Blog

« Back

Apropo Gay-Pride

Zas tu máme pochod, ktorý vyvoláva veľa emócií. A zas tu máme aj tých veľa emócií. Pritom sa týka témy, ktorá je dosť vážna na to, aby si zaslúžila reflexiu s chladnou hlavou. Tak som sa pokúsil aj ja... s chladnou hlavou.

Pochod homosexuálne orientovaných občanov za svoje práva je legitímnou záležitosťou, ktorá by nemala robiť problémy v žiadnej demokratickej krajine.

Prečo tie emócie?

Myslím, že dôvody sú štyri:

1. Homosexualita je otázka, ktorá sa týka veľmi intímnej zložky života človeka, jeho sexuality, na ktorú je - samozrejme - každý z nás osobitne citlivý. Keď sa nás niekto alebo niečo dotkne "ako mužov" alebo "ako žien", alebo "ako vzťahu medzi mužom a ženou" alebo "ako vzťahu medzi mužom a mužom, resp. medzi ženou a ženou", sme na to osobitne citliví, možno azda až nekriticky - práve preto, lebo nám na tejto stránke našej osobnosti a našich sexuálnycch vzťahov osobitne záleží. Na druhej strane, "vďaka" sexuálnej revolúcii sa celá oblasť ľudskej sexuality, pod zámienkou odtabuizovania, stala verejnou témou - verejne sa prezentuje, verejne sa riešia dilemy či problémy, ktoré s ňou súvisia. Nie je jednoduché v tejto situácii zachovať svojej vlastnej sexualite a jej prežívaniu ten charakter intimity, dôvernosti a súkromia, ktorý si vo svojej podstate vyžaduje - a to nielen na svoje prejavy, ale aj na uvažovanie a rozhodovanie sa. A to vyvoláva emócie - pozitívne či negatívne, útočné či obranné, ktoré tejto problematike na pokojnom riešení nepridávajú...

2. Homosexualita je istou zásadnou odlišnosťou od prirodzeného heterosexuálneho charakteru ľudskej osoby. A tu sa vynára celý rad emotívnych otázok: je heterosexualita skutočne prirodzenosťou človeka? Ak áno, je jedinou možnou prirodzenou formou ľudskej sexuality? Ak nie, čo to vlastne znamená, že homosexulita je "neprirodzená"? Bez nároku na úplnosť, pokúsim sa naznačiť odpovede, ako sa mi zdá, že vyplývajú z prirodzeného zákona, teda Božieho stvoriteľského plánu. Ak sa pozeráme na ľudskú sexualitu z hľadiska jej funkčnosti (a Boh nič netvorí bez dôvodu, bez cieľa), potom ľudská sexualita (celý ten zložitý bio-psycho-sociálny ba i duchovný systém, ktorý nás charakterizuje "ako mužov" resp. "ako ženy") nás vedie jedného k druhému na to, aby sme sa navzájom obohacovali, dopĺňali, nachádzali šťastie v spoločenstve toho druhého... a aby sme spoločne plodili a vychovávali deti. Z tohto hľadiska je zrejmé, že ak by homosexuálny pár teoreticky mohol naplniť ten prvý cieľ, ten druhý zrejme nemôže, a to nie z funkčného hľadiska, ale v samej podstate takéhoto mono-sexuálneho zväzku. Ak teda uznávame ľudskú sexualitu ako prejav Božieho plánu s človekom, musíme prirodezný charakter priznať jedine heterosexuálnemu partnerstvu. V čom teda spočíva homosexualita ako odchýľka? Na túto otázku ešte stále neexistujú dostatočne presvedčivé a vyčerpávajúce odpovede. Je zrejmé, že existuje homosexualita "sociálna", spôsobená istým vonkajším vplyvom. Tá sa dá relatívne ľahko normalizovať (vyliečiť) prostredníctvom psychoterapie alebo iných špecializovaných metód. Avšak stretávame sa aj s homosexualitou, ktorá sa javí ako vrodená, azda geneticky podmienená. Kým na túto otázku nebudú jasné odpovede, je zrejmé, že u "netrpezlivých" bude generovať emócie, a to jednak u tých, čo ju chcú vnímať ako rovnocenný sexuálny prejav, ako aj u tých, čo ju chcú degradovať na úchylku... Pre nás, kresťanov, ostáva skvelým majákom Ježišov príkaz lásky, ktorý nemá nijaké "ale", iba ak upresnenie, že lásku si zaluhujú najmä trpiaci. A že človek, ktorý v sebe cíti homosexualitu, a zároveň si je vedomý istých spoločenských morálnych a manželských noriem, trpí veľmi, o tom isto nemožno pochybovať.

