...

Podobenstvo o márnotratnom synovi, alebo niekedy nazývané aj podobenstvo o milosrdnom otcovi. 

Zaiste ho všetci dobre poznáte. Je o takej „nezvyčajnej“ rodine. Otcovi a jeho dvoch synoch. Starší je vzorným synom, drží sa príkazov i rodinných zásad, podieľa sa na zveľaďovaní majetku. No ten mladší je jeho pravým opakom. Rozmarne pristupuje k životu, ku zodpovednosti a dokonca mu napadne veľká opovážlivosť. Bez zásluh si vypýta od otca svoj dedičný podiel a odchádza do sveta. Niekde ďaleko, kde by zažil veľkú slávu, uznanie a užil si. 

Jeho triumfovanie však dopadne tak, že sa ocitne na mizine, doslova v bahne.

Dalo by sa čakať, že jeho osud je spečatený a otec s ním už nikdy nebude chcieť mať nič. No na naše počudovanie tento príbeh končí úplne inak, ako by sme si predstavovali.

…

Otec a dvaja synovia. Ktorý zo synov je vám bližší?

Mladší, ktorý toho navystrájal a nakoniec sa vracia domov prosiac o odpustenie, alebo starší, ktorý sa vždy správa podľa nariadení svojho otca, ale nakoniec zostáva v zatrpknutosti, hneve a v závisti?!

Všetci skôr upneme pohľad na toho nedbalého syna, ktorý prehajdákal všetko, prichádza domov pokorený a otec, čuduj sa svete, ho vôbec nekára. Dáva mu prsteň, bohaté rúcho a robí veľkú hostinu na počesť synovho návratu.

Zažili ste to už niekedy od nejakého človeka? Že sa raduje z vášho návratu, ak ste spravili chybu a nepripomína vám vaše minulé zlyhania? Podľa vlastnej skúsenosti tvrdím, že je to ojedinelé... ľudia sú toho málokedy schopní.

Ježiš hovorí podobenstvá preto, aby nám nimi niečo objasnil, v symboloch, osobách, resp. situáciách. Aby nám ukázal často nás samých a naše správanie, ale hlavne ukázal nám miesto Boha v našich životoch a to, ako nás vníma On sám. Chce nám zjaviť lásku nášho nebeského Otca. V otcovi nám chce Ježiš vykresliť nebeského Otca ako milosrdného, plného lásky k tým, ktorí chybujú vo svojom živote, ktorí zistia svoje omyly a vracajú sa späť „domov“. Do Otcovho náručia, ktoré je im vopred pripravené. On nemá problém s našimi prešľapmi. V láske k nám je doslova márnotratný. Plytvá ňou. Nezostane tvrdý, aby nám ukázal, že On je tu hlava rodiny, že On je ten, ktorý teraz vynesie rozsudok... Otec plytvá láskou... a dáva ju tým, ktorí o ňu predtým vôbec nestáli, ale zistili, že im nesmierne chýba. V tom je veľkosť Otcovej lásky k nám – jeho deťom. Bez toho, aby nás nechal dohovoriť naše pripravené formulky ľútosti nám vybehne naproti, otvára pre nás svoju náruč a strojí veľkú hostinu na počesť nášho návratu. Neodvrhuje nás. Vracia nám naše miesto syna/dcéry vo svojom dome.

..... a čo ten druhý syn? Toho si až tak nezvykneme všimnúť a analyzovať, resp. zostáva pre nás tým, ktorý v konečnom dôsledku skončil v tom rozprávaní asi najhoršie, bez radosti a šťastia, vonku, mimo otcov domov. Prekvapivo...

Syn, ktorý stále robil dobré veci, nikdy neprekročil žiaden príkaz: nikdy nekradol, nezabíjal, nesmilnil, necudzoložil, ctil si svojho otca i matku, neutekal z rodiny, neopíjal sa, žil podľa pravidiel a nakoniec zostáva akoby bokom. Nepripomína Vám niekoho?

Nestalo sa Vám to už niekedy, že sa snažíte robiť dobré veci, slúžite, robíte dobro iným a... akoby bola niekde chyba... veci v živote sa nedaria, akoby išli bez šťavy, naprázdno, predstavy o živote sú nenaplnené... A ešte sa ujde pochvaly aj tým ľahtikárom.

V staršom synovi sa všetko búri, rastie hnev i zloba. Prečo asi? Cíti hnev oprávnene? Možno z časti áno.

