu musí mať človek v Božích očiach, keď cena nášho vykúpenia bola taká vysoká?). A poslaním Cirkvi je služba práve tomuto človekovi. Píše: "Človek je prvou a hlavnou cestou Cirkvi."

Svätý Otec v tejto encyklike predstavuje veľmi široké vízie angažovania sa Cirkvi vo svete. Nachádzajú sa tu zmienky a odvolania na spoločenskú spravodlivosť, dodržiavanie ľudských práv, náboženskú slobodu, solidaritu s chudobnými, potrebu viac byť, než viac mať, tiež pokoncilovú obnovu Cirkvi, jednotu kresťanov, či dialóg s inými náboženstvami. (Vieme, že niektoré témy rozvíja potom ešte v samostatných encyklikách, či pápežských dokumentoch.) Už v roku 1979, keď vychádza táto encyklika - upriamuje pozornosť na jubilejný rok 2000 - a chce nás všetkých priviesť a ukázať nám cestu ku Kristovi jedinému Vykupiteľovi človeka.

Túto radostnú zvesť o vykúpení človeka a o tom, že "Boh je láska" (1Jn 4,8) je Cirkev povolaná do konca vekov ohlásovať celému svetu. Pretože človek nerozumie sám sebe, žije nezmyselný život, ak nepozná Boha - lásku, ak ju nenájde, nezakúsi, neprijme za svoju a neprijme účasť na nej.

Encykliku končí známymi slovami sv. Augustína: Stvoril si nás pre seba, Pane, a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe.

(Keď začal písať túto encykliku - nemal vtedy ešte úmysel písať aj ďalšiu encykliku Dives in misericordia - o Milosrdnom Bohu Otcovi a Dominum et vivificantem o Duchu Svätom. No úvahy o dôstojnosti človeka a jeho vykúpení ho prirodzene doviedli k úvahám o Bohu Otcovi, ktorý posiela svojho Syna a zasa tieto úvahy ho privádzajú k úvahám o Duchu Svätom, ktorého posiela Otec i Syn, aby pokračoval v posvätiteľskom diele.)

PREDSAVZATIE: Prosme Boha o milosť zakúsiť radosť z uvedomenia si tej skutočnosti, že sme Bohom vykúpení. Draho vykúpení. Akú cenu má teda každý človek v Božích očiach. Všimni si počas dňa tváre ľudí, s ktorými sa stretneš - a pomysli si - aj oni sú takto Bohom milovaní a vykúpení.

 

Dives in misericordia - Bohatý na milosrdenstvo (30.11.1980)

 

Ján Pavol II. ponúka v tejto encyklike teologické prehĺbenie kultu k Božiemu milosrdenstvu, ktoré zdôrazňovala sr. Faustína. S jej spiritualitou sa stretol už v Krakove a práve on výraznou mierou dopomohol k tomu, aby sa nanovo preskúmal v Ríme pozastavený proces šírenia úcty k Božiemu Milosrdenstvu podľa zjavení sr. Faustíny. Nakoniec ju v roku 2000 vyhlásil aj za svätú.

V roku 2002 v Krakove, keď zasvätil svet Božiemu Milosrdenstvu vyjadril túžbu, aby sa posolstvo o Božom milosrdenstve dostalo ku každému človekovi na tejto zemi a vlialo nám radosť, pokoj, nádej do všetkých ťažkostí, ktoré prežívame. Povedal: "Treba preukazovať svetu oheň milosrdenstva. Iba v milosrdenstve Božom svet nájde pokoj a človek šťastie." A vyzval nás: "Buďte svedkami milosrdenstva."

Zaujímavé detaily z jeho života v súvislosti s Božím Milosrdenstvom sú aj tie, že zomiera v sobotu v predvečer sviatku Božieho Milosrdenstva (sobota je Mariánsky deň - znova - tak ako po celý život - akoby prechádza cez Máriu k Ježišovi). A posledný príhovor, ktorý mal pripravený, ale už ho neprečítal bol práve na 3.4.2005 na nedeľu Božieho Milosrdenstva. V tomto posolstve znova vyjadruje túžbu zveriť celú Cirkev i svet, všetkých ľudí a aj seba práve Božiemu milosrdenstvu.

