Duchovný život vo farnosti

Kostol, okolo ktorého sústreďuje sa všetok život náboženský, je a ostane teplomerom náboženského cítenia a snaženia veriacich. Pokým kostol tvorí ovzdušie ich duchovného záujmu, takže sa stane pre nich druhým domovom, je zrejmé, že viera v nich neochabla a že nestrácajú seba vo víre a zhone každodenného života. A tak sa nestratili ani tunajší farníci.

 

Prešli mnohými skúškami, vojnami, z ktorých najmä tá druhá, vo svojom rozpätí najkrutejšia, dotkla sa ich priamo v dňoch 24. –28. júna 1945, prekonali i najťažšie okamihy života – celkovú nezamestnanosť, kedy o chlebíček bola núdza až neopísateľná, ba prebrodili sa i cez mnohé politické prerody, ktoré neostali na nich bez vplyvu, ale nábožensky vytrvali. Nie sú síce svätcami, ale nie sú vo veciach viery ani natoľko ľahostajní, že by to bolo nápadné a príznačné, i noci sa vyskytnú ojedinelé prípady ľahostajnosti a odpadu. Ale tie sú všade.

Tunajší farníci kráčajú striedmou strednou cestou, ktorá usmerňuje akékoľvek mravné výkyvy a do rovnováhy dáva život vonkajší so životom vnútorným, ľudskú a božskú stránku v človekovi, Hnilčícki veriaci ľúbia svoje kostoly a svojou obetavosťou prirástli k nemu. To akosi oddávna súviselo a súvisí s ich ťažkým životným zameraním.

Pravda, vždy tomu tak nebolo. A nebolo tomu tak preto, lebo nebolo kostolov. Spočiatku v doline bolo málo ľudí. A preto neboli ani zvlášť duchovne vedení. Boli privtelení k iným farnostiam, ktorých duchovní nemohli sa pre rozličné ťažkosti starať o ich duchovný rozvoj. Tunajší obyvatelia boli tu vo vrchoch osadení spočiatku len sezónne ako mestskí pastieri, ktorí na podjeseň vracali sa do svojich mestských príbytkov, aby prezimovali doma a na jar znova sa poberali do hôr. Ba ani neskoršie nie, keď pracovali, na štósoch ako uhliari. I tá práca bola len sezónna. Iba neskoršie, keď hromadením ľudí na počiatku dolovania výstavba stánku božieho stala sa akútna a súčasne i nutná, začalo sa pomýšľať na duchovnú správu a na stavbu duchovného strediska. Ale ani o tom nemáme takmer nijakých správ, môžeme len predpokladať, že tomu tak bolo, lebo veriaci človek chce mať v okolí svojho obydlia miesto, kde môže časom občerstviť svoju dušu a striasť prach dennej všednosti.

 

Je pravdepodobné, že do výstavby kostolov služby božie odbavovali sa len v súkromnom dome, stav tento však nebol a nemohol byť trvalý. A preto len čo sa usadili tuná prví duchovní, začalo sa vážne rozmýšľať so stavbou kostolov.