... V tej rutine života a dodržiavaní pravidiel však tento starší syn zabúda na jedno podstatné.... že on nie je o nič ukrátený. To, čo môže mať, radosť a šťastie je priamo pri ňom... Je pri otcovi, s ktorým žije pod jednou strechou... že ten majetok, ktorý otec má, je v skutočnosti jeho. „Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje...“, sú otcove slová. A sú to slová nášho nebeského Otca aj voči nám... Možno sa tiež často zvykneme hnať, prepíname svoje sily, aby sme vyhoveli, aby sme boli dobrí..., robíme dobré skutky, dodržiavame Desatoro, aby sme mali otvorenú nebeskú bránu, ako keby išlo o nejaký výmenný obchod a často si nevšimneme, že to robíme už len rutinne, možno zo strachu zo zatratenia, možno kvôli zásluhám pred Bohom, možno preto, aby sme mali dobrý imidž pred ostatnými. Nevšimneme si, že sa sami dostávame zo synovskej pozície do pozície obchodníkov, otrokov. Zabúdame, že my nie sme otroci, ktorí majú vymedzený diel za zásluhy, ale že sme synovia, ktorým patrí celé dedičstvo Otca. Zabúdame na lásku vo vzťahu k Otcovi. Zabúdame na Otca a na vzťah s Ním.

No, aj napriek nášmu zabúdaniu, náš Otec nemení svoj postoj voči nám!

Sme Božími deťmi, o ktoré sa stará! Otec vraví, že všetko, čo má On, je naše... To znamená, že nám patrí nebeská večnosť, všetky dobrá.. dokonca si myslím, že v tom myslel i na slávu, ktorú má náš Otec v nebi.

Za jednej podmienky. Ak prijmeme jeho synovstvo.

Cítiš sa ako Boží syn, ako Božia dcéra?

Skrze Ježiša Krista, jeho smrť a víťazné zmŕtvychvstanie je nám vrátený náš podiel synovstva... je zotretý úpis, ktorý vymeriaval náš dlh, resp., ktorý by určoval zásluhy.. Ten dlh už bol splatený... Ježišom Kristom. A to je viac, než čokoľvek iné. Možno túžime po prsteni, plášti, kozliatku.. No miesto syna v dome, „teplo domova“, ktoré vychádza z lásky Otca, nemôže vynahradiť nič iné.

…

Podobenstvo nehovorí o tom, čo urobil starší syn. Zostáva to nedopovedané. Na začiatku by aj možno on išiel rád do sveta. A keď odchádzal ten mladší, možno mu skryto závidel. Zostal doma. Chcel byť dobrým synom. Neuviazol však v bahne sveta, ale v putách dodržiavania zákonov.. A tak ako mladší brat, zostal tiež bez lásky. Nikam neodišiel, no tiež sa potrebuje vrátiť. Vrátiť sa k otcovi.

A možno sa aj my potrebujeme ako starší synovia symbolicky vrátiť k nebeskému Otcovi. Opätovne nájsť svoju pozíciu v dome – pozíciu syna/dcéry a byť vďační Otcovi, za to, ako sa o nás stará.

Nechať sa zahŕňať Jeho dobrotou. Vyjsť si s Ním napr. do záhrady, no nie k ornému pluhu, aby sme oddrali svoj podiel, ale možno len tak, sadnúť si s Ním na lavičku, dať si kávu a prebrať s Ním svoj život, svoje plány. Zvykneme sa s Ním takto zhovárať?

.......

„Vstanem a pôjdem k Otcovi...“ (Lk 15, 18)

Nie som otrok, ani obchodník s nebom, ale som dcéra nebeského Otca, ktorá má Otca, Jeho lásku a ktorej patrí všetko, čo má Otec! Nemusím sa hnať, strácať istotu... Otec na mňa nezabúda.

Božia láska je „márnotratná“ k nám všetkým...

Boh Otec nám ju neustále dáva plným priehrštím najmä v duchovných daroch – môžeme ju zažiť v láske, pokoji, slobode a radosti, ktorá sa dá zažiť iba v Jeho prítomnosti... "Hľadaj radosť v Pánovi a dá Ti, za čím túži Tvoje srdce!" (Ž 37,4)

Majme radosť z toho, že máme takého Otca...

Nech nás aj v tomto čase, v roku Božieho milosrdenstva, márnotratná láska Otca pobáda do opätovného návratu k Nemu každý deň, aby sme neupadli do smútku zo šťastia tých druhých, z ich veľkých návratov, ale tešili sa spolu s Otcom, že sme spolu, boli si vedomí, že Otec sa teší z toho, že sme "neodišli z domu", a chce aby sme žili, nielen živorili, aby sme prežívali Jeho lásku a tešili sa z toho, že On - Boh Otec sám nám stačí...

Pozn.: Viac o obrázku nájdete tu:

http://www.ecva.org/wordimage/articles/parker_reconciliation/parable_01.htm