« Back

Vidieť v srdci

Vidieť v srdci

Stál pri studni a pomáhal starenke načerpať vodu. Jeho pohľad bol priezračný, akoby... Akoby stretol niekoho, kto zmenil jeho život. Alebo sa mi to iba zdalo?

„Poď. Napi sa. Je čerstvá, osvieži ťa,“ mávol na mňa muž v jednoduchých šatách.

Podišla som k studni. Premáhala ma únava. V mojom vnútri sa vynárala jedna nezodpovedaná otázka za druhou. „Bože, dokedy?“ V duchu som hrubým štetcom  maľovala svet čierno sivými farbami, mysliac na bolesť, ktorú som nevedela uniesť.

„Netráp sa,“ vložil mi do ruky drevenú nádobu. „Život je Božím požehnaním, aj keď TO požehnanie niekedy nevidíš....“

„Tebe sa to hovorí,“ mrmlala som si sama pre seba. „Nie si v mojej koži. Nevidíš, čo prežívam.“

Mladý muž sa na mňa zahľadel: „Vidím teba a to mi stačí.“

„ A čo je na tom zvláštne, že ma vidíš?“ vyletelo zo mňa.

„IBA to, že pred niekoľkými dňami by som ťa bol IBA počul. Bol som slepý,“ povedal pokojne a dotkol sa očí, akoby ešte ani sám neveril, že je to pravda.

Niečo sa vo mne pohlo. Po chrbte mi prebehli zimomriavky a otvorili dvere mojej zvedavosti:

„Ako to, že teraz vidíš?“

 

Mykol ramenami.

„Ani neviem.... Bol som ako ty. Ale potom prišiel on. A ja som začal vidieť.

VIDIEŤ VO SVOJOM SRDCI.“

Posadil sa na slnkom rozohriatu skalu a začal rozprávať:

 

Bol som od narodenia slepý. Po hlase som poznal všetkých doktorov z okolia. Mali pre mňa len jednu odpoveď: „Na jeho chorobu nieto lieku.“ V dedine ma poznali ako žobráka. Nik sa nechcel so mnou kamarátiť. Susedia sa mi vysmievali. Neznámy ma ľutovali a pýtali sa, kto bol v našej rodine tak hriešny, že ja musím byť teraz potrestaný slepotou.“

Stíchol. Vzal do rúk hrsť piesku a chvíľu sa s ňou pohrával. Akoby zo svojho vnútra vykladal von v podobe tehál svoje ťažké spomienky. Potom pokračoval.

„Nenávidel som svoj život...

Kým ostatní videli slnko a kvety, ja som videl iba čiernu a sivú farbu. Závidel som im a v duchu som preklínal Boha.

 Kým oni si mohli robiť to čo chceli, ja som musel byť zatvorený v klietke vlastnej slepoty.... Kým...,“ ... zaťal zuby. Na jeho čele sa objavili vrásky spomienok.

„Jedného dňa som to vzdal. Bol som nešťastný a mal som všetkého dosť. Prestal som bojovať. Nechcel som už vidieť! Zmieril som sa so svojou slepotou a rozdupal nádej, že aj ja budem raz šťastný.

Prijal som status žobráka, ktorý vo chvíli, keď začuje prichádzajúce kroky, začne kričať: „Zmilujte sa nado mnou! Prosím o almužnu.“

S hnevom som rešpektoval, že slnko svieti pre iných a nie pre mňa...

Že mojim večným údelom je iba tma a nie svetlo a farby dúhy...

Rezignoval som.“

Jeho slová sa ma dotýkali. Neplakal, iba so súcitom čítal vo mne ako v knihe života. A listoval na stránkach menom „rezignácia.“ V tom k nám pristúpil starší muž.

„Môžem si prisadnúť?“

Nepotreboval odpoveď. Usmial sa a prstom ukázal na muža v jednoduchej tunike.

„Poznám ťa,“ kývol hlavou. „Bol som pri tom, keď sa ti to stalo.“

Zrejme nás počúval, pomyslela som si a obrátila som sa k nemu.