Keby sme mali zhrnúť posolstvo encykliky Dives in misericordia do jednej vety - mohli by sme povedať, že nám približuje tvár milosrdného Boha Otca, ktorú nám zjavil vo vtelení svojho Syna, v jeho umučení a zmŕtvychvstaní a celú Cirkev povzbudzuje k tomu, aby sa stala milosrdnou podľa vzoru svojho Pána.

Pápež zdôrazňuje, že milosrdenstvo nespočíva iba v súcitnom pohľade na mravné, fyzické, alebo telesné zlo - lebo opravdivá povaha milosrdenstva sa prejavuje tým, že si váži, udržuje a vyslobodzuje dobro zo všetkých foriem zla, ktoré sa vyskytujú vo svete a v človekovi.

Pripomína, že vrcholom zjavenia Božieho milosrdenstva je práve smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. V kríži sa Boh najhlbšie skláňa k človekovi a ku všetkému, čo človek -najmä v ťažkých a bolestných chvíľach prežíva.

Učí, že ochota Boha prijať vracajúcich sa márnotratných synov je nevyčerpateľná. Ohraničiť ju môže iba tvrdohlavosť človeka, nedostatok dobrej vôle a ochoty obrátiť sa, čiže nedostatok pokánia. Pripomína tiež, že milosrdenstvo neznamená zhovievavosť ku zlu, pohoršeniam, krivdám. Zdôrazňuje práve, že podmienkou odpustenia je náprava zla a zadosťučinenie.

Ježišovo podobenstvo o Márnotratnom synovi predstavuje pre Jána Pavla syntézu biblickej teológie milosrdenstva.  Analyzuje toto podobenstvo - píše, že márnotratný syn je symbolom všetkých ľudí, pretože stelesňuje tragédiu ľudského údelu, ktorou je vedomie márnotratného synovstva, stratenej ľudskej dôstojnosti. Tým však, že je odpúšťajúci otec verný svojmu otcovstvu a prekračuje prísne stanovený zákon spravodlivosti, vracia svojmu synovi jeho stratenú dôstojnosť synovstva. Pravé milosrdenstvo nikdy neponižuje toho, kto milosrdenstvo prijíma.

PREDSAVZATIE:  Boh je bohatý na milosrdenstvo - môžeme uvažovať o tom ako a čo všetko čerpám ja z tohto prameňa jeho milosrdenstva? A či skutočne dôverujem Božiemu Milosrdenstvu?

 

Dominum et vivificantem - Pán a oživovateľ (18.5.1986)

 

Je to encyklika venovaná Duchu Svätému a jeho miestu v živote Cirkvi a sveta - teda všetkých ľudí. Chce nanovo rozdúchať úctu k Duchu Svätému, ktorá akoby niekedy bola v úzadí. Touto encyklikou uzatvára trilógiu encyklík o Najsv. Trojici (1. Vykupiteľ človeka a 2. Bohatý na milosrdenstvo). Kto by chcel meditovať na tému Ducha Svätého - nájde práve tu veľa inšpiratívnych podnetov.

V knihe Pamäť a identita spomína Svätý Otec, že táto encyklika sa zrodila pri rozjímaní o Evanjeliu sv. Jána, konkrétne úryvku zo slov Pána Ježiša pri Poslednej večeri (porov Jn 15., 16. kapitola). Dodáva, že práve tam sme dostali azda najplnšie zjavenie Ducha Svätého. Kristov dar Ducha Svätého je novou podobou Božieho prebývania s ľuďmi. Stále je to Boh, ktorý je s nami.

Uvažujúc o Kristových slovách, že Duch Svätý ukáže svetu, čo je hriech (porov. Jn 16,8) pápež pripomína, že Duch Svätý prichádza na svet, pretože svet zabúda odkiaľ pochádza a kam smeruje - hoci sa tvári, že to vie. Zostúpenie Ducha Svätého odhaľuje svetu pravdu o sebe samom. Duch Svätý má - aj skrze Cirkev - ukázať svetu, že je hriešny, aby spoznal, že potrebuje vykúpenie. Ľudia by chceli sami rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé. A teda Duch Svätý chce znova otvoriť svedomie ľudí, aby pomenovali dobro a zlo pravým menom, aby sa obrátili, dali na pokánie, zmierili medzi sebou a s Bohom.