3. A tu je tretia príčina emócií. Je zrejmé, že nie každý, kto v sebe cíti homosexuálne sklony, je ochotný prijať, že spoločnosť neakceptuje homosexuálne prejavy (úkony), a to jednak tie intímne (homosexuálny pohlavný styk), a jednak tie verejné (uzatvorenie manželstva ako životného partnerstva, rovnocenného s manželstvom heterosexuálnym). Na druhej strane je rovnako pravdou, že v minulosti i dnes existovali tieto prejavy neakceptovania homosexuality v rôznych formách, vrátane skrytej či otvorenej diskriminácie. Ako teda nie každý homosexuál je ochotný prijať svoju situáciu ako kríž a niesť ho s Kristom po celý život..., tak nie každý človek v jeho okolí, či každé spoločenstvo, je ochotné prijať tohto človeka s rovnakou dôstojnosťou, ktorá mu prináleží ako ľudskej osobe. A tak ako isté zrejmé prejavy vylúčenia týchto ľudí z niektorých povolaní môžu prerásť do širších foriem diskriminácie, tak aj niektorí homosexuáli nie sú ochotní akceptovať, že ich situácia je - v súvislosti s niektorými špecifickými povolaniami - predsa len iná... Chce to aj akýsi zdravý rozum, sebareflexiu, nie uťahovanie sa "do kúta", vylúčenie sa zo spoločnosti, ale reálny pohľad na svoju situáciu, aj s jej špecifikami. A kde toto chýba, tam vznikajú emócie.

4. Toto je pravdepodobne štvrtý zdroj problémov, ktorý úzko súvisí s týmto (a podobnými) pochodmi za práva homosexuálov. Ak by šlo o verejné poukázanie na skutočnosť, že aj títo ľudia majú svoju dôstojnosť, ktorá musí byť rešpektovaná rovnako ako u ostatných ľudí, so všetkým, čo z toho vyplýva, nemal by byť nijaký problém s takouto ich manifestáciou za svoje práva, či proti diskriminácii. Avšak stále častejšie a stále viac sa javí, že tieto pochody sú skôr istým narcizmom homosexuálov (prečo sa to volá "pride" = pýcha?), umelým dvíhaním si sebadôvery, povedomia svojej sily, najmä keď - z dôvodov ťažko pochopiteľných (aj keď vysvetliteľných) - sa práve tieto prejavy tešia obzvlášť veľkému záujmu a podpore médií, a to už dlho vopred, ako aj doho po ich uskutočnení. Zdá sa, akoby išlo práve o rozdúchavanie týchto emócií...

Aj tu teda, ako vo všetkom... je asi vhodné prosiť predovšetkým o dar "rozlišovania duchov" - aby sme spolu s potrebou uznania dôstojnosti neprijímali všetky, aj zrejme bizarné a provokačné požiadavky týchto podujatí... a naopak, spolu s odmietaním extrémov nezmietli zo stola aj skutočný problém, ak existuje. A najmä prosme o lásku, lebo trpiaci človek potrebuje práve tú - lásku kreatívnu, zaangažovanú, hľadajúcu pravdu a objímajúcu človeka, veď "...to mne ste urobili" (Mt 25,40)

Previous
Comments
sign-in-to-add-comment
Ďakujem pekne za krásny názor, ktorý je plný Lásky a porozumenia a snaží sa nenásilnou formou vysvetliť a nájsť podstatu problému.
Posted on 6/6/12 6:44 PM.
Veľmi dobre vysvetlené.
Posted on 6/6/12 8:30 PM.
Ukážková reakcia na problém.
Posted on 6/7/12 7:54 AM.
Možno oceniť milý tón a snahu o pochopenie, aj keď sa reálne viem zhodnúť iba s prvým bodom.

2) Akosi mi ušlo, prečo status prirodzenosti má mať iba partnerstvo, ktoré spĺňa oba ciele: partnerské spoločenstvo a plodenie detí. Príde mi to ako obviniť listnaté stromy z neprirodzenosti, pretože na zimu opadávajú na rozdiel od ihličnanov.

Zároveň som mierne prekvapený z toho, že v článku, ktorý sa snaží o porozumenie, sa hovorí o "normalizácii" / liečení homosexuality psychoterapiou, keď jednak reálne, dokladovateľné výsledky takýchto snažení chýbajú (a to hovorím o svete, nie len o Slovensku), svetová zdravotnícka organizácia i americká psychiatrická asociácia označili reverzné terapie za zbytočné a nebezpečné a netreba ani 5 minút na nájdenie svedectiev o škodlivosti týchto terapií. Možno by autor mal trochu skúmať tému ex-ex-gay predtým, než vyhlási, že sa "sociálna homosexualita" dá jednoducho liečiť.