Vyzeral ako Farizej, učiteľ zákona. Bol však iný, akýsi pokojný... Kto to je? A prečo tu je?

Na tvári som zacítila jemný vánok. Pretrhol niť mojich myšlienok.

„Čo sa stalo?“ Žiadala som odpoveď.

 

Muž v jednoduchej tunike si zhlboka vzdychol.

„V to ráno som vôbec netušil, že sa stane niečo nezvyčajné. Dokonca som sa hneval na otca, ktorý má priviedol k bráne, aby som tam žobral. Keď odchádzal, povedal: „Synu, nech ti Boh žehná! Maj pekný deň.“ Akože ja môžem mať pekný deň, keď som slepý? Bože prečo práve ja? Kto z našej rodiny zhrešil, že musím niesť toto bremeno. Prečo som potrestaný?

Začula som, ako jeho tunika jemne šuští vo vetre. Akoby chcela povedať, že sa oplatí počkať na Božie požehnanie a že netreba hneď polámať palicu na sto kusov.

„V tom som začul ľudské kroky a hlas, ktorý ma zaujal.“ pokračoval v rozprávaní a v jeho hlase sa objavila nádej.... „ Ten hlas bol jemný a dôrazný. Cítil som, že KTOSI predo mnou stojí a pozerá sa  na mňa. Natiahol som k nemu ruky, pripravený vysloviť slová žobrania.

Lenže on hovoril s niekým ďalším. „Rodičia tohto muža sú pokorní a bohabojní izraeliti. Nezhrešili. A ani tento človek nespáchal hriech. To len môj Otec má s ním SVOJ PLÁN. Chce na ňom zjaviť Božiu moc...“

„Rozumel si tomu čo hovoril?“ prerušil rozprávanie učiteľ zákona.

„Nie. Vedel som iba, že tento muž je výnimočný. Jeho slová... prúdili zo srdca.  A keď som počul, ako hovorí, že on sám je Svetlo sveta, upokojil som sa.“

„Chcel si to svetlo, však?“ pridala som sa do rozhovoru. „Iste si vyskočil a padol si k jeho nohám...“

Môj nový známy vrtel hlavou. „Nie. Ja som sa síce upokojil, ale stále som bol unavený zo života. Ponorený do depresie. Sklamaný a oklamaný... Cítil som sám a nepochopený. Hovoril som ti, že som si dávno nechal ukradnúť permanentku na vlastné šťastie...“

„Tak ako je možné, že teraz vidíš?“

Mladý muž vstal a zahľadel sa smerom k rybníku. „Cítil som na sebe jeho pohľad. Bol som si istý, že mi rozumie. Potom som začul ako letí na zem slina. Potom ju ten NIEKTO zamiešal s blatom. A potom? Počul som zvuk krokov... blížili sa ku mne...“

„Blato?

Kroky?

Čo ti povedal?

Čo s tebou spravil?“

„Chvíľu predo mnou postál. Len tak. Bez slova. Potom mi to blato nalepil na oči a súcitne vyriekol to, na čo nikdy nezabudnem:  „Choď a umy sa v rybníku Siloe, čo znamená Poslaný.“

Ani neviem, ako som vstal, ale cítil som, že sa niečo dotklo môjho srdca.“ Ruky si položil na hruď. „Vracala sa mi sila. A aj keď som sa mnoho ráz umýval v rybníku a nič sa nestalo, teraz som bol presvedčený o tom, že sa niečo stane...

Bežal som tam, potkýnajúc sa o kamene a vrážajúc do ľudí. Rozum mi hovoril, že ten kto mi povedal tie slová je iba blázon, no srdce... Srdce utekalo so mnou a opakovalo mi: „Choď, neboj sa. Bude to dobré.“

Stíchol. Akoby znova prežíval tú chvíľu. Chcela som vedieť, čo bolo ďalej. 

„A potom?“ vyrušila som ho z premýšľania. Usmial sa.

 

„Palicu, ktorá bola mojou vernou spoločníčkou som hodil vedľa seba.