Duch Svätý nám pomáha vidieť hriech nie v prvom rade vo svetle trestu, ktorý si za hriech zasluhujeme, ale vo svetle milosrdnej, odpúšťajúcej Božej lásky.

Podstata hriechu je v neposlušnosti Bohu, postavenie sa na odpor vôle človeka voči vôli Božej. (Odmietanie Božej pravdy - zjavenej v jeho slove.)

Diabol stále bude pôsobiť, aby človeka oklamal a postavil ho proti Bohu. Dokonca ho presvedčil, že Boh nechce dobro a šťastie človeka. Avšak odmietnutie Boha je zároveň odmietnutím človeka a pravdy o ňom samom.

Odmietnutím Boha človek stráca aj citlivosť na zlo a hriech. A ak sa stratí Boh, duchovno, ostane len materializmus, ktorý tiež človeka zničí. Vidieť to aj v rôznych prejavoch tzv. kultúry smrti: ako zabitie nenarodených, eutanázia, niet tu viery vo večný život, v Boží súd... (To bola ešte jeho reakcia na totalitné ateistické režimy.)

Boh, Duch Svätý, napriek tomuto všetkému však neprestáva byť prítomný v našom ľudskom svete, na horizonte sŕdc a svedomí, aby naplnil svet láskou a pokojom.

PREDSAVZATIE: Skúsim poprosiť Ducha Svätého, aby mi pomohol spoznať ešte lepšie moje hriechy, aby som videl, kde som oklamaný, kde si myslím, že chybu nemám - a možno tam predsa je - veľmi dobre zamaskovaná napr. spútanosť sociálnymi sieťami a internetom môže byť ukrytá pod rúškom modernizmu a prípadne evanjelizácie, ponižovanie druhých pod rúškom humornosti, ohováranie pod rúškom starostlivosti, ignorovanie druhých pod rúškom výchovy druhých, zvedavosť pod rúškom starostlivosti a komunikatívnosti, drzosť pod rúškom boja za pravdu... a veľa by toho bolo iste... Podstatné je asi to, aby sme prosili Ducha Svätého nech nám pomôže spoznať klamstvá, ktorými sa nechávame klamať - nech nám pomáha poznať naše hriechy a ničiť ich.

 

Redemptoris Mater - Matka Vykupiteľa (25.3.1987)

 

O úcte pápeža Jána Pavla II. k Matke Božej netreba nikoho dlho presviedčať. Svedčí o tom i jeho celoživotné heslo Totus Tuus, ako aj napr. túžba navštíviť počas svojich apoštolských ciest vždy nejakú Mariánsku svätyňu.  Rok 1987 - 1988 vyhlasuje Ján Pavol II. za mimoriadny Mariánsky rok a v rámci tohto roka vydáva encykliku Redemptoris Mater a aj apoštolský list o dôstojnosti ženy Mulieris dignitatem.

Spomenutá encyklika je jeho najdôležitejším dokumentom o Panne Márii. Názov tejto encykliky Matka Vykupiteľa veľmi úzko súvisí s jeho prvou encyklikou - Vykupiteľ človeka.

Svätý Otec komentuje state zo Sv. Písma, v ktorých môžeme lepšie spoznať Máriu a učiť sa od nej. Napríklad si môžeme všimnúť Máriinu citlivosť na potreby človeka (vidieť to napr. na svadbe v Káne – aká je všímavá). A zároveň ona tlmočí ľuďom požiadavky Kristovej vôle - "Urobte všetko, čo vám povie."

Poukazuje aj na koncilové učenie o prítomnosti Bohorodičky v tajomstve a živote Krista, lebo Boží Syn sa pred 2000 rokmi pôsobením Ducha Svätého stal človekom a narodil sa práve z Panny Márie. Ona je naozaj Matkou Vykupiteľa.

A poukazuje aj na osobitné miesto a úlohu Panny Márie i v živote Cirkvi a jej materinskú pomoc. Mária vytvorila obraz toho, čo je Cirkev, ako by mal žiť ľud Cirkvi a čo čaká učeníkov - nebo.