3) "ich situácia je - v súvislosti s niektorými špecifickými povolaniami - predsa len iná..." Myslím, že ide o zbytočnú generalizáciu. Situácia každého človeka v súvislosti s "špecifickými povolaniami" je iná, to sexualita nedefinuje. Nemožno povedať, že niekto je kvôli sexualite nevhodný rodič, či učiteľ, pretože nevhodnosť na toto si určuje on sám ako osoba. Tu sa ukazuje práve to, že ak je niekto homosexuál, je u iných ľudí predpoklad, že má ešte ďalšie, pridružené charakteristiky.... predpoklad, ktorý nejak nikto nevie potvrdiť.

4) Pride nie je len pýcha, ale aj hrdosť. Nebola to pýcha, ktorá začala prvé Pride pochody, ale volanie po hrdosti. Aby sme sa dostali do histórie, pochody za práva homosexuálov začali práve Stonewallom (pozri http://en.wikipedia.org/wiki/Stonewall_riots), kde jednoznačne nešlo o umelé dvíhanie si sebadôvery. Či o umelé dvíhanie si sebadôvery ide teraz? Samozrejme, existujú bary a podniky, kde nepríde každú chvíľu polícia kvôli blbosti, ale ak skutočne hovoríme o tom, že i homosexuál by mal mať uznanú dôstojnosť, je hádam pochopiteľné, ak ten homosexuál chce byť na verejnosti jeden deň v roku s tým, že môže svojho partnera / partnerku držať za ruku. Alebo čo považujeme za dôstojnosť? To, keď o "odlišnej sexualite" človeka vedia len tí najbližší a pre tých ostatných môže ostať ako "starý mládenec", veď čo spoločnosť do jeho sexuality? Je potrebné uvedomiť si, že najpodstatnejšia časť sexuality - partnerstvo - je na stole diskusií, rozhovorov, či bežných chit-chatov v práci každú chvíľu, bez ohľadu na sexuálnu revolúciu. A to, čo niektorí od homosexuálov žiadajú s tým, že "veď ani ja sa nepretŕčam", by oni sami častokrát nezvládli.

