"Veru, hovorím vám: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ. Ale ten, kto je v nebeskom kráľovstve menší, je väčší ako on. Od dní Jána Krstiteľa podnes trpí nebeské kráľovstvo násilie a násilníci sa ho zmocňujú." Ján 11, 11-12

V histórii sa kráľovstvo dalo získať jednoducho tým, že ste ho dobyli. Prišli ste a obsadili ste ho. A bolo vaše. Bolo to, takpovediac, nelegálne.

Ježiš obdobným spôsobom hovorí o Božom kráľovstve. Vraj sa ho zmocňujú násilníci a zlodeji. Tí, ktorí neváhajú akýmkoľvek spôsobom získať všetko, čo môžu. Tí, ktorí majú odvahu siahnuť aj na to, čo im podľa "práva" neprislúcha a nepatrí. Je to o čosi lepšie ako v prípade historických kráľovstiev. Ježiš toto dobíjanie a zmocňovanie sa urobil legálnym. Dokonca si ho cení. Nie sme hodní neba, ale Ježiš nás urobil hodnými neba a chce, aby sme ho prijali. Nie sme hodní požehnania, ale Ježiš nás urobil hodnými požehnania, a chce, aby sme ho prijali...

Jedným povedal: "Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva" Mt 21, 31 To naštve, keď vám niekto povie, že vás predbiehajú tí, ktorých sami považujete za neschopných dobehnúť vás... Boli to farizeji, ktorým to adresoval, teda ľudia, čo sa považovali za domácich, spravodlivých, čistých, istí svojou výnimočnosťou, pyšní na to, že oni sú Izrael.

V Jánovi 3, 5 Ježiš konkretizuje, ako sa to predchádzanie deje: "Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva." Tí, čo sa narodili z vody a z Ducha, predbiehali tých, čo sa narodili z krvi a tela ako Izrael, vyvolený ľud. Tí, ktorým nič neprislúchalo, sa zmocnili niečoho vzácneho. Ježiš ešte pritvrdil: "Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo zatvárate nebeské kráľovstvo pred ľuďmi! Sami doň nevchádzate, a tým, čo vchádzajú, vojsť nedovolíte." Mt 23, 13

V úvodných veršoch tohto blogu je obrovská nádej. Až po kríž nebol nik väčší ako je Ján, od vzkriesenia je každý v Božom kráľovstve väčší od Jána. Sme deťmi Kráľovstva. Stali sme sa nimi "narodením znovu" v okamihu, keď sme prijali milosť darovanú Bohom, odpustenie našich previnení v Kristovi pre diela kríža. To, čo bolo, zomrelo s Kristom na kríži, povstali sme ako Božie deti pre život pod Jeho vládou. Zažívame Jeho slávu, zjavuje nám seba samého a my v istote Jeho lásky deň za dňom spoznávame, aké znamenité je naše dedičstvo v Kristovi.

V Lukášovi Otec hovorí synovi: "Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo mám, je tvoje!"

Aj starší, aj mladší syn mali pocit, že im Otec niečo upiera, hoci im patrilo všetko a mohli všetko používať, len o tom nevedeli. Ak by to vedeli a prijali, asi by sa nestalo to, čo sa stalo. Prvý preto požiadal o svoj podiel, hoci Otec ešt žil. Nakoniec to premárnil a neostalo mu nič, len sa v hanbe vrátiť. Starší zasa trpel pocitom, že musí len makať a Otec mu nič nedopraje.

Problém je v tom, že rovnako ako myslenie staršieho i mladšieho syna, tak aj naše myslenie je vo vzťahu k Otcovi poznamenané mentalitou sirôt, ktoré sa o všetko musia postarať sami. Za vzťahom s Otcom často vidíme len drinu v Jeho dome, prácu na Jeho poli, a úplne nám uniká radostná skúsenosť života v Kráľovstve, kde sme z pozície sluhov a trestancov vo väzení, boli pozdvihnutí do slávy Božích synov a dcér. Boli sme stvorení len o niečo menšími od anjelov, a on nás povýšil na bratov a sestry svojho Syna! Sme Božie deti a ešte sa neukázalo, čím budeme.

Stretla som sa s myšlienkou, že väčšina kresťanov, keď sa začne hovoriť o skvelých veciach, ktoré Boh re nás chce urobiť, automaticky získa pocit, že hovoríme o nebi. Že toto tu je niečo, čo máme pretrpieť, a potom, možno raz, bude líp. Moja dobrá správa pre teba je, že dvere do Kráľovstva máš otvorené dnes, nie až po smrti. Dnes môžeš žiť identitu dcéry a syna miesto sirotskej, dnes sa môžeš zmocňovať všetkého, čo je v Kráľovstve, pretože si jeho dedičom. Všetko, čo má Otec, je tvoje. Náš život v Kráľovstve už začal. Užívajme ho plnými dúškami, nič si nenechajme ujsť.