V tejto encyklike Svätý Otec nezabúda pripomenúť i významnú úlohu žien v živote Cirkvi. Hovorí, že žena, keď pozerá na Máriu, tak v nej nachádza všetko na to, aby dôstojne prežívala svoju ženskosť a uskutočňovala svoj pravý rozvoj. V Máriinom svetle Cirkev vidí na tvári ženy odlesk krásy, bezvýhradné obetovanie sa v láske, silu, ktorá vie odolať aj tým najväčším bolestiam, bezhraničnú vernosť a neúnavnú pracovitosť a schopnosť spájať prenikavé tušenie s podporným a povzbudivým slovom (porov. RM 46).

PREDSAVZATIE: Všimnime si, že Mária je celkom blízko pri Ježišovi, aj keď mu je ťažko - stojí aj pri kríži. V tomto by nám mohla byť vzorom a príkladom, aby sme i my dokázali stáť pri ľuďoch v ich trápeniach a ťažkostiach. Kiežby sme mali citlivé srdcia na potreby našich bratov a sestier - a keby sme aj nevedeli nájsť nijakú pomoc - stále im môžeme byť v tých ťažkostiach oporou aspoň našou blízkosťou a prítomnosťou.

 

Fides et ratio - Viera a rozum (14.9.1998)

 

Asi najviac citovaná časť tejto encykliky je: "Viera a rozum sú ako dve krídla, ktorými sa ľudský duch povznáša ku kontemplácii o pravde. Túžbu poznať pravdu a nakoniec poznať Boha, vložil do nás Boh, aby človek tým, že bude poznať a milovať Boha, mohol dospieť k plnej pravde o sebe."

Ján Pavol II. píše v tejto encyklike o sv. Tomášovi, že to práve on - ako neúnavný apoštol pravdy, ktorý miloval pravdu a hľadal ju, poukázal na súlad, ktorý existuje medzi rozumom a vierou, nakoľko obe skutočnosti pochádzajú od Boha a tak si nemôžu protirečiť, ba naopak vzájomne sa dopĺňajú a pomáhajú si k hlbšiemu pochopeniu pravdy. Teológovia nemajú podceňovať pomoc rozumu a filozofi nemajú popierať možnosť existencie Zjavenia - ale ho skúmať. Niektorí sa snažili v minulosti postaviť vieru a rozum do opozície voči sebe. Dokonca vznikli ateistické filozofické prúdy, ktoré označili teológiu a vieru ako škodlivú a seba pasovali do roly - nových "náboženstiev", ktoré prerástli až do totalitných režimov a vieme aké spustošenie spôsobili.

Aj moderná filozofia, ktorá sústredila pozornosť na človeka zabúda pomôcť hľadať človeku odpovede na jeho najhlbšie otázky: - Prečo existujem? Čo je dobro a zlo? Čo bude po tomto živote? Ak človek nemá zmysluplnú odpoveď na tieto otázky zostáva sám sebe nepochopiteľnou hádankou. Cirkev ponúka odpovede, ktoré má zo zjavenia samotného Boha. (A naozaj človek práve v Bohu nachádza najjasnejšie odpovede na zmysel celej svojej existencie.)

Pápež taktiež varuje pred niektorými nebezpečnými myšlienkovými prúdmi súčasnosti, ktoré sa samozrejme prejavujú potom aj v živote ľudí - ako napr.: agnosticizmus, relativizmus, pragmatizmus... (O týchto cudzích slovách sa dá veľa nájsť na internete.)

PREDSAVZATIE: Je pravdou, ako povedal sv. Tomáš, že teológia sa študuje na kolenách - preto je veľmi dôležité, aby sme popri intelektuálnej formácii - nikdy nezanedbávali duchovnú - práve s tým ospravedlnením, že máme veľa učenia.

Preto mi dovoľte na záver ešte krátke povzbudenie z duchovného života sv. Tomáša: ktoré spomína pápež Benedikt v jednej zo svojich katechéz.