Myslím, že Pride je hlavne o práve. Špecificky jednom, ostatné z neho vyplývajú. Ide o právo na to urobiť si život tak, ako človek chce. Ak je človek muž, biely, mladý, zdravý, heterosexuál, inak povedané ak nie je členom minority, je pochopiteľné, že jej požiadavky mu prídu prehnané - pretože práva, ktoré žiada minorita, on už má. Možno je to o empatii - vážne by to bolo také jednoduché, ak to, čo kladieme za povinnosť tým druhým, by sme mali niesť my sami? Alebo je skrátka podstatný náš názor a pohľad na svet a ten by mal určovať životy druhých, aj keď tento pohľad na svet nezdieľajú?
Posted on 6/7/12 8:21 AM.
Ďakujem za reakciu. Poukazuje na niektoré veci, ktoré som v texte len naznačil, aby som nešiel príliš do šírky. Ale možno trošku treba... Tak skúsim zareagovať:
2) stromy môžu byť ihličnaté alebo listnaté a na ich prirodzenosti to nič nemení, človek sa rozmnožuje pohlavne a homosexualita na tom čosi podstatné mení...
Pod pojmom "sociálna homosexualita" som myslel takú, ktorá vznikla dlhodobým životom v monosexuálnom prostredí, napr. vo väznici. To, že WHO a niektorí iní považujú liečenie tejto situácie za "zbytočné" možno nie je o tom, že by to nešlo, ale o tom, že nevidia na homosexualite žiaden problém (ba naopak, niekedy sa zdá, akoby z nej chceli urobiť normu, spoločne s heterosexualitou - akoby o nič nešlo, preto bagatelizujú a spochybňujú tieto snahy...). "Normalizácia" tohto stavu je zameraná na plnohodnotný sexuálny život v najširšom slova zmysle, preto si myslím, že je zmysluplná. A... odporúčam nedôverovať dôkazom, na ktoré "stačí 5 minút".
3) Myslím, že to nie je len "predpoklad..., ktorý nik nevie potvrdiť". Istotne mi dáte za pravdu, že naša sexualita sa netýka len pohlavných orgánov, ale zasahuje celú osobnosť človeka, od jej telesných, cez psychické, duchovné až po sociálne prejavy. Takže to je dôvod.
4) Tu súhlasím, že som si tú otázku v zátvorke mohol odpustiť. Ale podstata je v tom, že z psychologického hľadiska nepokladám za šťastné bojovať proti diskriminácii "hrdým" poukazovaním na to, v čom som iný... a asi sa zhodneme, že práve o toto ide pri týchto pochodoch. A najmä žiadať spoločnosť, aby ma akceptovala v mojej inakosti, lebo ona by niečo podobné nezvládla, je trochu nedomyslené. Nie je to o vzťahu väčšiny a menšiny (ten pomer sa môže celkom ľahko zmeniť, na veci to nemení nič). Uviedli ste tu ako jednu charakteristiku "byť mladý" - skúsim ju použiť na vysvetlenie: Ak som starý a môj organizmus nie je schopný splodiť dieťa, mal by som to vziať na vedomie a nežiadať si byť rodičom za každú cenu (umelé oplodnenie, náhradná matka a pod.), ale skrátka prijať svoj stav ako kríž a niesť ho, aj keď by som dieťa chcel a túžil po ňom úprimne. Ak ma spoločnosť vedie k tomu, aby som sa s tým zmieril, argumentovať, že "vy by ste to tiež nezvládli" je trochu scestné. Napokon, každý máme niečo, s čím sa musíme vo svojom živote trápiť a znášať to. Niekedy je to viditeľné, inokedy nie. Kto vie posúdiť, ktorý problém je väčší? Avšak to vieme, že prijať homosexuálne partnerstvo ako rovnocenné s heterosexuálnym, by prinieslo vážne problémy do spoločnosti, do vnímania sexuality, rodičovstva, manželstva, rodiny a pod.
Posted on 6/7/12 1:54 PM in reply to Tomáš Backstuber.
Vďaka za reakciu, je fajn viesť dialóg.
2) otázka znie, či je pre každého človeka prirodzené sa rozmnožovať - ak nie, potom homosexualita nič nemení, ale ide v súvislosti s touto prirodzenosťou. A ak áno? Potom je dosť zložité vysvetliť napr. celibát, či asexualitu.
2b) koľko "sociálnych homosexuálov" poznáte? Pretože ja ani jedného.
2c) Samozrejme, nehodlám tvrdiť, že ex-gay terapie nejdú preto, lebo ich WHO považuje za zbytočné. Skôr to hodlám tvrdiť preto, lebo nie sú relevantné dôkazy, ktoré by ukázali opak (že to ide) a pokiaľ nie sú, je logické nazvať stav "neliečiteľným". K deštruktívnosti ex-gay terapií - narážam na to, že naproti odvážnym tvrdeniam o "možnosti zmeny" sa ukazujú stále viac hlasy ľudí, ktorým snahy o túto zmenu viac či menej zničili život a je potrebné sa pýtať, či bolo vhodné, aby sa vôbec snažili, ak výsledok bol takýto. Ak by ste trpel chorobou (pretože tí, ktorí sa "liečili z homosexuality", považovali svoj stav za minimálne zmeniteľný), využili by ste, alebo propagovali by ste liečbu, ktorá nemá žiadnu dokladovanú úspešnosť a je vysoko pravdepodobné, že vám ublíži?
3) Súhlasím, naša sexualita znamená i emocionálne prežívanie a áno, zasahuje celú osobnosť človeka, no nemožno automaticky predpokladať ako. Skúsim to porovnať k viere: viera (ak je dostatočne hlboko v človeku) tiež zasahuje človeka fyzicky, psychicky, duchovne a sociálne. Ale nemožno automaticky urobiť predpoklad AKO viera zasiahne konkrétneho človeka. V tomto prípade ale tento predpoklad robený je a to je problém.
