« Back

SVÄTOJAKUBSKÁ CESTA NA SLOVENSKU: 4. ÚSEK BICYKLOM Z HRONSKÉHO BEŇADIKA CEZ NITRU DO TRNAVY

SVÄTOJAKUBSKÁ CESTA NA SLOVENSKU: 4. ÚSEK BICYKLOM Z HRONSKÉHO BEŇADIKA CEZ NITRU DO TRNAVY

Po prvý dvoch opísaných úsekoch sa vraciam v čase späť, keď sme so synom bicyklami za dva dni absolvovali úsek Hronský Beňadik – Nitra a Nitra – Trnava. Cesta bicyklom má svoju výhodu a to skrátený čas a športový výkon, ale čas na sústredenú modlitbu v tichu je oveľa kratší. Boh však aj tak dáva výzvy.

1. deň: Hronský Beňadik – Nitra

Trasa Svätojakubskej cesty z Hronského Beňadika do Nitry

Skvostný gotický portál do kostola sv. Benedikta v Hronskom Beňadiku

Pripravení na cestu

Vlakom sme sa odviezli z Bratislavy do Kozároviec. Po niekoľkým kilometroch do Hronského Beňadika sme začali púť modlitbou pred vzácnou Bazilikou sv. Benedikta, v ktorej sa nachádza relikvia Kristovej krvi. Vyrazili sme pred deviatou. Prvý deň nás čakalo 66 km s prevýšením  1700 m a druhý deň 62 km s prevýšením 460 m. Mali sme so sebou stravu, spacáky a podložky na spanie. Prvý deň sme plánovali doraziť do Nitry a tam niekde vonku prespať. Druhý deň pokračovať do Trnavy. V Tekovských Nemciach sme sa podľa mapy stočili smerom na sever na hrebeň pohoria Pohronský Inovec. Mierne stúpanie a cestu po vrstevnici nahradila kamenistá cesta do kopca, ktorou som nevládať zaberať na bicykli. Začal som ho tlačiť. Oveľa zdatnejšieho syna som brzdil. Povedal som mu, nech ide dopredu a že sa stretneme po prekročení pohoria niekde v Machulinciach. Bola to zlá voľba. Žeby pokušenie rozdelenia, keďže sme stúpali Čertovou dolinou? Po namáhavej ceste tlačenia som vyšiel z lesa na veľkej Obyckej lúke na horskom sedle, kde som sa chcel najesť. Ale kde mám mobil? Len pred chvíľou som pozeral do neho na cestu. Všetko som prehľadal, vrátil som sa kus cesty, ako som si myslel, že som šiel. Mobil som nenašiel. Nastúpila panika, zúfalstvo jedno z najhorších v živote. Ako sa spojím so synom? Sadol som si na lúku a modlil som sa s veľkými ťažkosťami a v srdci plakal. Po dlhšej dobe som cítil, že mám ísť ešte raz po ceste späť cez lúku, zaostroval som zrak do trávy na lúke i v priľahlom lesíku. Nebol som úspešný. Vracal som sa zmierený so stratou. Dúfal som, že sa s Božou pomocou so synom nájdem a že sa nebude o mňa báť. Zadumaný a unavený som tlačil bicykel na miesto, kde som sa chcel najesť. Išiel som bez rozmýšľania inou dlhšou cestou cez lúku a tu zrazu v tráve mobil. Prvú cestu lúkou som si zle zapamätal. Keď som šiel ostatnou cestou pri odpojení vlastného horúčkovitého rozmýšľania, Pán ma nasmeroval správnou cestou a mobil som našiel. Velebil som Boha s vrúcnym srdcom. Zavolal som synovi, nebol tam však signál. Po krátkom jedle – už bol čas obeda som sa vydal dole z pohoria veľmi kamenitou cestou vysypanou ostrými kusmi andezitu. Po čase sa mi podarilo zavolať synovi. Nedarilo sa mu dobre. Išiel rýchlo kamenitou cestou a na jednom skoku chvíľu letel, prudko dopadol na cestu a dostal defekt. Nič sa mu nestalo. Zalepil po čase dušu a volal mi, lebo som nechodil. Nedalo sa dovolať, tak sa mi vybral oproti. Potom sme sa mobilmi spojili a stretli sa, myslím, v Topoľčiankach. Už sme šli spolu. Rozdeľovali sme sa len na krátke úseky.