Keď sa Tomáš raz modlil pred Krížom, skoro ráno v kaplnke svätého Mikuláša v Neapole, kostolník počul, ako sa s niekým rozpráva. Tomáš sa s obavami pýtal Pána, či to, čo napísal o tajomstvách kresťanskej viery, bolo správne. A Ukrižovaný mu odpovedal: „Hovoril si o mne dobre, Tomáš. Čo bude tvojou odmenou?“ A odpoveď, ktorú mu dal Tomáš, je odpoveďou, akú by sme aj my, Ježišovi priatelia a učeníci, chceli vždy dať: „Nič iné ako ty, Pane!“

 

Slavorum apostoli - Apoštoli Slovanov (2.6.1985)

 

Vydaniu tejto encykliky predchádzali udalosti 1100. výročia smrti sv. Metoda. Pápež nedostal víza, aby mohol navštíviť Československo - Velehrad a tak najskôr napísal aspoň list všetkým československým kňazom a potom o pár mesiacov vydáva spomenutú encykliku. 

Poukazuje v nej na nesmierny prínos misie sv. Cyrila a Metoda, ktorá priniesla a prináša svoje ovocie nielen na duchovnom poli, ale aj v oblasti kultúry a ekumenizmu. Na misiu ich vyslal carihradský patriarcha - ale svoje dielo konali v úzkej spolupráci s Rímom. (V tom čase ešte Cirkev nebola rozdelená a je vidieť ako tieto Cirkvi spolupracovali.)

Pápež povzbudzuje k prekonávaniu rozdelenia medzi národmi a aj kresťanskými cirkvami.

Načrtáva víziu jednej všeobecnej Cirkvi, ktorá zahŕňa rôzne kultúrne tradície so zachovaním ich identity. Poukazuje na tzv. inkulturáciu - to značí - mať úctu k hodnotám a tradíciám druhých, a privádzať ich k ešte väčšej dokonalosti prostredníctvom evanjelia.  

 

Redemptoris missio - Vykupiteľovo poslanie (7.12.1990)

 

Charakterizuje súčasnú misijnú činnosť, poukazuje na jej rozsah - mala by zachytiť: imigrantov, mládež, veľkomesta, chudobné oblasti... a taktiež svet komunikačných prostriedkov. 

Východiskovým bodom pápežových úvah je konštatovanie, že počet tých, ktorí nepoznajú Krista a nepatria do Cirkvi, stále rastie. Hovorí, že je čas nasadiť všetky sily na novú evanjelizáciu. Nikto sa nemôže vyhnúť tejto najvyššej povinnosti - Krista treba zvestovať všetkým národom. Oni majú právo spoznať Krista, preto je našou povinnosťou ponúknuť im radostnú zvesť evanjelia. Pri novej evanjelizácii netreba zabúdať však ani na tých, ktorí sa už síce za kresťanov považujú, ale nežijú podľa jeho učenia.

Ján Pavol II. predpovedá novú jar kresťanstva, ktorá nastane, ak všetci kresťania budú odpovedať s veľkodušnosťou a svätosťou na výzvy dnešnej doby. Ak budú žiť podľa evanjelia - tak náš príklad, naše svedectvo bude priťahovať druhých ku Kristovi. 

PREDSAVZATIE: Akým misionárom som ja v prostredí, v ktorom žijem? Aký príklad kresťanského života je na mne vidieť? Nepotrebujem aj ja nanovo spoznať krásu evanjeliovej radostnej zvesti? Som fascinovaný Kristom?

 

3 Sociálne encykliky:

Laborem exercens - O ľudskej práci (14.9.1981)

 

Je to analýza problematiky ľudskej práce v podmienkach súčasného sveta. Svätý Otec rozvíja myšlienku prvenstva človeka pred vecami a prácou. Ten, ktorý pracuje je ľudská bytosť, ľudská osoba - nie vec, a samozrejme pokiaľ človek môže - tak aj má pracovať. Práca má byť prostriedkom na zabezpečenie živobytia, hmotného blahobytu štátu, ako aj sebarealizáciou človeka. Píše, že práca je dobrom človeka, prácou totiž človek nielen pretvára prírodu, prispôsobujúc ju svojim potrebám, ale sa aj realizuje ako človek, ba v istom zmysle sa stáva viac človekom. Prácou človek odzrkadľuje činnosť samého stvoriteľa vesmíru.

Zaoberá sa tu aj právami robotníkov, problémami nezamestnanosti a úlohami odborových zväzov. Píše v nej aj o výzvach globalizácie a solidarity v celosvetovom rozmere. 

 


Sollicitudo rei socialis - O sociálnej starostlivosti Cirkvi (30.12.1987)

 

Táto encyklika vychádza pri príležitosti 20. výročie Populorum progressio - Pavla VI.

