« Back

Jeho rany

Jeho rany

Ponúkam vám 3 rozjímania o Ježišových ranách. Môže to byť vaša osobná duchovná obnova pred veľkonočnými sviatkami. Určite vám to môže priniesť veľa duchovného úžitku. Predovšetkým väčšiu lásku k Ježišovi. Požehnané veľkonočné sviatky.

1. rozjímanie:

 1. Keď si nájdem tiché miesto a dostatok času na rozjímanie, tak ako prvé sa pokúsim  uvedomiť si, že som v prítomnosti Boha - on je tu so mnou a ja s ním. Vždy je dobré aspoň krátko sa pomodliť a poprosiť Ducha Svätého o pomoc pri rozjímaní - aj svojimi slovami.

2. Poznáte možno viaceré formy rozjímania - odporúčam skúsiť metódu podľa sv. Ignáca - vnútornú predstavivosť. Vo fantázii zapojiť všetky zmysly - /oči, uši, hmat, čuch.../ predstaviť si danú udalosť, o ktorej meditujem - ešte aj akoby skúsiť sa dotknúť tých predmetov, ktoré tam sú, predstaviť si ako to tam mohlo vyzerať... Teda čo najrealistickejšie si predstaviť danú udalosť... Tiež hovorí, že sa treba usilovať zapojiť aj všetky svoje schopnosti: rozum - uvažujem nad textom - udalosťou; vôľu - rozhodujem sa konať podľa meditovaného - hľadám cesty ako dané skutočnosti voviesť do svojho života; - a samozrejme aj pocity sú dôležité - čo cítim, keď o danej skutočnosti meditujem - pozorujem aké pocity to vo mne vyvoláva.

Pomôcť nám môžu nasledujúce texty Božieho Slova: Dobré je prečítať si aj celý kontext v evanjeliu - ale potom sa už sústrediť len na niektorú časť - myšlienku - resp. slovo.

Sv. Ignác hovorí, že nie mnoho vedomostí nasycuje a uspokojuje dušu, ale vnútorne precítené - premeditovanie myšlienky. Takže lepšie jedna myšlienka a do čo najväčšej hĺbky sa pokúsiť vstúpiť - než množstvo super myšlienok bez úžitku.

 

2 texty Božieho slova:

 

Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci ale veriaci!“ (Jn  20, 27)

On im povedal: „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! (Lk 24, 38-39)

 

Môžem si predstaviť ako som ja spolu s učeníkmi za tými zamknutými dverami - čo sa tam asi odohráva - o čom sa rozpráva - aká je tam atmosféra - aké to myšlienky asi zachvacovali ich srdcia?  A potom zrazu vidím ako prišiel Ježiš - pozerám sa na neho - čo prežívam - počúvam čo hovorí - čo to vo mne vyvoláva?  Pozerám na ostatných apoštolov i na Tomáša - čudujem sa jeho nevere? Alebo mu závidím tak trochu, že sa mohol ísť dotknúť Ježiša a jeho rán? Dotkli sa aj ostatní? Idem sa dotknúť aj ja? Som tým všetkým, čo sa deje fascinovaný? Či príde mi to všetko akési uletené? A prečo mi Ježiš vlastne ukazuje ruky, nohy a bok - prečo je to také dôležité? Prečo sa mu tie rany po zmŕtvychvstaní nezahojili? Načo si ich nechal? A prečo neurobí ešte teraz nejaký iný zázrak? Čo vo mne vyvoláva pohľad na jeho rany? Strach, lásku, ľútosť, radosť...

Pokúsim sa čo najdôkladnejšie predstavovať si túto situáciu. Dobre je pri jednej meditácii sústrediť sa len na jeden pohľad. Napr. doteraz opisovaný pohľad je z perspektívy pozorovateľa, ale môžem sa pokúsiť vžiť do pohľadu Tomáša, a prípadne aj Pána Ježiša - ako to asi on mohol vidieť - celú tú situáciu:)

Ak by niekomu pomohol pri sústredení v modlitbe i nejaký obraz - tak ponúkame Pána Ježiša, ktorý sa nachádza v seminárnej kaplnke v kňazskom seminári. Na tomto obraze - vidíme jeho rany. Zaujímavé je, že ranu na boku nevidno - ale je tu rana na Eucharistii - veľmi pekná symbolika, o ktorej ešte budeme uvažovať na konci 3. rozjímania.