Obycké lúky ako najvyššia nadmorská výška cesty (cca 630 m n. m.)

Nasledoval pohodový úsek s malými prevýšeniami - Hosťovce, Mankovce a Velčice. A opäť bolo treba namáhavo stúpať po prachovej a kamenitej ceste cez les až skoro na Veľký Lysec. Chvála Bohu, nasleduje cesta dole. Samotné klesanie nebolo až takým vydýchnutím po stúpaní, lebo sa bolo treba sústrediť na prašnej a kamenitej ceste, skôr chodníku, cez les. Odmenou po náročnom klesaní bola zastávka pri pôvodne veľkomoravskom Kostole sv. Juraja v Kostoľanoch pod Tríbečom. Akurát boli tri hodiny – hodina Božieho milosrdenstva.

V pravej časti chrámu sa nachádza loď a svätyňa veľkomoravského kostola v Kostoľanoch pod Tríbečom.

Začalo ďalšie stúpanie na sedlo pod hradom Gýmeš. Už som mal toho dosť, často sa mi z nosiča zošuchoval ťažký ruksak, zle som ho mal upevnený. K tomu tlačenie ťažkého bicykla do kopca a namáhavý zostup na bicykli dole kopcom. Cesty do kopca som mal rozdelené na úseky. Vždy som tlačil dovtedy, kým som vládal s dychom. Potom nasledovala prestávka a niekoľkokrát som to opakoval. Hrad Gýmeš sa stal v 18. storočí pútnickým miestom ku cti sv. Ignáca z Loyoli.

Nasledoval pekný úsek od horárne Remitáž k Žiranom a k sedlu pod Žibricou bez veľkých stúpaní a klesaní. Pokračovala zaujímavá cesta cez les zhruba okolo hrebeňa pohoria Tríbeč, ale sily hojne poklesli. Už som tlačil bicykel aj tam, kde by som bol ráno prešiel. Cesta sa zhoršila, keď sa išlo priamo po úzkom hrebení, kde boli aj veľké prevýšenia, po ktorých by sa aj pešo išlo namáhavo a nie to ešte vytlačiť bicykel. Blízko stúpania k vrcholu Zobora som povedal dosť, to už nedám. Rozdelili sme sa so synom. Dohodli sme sa, že sa stretneme pri Liečebnom ústave Zobor, čo bolo priamou vzdialenosťou len 1,5 km. Syn pokračoval po plánovanej svätojakubskej ceste, ja som sa vydal cyklotrasou smer kostolík v Dražovciach. Po krátkej ceste som sa opäť napojil na trasu sv. Jakuba. Za chvíľu som si povedal, že pôjdem „skratkou“ popri Svoradovej jaskyni. Ako to často býva, skratka sa zmenila na časové predĺženie. Síce to bolo dole kopcom, ale cesta bola úplne nevhodná pre bicykel. Išiel som cez škrapové pole, čo sú rebrá z vápenca vysoké aj pol metra nad terén, cez ktoré som musel bicykel prenášať. Pán mi dal dostatok sily, aby som to zvládol aj v zväčšujúcom sa šere. Na chvíľu som sa zastavil v jaskyni a poďakoval som sv. Svoradovi pustovníkovi za pomoc.

