O akcii robiť ťažké veci sme už počuli asi všetci. Na jej verzii v Ružomberku som sa zúčastnila aj ja. Prednášajúci na tomto seminári zo seba vydali všetko, aby vo mne vznietili túžbu konať. Akcia rovnakého charakteru a aj názvu sa začala organizovať u nás v Prievidzi.
Neviem, či to bolo ťažké, ale odvahu to rozhodne chcelo. Sama som si vyskúšala čo je to byť zodpovedná a rozhodne nie v malej miere. Obula som si o číslo väčšie topánky. Mojou úlohou bolo do nich dorásť. Vyplniť ich ani nie tak skutkami ale túžbou ich vykonať. Pretože jedna vec je niečo môcť urobiť a druhá je chcieť. Dívať sa do tváre takmer neznámym ľuďom, čakať otázky a hľadať na ne odpovede, vydať zo seba niečo zmysluplné a nesklamať dôveru. Potenciál sa dal vycítiť všade. Videli ste ho v každom, občas možno aj nesmelom pohľade. Padali nápady, ktoré boli fakt pod tou lampou, pod ktorou býva najväčšia tma. Stačilo ich položiť na papier a neskôr vysloviť nahlas. Spolu s kamarátkami sme si totiž vzali na svoju zodpovednosť workshop Podpaľači škôl.
Ešte teraz sa ma žiaci pýtajú, kde sú tie plamene, ktorými mala horieť škola. Kde je ten benzín a zápalky, ktoré som im sľubovala. Tento oheň som sa ale snažila spolu s ostatnými vznietiť nie v škole, ale v srdciach podpaľačov...
Či to stálo za to, viem určite...Rozhodne áno. Či už sa plameň rozšíri ďalej bude na poveternostných podmienkach. Viem len, že ak sa budú diať veci na tvoju slávu, Pane, a nie na moju, tak zapálime aj to nehorľavé...
V Ružomberku som zadarmo dostala a v Prievidzi som sa snažila zadarmo dať. Snáď sa mi to aspoň sčasti podarilo...