Mohutná jabloň. Keď jabloň tak na nej rastú jablká. Je zakorenená v pôde.

Kto sa o ňu stará, že rastie tak dobre? A kto z nej oberá jej plody. Ako vôbec môže rásť na cudzom pozemku? Očividne sem nepatrí. Občas vyschne, niekto sa ju pokúša vyťať, no neskôr jej opäť doleje životodarnej vody. Čo je to za strom, ktorý rastie v mojom srdci?

Vadí mi, svojími koreňmi mi obopína srdce, dusí ho...Napriek tomu pri ňom zase stojím s vedrom vody a pomáham mu prinášať plody, ktoré mu dávajú život. 

Tento strom je môj. Patrí mi. Na jeho kmeni je vyryté moje meno. Prerastá mi celé vnútro. Jeho plody sú tak sladké. Vyzerajú neodolateľne...No sú otrávené. Otrávené tým, čo nepochádza od Teba Pane. V jeho žilách koluje jed. Za zjedenie je vysoký trest. Asi ten najhorší, nepodmienečný a neodvolateľný...Smrť.

Kto by z takéhoto stromu jedol? Kto by mu uštedril čo i len pohľad? ...Chuť je síce neodolateľná, no nesie svoje následky...

A čo robím s jeho plodmi ja? Ja sebou samou korounovaný vlastník stromu? Prinášam ti ich ako ,,dar". 

Pane, prečo sa usmievaš, keď ti plody z tohto stromu prinášam na oltár? Tešíš sa keď ho jablko po jablku oberám a kladiem ti tento mŕtvy kôš k nohám...Je to ten najhorší dar, a predsa je pre teba taký vzácny? 

Ak všetko dobré pochádza od teba, nemala by som ťa čím obdarovať. Patrí ti moja myseľ, veď teba prosím o jej usporiadanie, moje srdce, veď k tebe sa utiekam keď mi ho láme napoli sklamanie. Aj moja duša je tvoja, veď si mi ju sám vložil do môjho, bez nej mŕtveho, tela...,,Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky. Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne, všetky TVOJE diela sú hodné obdivu a ja to veľmi dobre viem. Už zďaleka vnímaš moje myšlienky: či kráčam a či odpočívam, ty ma sleduješ. A všetky moje cesty sú ti známe..."

To, čo ti nepatrí, je môj hriech.  Rastie na jabloni zakorenenej v mojom srdci, prerastajúcej do mojej duše, otravujúcej moju myseľ.

S námahou sa štverám aj na tie najvrchnejšie konáre, aby som ťa obdarovala. Ak ti budem prinášať plný kôš aj tých najkrajších jabĺk, budú to len urážky, posmech, pády, slzy...Budem ti ich v podobe klincov pribíjať na kríž. 

Čo ale jabloň?  Bude vo mne ďalej rásť a ja budem len zberať a zberať dokial korene neprerastú cez celé moje vnútro a nezadusia ma?  Budem nakoniec donútená zjesť jej otrávený plod?                   NIE!

Jabloň vo mne bude každým zberom vysychať. Každým dňom bude na strome viac a viac vrások, jablká budú menšie, korene nebudú mať vlahu a moje srdce bude môcť dýchať.

Každý jedeň hriech, ktorý som vykonala, si ty pribil na drevo.Zjedol si za mňa všetky otrávené jablká a preto nie som odsúdená na smrť.

Odkedy som ti otvorila dvere Otecko, nepatrí mi nič a zároveň mi patrí všetko.

Mojím posledným darom tebe Pane, bude sekera...