4) Rozmýšľam, na čo zareagovať ako prvé, keďže v tej štvorke je dosť vecí, s ktorými nesúhlasím, takže to asi rozdelím:
4a) "z psychologického hľadiska nepokladám za šťastné bojovať proti diskriminácii "hrdým" poukazovaním na to, v čom som iný" - ak by sme teraz nebrali do úvahy, že sa jedná o homosexualitu, ale brali by sme niečo menej morálne otázne, bolo by to rovnako nešťastné? Ak by v škole niekoho šikanovali napríklad kvôli farbe pleti, je skutočne nie šťastné bojovať proti tomu postavením sa práve v tomto smere? Myslím, že to je otázka názoru. Napríklad ja vravím, že je to jednoznačne šťastnejšie riešenie než túto odlišnosť potierať, keďže sa môže voči nej vytvoriť nenávisť a nenávisť voči sebe samému je to posledné, čo chceme v človeku vytvoriť.
4b) "A najmä žiadať spoločnosť, aby ma akceptovala v mojej inakosti, lebo ona by niečo podobné nezvládla, je trochu nedomyslené" - to, že som spomenul na konci svojho príspevku empatiu neznamená, že je to hlavný argument pre akceptáciu a jednoznačne si nemyslím, že by to spoločnosť mala urobiť LEN preto, lebo by niečo podobné nezvládla. Apelujem na empatiu práve z toho dôvodu, že kríž, ktorý spomínate, je minimálne otázny a teda je potrebné spýtať sa, či je na mieste netolerancia (teraz nenarážam na vás) voči ľuďom, ktorí sa rozhodli tento kríž nebrať, keď dotyčná väčšina v tejto pozícii nie je.
4c) Zvláštna argumentácia so starým človekom a dieťaťom - pokiaľ viem, legislatívne neexistuje "maximálny" vek pre umelé oplodnenie, ani náhradnú matku a síce je takýto stav (veľmi starí rodičia) pre spoločnosť nezvyklý, ale nikto nespochybňuje rodičovské schopnosti daných ľudí preto, lebo sú starí. Avšak ak ide o homosexuálov, náhle je tu viac než spochybňovanie, povedal by som skoro až istota, že dieťa bude mať nesprávne pohľady na svet, zlý sexuálny vývin, atď atď. Spoločnosť nebráni 2 starým ľuďom vychovávať dieťa - divne sa pri tom tvári, ale nebráni. Rád by som sa dožil času, kedy to isté budem môcť povedať i o 2 mužoch, či 2 ženách na Slovensku.
4d) "Avšak to vieme, že prijať homosexuálne partnerstvo ako rovnocenné s heterosexuálnym, by prinieslo vážne problémy do spoločnosti, do vnímania sexuality, rodičovstva, manželstva, rodiny a pod." - je zaujímavé, že to viete. Na základe čoho? Lebo skúsenosti z krajín, kde homosexuálne manželstvá existujú, nezaznamenali žiaden problém s rapídnou rozvodovosťou heterosexuálnych manželstiev, ani nič podobné. Leda tak zmenu postojov voči homosexualite samotnej k lepšiemu. Samozrejme, ak toto vidíte ako problém, je jasné, prečo sa obávate prijatia. Lenže keďže zmena postojov v týchto krajinách prešla k lepšiemu nie umelo, ale normálne, je potrebné sa pýtať, či sme v pozícii "bojovníka proti úpadku a degenerácii", alebo "bojovníka proti pokroku".
Posted on 6/7/12 2:46 PM in reply to Stanislav Košč.
Uf, už to ide akosi moc do šírky...
Obávam sa, že to môžete vziať ako ústup z bojiska (možno by to skôr chcelo chat, ako takéto takmer geometrické nabaľovanie argumentov a protiargumentov), ale zareagujem len na poslednú myšlienku. Myslím, že tá je tá najpodstatnejšia pre samotnú vec, o ktorej je môj blog. Som hlboko presvedčený a mám na to dôkazy, že súčasné vnímanie sexuality, manželstva, rodičovstva a rodiny je v Európe v hlbokej kríze prirodzených hodnôt, na ktorých tieto skutočnosti stoja (a padajú) a táto kríza je spôsobená, a zároveň sprevádzaná aj otvorenou toleranciou, ba rovnocenným postavením iných foriem spolunažívania. Nemôže mať privilegium iuris rodina, postavená na trvalom heterosexuálnom manželstve, ak zároveň za rodinu pokladáme aj iné formy a voláme po ich zrovnoprávnení. A prečo by mala mať toto privilégium práve takáto rodina? Lebo niet iného prirodzeného "životného prostredia", ktoré by rovnocenne vedelo poskytnúť optimálne podmienky na všestranný harmonický rozvoj v dôstojnosti každého jej člena (pozri k tomu Ján Pavol II., encyklika Centesimus annus, čl. 39). Samozrejme, nestačí, aby rodina bola taká a automaticky splní toto poslanie. Ale spoločnosť by mala chrániť takéto rodiny, lebo od nich závisí aj kvalita života celej spoločnosti. A - na porovnanie - akú ochranu by mali Vysoké Tatry, keby Tatranský národný park zasahoval celé Slovensko? Takže ak neevidujete "žiaden problém" v krajinách, ktoré do svojej kultúry a následne i do legislatívy prijali homosexuálne manželstvá, Váš názor nezdieľam. Ja ho vidím a veľmi vážny. Nie vo zvýšení rozvodovosti, ale v znížení hodnoty manželstva ako inštitúcie... a rodiny ako hodnoty.
Posted on 6/7/12 3:07 PM in reply to Tomáš Backstuber.
Homosexualita.

