« Back

Katechéza Svätého Otca z generálnej audiencie: Rodinný duch

Katechéza Svätého Otca z generálnej audiencie: Rodinný duch

Prinášame plné znenie katechézy Svätého Otca Františka z generálnej audiencie v stredu 7. októbra 2015 na Námestí sv. Petra, ktorú v súvislosti s prebiehajúcou synodou o rodine venoval téme „rodinného ducha", ktorý je prameňom života pre Cirkev i spoločnosť:
Drahí bratia a sestry, dobrý deň! 
Pred niekoľkými dňami sa začala biskupská synoda na tému „Povolanie a poslanie rodiny v Cirkvi a v súčasnom svete“. Rodina, ktorá kráča po ceste Pána je zásadným svedectvom o Božej láske, a preto si zaslúži všetku pozornosť, ktorej je Cirkev schopná. Synoda je pozvaná, aby interpretovala túto horlivosť a túto starostlivosť Cirkvi pre súčasnosť. Sprevádzajme celý synodálny proces predovšetkým našou modlitbou a pozornosťou. V tomto období budú mať katechézy charakter úvah, inšpirovaných niektorými aspektmi vzťahu – ktorý právom môžeme nazvať nerozlučiteľným! – medzi Cirkvou a rodinou, s pohľadom otvoreným na dobro celého ľudského spoločenstva.
Pozorný pohľad na každodenný život dnešných mužov a žien okamžite ukazuje, že je tu všade potrebná silná injekcia rodinného ducha. V skutočnosti štýl vzťahov –spoločenských, ekonomických, právnych, profesionálnych, občianskych –  sa javí ako veľmi racionálny, formálny, organizovaný, ale tiež dosť „dehydrovaný”, vyprahnutý, anonymný. Niekedy sa stáva neznesiteľným. Hoci sa snaží rôznymi formami o začlenenie ľudí, v skutočnosti však stále viacerých ponecháva osamelých  a odsunutých bokom.
Tu vidíme, prečo rodina otvára pre celú spoločnosť oveľa ľudskejšiu perspektívu: otvára deťom oči, aby vnímali život – a to nielen pohľadom, ale i všetkými ostatnými zmyslami – predstavujúc im víziu ľudského vzťahu postaveného na slobodnej zmluve lásky.
Rodina privádza k potrebe vzťahov vernosti, úprimnosti, dôvery, spolupráce, úcty; povzbudzuje k naprojektovaniu obývateľného sveta a k viere vo vzťahy dôvery, aj v sťažených podmienkach; učí ctiť si dané slovo, rešpektovať jednotlivcov, brať ohľad na osobné obmedzenia a limity druhých. A všetci sme si vedomí nevyhnutnosti rodinnej pozornosti voči tým najmenším, najzraniteľnejším, najviac zraneným, ba dokonca tým, čo si prešli najväčšími životnými pohromami.  Tí, ktorí v spoločnosti praktizujú tieto postoje, osvojili si ich vďaka rodinnému duchu, istotne nie vďaka konkurencii alebo túžbe po sebarealizácii.
Aj napriek tomu, že sa o tomto všetkom vie, rodine sa nepripisuje náležitá vážnosť – a uznanie i podpora – v politickej a ekonomickej organizácii súčasnej spoločnosti.
Chcem povedať ešte viac: rodina nielenže nemá adekvátne uznanie, ale prestáva byť zdrojom poučenia! Neraz by sa dalo povedať, že moderná spoločnosť s celou svojou vedou a technikou ešte nie je schopná pretaviť tieto znalosti do lepšej formy občianskeho spolunažívania.
Nielenže organizácia spoločného života upadá stále viac do byrokracie, ktorá je úplne cudzia základným ľudským vzťahom, ale dokonca spoločenské a politické spôsoby často vykazujú znaky úpadku – agresivity, vulgárnosti, pohŕdania... –, ktoré sú hlboko pod prahom čo len minimálnej rodinnej výchovy.
V tejto situácii sa spojili opačné extrémy tohto otupenia vzťahov - teda technokratické otupenie a amorálny „familizmus“ - a navzájom sa živia. Je to paradox.
Cirkev dnes presne v tomto bode nachádza historický zmysel svojho poslania ohľadom rodiny a pravého rodinného ducha: počínajúc pozorným prehodnotením života, ktoré sa týka jej samej. Dalo by sa povedať, že „rodinný duch“ je pre Cirkev ústavou: takto musí kresťanstvo vyzerať a takéto musí byť. Je jasne napísané: «Vy, ktorí ste boli vzdialení» – hovorí sv. Pavol  –  [...] «už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny» (porov. Ef  2,19). Cirkev je a musí byť Božou rodinou.
Ježiš, keď povolal Petra, aby ho nasledoval, povedal mu, že ho urobí „rybárom ľudí“, a pre toto je potrebný nový druh sietí. Dalo by sa povedať, že dnešné rodiny sú jednou  z najdôležitejších sietí pre poslanie Petra a Cirkvi. Nejde o sieť, ktorá robí z ľudí väzňov! Naopak, vyslobodzuje zo zlých vôd opustenosti a ľahostajnosti, v ktorých sa topia mnohé ľudské bytosti. Rodiny vedia dobre, čo znamená dôstojnosť cítiť sa synmi a dcérami, a nie otrokmi alebo cudzincami, alebo dokonca len číslom preukazu totožnosti.
Odtiaľto, z rodiny, začína Ježiš svoju cestu medzi ľuďmi, aby ich presvedčil, že Boh na nich nezabudol. Odtiaľto Peter berie silu pre svoju službu. Odtiaľto Cirkev, poslúchajúc slovo Majstra, vychádza na rybolov na šíre more, v istote, že ak sa toto plní, rybolov bude zázračný. Nech entuziazmus synodálnych otcov vedených Duchom Svätým podnieti rozmach Cirkvi, ktorá opúšťa staré siete a opäť sa dáva na rybolov dôverujúc v slovo svojho Pána. Intenzívne sa za to modlime! Napokon, Kristus dal prísľub a povzbudzuje nás: ak dokonca ani zlí otcovia neodoprú chlieb hladným deťom, ako by mohol Boh nedať Ducha tým, ktorí ho – aj vo vlastnej nedokonalosti – prosia so zanietenou nástojčivosťou (porov. Lk 11,9-13)?! Ďakujem.

zdroj:http://sk.radiovaticana.va/

Pre MK Rastislav Mečiar