Zameriava sa na sociálne otázky a aktuálne problémy rozvoja ľudí a národov. Pripomína, že na svete je veľmi veľa vážnych problémov - predovšetkým v oblasti ohrozenia ľudského života a pokoja - v dôsledku rozdelenia na nepriateľské politické bloky. Encyklika povzbudzuje k angažovanosti pri vytváraní a formovaní sociálnych vzťahov v duchu solidarity a nie pomocou násilia. Solidarita - podľa Jána Pavla II. je pevné a dôsledné rozhodnutie angažovať sa za spoločné dobro, za dobro všetkých a každého jedného, pretože všetci sme zodpovední za všetkých. Povzbudzuje aj rozvinutejšie krajiny, aby pamätali na tie zaostalejšie krajiny, na chudobných - nie len na zbrojenie. Tiež, aby sa zvyšovala vzdelanosť ľudí, odstraňovala nezamestnanosť, medzinárodná zadlženosť, obchodovanie so zbraňami, terorizmus a pod. Pripomína, že zlo vo svete je pre hriechy človeka - konkrétne pomenúva nesprávnu túžbu po zisku a po moci.

 

Centesimus annus - K stému výročiu encykliky Rerum novarum Leva XIII. (1.5.1991)

 

Pápež poukazuje na prorockú hodnotu encykliky Rerum novarum, ale keďže svet jej upozornenia nepočúval, prišla ťažká skúsenosť s komunizmom, s dvomi svetovými vojnami, a pod. Pri analýze príčin pádu týchto totalitných režimov - uvádza ich duchovnú prázdnotu, ktorá chcela zo sveta odstrániť Boha, čo sa nedá urobiť. Aj v súčasnosti, hovorí pápež, hrozí nebezpečenstvo zneužitia ťažko vydobytej demokracie, ak sa ona nebude držať mravných zásad - potom sa aj demokracia zmení na otvorený, alebo skrytý totalitarizmus. Veriacich povzbudzuje, aby sa nebáli podieľať na verejnom živote.

 

PREDSAVZATIE: Aké dôležité je byť citlivý na spoločenské otázky, ale nedať sa nimi zasa až príliš stiahnuť. Voľby sú veľkou príležitosťou pre formovanie našej spoločnosti. Rozhodnutie - koho voliť - treba vždy rozumne zvážiť a dať pozor na prejavy nenávisti voči ináč zmýšľajúcim - skôr silou argumentov sa im snažiť ponúknuť svoj pohľad. Je to známkou zrelosti človeka - ak bez nenávistných reakcií dokáže vypočuť a ponúknuť aj iný pohľad. Pre veriaceho človeka by mohla byť - pomocou pri rozlišovaní - aj tá skutočnosť, či sa politický program danej strany stavia proti Bohu a jeho zákonom, lebo v tom prípade sa vždy stavia aj proti skutočnému dobru človeka. Tu samozrejme treba vidieť aj to, či niekto nepoužíva Boha iba ako "reklamný slogan" - a či jeho konkrétne správanie je v súlade s Božím zákonom.

 

Veritatis splendor - Jas pravdy (6.8.1993)

 

Poukazuje na dôvody mravnosti, mravného života, vychádzajúce zo Svätého písma a zo živej tradície Cirkvi. Ukazuje na nerozlučiteľné spojenie medzi vierou a mravnosťou (viera človeka sa má prejaviť v jeho konaní), ako aj medzi slobodou a pravdou. Hovorí, že znakom  skutočnej ľudskosti je rozhodovanie podľa toho, čo je dobré a nie podľa toho, čo sa mi hodí. Nemôžem robiť, hocičo čo len chcem - alebo aj všetko čoho som schopný. Vždy si potrebujem klásť otázku - či je to, čo konám morálne správne. A rozlíšiť mi to pomáha desatoro a aj prirodzený rozum - či prirodzený zákon. V človeku je zabudovaný tento tzv. univerzálny morálny zákon, ktorý je akoby spoločným jazykom pri diskusii o morálke pre ľudí rozličných náboženstiev a kultúr.

