V pondelok idem na svätú omšu. Sadám si do lavice a čakám na otca Bradyho, ktorý zvykne slúžiť. Na moje prekvapenie prichádza starší kňaz, ktorého som doteraz ešte nestretla. Kráča ťažko, kríva na jednu nohu. Len s problémami vystupuje po dvoch schodíkoch k oltáru, podopieraný pohľadmi všetkých prítomných. Kostol napĺňa zvláštna atmosféra, akoby prišiel niekto veľmi výnimočný. Počúvam a pozerám veľmi pozorne. Z každého slova a z každého gesta niečo vyžaruje. Keď ide rozdávať sväté prijímanie, prosí muža z prvej lavice, aby mu pomohol zísť po schodoch: Lebo teraz je tu niekto väčší než on sám. Som dojatá. „My všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz.“ Myslím, že tento kňaz pozeral na Ježiša veľmi dlho a uprene, lebo cítim, že som sa práve stretla s Ním.
V sobotu idem na túru. Opäť s Tinou, jej nemeckým profesorom, jeho manželkou a tentokrát aj s ich dvomi dcérami. Asi už veľa rozmýšľam o Slovensku, lebo si neviem privyknúť na vysokú nadmorskú výšku a pri stúpaní sa mi trošku točí hlava. Ako fajne - nemusím ísť na horskú dráhu, bohato mi stačí horská turistika. A máme to aj s bonusom: nádhernými výhľadmi. Na fotke je Chasm Lake - cieľ našej cesty v nadmorskej výške 3550 mn.m.
Celé Rocky Mountains sa hmýria chipmunkmi. Jedného z nich máte odfoteného v niektorom z minulých blogov, tentokrát medzi nimi nie je žiaden selfiesta. Namiesto toho nám pózuje svišť. Mimochodom - ak máte mimoriadnu radosť z pletenia jazyka cudzincom, tak ich poproste, aby povedali slovo „svišť“. Počula som všetky možné kombinácie omäkčeňovaných spoluhlások... teda okrem tej správnej.
Po pár hodinách chôdze do kopca nachádzame Colorado Columbine, čo je charakteristický kvietok pre tento americký štát. Všetci fotia ako o život. O pár krokov ďalej nachádzame celú lúku posiatu týmito nádhernými fialovo-bielymi kvetmi. Fotografi sú v extáze. Nasledujúcu fotku pokladám za svoju oficiálnu rozlúčku s Rocky Mountains... alebo oficiálnu rozlúčku Rocky Mountains so mnou. Vždy keď som tam bola tak som rozmýšľala, aké nádherné je nebo, keď už tu môže byť tak krásne.
Okrem toho v sobotu cestujem z Košíc do Rumunska. Nie naozaj, iba srdcom. Naše misijné spoločenstvo ide po šiestykrát „Niesť Krista - niesť Lásku“ medzi tamojšiu slovenskú menšinu. A ja som tu. Je mi tu dobre, ale byť tak teraz s nimi... Utešujem sa tým, že Pán Boh vie, prečo to tak urobil. A že pre nás všetkých pripravil niečo lepšie, než moju účasť na misiách. To, že si neviem predstaviť, čo by to mohlo byť, hovorí o mojej malej predstavivosti, ale nie o nedostatku Božej vernosti. Som veľmi zvedavá čo to bude. Prekvapilo by ma, keby ma to neprekvapilo!
PS: Prosím o modlitby za tieto misie, nech misionári dokážu ľuďom svedčiť o veľkej Bože láske :)