Neviem , môj osobný názor je k danej veci velmi striktný.Už Písmo hovorí o tomto probléme ,ako o amorálnosti jedincov a z hladiska Božieho videnia ,ako vážny morálny pokles.Preto osobne nevidím jeden jediný dôvod akceptácie takehoto "menšinového" zoskupenia ,ktoré sa nanucuje majorite . Preto osobne nemám pochopenie pre ospravedlnenie jedincov homosexuálneho razenia a domnievam sa , že z hladiska etiky je takéto konanie neprípustne rovnako aj v rade RKC.Minule som počuval na Lumene neskoro večer , že Wiedenský arcibiskup zamestnal v Arc.Urade homosexuála.Táto informácia ma velmi rozladila a takéto chovanie v našej RKC považujem za prinajmenšom "nevkusné".Mám na to horší výraz ,ale to nebudem tu citovať.

Dochádza mi len jedno, že ide o cielenu relativizáciu pojmu Homosexuality v Cirkevnom prostredí .Nazvem to odprosta jednoducho" Ide o rekvalifikaciu amorálnosti na legalizovanú morálnosť" a toto neviem, čo má spoločne s Kresťanskou etikou.

Takže okrem toho, že som jasným odporcom Gay-Parade , tak vidím veci ,ktoré aj v našich kruhoch su prinajmenšom v rozpore s etikou.Nie som ani Kotlebovec a nie som ani žiaden Ultra pravičiar. Ale napadlo mi tu niečo , čo sa mi prieči s Božím slovom.
Posted on 6/7/12 6:08 PM.
Takže ak to správne chápem, pokiaľ heterosexuálne manželstvo nebude mať status "jedinečnosti", dôjde podľa vás k jeho úpadku? Hmm na to by som mal 2 veci:
1) mám obavu, že tzv. "chránenie rodiny" je v tomto smere bluf. To, akú hodnotu pre vás má vaše manželstvo a vaša rodina by nemalo byť ovplyvnené tým, nakoľko jedinečné je pre štát. Ak je, potom je nutné spýtať sa, či celé manželstvo vôbec nevzniklo "na uspokojenie štátu", čo by ale bola jeho ďaleko silnejšia dehonestácia. Akosi si to ale neviem pretaviť na drobné - ako PRESNE sa na konkrétnom manželskom páre prejaví, ak manželstvo nebude iba medzi mužom a ženou? Pretože takéto argumenty som už počul, ale akosi sa nikdy nedostali ku koreňu. Vždy len nejakým magickým spôsobom bola tolerancia vyhlásená za dôvod zvýšeného množstva rozvodov, namiesto toho, aby sa jasne priznalo, že problém je V rodine, v tom, ako k nej jednotlivci pristupujú a v tom, ako jeden druhého vnímajú. Preto by som rád počul koreň toho presvedčenia a tie dôkazy.
2) v prípade takéhoto názoru čo hovoríte na registrované partnerstvá? Argument o "výsostnom práve heterosexuálneho manželstva" by mal byť uspokojený a nemal by byť tým pádom problém, alebo?
Posted on 6/7/12 6:46 PM in reply to Stanislav Košč.
Manželstvo nevzniklo "na uspokojenie štátu", ale štát vznikol na "uspokojenie" manželstva a rodiny (snáď sa rozumieme, ako to myslím). A ak mi štát zrovnoprávňuje hocijakú formu spolužitia s manželstvom, strašne ťažko sa mi vychováva moje deti, aby pochopili, že manželstvo (aj keď to čosi stojí) a rodina (aj keď to čosi stojí) sú to pravé, čo im prinesie šťastie v sexuálnom živote - v najširšom zmysle slova. (Samozrejme, ak sa rozhodnú zasvätiť v panenstve, bude to trochu iné, ale len trochu, lebo to je tiež "sexuálne" rozhodnutie...) A okrem toho, vidím, že mnohí okolo mňa na takú výchovu už rezignovali, ba ak sa ich vlastné manželstvo dostane do problémov, takmer sa už nemajú o koho oprieť. A ja mám, skrátka, inú predstavu o spoločenstve... Práve preto je problém v tom "prístupe k rodine", o ktorom aj Vy píšete - lebo rodina je, skrátka, už len jednba z mnohých možností..., nič viac.