Názov encykliky Jas pravdy - chce zdôrazniť, že morálne učenie Cirkvi sa opiera o schopnosť človeka jasne poznať pravdu a uvádzať ju do života. Pápež chcel touto encyklikou zároveň posilniť morálne základy slobodných - demokratických spoločností - ktoré vznikali. A videl hrozby, ktoré so sebou prináša nezvládnutie slobody.

PREDSAVZATIE: Určite je dôležité spoznávať rozumné zdôvodnenie morálnych požiadaviek kresťanstva. Prečo Boží zákon to či ono od človeka žiada. A či vidím i na svojom živote, že život podľa Božej pravdy mi pomáha žiť radostne a s pokojným svedomím?

 

Evangelium vitae - Evanjelium života (25.3.1995)

 

Pápež v nej jasne chráni hodnotu a nenarušiteľnosť ľudského života - od počatia po prirodzenú smrť. Vysvetľuje a rozvíja v nej postoj Cirkvi k otázke: antikoncepcie, interrupcie, eutanázie, genetickým experimentom, samovražde, trestu smrti a pod. Nazýva to kultúrou smrti. Pápež jasne hovorí, že: "Vedomé a dobrovoľné rozhodnutie zbaviť nevinnú ľudskú bytosť života je z morálneho hľadiska vždy zlo  nikdy nemôže byť dovolené ani ako cieľ, ani ako prostriedok na dobrý cieľ." Demokracie, ktoré popierajú neodcudziteľné právo človeka na život od počatia po prirodzenú smrť, sú tyranskými štátmi, ktoré ohrozujú celú kultúru ľudských práv. Zákony, ktoré dovoľujú potrat a eutanáziu - nielenže neviažu vo svedomí - ale je povinnosťou postaviť sa proti nim. Treba mať na pamäti, že kto vťahuje ruku na život človeka - istým spôsobom vzťahuje ruku na samého Boha. Je alarmujúce, že tieto zločiny sú neraz považované v spoločnosti a verejnej mienke - za znak pokroku - a žiada sa od štátu ich beztrestnosť. Tragédiou je nielen, že sa to deje, ale že sa to prestáva pokladať za zlo.

PREDSAVZATIE: Nenechal som sa oklamať v otázkach dôstojnosti a ochrany ľudského života od počatia po prirodzenú smrť? Vedel by som zdôvodniť svoj postoj? Každý človek je stvorený na Boží obraz - a treba pamätať celý život na to, že sa mám k nemu správať ako k samotnému Ježišovi.

 

Ut unum sint - Aby jedno boli (25.5.1995)

 

Je to prvá encyklika v dejinách vôbec, ktorá sa venuje ekumenizmu. Zaoberá sa otázkami dialógu medzi katolíkmi, pravoslávnymi a protestantmi. Táto ekumenická snaha je odpoveďou na Kristovu túžbu - "aby všetci boli jedno". Ježiš nás volá k jednote - je to pre nás všetkých výzva. Už pápež sv. Ján XXIII. hovoril, že je omnoho silnejšie to, čo nás spája - než to, čo nás rozdeľuje. Ťarcha rozdelenia totiž oslabuje našu vierohodnosť pri ohlasovaní evanjelia. Ako svet uverí? Roztrieštenosť sa protiví Kristovej vôli - je svetu na pohoršenie a na ujmu ohlasovaniu evanjelia.

Táto encyklika bola zároveň výzvou pre tých, ktorí nekládli veľký dôraz na ekumenizmus - na snahu o zjednotenie cirkví. Osobitne pre pravoslávnych bola táto encyklika signálom, že katolíci chcú dôjsť k plnej jednote s nimi - iste v zachovaní rôznorodosti - tak ako to bolo aj pred rozdelením v roku 1054. Encyklika sa venuje aj protestantom - ale zdá sa, že je v tomto smere pápež menej presvedčený o možnej jednote. Pápež dáva odvážny návrh - aby sa hľadala taká forma pápežského úradu, ktorá bude slúžiť všetkým... Lebo vieme, že jeden z dôvodov rozdelenia je aj pápežský primát.

Je pravdou, že je vidieť na ekumenickom poli určitý pokrok - najmä v spolupráci pri otázkach ako: ochrana ľudskej dôstojnosti, sloboda, spravodlivosť, pokoj a pod. Predsa však treba ďalej kráčať touto cestou až k plnému zjednoteniu.