Rýchle som si do dlaní nabral chladnú vodu...

Len čo dotkla mojej tváre, zvýskol som od prekvapenia i bolesti.

Prvý krát som zbadal slnko, ľudí a videl som farby. Už som nepoznával svet podľa uší.

V TEJ CHVÍLI SOM VIDEL! Nechápal som čo sa deje. Kričal som od radosti, takže sa okolo mňa zhŕklo veľa ľudí.“

„A vtedy ťa zbadali susedia,“ prikývol muž zákona. Tento príbeh počúval každý deň, no vždy znova a znova túžil počuť slová tohto muža, veď...

„Áno, zrejme áno. Poznal som ich podľa hlasu. Sused sa na mňa pohŕdavo pozrel  a potom sa obránil k tým, čo postávali okolo: „Dobre si ho obzrite. Nie je to náhodou ten čo tu sedával a žobral? Nebýva na našej ulici?“

„Spoznali ťa?“ skočila som do rečí aj ja. Predstavujúc si, že stojím s nimi pri Siloe.

„Začali sa prekrikovať. Jedni tvrdili, že som to ja. Ďalší zasa, že to nie je možné, lebo zázraky sa stávajú iba svätým. Ale ja som videl. A vedel som, že ešte pred hodinou som bol slepý. Preto som vyskočil na starú debnu a vypýtal som si slovo. „Som to ja,“ povedal som vážne.“

„Ešte len vtedy začal krik a hádky,“ usmieval sa farizej. „Počuli sme to až do synagógy. Niektorí kričali, že si blázon a iní sa pýtali: „Neprišiel už medzi nás Mesiáš, ten čo nás zachráni? Nie je tu medzi nami a my ho nepoznáme? “

„Presne tak. Znova som si vyžiadal slovo a povedal ľuďom ako to stalo. Ale oni sa rozkričali: „Ak je pravda, čo hovoríš, ukáž nám toho človeka, ktorý ti otvoril oči.“

„Ako si im ho mohol ukázať? Veď si ho nevidel, iba počul.“

Muž v tunike prikývol. „Máš pravdu. Poznal som ho srdcom. Vedel som, že je to niekto Nezvyčajný, ale jeho tvár som očami nevidel. Preto ma dav zavliekol pred farizejov.“

„Keď sme videli, ako ho vlečú pred nás,“ usmieval sa učiteľ zákona, „mysleli sme, že nastala vzbura. Nahneval som sa, lebo práve v ten deň som mal službu. Dohliadal som na poriadok a chcel som za každú cenu zachovať pokoj. Spýtal som sa ho, čo sa stalo a on nám rozpovedal svoj príbeh o neznámom mužovi, ktorý mu otvoril oči.

Keď hovoril o tom, ako pracoval v sobotu, keď miešal blato, prepadla ma zúrivosť. Pohoršil som sa a bolo mi jasné, že máme dočinenia s nejakým bohorúhačom, čo prestupuje zákony.

V duchu som si povedal, že ho nájdem a potrestám.“

„Môj brat,“ prerušil ho muž v jednoduchej tunike, „si bol istý, že kráča po správnej ceste a že slúži Bohu.“

„Áno. A nielen ja. Ale aj ostatní farizeji. Boli sme presvedčení, že tento človek nemôže byť požehnaný, pretože nezachováva Božie príkazy. Povedal som to aj nahlas.

Napätie sa dalo krájať. Prítomní sa medzi sebou začali hádať. V tom niekto zo zástupu vykríkol: “Odkiaľ je ten človek? Keby to bol Boží nepriateľ, nemohol by robiť také zázraky.“

Uzdravený si zotrel z čela niekoľko kvapiek potu a prikývol: „Vo vašich očiach som videl zmätok. Chceli ste, aby som vás upokojil a pýtali ste sa, čo si o tom myslím...“

„A ty si povedal celkom vážne: Ten človek je PROROK.“

Nahneval som sa ešte viac. Len pred niekoľkými dňami sme vydali nariadenie, že každému kto by uznal nejakého človeka za Boha, zakážeme chodiť do synagógy a budeme ho považovať za nečistého. A ty si pokojne porušil náš zákon.“