Svoradova jaskyňa pod Zoborom blízko dávneho Zoborského kláštora

Už za prítmia sme sa so synom našli a skonštatovali sme, že je najvyšší čas hľadať miesto na prespanie. Pustili sme sa asfaltkou smerom k Nitre a po krátkej ceste sme si všimli v šere prázdnu drevenú besiedku na kraji cesty. Akurát sme sa tam zmestili. Bol to nádherný oddych po ťažkej ale na zážitky s Bohom bohatej ceste. Obdivovanie krás Božej prírody a spočívanie v Božom náručí sa striedalo s pripodobňovaním sa k Ježišovej krížovej ceste.

 

2. deň: Nitra – Trnava

Trasa Svätojakubskej cesty z Nitry do Trnavy

Skoro ráno som sa zobudil a sediac v spacáku som skúmal okolie, kde sme sa to v tme uložili. Ďakoval som Bohu za výborné ubytovanie. Po zdriemnutí sme sa prebrali a na lavičke v besiedke vedľa spacáku sedel starší pán a fajčil. Vôbec mu nevadilo, že vošiel do našej intímnej zóny. Nehnevali sme sa, len nám to bolo čudné. Povedal, že to je jeho každodenný zvyk, tak to urobil aj toto ráno. Pomyslel som si, veď je domáci a my sme cudzinci. Začínal zamračený deň, ako keby malo začať pršať. Zbalili sme sa a pokračovali ešte dokončiť trasu do Nitry z predošlého dňa. Totiž vynechali sme Kostol v Dražovciach. Po modlitbe pri kostolíku a po nádhernej vyhliadke sme sa ponáhľali do obchodu a našli sme si miesto na raňajky za dedinou pri poli.

Ranný pohľad zo spacáku v besiedke na detské ihrisko a zaistené bicykle

Naše luxusné ubytovanie v besiedke

Kostolík sv. Michala z 11. storočia nad Dražovcami

Pohľad od Dražovského kostolíka k Nitre – v strede Nitriansky hrad

Nasledovala cesta Nitrou, Nitriansky hrad, námestie s Divadlom, Farský kostol, Piaristický kostol a železničná stanica. Ponad trať sme sa dostali na sídlisko Klokočina. Zaujímal ma moderný kostol s mozaikou z roku 2015 od umelcov z centra Aletti v Ríme. Mozaika je duchovne pôsobivá, netreba ju ničiť, aj keď jej autor umelec a kňaz  Marko Rupnik urobil ťažké morálne prečiny v 90. rokoch. Čítal som, že za to robil pokánie. Ak mu Boh odpustil, tak prečo by sme nemali prijať diela inšpirované Bohom.

Pôsobivá mozaika s mnohými duchovnými významami v Kostole sv. Gorazda

Po modlitbe v Kostole sv. Gorazda sme sa popod diaľnicu dostali do Lehoty. Tu sa nachádza Kaplnka Panny Márie zo 17. storočia. Pri blízkej studničke sa v 19. storočí zjavila Panna Mária mladému obecnému pastierovi Jozefovi Dobrovoľnému. Priala si, aby tu ľudia putovali a modlili sa. Procesie ku kaplnke sa začali konať od roku 1873. Obec sa stala známym pútnickým miestom západného Slovenska. „Kaplonka Panny Márie“ v miestnom nárečí je veriacimi a návštevníkmi vnímaná ako tiché, pietne miesto s krásnym výhľadom na obec a okolie.

Pútnická Kaplnka Panny Márie v Lehote, kde sa udialo zjavenie Božej Matky

Dnešná etapa Svätojakubskej cesty bola vhodná pre bicykel, lebo neboli veľké prevýšenia ani zlé cesty s ostrými kameňmi. Kto sa však pozrie na mapu trasy Svätojakubskej cesty medzi Nitrou a Trnavou, tak krúti hlavou. Keď vidím diaľnicu z Nitry do Trnavy, je to vzdialenosť 47 km. V Googli peši mi to dáva vzdialenosť 46 km. Prečo trasa Svätojakubskej cesty má až 62 km? Lebo cesta vedie cikcakovité cez dediny a po poľných cestách. Zmyslom tejto púte nie je najkratšia cesta, uprednostňujú sa tiché cesty, vyhýba sa cestám s veľkou premávkou áut. Z Lehoty sme sa dostali cez pole do Veľkého Zálužia a odtiaľ na malý kopec nad Rumanovou, čo bolo asi 210 m. n. m., a spustili sme sa do Bábu. Často som videl odbočku do Bábu na diaľnici, ale nikdy som tam predtým nebol a ešte sa tam nachádza aj vodná nádrž.