PREDSAVZATIE: Možno si poviem, že ja veľa toho na poli zjednotenia kresťanov asi neurobím. Určite sa však každý z nás môže za jednotu modliť a budovať ju svojím životom tam, kde žijeme. Rozdelenie sa môže nachádzať v našej rodine, škole, práci, dedine, meste - aj ty môžeš byť nástrojom v Božích rukách, ktorý môže viesť k jednote v týchto vzťahoch. Jednota a láska pochádzajú od Boha - rozdelenie a nenávisť určite nie.

 

Ecclesia de Eucharistia - Cirkev žije z Eucharistie (17.4.2003)

 

Iste ste počuli o víziách sv. Don Bosca - ako videl zmietanú loď Cirkvi na vlnách mora, ktorá bola ukotvená medzi dvoma stĺpmi - a na nich bola - Eucharistia a Matka Božia. Je zaujímavé, že posledná encyklika, ktorú Ján Pavol II. napísal sa volá: Ecclesia de Eucharistia - Cirkev žije z Eucharistie. A posledný apoštolský list, ktorý napísal bol:  Rosarium Virginis Mariae - Ruženec Panny Márie. Vidíme, kde  ukotvil loďku Cirkvi.

Už samotný názov encykliky nám prezrádza veľmi veľa - Cirkev žije z Eucharistie - ona je stredobodom a vrcholom života každého kresťana. Eucharistia je to najcennejšie čo Cirkev má. V Eucharistii nielen ja prijímam Krista - ale aj on prijíma mňa - uskutočňuje sa tu tajomné a vznešené prebývanie Krista so svojimi učeníkmi - ako hovorí aj Božie Slovo: "Ostaňte vo mne a ja vo vás." (Jn 15,4)

Sv. Otec nám taktiež pripomína dôležitosť adorácie. Cituje sv. Alfonza: "Medzi všetkými pobožnosťami je adorácia po sviatostiach prvá Bohu najmilšia a nám najužitočnejšia." Aj prostredníctvom adorácie môžeme prehlbovať našu vieru a úctu k sviatosti oltárnej.

PREDSAVZATIE: Skúsme pamätať na slová Don Bosca: Majme  stále svedomie v takom stave, aby sme každú sv. omšu mohli ísť na sv. prijímanie. A taktiež pouvažujme o tom - v akej úcte ja mám najsvätejšiu sviatosť oltárnu?

 
 
 

VIDEO: PRÍHOVORY Z NÁVŠTEV SV. JÁNA PAVLA II. NA SLOVENSKU

 

Nitra rok 1995

https://www.youtube.com/watch?v=eTJTUxJhJVg&t=95s&fbclid=IwAR2_rk-Mc_Jv4Fu3X9WlDZLQDh4kmpoA7hcw6Necd0CCMb44E7IUI3Jv9S8

 

Bratislava rok 1995

https://www.youtube.com/watch?v=yWBeo-tt-N0&fbclid=IwAR3UE2jcLKQkuAj74dIVOgra4a8DXT0Xz6tirJfaS2TXfMMiTCOd1wuAfu8

 

Levoča rok 1995

https://www.youtube.com/watch?v=ODOdiH8oj8w&fbclid=IwAR3aMEn4gnWR2Kw8CbCV-tuWOWFvW-jdwUE1jaaRmR0iBxUXwk01ih9buow

 

 
Použitá literatúra:
 

Archív STV.

DZIWISZ, S.: Život s Karolom. Trnava, 2007. 257 s. ISBN 80-7162-661-9.

GORNY, J.: Stopy svätosti. Stará Ľubovňa, 2010. 350 s. ISBN 978-80-970268-7-5.

JÁN PAVOL II.: Prekročiť prah nádeje. Bratislava, 1995. 201 s. ISBN 80-8548-726-8.

JÁN PAVOL II. Encykliky Jána Pavla II. Trnava, 2014. 926 s. ISBN 978-80-8161-050-9.

ODER, S.: Prečo svätý? Bratislava, 2010. 159 s. ISBN 978-80-89231-55-3.

WEIGEL, G.: Svedok nádeje. Bratislava, 2005. 943 s. ISBN 80-7252-110-1.

TORNIELLI, A.: Santo subito. Stará Ľubovňa, 2009. 272 s. ISBN 978-80-970644-2-6.