„Nemohol som inak,“ ospravedlňoval sa s úsmevom muž v tunike. „Stretnutie s NÍM mi všetok strach. Nebál som sa ako moji rodičia.“

„Tí tam pribehli hneď ako sa dopočuli, čo sa stalo.“

„Pre mňa to bol ďalší zázrak. Videl som ich prvý krát na vlastné oči. Padli sme si do náručia. Nevedeli čo sa stalo... a mali pred vami strach.... Keby povedali, že veria v Mesiáša, boli by ste ich vylúčili zo synagógy...“

„Teraz to už chápem. Zbožní židia by nimi boli pohŕdali, odvracali sa od nich chrbtom...

Ale ja som v tej chvíli nevedel, čo mám robiť. A ľudia okolo kričali stále hlasnejšie. A tak to tvoji rodičia nechali na tebe...“

„Chcel si, aby som chválil Boha a aby som povedal, ŽE ČLOVEK , KTORÝ MA UZDRAVIL JE HRIEŠNIK. Ale ja som nemohol.“ zavrtel hlavou a ruky si pokojne položil do lona.

„Viem. Stál si tam a pozeral si sa mi do očí....“

„Ako som ti to mohol povedať, keď som ani nevedel ako ten muž  vyzerá. Stratil sa v dave. Nešiel so mnou k rybníku, ani ma tam nezaviedol. A nepozeral sa na mňa ani z diaľky, keď som si umýval v rybníku oči. Vedel som iba jedno. Že vidím.... !O Ňom som nevedel nič.“

Ostal si stáť v pravde, kým ja som ťa chcel dostať na svoju cestu.

Ešte raz som chcel. aby si pred všetkými prítomnými povedal, že ten človek pracuje v sobotu a porušuje zákony. Priznávam. Chcel som poštvať proti nemu židov. Aby ho chytili a potrestali... To bola reč môjho srdca. Ale vtedy som tak premýšľal iba preto, aby som chránil boží zákon.“

 „Nesplnil som tvoje prianie. Svoj príbeh by som pred zhromaždením opakoval už tretí krát.

Boli ste plní hnevu a nechceli ste veriť... chceli ste sa pomstiť...“

Farizej pohladil rukami svoju tuniku. „Áno, pomsta a trest je vždy blízko. A aj strach....

Ale ty si si nás premeral a vyslovil si slová, ktoré mi doteraz ostali hlboko zakorenené vo vnútri: „AJ VY SA CHCETE STAŤ JEHO UČENÍKMI?“

Muž v jednoduchej tunike sa usmial. „Ešte len vtedy ste sa nahnevali. Začali ste po mne vykrikovať, že som blázon, a že vy už učeníci ste. Ste Mojžišovi učeníci. Poznáte jeho učenie a viete, že s ním hovoril Boh... ale o tom, kto je TENTO neviete nič...Ani to odkiaľ je.“

„A ty si sa nedal. Povedal si nám: „Tak prečo ho nevyhľadáte, prečo sa ho nespýtate. Vidíte čo mi urobil....“

„A čo som mal s vami robiť? Boli ste ako draví vlci, ale ja som vás nebál. ON sa dotkol môjho srdca a ja som ho poslúchol. Vstal som a šiel som sa umyť...

Nevedel som ako sa ten ČLOVEK volá, ale bol som si istý, že je od Boha, že je Boh... a tak som vám to chcel povedať po lopate.“ Ponáral sa do spomienok uzdravený muž.

„Ale my sme ti to nedovolili. Pevne sme vo svojich rukách držali „svoju“ pravdu zákona! Bol si pre nás hriešnik! Človek, ktorý nepozná božie Slovo! Kura, čo poúča sliepku.... Nechceli sme ťa počúvať a tak sme ťa radšej vyhnali von.“

 

„Bol som rád, že ste to urobili. Keď som bol znova na čerstvom vzduchu, pozeral som sa okolo.  Konečne som videl som aj niečo iné ako vaše nahnevané a zmätené tváre.

