Pochovával som dvojtýždňové bábätko.

Na začiatku pohrebu som bol svedkom, ako matka sa nevedela a nechcela rozlúčiť so svojim dieťaťom. Stála pri truhle. Nevedeli sme čo robiť.Tak sme čakali, nič iné, ako čakať, sa nedalo. Po nejakom čase, dvaja z príbuzných matku chytili za ramená a nasilu ju odtrhli od truhly a pohreb sa mohol začať.

Pol roka tá matka nebola v  kostole. Obviňovala Boha zo smrti svojho jediného dieťatka.

 Po pol roku prišla za mnou.

Radostne mi oznamovala, že jej pred tým neveriaci manžel sa od pohrebu dieťatka obrátil, je veriaci a on teraz ju ťahá k Bohu. Pochopila, že Boh tomuto ich dieťaťu dal  významnú úlohu, veľké poslanie. Zachrániť dušu svojho pozemského otca. Matka po pol roku pochopila, akú veľkú a krásnu úlohu malo vykonať jej maličké dieťatko. A teraz spolu s manželom ďakujú Bohu za toto ich dieťatko i za veľkú lásku Boha k ním.

...toto odznelo na nedeľnej kázni.

Áno, je to možné, aby milujúca pozemská matka ďakovala Bohu za požehnanú smrť svojho milovaného vytúženého jediného dieťaťa. Bohu nič nie je nemožné.Naše cesty sú ďaleko od jeho ciest... znovu sa potvrdilo, že čo Boh činí, dobre činí.

 ...nech to vyzerá na prvý pohľad akokoľvek.

Bože vďaka ti, za všetko.