Navyše, žiadna iná forma spolunažívania nezabezpečí reálnu reprodukciu spoločnosti - ak Vás viac oslovia ekonomické argumenty... Takže preto by mala byť rodina, založená na heterosexuálnom trvácnom manželstve uprednostňovaná ako niečo, čo je "vo verejnom záujme".
Druhú otázku nerozumiem. Ak ide len o hru so slovíčkami, tak ... ide len o hru so slovíčkami.
Posted on 6/7/12 8:04 PM in reply to Tomáš Backstuber.
Prvej vete vôbec nerozumiem. K samotnej argumentácii: lenže homosexuálne manželstvo pre vaše deti, ak sú heterosexuálne, nie je alternatíva. Alebo si predstavujete, že si "skrátka skúsia"? A že to "skúsenie" prerastie do homosexuálneho manželstva? Pretože pokiaľ nie, tieto dvere sú im uzavreté, tým pádom im tak či tak (či budú štátom povolené, alebo nie) nebudú prinášať šťastie, rovnako ako im nebude prinášať šťastie heterosexuálne manželstvo, pokiaľ sú/budú homosexuálne. Navyše, to, čo štát zrovnoprávňuje, by nemalo mať na výchove vašich detí žiaden vplyv, keďže nie ste štát. Proste uchádza mi tam, pre čo ďalšie by sa mali tie deti náhle rozhodovať, ak budú heterosexuálne a štát povolí homosexuálne manželstvá. Alebo sa nebodaj dostávame do pozície názoru, že homosexualita je voľba?
Druhá otázka: registrované partnerstvá sa nedávali a ani nikdy nedávajú na roveň manželstvu. Ide čisto o právny status s určitými výhodami, takže manželská jedinečnosť je zachovaná. Preto sa pýtam na váš názor na ne, keďže tam argumentovať týmto spôsobom ohrozením rodiny nemožno (ak by som aj hneď uznal tú argumentáciu o ohrození výchovy, ktorá mi ale zaváňa niečím iným).
Posted on 6/7/12 8:15 PM in reply to Stanislav Košč.
ja pepek
z môjho pohľadu je to trošku jednoduchšie
v prvom rade sa treba zamyslieť nad tým, kto vníma spolužitie - ako spolužitie koho s kým a v akom zväzku
či sa pozeráme na spolužitie dvoch ľudí z pohľadu liberála
alebo z pohľadu kresťana
ja som kresťan a tak aj chápem rodinu ako nerozlučné spolužitie muža a ženy
ktorí sa rozhodli pre sviatosť manželstva
takýmto spôsobom sú v takejto rodine vychovávané aj deti
ovšemže, nežijeme v izolácii a deti prichádzajú do styku s inými deťmi, napríklad rodičov liberálov, často aj s pohanskými praktikami od samotných učiteľov v škole
tu sa ukáže, akú výchovu, predovšetkým ako my rodičia ideme príkladom
či sú pevní vo viere, alebo náchylní k všakovakým bláznovstvám (drogy, chlast, neviazaný sex, dúhové pochody ...)
je dosť smutné, že svoju zodpovednosť pri voľbách často podceňujeme
a potom sme trochu rozčarovaní, keď naši volení zástupcovia laškujú s možnosťou
postaviť spolužitie buzerantov na úroveň rodiny a dokonca s možnosťou vychovávať deti - veď v rodine je to normálne
ja ako kresťan nikdy nedokážem tolerovať spolužitie buzerantov
pretože si nedokážem predstaviť ich život v čistote
to však neznamená, že ich nenávidím
gejovia a lezby, ktorí nepáchajú zvrátenosti dokonca majú môj obdiv a veľmi si ich vážim, ale takých je veľmi málo
Posted on 6/7/12 10:41 PM in reply to Tomáš Backstuber.
Kresťan a liberál nie sú opozitné výrazy, to asi ako prvé. Ale na takéto druhy "argumentov" mi ostáva sa iba modliť, pretože ja si zas neviem predstaviť, ako človek, ktorý hovorí o "buzerantoch" a porovnáva dúhové pochody k neviazanému sexu, ich miluje.
Posted on 6/8/12 7:28 AM in reply to ja pepek.
Pán Košč, vážim si Váš čas na veľmi podnetný článok.