Všímal som si chumáče trávy, ovečky, vtákov, domy, stromy... Bolo to pre mňa všetko nové... A pritom som myslel na ČLOVEKA, ktorý mi daroval šťastie.“

„Už si ho nestretol?“ zamiešala som sa do rozprávania.

„Bolo by smutné, keby to tak bolo. Ale on si ma znova vyhľadal. Povedal mi, že sa volá Ježiš a že je Synom človeka.

Pochopil som. STÁL PREDO MNOU ČLOVEK, KTORÝ VO SVOJOM SRDCI NOSÍ BOHA...“

„Čo ti povedal?“

„Pozrel sa na mňa a dotkol sa môjho ramena. Spýtal sa ma: „Veríš v Syna Človeka?“ a ja som povedal: „Verím.“

Uveril som už vtedy, keď som začul jeho hlas...

vtedy, keď som mu dovolil, aby moje oči potrel blatom,

vtedy, keď som sa rozkričal, že vidím...“

Farizej vstal a začal sa prechádzať. Pohľad mal zaborený do zeme. Akoby sa hanbil.

„Ja som sa vtedy rozhodol, že ťa budem tajne sledovať. Všetko som videl a počul som čo ti ten ČLOVEK hovorí. Klaňal si sa mu. A potom k mojim ušiam doľahli jeho slová: „Súdiť som prišiel na tento svet, aby tí, čo nevidia, videli a tí čo vidia, oslepli.“

Zľakol som sa. Ako to, že ja mám oslepnúť? Veď som učiteľ zákona a plním Božiu vôľu. Modlím sa, postím, čítam Písma... Boh musí byť so mnou spokojný!

No ten chlap akoby čítal moje myšlienky.

Venoval som mu nenávistný pohľad.

Aj on sa na mňa pozrel... a ja som cítil, že mi dáva odpoveď na moje nevyslovené otázky.

Akoby hovoril: Práve viera v zákony ťa robí slepým. Nad zákony je milosrdenstvo, láska a odpustenie...

Po chrbte mi prebehol mráz... sklonil som oči a spýtal sa ho: „AZDA AJ JA SOM SLEPÝ?“

Muž v jednoduchej tunike sa na chvíľu pozrel do slnka. Jeho prudké lúče ho oslepili. „ Aj ja si pamätám ako sa vtedy Ježiš na teba súcitne pozrel a jednoducho povedal:  „Keby si bol slepý, nemal by si hriech. Lenže ty vieš čo máš robiť, ale nerobíš to.

Namiesto toho hovoríš: „Ja vidím! Ja som tu strážca Božích pravidiel, predstaviteľ Božej vôle... a mýliš tých, ktorí chcú nasledovať Boha. Preto tvoj hriech ostáva.“

„Bolo to tak.....

Musel som ujsť na niekoľko do ticha....

Tam som premýšľal... Hodnotil... a nechal sa prenikať pohľadom toho ČLOVEKA.

Ani neviem kedy, ale dovolil som Ježišovým slovám, aby mi otvorili srdce a oči.“

 

Farizej zastal pri mne a zdvihol ma zo zeme.

„VSTAŇ. MOŽNO TERAZ JE RAD NA TEBE, ABY SI MU TO DOVOLILA.“

 

 

V studni ešte stále žblnkotala voda,

vtáci spievali a navonok sa nič nezmenilo.

 

No moje vnútro áno...

Ježiš mi šepkal...

... že každá bolesť, telesné, či duševné utrpenie má svoj zmysel.... a nie je trestom za hriechy

... že žiadna choroba nie je prekliatie....

.... že ľudia, ktorí hovoria, že „VIDIA“ sa môžu mýliť....

... že Boh nezabudne na človeka, ktorý rezignoval v ťarche všedných a bolestných dní....

 

... a ešte niečo: Boh otvára OČI (srdca)  SLEPÝM... nie tým, čo (si myslia, že) VIDIA....

 

PS.: Čo šepká Ježiš Tebe?