Ako prvý životopis, ktorý som prečítal bez nátlaku alebo nejakého donútenia, so záujmom, bol o Jánovi Pavlovi II. - Celý Tvoj -
keď Ján Pavol II. odišiel k Otcovi, niektorí posmievačikovia sa ma pýtali - akože pohoršene, prečo nesmútim?
Ostali s otvorenými ústami, keď som im povedal, že ja sa radujem, že je u Otca a dúfam, že sa tam s ním stretnem, ako vtedy na Velehrade
Skúsme aspoň trošku niekedy prehnane nepodliehať svojím emóciam, zachovajme si trošku odstup, viac dôverujme Bohu, nezdravo sa nenaväzujme na svojich blížnych, rôzne veci, častejšie používajme triezve uvažovanie, modlitbu, spoveď, prijímanie ...
ak je to možné

Anka, ďakujem. Prežité, pretrpené na vlastnej koži. Ten pán J.F. (asi kňaz) už je asi jednou nohou v nebi...ale čo chceš od chlapa....Ja mám rada poéziu, aj smutnú, a byť zatiaľ oboma nohami na zemi, i keď s nádejou smieme hľadieť hore, že nám pán raz "zotrie každú slzu".
Veľmi zvažujem odchod zo stránky. Mám tu niekoľko nepriateľov, ktorí vedia ukrutne raniť...neviem, ako si trúfajú, ke´d ma vôbec nepoznajú....len si ma asi u niekoho "preverili".....Čo som cítila ako dobré som už rozdala. Viac nemám. Po mamičke mi odišlo aj druhé slniečko ( o. bp. Tondra)ktoré ma vedelo podržať.
Cítim ešte toľko sily a relatívneho zdravia, ale už nik o mňa nestojí, lebo mám "jing jangový vek". Tak len ticho odísť, a ja nemám právo ani na to lúčenie.

Presne! Ako som to uzavrela aj vo svojej prezentácii: "Boh nám dal vo svojej veľkosti lásky aj poznanie, že naša budúcnosť je plná výziev a nádejí."

Milá Mária-Irma, netráp sa! Ja som to pochopila inak. Tá moja prezentácia prezentuje ľudské city, len poslednou vetou je uzavretá tak ako myslel aj pán Jozef Fatura. Ja s ním súhlasím. Teba bolí asi srdiečko pre tie zranenia. Je smutné miesto ocenenia prijímať údery. Chápem ťa. Ale buďme vždy "priamočiary" a smelo stojme za svojimi názormi, ktoré majú byť tiež jednoznačné!

Ja nemám rada lúčenia v žiadnej podobe. Tvoja prezentácia, Anička je veľmi smutná, lebo sa za Tebou zatvárajú dvere...Pri srdiečku ma ale hreje pocit, že to nie je navždy...To, že s tým nik nesúhlasí, mi dáva istotu poznamenať, že Ti nik nedal ani len jednu hviezdičku...

Čo to? Čo sa deje? Hádam neodchádzaš? ... :-o

Mária Irma - čo to zase počujem? Nikam nepôjdeš ;) My ťa tu predsa potrebujeme!
A tie neprajné reči si nevšímaj (ja viem, ono sa to ľahko povie... Ale verím, že často možno ani neboli tak zle myslené, ako možno vyzneli. Určite nám máš všetkým čo dať. A hádam najviac tým, čo (ešte) nechápu.
Veď nie je dôležité, čo si myslia ľudia, ale čo od teba chce Pán. (Áno, priznávam, to ja nemôžem vedieť, čo hovorí tebe do srdca...).

Tak nech ťa žehná a nech ti dá pokoj a trvalú radosť do srdca.
Eva.