Vianočné obdobie pre Alaiu* a Manuelu* bolo kedysi časom pre rodinu a oslavy v ich domovskej Nikarague. Keď však ich otca zatkli a ich sloboda bola ohrozená, museli utiecť z krajiny.

Pre 13-ročnú Alaiu a deväťročnú Manuelu znamenajú Vianoce oslavu Ježiša obklopené rodinou. Každý december sa všetci stretávali na sviatočné obdobie – pohľad na tváre prichádzajúcich starých rodičov a bratrancov obom dievčatám prinášal veľkú radosť. 

„Všetko bolo také krásne, pretože sme sa ako rodina toľko rozprávali,“ spomína Manuela.  

„Modlili sme sa a ďakovali Ježišovi za to, čo urobil pre svet,“ hovorí Alaia. 

Okrem obvyklých tradícií tohto obdobia spoločne s rodičmi organizovali evanjelizačné podujatia, dávali dary a zdieľali Evanjelium nádeje, ktoré pre nich bolo vždy srdcom ich slávností. 

 „Je to o Ježišovi,“ vysvetľuje Manuela. „Oslavujeme, že sa narodil. Nezáleží na tom, či si vyzdobíte dom alebo v ktorý deň to  oslavujete. Záleží na tom, aby ste si pripomenuli Jeho narodenie.“ 

Avšak jedného roka sa všetko zmenilo a rodinné oslavy Vianoc dievčat sa dramaticky zmenili. Museli všetko opustiť a utiecť zo svojej krajiny, pričom si so sebou mohli vziať len vzácne spomienky na rodinu a hlbokú túžbu po domove. 

Keď sa všetko zmenilo 

Nikaragujský totalitný režim znamená prísnu kontrolu nad aktivitami kresťanov. Vládne sily zameriavajú najmä cirkevných predstaviteľov, ak sa otvorene vyjadrujú proti štátu. 

Jedného dňa, keď otec Alaie a Manuely, miestny pastor, dostal telefonát, vyhrážky, o ktorých počuli, sa v ich vlastných životoch stali skutočnosťou. 

„Otec povedal osobe v telefóne, že tam bude o pár minút, a zložil,“ spomína Manuela. „S otcom sme išli dolu ulicou, potom som sa rozlúčila a odišla som s dedkom. Potom sme sa už nerozprávali.“ 

Do konca dňa od otca nepočuli nič. Potom si ich matka dievčat usadila. 

„Pamätáte si, keď som vám hovorila, že sa vášmu otcovi alebo mne môže niečo stať kvôli rozprávaniu o Ježišovi?“ povedala. „Ten deň prišiel. Vášho otca zatkli.“ 

Šok z jej slov zasiahol Manuelu a Alaiu. Ich radostné detstvo poznačila desivá realita prenasledovania. 

Ich mama každý deň navštevovala väznicu, aby zistila, kde sa jej manžel nachádza, a každý deň ju stretávalo ohlušujúce ticho. Zatkli aj niekoľko ďalších duchovných otcov a vysvetlenie sa postupne ukazovalo: režim ich vnímal ako hrozbu a nechal ich zmiznúť. 

Strašné čakanie 

Dni a mesiace plynuli a ticho stále nebolo prerušené. Zatiaľ čo čakali, dievčatá a ich matka sa zo všetkých síl snažili pokračovať v normálnom živote. 

 „Nevedeli sme, či je nažive alebo mŕtvy, či je niekde na jednom alebo inom mieste,“ spomína si Manuela. „Mama sa nás snažila upokojiť tým, že hovorila, že môj otec je v Božích rukách. Boh ho neopustí.“ 

Dni sa naťahovali a deväť mesiacov ubehlo bez akýchkoľvek správ. Rodina sa spoločne držala viery v Ježiša, každý deň sa modlila a dôverovala, že Pán im privedie otca späť. 

Život pre Krista 

Počas čakania Boh pôsobil v Alaii a Manuele. 

„Mama mi pripomenula prenasledovanie,“ spomína Alaia. „S otcom sme sa už naučili, že takéto veci sa nám môžu stať, pretože nasledujeme Ježiša. Ale ona mi tiež pripomenula, že nech sa deje čokoľvek, nikdy ho nesmieme zaprieť.“ 

Otec dievčat sa zúčastnil tréningov prežitia v súvislosti s prenasledovaním a obaja rodičia absolvovali biblické školenie od organizácie Open Doors. Táto nadácia im pomohla spracovať bolesť.  

 „Naučila som sa, že prenasledovanie vás učí nelipnúť na pozemských veciach,“ vysvetľuje. „Jedného dňa zomrieme a nič si so sebou nevezmeme. Takže to najlepšie, čo môžeme urobiť, je žiť – a dokonca zomrieť – pre Krista.“ 

Nútení utiecť 

Konečne prišiel ten deň – ich otca prepustili. 

Radostná správa prišla od príbuzného iného uväzneného pastora, ale napriek ich úľave sa život Alaii a Manuely ešte viac zmenil. 

Cenou za slobodu ich otca bolo vyhnanstvo. On a ďalší zatknutí pastori boli vyhostení z Nikaraguy a teraz ich rodiny budú niesť následky. 

Matka dievčat dostala telefonát od svojho manžela: „Sledujú ťa. Zatknú ťa, aby ma umlčali. Musíš opustiť krajinu – okamžite!“ 

Bez okamihu utiekli a zanechali za sebou svoje životy a svoju drahocennú rodinu. Bez výstupných dokladov im pri dosiahnutí hranice zostalo len dôverovať v Pána. 

Ale zázrakom ich nezastavili. Neboli vykonané žiadne kontroly a bolo im umožnené bezpečne prekročiť hranice, pričom zanechali svoj domov bez šance na návrat. 

Vianoce ďaleko od domova 

V novom domove sa konečne stretli so svojím otcom, ktorého nevideli od zajatia a takmer ho nemohli spoznať. 

„Tak silno som ho objala a povedala mu, ako veľmi mi chýba,“ hovorí Manuela.  

„Bolo to krásne,“ dodáva Alaia, „ale aj veľmi ťažké, plné emócií. Boli sme opäť spolu, ale nie doma.“ 

Vianoce už nevyzerajú ako roky ich detstva, sprevádzané rodinou na domácej pôde. Ale oni sa neustále prispôsobujú a zdieľajú Kristovu nádej s ľuďmi okolo seba. 

„Naši rodičia nás povzbudzujú, aby sme si sadli k stolu, aj keď sme sami, a ďakovali Bohu za všetko, odovzdali Mu svoje srdcia,“ vyjadruje Manuela. 

Modlite sa s Alaiou a Manuelou 

Napriek všetkému, čomu čelili, sa dievčatá modlia za svoj domov a rodinu a za ochranu ľudí, ako sú jej rodičia, ktorí rozprávajú o Evanjeliu v ​​nebezpečnom prostredí Nikaraguy. Aj v mladom veku sa pevne držia zasľúbení Emanuela – Boh s nami.  

Svojou vernou podporou a modlitbami pomáhate deťom ako Alaia a Manuela, ktoré tieto Vianoce trpia prenasledovaním. Ďakujeme! 

 

*Mená boli zmenené z bezpečnostných dôvodov

Foto a preklad z Open Doors