 

 

 

2. rozjímanie:

K čomu ma môže priviesť pohľad na Ježišove rany? Iste to môže vo mne vzbudiť súcit a ľútosť nad Ježišovým veľkým utrpením - môžem si skúsiť predstaviť, čo všetko vytrpel - a môže ma to pohnúť k súcitu, slzám - ale vtedy by mi Ježiš iste povedal - to, čo jeruzalemským ženám: Neplačte nado mnou, ale samy nad sebou (Lk 23,28) - a samozrejme nad svojimi hriechmi - veď to pre ne trpí - ako to hovorí aj prorok  Izaiáš: (53,5) - On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení. Alebo aj 1. Petrov list: (2, 24) Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť. Jeho rany vás uzdravili.

Tu by som mohol uvažovať nad veľkosťou mojich hriechov a veľkosťou svojej ľútosti - nakoľko dokážem ľutovať svoje hriechy - pri pohľade na Ježišove rany. Nakoľko si uvedomujem, že to moje hriechy mu spôsobili tieto rany a zasa práve vďaka týmto ranám - ja som uzdravený - ja mám odpustené - a či túžim opustiť svoj hriešny život - a čo robím preto, aby som ho postupne opúšťal - aby som starého človeka ukrižoval (porov Rim 6, 6) a aby bol v mne formovaný Kristov život?

Tie oslávené Ježišove rany, ktoré sme my spôsobili - a ktoré si zmŕtvychvstalý na svojom tele necháva sú pre nás vždy ponukou - odpustenia a uzdravenia. Vďaka nim môžeme vidieť, že hriech nemusí mať posledné slovo - veď v tých ranách sme my zapísaní - Ježiš akoby mi hovorí - Pozri hľa do dlaní som si ťa vryl (porov. Iz 49, 16) - alebo trochu ináč - TY si sa mi tak hlboko vryl do mojich dlaní. Nemôžem na teba zabudnúť.

Tie rany sú cenou odpustenia našich hriechov - jeho rany nás uzdravili - jeho rany nás zmierili - jeho rany nám vrátili pokoj. Tie isté rany. Pri pohľade na ne by sme mali vždy vidieť cenu svojho vykúpenia - že veľmi draho sme boli kúpení - (porov. 1 Kor 6,20).

V týchto ranách vždy nájdeme Božiu lásku a milosrdenstvo. Preto je o nich tak vzácne uvažovať.

A ešte minimálne jednu skutočnosť si môžeme hlbšie uvedomiť pri pohľade na rany na oslávenom Ježišovom tele - a to je skutočnosť večného života. Nielen hriech, ale ani smrť nemá posledné slovo. Môžeme povedať so sv. Pavlom: Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň? (1 Kor 15,55) Pohľad na oslávené Ježišove rany mi dáva aj túto záruku - on je život - život večný - smrť nemá posledné slovo (porov. Rim 6, 9) Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje. V tých ranách môžem vidieť svoju nádej na večný život - cez tie rany sa môžem pokúsiť nahliadnuť do večnosti. Tie rany  ukazujú nesmrteľnosť - čosi mocnejšie ako smrť. Ak by ma premáhal strach pred smrťou - /tak ako iste premáhal tento strach aj učeníkov, ktorí boli za zamknutými dverami/ - tak počuj a zachyť Ježišove prvé slová, ktoré im hovorí - po príchode k nim - a hovorí ich aj mne a tebe:  - Pokoj vám - do všetkých ich strachov i našich - on prináša upokojenie - Pokoj vám.

 

 

 

3. rozjímanie:

Teraz môžeme pouvažovať nad Kristovými ranami a prepojiť ich s našimi ranami. Určite by toho bolo dosť - čo všetko by sme vedeli Ježišovi povedať o tom, čo ťaží a trápi nás - a nemusia to byť iba hriechy - môžu to byť rôzne naše obavy, strachy, sklamania, nedôvera, pochybnosti, otázky... Rany, ktoré si môžeme myslieť, že nám spôsobil dokonca On sám, prípadne dakto iný, alebo možno nakoniec len my sami...

Určite mi však Ježiš ponúka možnosť pripojiť všetky moje rany k jeho ranám - moje utrpenie k jeho utrpeniu.

Vtedy tie naše rany môžu dostať úplne nový zmysel.

V duchu slov sv. Pavla: Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev. (Kol 1,24)

 /Aj keď isteže Ježišovmu utrpeniu nechýba nič - ale on nám dovoľuje pridať to naše utrpenie k jeho./

Stojí za zamyslenie aj tá skutočnosť, že čo sa skrýva za tým, keď niekto ešte od Ježiša utrpenie pýta navyše - chce zobrať z tých jeho rán a utrpenia na seba. Chce zobrať z rán a utrpenia Kristovho, chce ho akoby odbremeniť... Tu treba pamätať - že to on tie rany nemal kvôli svojej zlobe - neboli to jeho hriechy - ale stále sú to hriechy moje a všetkých ľudí. Čiže akoby som v konečnom dôsledku chcel trochu odčiniť za svoje hriechy,  alebo dokonca za hriechy druhých. Aká to musí byť láska - chcieť zobrať utrpenie a rany druhého na seba - preto, aby ich druhý nemusel znášať...

