Boh dáva rast. Nie každý rast spôsobuje bolesť. Bolesť je znamením života a zdravia zmyslov... Bolesť je predzvesť uzdravenia...

Keď rastieme, môže to bolieť. Telo sa naťahuje do dĺžky a s ním aj svaly, ktoré mali dovtedy svoju vlastnú dĺžku... a prichádza svalovice alebo priamo bolesti. Poznáme to, náš vlastný rast, a poznáme to už aj z rastu našich detí. Je to náročné, aj nepríjemné obdobie. Každý je rád, dieťa aj rodič, ak to má za sebou. V živote človeka je tých fáz rastu viac. Nie len telesných. Je tak od útleho veku dieťaťa až k dospelosti.

Nie je tomu inak ani v živote duše. Tu je to niekedy ešte bolestnejšie, lebo sa rast dotýka identity človeka, podstaty a originality osobnosti. Je ťažšie rozlíšiť, kto mi chce dobre a kto má iba snahu, dostať ma na jemu vhodnú rovinu, ktorá nie je mojou... Taký človek nerozumie mojej osobnosti  a je skôr zameraný na vlastné chcenie, aj keď v dobrom úmysle, nie je pomocou pre mňa. Alebo rovno tak, že len niečo odomňa chce, bez vôle môjho dobra, ani mi nemieni a nechce pomáhať. To sa učíme rozoznať. a tu sa učíme presadeniu môjho dobra, ako ho mne dal Boh, niekedy aj za cenu "strát" priateľov...Možno pôjdeme kus cesta sami. Boh je tu a posiela nám ľudí. Iných, možno nie hneď "priateľov" ale ľudí s podobou záujmov a podobným snažením tomu môjmu... Aj formy priateľstva dozrievajú. Zostanú nám len tie najmocnejšie. Ostatné sa premenia. 

Musíme rásť. V raste, na ceste života prichádzam na to, kde je zmysel môjho života. Rodinka, materstvo, otcovstvo, kňazstvo, rehoľný život, iné spoločenstvá... všetky sú nádherné, dôležité a potrebné. Na ceste rastu postupne dosiahneme ciele a postúpime na osobnej ceste v zrelosti. Sú rôzne výšky, rôzne etapy rastu, ktorými prechádzame. Nedá sa "preskakovať" ani predbiehať. V pláne Boha pre mňa má všetko svoju postupnosť. Ak Boh chce, preskočíme aj rýchlo... Je to však dar, nemôžeme si ho nárokovať.

My sa stretávame navzájom, každý z nás je akoby "inej veľkosti", v rôznom úseku cesty, v rôznom  stupni už dosiahnutej zrelosti. Je to normálne, patrí to k životu. Vôbec to neznamená, že by bol pre tú rôznosť (menšie-väčšie) menej alebo viac hodnotný! Naopak! Práve preto môže dopĺňať čo inému ešte chýba, čo ešte nenašiel. Ako keď starší brat vyvedie mladšieho (alebo naopak) a tak mu pomôže znovu ísť...k cieľu. Každý z nás, na ktoromkoľvek stupni, v ktorejkoľvek etape vlastného rastu je rovnako hodnotný a drahý v očiach Boha! A má tak byť aj u ľudí. A tak aj každý z nás potrebuje toho druhého, potrebujeme ľudí...Tu mávame problém. Treba s tým totiž správne zaobchádzať. V minulosti práve rozdielnosť a inakosť rozdeľovala ľudí do skupín, táborov, smerov podľa rôznosti a záujmov - čo je dobré, lebo spája a buduje. Len to nesmie obmedzovať rast... K rastu je treba aj slobodu...Tu sa často votrelo spoločenstvo podľa sympatií a menej sympatií..., kedy sa primiešali negatívne veci, ktoré škodili rastu jednotlivcov aj spoločenstva.

Rastom v osobnej viere Bohu a v procese zrenia, zanechávame osobné nižšie na úkor osobného vyššieho - musí tak byť. Tak  vrastáme do spoločenstva a obohacujeme ho a slúžime sebe, iným jednotlivcom aj celku. Nepotrebujeme už detskú obuv poúčania, už máme už odev a obuv na mieru - charakter a správanie sa podľa stupňa osobného rastu, a odev i obuv ako doplnok podľa vlastného výberu a vkusu, ktorý nás dopĺňa a  skrášľuje a dáva každému z nás originalitu výzoru i správania sa. Podľa osobných vlôh, daností prostredia, a osobnej voľby "odevu a obuvi" skrášľujeme spoločenstvo a dopĺňame ho - primerane vlastnej osobe a tak sa cítime dobre. Napriek tomu odev i obuv  meníme podľa ročných období (potreba viac - menej vecí)  aj podľa stupňa opotrebovania mnohé vyraďujeme navždy. Podobne je aj v duchovnom živote. Vieme dosť, vieme veľa prostriekov a možností, musíme vyberať vhodné a dobré pre iných. Máme aj svoje osobné záujmy, dary, zameranie a vlastné "doplnky" k rastu vlastnej  osobnosti. I keď potrebujeme usmernenie (dobré a vhodné) najviac potrebujeme spätnú odozvu - je alfou a omegou rastu a zrenia - z nej žijeme, iba s ňou môžeme rásť a dozrievať. Tá posilňuje aj rast spoločenstva. Aj keď niekedy môže byť za cenu strát kúsočka zo seba (äčšieho či menšieho). Táto "strata" však nie je stratou - je obohatením. Stane sa prostriedkom vzácnej premeny do dokonalejšej formy osobného ja. Okrem toho nám táto zrelosť vlastnej osobnosti daruje ľudí, priateľov i cudzích, ktorých prekvapí a pritiahne taký zrelý štýl...

+

Boh dáva rast. Dáva nám všetko, čo potrebujeme, aby sme dozreli v krásnu a zrelú osobnosť, schopnú dávať život.

Boh nám dáva bez prestania všetko k tomu, aby sme vedeli byť osobnosťou, aby sme boli darom iným, na slávu Bohu aj ľuďom. Nikto nemôže nerásť. Môžeme len spomaliť a zastaviť svoj rast, ak nerozumieme, nevieme prijať alebo nechceme meniť...

+

Duch svätý veď nás, posilňuj nás  a povzbudzuj nás k odvahe ku zmenám, daj nám svetlo, aby sme mohli rásť! Pomôž nám, spájať sa, komunikovať a tvoriť Tvoje dielo v porozumení a v láske, pre ktorú sme stvorení, pomôž nám kreatívne tvoriť spoločenstvo úžasných Božích detí aby sme mohli niesť radosť a svedectvo života z Evanjelia každému človeku! Amen.