Priehrada v Bábe ohraničená lesíkom, ktorý poskytuje tieň

Popri nej s ochladením v lesíku sme sa dostali opäť cez polia do Paty. Už začínalo byť veľmi teplo a dorazili sme sa na úplnú rovinu pri rieke Váh. Napadlo ma: Ovlažme sa vo Váhu. Keď sme boli najbližšie pri rieke pri Šintave, dali sme si prestávku a chvíľu sme si zaplávali. Rieka vyzerala nehybná ako v priehrade, ale pri plávaní sme museli zabrať, aby nás neodnieslo. Vďaka Pánovi za osvieženie. Cez Sereď sme prešli na hrádzu Váhu a niekoľko km sme napredovali proti prúdu rieky. Pri obci Šúrovce sa cesta stočila na Trnavu. Prešli sme dve diaľnice a mierne unavení sme dorazili do Trnavy. Ďakovali sme za oddychový deň oproti prvému náročnému dňu. Po cestách bicyklom som nadobudol skúsenosť, že pútnickú cestu je lepšie absolvovať pešo, ako je aj zamýšľaná.

Osvieženie počas sparného dňa vo Váhu

 „Mohol som prejsť všetky cesty. Krížom krážom všetky pohoria od východu až po západ. Ak som nenašiel slobodu byť sám sebou, nikam som nedošiel.

Mohol som sa podeliť o všetok svoj majetok, s ľuďmi iných národnosti a kultúr, spriateliť sa s pútnikmi zo všetkých kútov sveta či zdieľať nocľah so svätými a kráľmi. Ak nedokážem zajtra odpustiť svojmu susedovi, nikam som nedošiel.

Mohol som niesť svoj batoh od začiatku až na koniec, pomôcť každému pútnikovi, ktorý potreboval povzbudenie, alebo prenechať lôžko tomu, čo prišiel po mne, vzdať sa svojej vody a nič za to nečakať. Ak po návrate domov a k svojim povinnostiam nebudem schopný utvárať bratstvo, šíriť radosť, pokoj a jednotu, nikam som nedošiel.

Mohol som mať každý deň dostatok jedla a vody, každý večer si vychutnať strechu nad hlavou a sprchu alebo šťastne prekonať všetky svoje zranenia. Ak som v tom všetkom nevidel Božiu lásku, nikam som nedošiel.

Mohol som vidieť všetky pamiatky a rozjímať pri najkrajších západoch slnka. Mohol som sa naučiť pozdravy vo všetkých jazykoch, ochutnať čistú vodu z každého prameňa. Ak som nespoznal, kto je tvorcom všetkej tej nekonečnej nádhery a pokoja, nikam som nedošiel.

Ak od dnes nebudem kráčať ďalej po tvojej ceste, ďalej hľadať a žiť podľa toho, čo som sa naučil, ak od dnes neuvidím v každom, či je to priateľ, alebo nepriateľ, spoločníka na púti, ak od dnes neuznám Boha, Boha Ježiša Nazaretského ako jediného Boha vo svojom živote, nikam som nedošiel.“

Počas púte z Levoče do Santiaga de Compostela skupina pútnikov natrafila vo Francúzsku na krásnu modlitbu pútnika (www.dku.grkatpo.sk/wp-content/uploads/7.-MODLITBA-PUTNIKA-Z-84-6.pdf)

Next