Pozrime, čo v tomto duchu povedal sv. páter Pio:

"Ó, Ježiš, keby som len mohol toľko trpieť, koľko by som chcel, aby som ťa urobil šťastným a trochu zadosťučinil za našu nevďačnosť voči tebe!"

Trochu pochopiť túto skutočnosť, nám môže pomôcť príklad jednej ženy, matky, ktorá hľadala lekára, ktorý by jej vybral jedno zdravé oko a dal ho jej slepej dcérke. Tak veľmi ju milovala, že bola ochotná podstúpiť aj utrpenie pre svoje dieťa. V tomto duchu sa dá azda rozumieť aj túžbam a myšlienkam p. Pia - a samozrejme aj ďalších svätých, ktorí mali podobné túžby. Tak milovali Krista, že chceli zobrať z jeho utrpenia na seba pomôcť mu ho odniesť.

Dobre sa to možno hovorí - ale cítim to takto? Túžim po tom? Čo vo mne vyvolávajú tieto myšlienky - aké pocity? Keď nám sa skôr - všetky tie utrpenia - zdajú veľké, ťažké - často neúnosné... A možno ani nevieme povedať, či by bolo v nás túžby niesť ich - a ešte aj za druhých?

A pritom to má byť moja cesta - moje pripodobňovanie sa Kristovi. Byť ako ON.

To, čo nás môže neustále formovať, povzbudzovať a posilňovať k tomu, aby sme k takejto obetavej láske dorastali - k takýmto túžbam dorastali - je sám Ježiš v Eucharistii. Nenecháva nás samých.

Obraz Pána Ježiša zo seminárnej kaplnky, neukazuje ranu Ježiša na boku - ale ukazuje ranu na Eucharistii - môže to byť nádherný symbol toho, že cez túto eucharistickú ranu - môžeme vidieť až do Ježišovho srdca. Osobitne silne sa to dá vnímať pri lámaní chleba vo sv. omši.  Otvára sa brána jeho srdca.  A ja sa dotýkam v tom momente práve tejto rany - a Ježiš mi hovorí - pozri moje rany - dotkni sa ma a presvedč sa, že som to ja. A ja cez túto ranu môžem vidieť priamo do Ježišovho srdca. Dotknúť sa ho. A aj učeníci ho spoznali až pri lámaní chleba - aj oni vložili "svoje ruky" do tejto rany a aj keď im v tom momente zmizol - bol tam naďalej prítomný v tom rozlámanom chlebe. Tak je aj s nami - až do konca... Nebojme sa. Nech by akékoľvek ťažkosti do našich životov prišli - s Jeho pomocou ich odkážeme ľahšie zvládnuť. 

 

 

Modlitba sv. Brigity:

Ježiš môj, ty si večná sladkosť tých, ktorí ťa milujú. Ty si radosť, ktorá prevyšuje všetky radosti. Ty si túžba, záchrana a nádej každého hriešnika. Keď si prijal ľudskú prirodzenosť, ukázal si nám, že je tvojou horúcou túžbou z lásky k nám prebývať medzi ľuďmi až do konca čias. Spomeň si na všetko utrpenie, ktoré si znášal od chvíle, keď si sa stal človekom. Najmä však počas svojho bolestného utrpenia, ako to pred všetkými vekmi určil Boží plán. Spomeň si na smutnú a horkú chvíľu, keď si sám priznal: „Moja duša je smutná až na smrť.“ Stalo sa tak po Poslednej večeri s tvojimi učeníkmi, ktorým si umyl nohy, podal svoje najsvätejšie telo a najsvätejšiu krv, rozprával sa s nimi o svojom nastávajúcom utrpení a poskytol im slová útechy. Mysli na súženia a tieseň, ktoré si vytrpel pred ukrižovaním, na Judášovu zradu, na zradu tvojho národa, na falošných svedkov, ktorí ťa obžalovali, a na sudcov, ktorí ťa súdili. Spomeň si na chvíle, keď ťa olúpili o tvoje šaty a obliekli do rúcha potupy a výsmechu, priviazali ťa k stĺpu, bičovaním roztrhali tvoje telo. Na hlavu ti natisli tŕňovú korunu, do rúk ti dali trstinu, prikryli ti tvár i oči, udierali ťa, zasypali ťa urážkami a výsmechom. Prosím ťa, na pamiatku svojho utrpenia, ktoré si pre mňa vydržal, udeľ‘ mi milosť opravdivej ľútosti, čistej a úprimnej spovede, milosť hodného zadosťučinenia a odpustenie všetkých mojich hriechov. Amen.

 

Next