Niekedy sa pýtam sám seba, či za dúhovými pochodmi nie je niečo viac. Majú silný marketing, dobre cielené - aj emotívne kampane. Pýtam sa, ako by vyzeralo Slovensko a slovenská rodina tak o desať rokov, keby sa v týchto rokoch zlegalizoval homosexuálny zväzok. Čo by nasledovalo ďalej? Nemyslím iba adopciu detí.

Budem písať trochu emotívne, lebo, ako článok nabáda, emócie tu sú a z pohľadu ochrany rodiny, sú podľa mňa na mieste.

Nechcem si vymýšľať náročné situácie ako otázky mojich budúcich detí typu: "Oci, prečo má Jakubko dvoch oteckov? Nechýba mu mamka?" Dalo by sa veľmi polemizovať o psychickom vývine takého "Jakubka".
Práve to bol jeden z dôvodov, prečo sme sa vrátili s manželkou z GB. Naozaj je náročné vysvetliť malému dieťaťu, prečo sa na ulici bozkávajú dve "tety" alebo v televízii ide seriál o rodine s dvoma mamkami.

Osobne nepoznám veľa gayov, ale tých, s ktorými som mal možnosť hovoriť, mám naozaj súcit, lebo trpia a to, čo zažívajú, je práve kvôli výraznému nedostatku lásky otca. (Osobne poznám iba mužov - homosexuálov) Naozaj by som rád videl štatistiky, aké percento homosexuálov nadobudlo svoje sklony počas vývoja v puberte a aké je genuinné percento. O iných typoch (pseudohomosexualita a situačná homosexualita) sa nebudem zmieňovať, lebo tí nie sú "bytostní" homosexuáli.

Z toho, čo som zatiaľ čítal a rozprával sa s viacerými, mám pocit (tento pocit by som aj rád oprel o štatistiku), že homosexualita sa dá liečiť. Z diskusie vyplýva, že psychologická liečba nie je efektívna, preto by som chcel poukázať na Kristov uzdravujúci dotyk. Ježiš Kristus je ten, ktorý miluje každého a každého túži vidieť v plnosti jeho osobnosti, preto to , čo je "zlomené", chce napraviť. To, že to funguje, chcem demoštrovať príkladom Michael Glatze, bývalým homosexuálom. Viac z jeho svedectva na http://mojpribeh.sk/zahranicne-pribehy/i11/

Môžete ma napádať, že možno nie som otvorený na diskusiu. Máte pravdu. Tak ako Tomáš Backstuber silno obhajuje homosexualitu ako niečo normálne a nie je ochotný ustúpiť, tak podobne aj ja, alebo skôr spoločenská väčšina uznáva, že tento spôsob života je nenormálny. Som otvorený na diskusiu v dvoch bodoch:

1. Prevencia homosexuality
2. Liečba homosexuality

... ale tieto témy zrejme tiež presahujú línie tohto blogu. Bol by som rád, ak by tieto témy otvoril odborník.
Posted on 6/8/12 11:17 AM.
Ukážkový komentár s presne definovaným postojom, s logickými, konštruktívnymi argumentmi a skutočne objektívnym návrhom na riešenie. Veľká vďaka!
Posted on 6/8/12 11:09 AM in reply to Martin Lojek.
Tu sa vidí výnimočný vycibrený štýl diskutanta... a tým nemyslím len na formu, samozrejme.
Posted on 6/8/12 11:25 AM in reply to Martin Lojek.
Nemyslím si, že by homosexuálna lobby (HL) ohrozovala tradičnú rodinu, pretože HL môže byť úspešná iba ak má na to pripravené dobré podmienky, a biedny stav rodiny v dnešnej spoločnosti je jednou z takýchto podmienok. HL je teda následkom zlého stavu spoločnosti, nie príčinou. Viete si predstaviť dúhové pochody v morálnej spoločnosti naozaj postavenej na harmonických rodinách?
Posted on 6/8/12 12:43 PM.
Myslím, že to nie je také jednoduché. Viem si predstaviť takéto iniciatívy aj v "morálnej spoločnosti". Ale nie takú masívnu podporu médií, ba i relevantných politických síl... Takže "HL" nie je asi ani príčinou, ani následkom, ale jadnou zo súčastí...
Posted on 6/8/12 2:41 PM in reply to Peter Rusyniak.
Presne tak, len si všimnime ako sa nám do našich obývačiek "plazia" seriály o pokrivenej láske. Láska a "mať rád" sú dva úplne odlišné postoje. V médiách chýbajú informácie o homosexualite postavenej na pravde, možno bolestnej pravde ale oslobodzujúcej...
Prevencia je nevyhnutná, ale len ak bude vykonávaná pravdivo a s láskou k homosexuálom (lesbičkám), ale zároveň kriticky voči ich verejným prejavom.
Otázky do diskusie: Aká je vlastne pravda o homosexualite? A chce naša spoločnosť vôbec hľadať pravdu a uskutočňovať ju?
Posted on 6/8/12 8:30 PM in reply to Stanislav Košč.
Martin,uplne suhlasim,tu nie je o com diskutovat,akurat o tych dvoch bodoch.Zaujimave,ze donedavna tento problem nebolo treba riesit!!!A zrazu je????Mali by sme sa este viac modlit za odvratenie toho,co svetu hrozi.Mozno blbe prirovnanie,homosexuali sa ohanaju pravom,tak to co teraz,mame snad obhajovat zoofilov,pedofilov,nekrofilov,prepacte,ale dost ma to rozladilo,pretoze toto vsetko su deviacie,odchylky,Boze pomoz.A nechodte tu prosim s tym,ze to nie je to iste,vsetko su to deviacie..!!!Treba hladat riesenia,ako im pomoct a nie zlegalizovat to!!!
Posted on 6/9/12 1:19 AM in reply to Martin Lojek.
Showing 1 - 20 of 102 results.
of 6