Sv. Terézia Benedikta od Kríža vlastným menom Edita Steinová je krásnym príkladom človeka, ktorý hľadá pravdu a nakoniec ju nachádza a za Pravdou ide do krajnosti. „Boh je pravda, a kto hľadá pravdu, hľadá Boha, či to vie, alebo nie.“ Počas púte v Nemecku sa nám podarilo vidieť i niektoré miesta spojené s Editou Steinovou i s aškenázskymi Židmi, z ktorých pochádzala.

V úvahe s mnohými autentickými fotkami z cesty po Nemecku sa zameriavam na Editine hľadanie pravdy v chronologickom poradí, hlavne na jej obrátenie. Edita Steinová sa narodila v roku 1891 v  poľskom meste Wroclaw, ktoré v tej dobe bolo pruským mestom. Bola najmladšou z 11 detí v židovskej rodine. Ako dvojročná stratila otca a vedenia rodiny a rodinného podniku sa ujala usilovná, múdra a rozhodná matka, hlboko veriaca žena, oddaná židovským tradíciám. 

Rodinná fotografia Steinovcov z roku 1894 (edytastein.org.pl).

Erna a Edita Steinové (edytastein.org.pl).

Keď sa pozrieme na rodinnú fotografiu Steinovcov, veľmi sa nelíšia výzorom od vtedajšej stredoeurópskej rodiny. Od Židov by sme čakali výrazné orientálne črty. Židia patria medzi semitské národy ako aj Arabi, tak by mali mať podobné črty. V čom to je, že stredoeurópsky Židia nemajú črty podobné Arabom? Stredoeurópsky Židia patria ku aškenázskym Židom, ktorí tvoria samostatnú podskupinu židovského národa, ktorá sa sformovala v strednej a východnej Európe. Historicky je možné doložiť existenciu židovských spoločenstiev na sever od Álp a Pyrenejí od 8. až 9. storočia. Začiatkom 10. storočia už bola židovská populácia na severe Európy pevne usídlená, v 11. storočí osídlili aj Porýnie, kde sa sformovali ako samostatná skupina.

S nástupom križiackych výprav a po epidémii moru, ktorú im pripisovali, Židov zabíjali a vyháňali ich z viacerých európskych krajín. V 14. a 15. storočí boli nútení migrovať na východ do Poľska, Litvy a Ruska. Poľsko sa stalo hlavným centrom aškenázskeho židovstva až do holokaustu.

Najstarší židovský cintorín v Európe z 11. storočia sa nachádza vo Wormse v Porýní.

Stará synagóga v Erfurte v Nemecku, ktorej časti pochádzajú z obdobia okolo roku  1100

Mapa migrácie židov medzi rokmi 1100 až 1600 (Ecelan).

Označenie Aškenázi vzniklo z hebrejského výrazu pre Nemecko - Aškenaz. Dorozumievali sa hlavne jazykom jidiš, čo bola nemčina oblasti stredného toku Rýna s výrazným vplyvom hebrejčiny, aramejčiny a slovanských jazykov. Hebrejčina sa používala predovšetkým ako literárny a posvätný jazyk. V priebehu storočí Aškenázi významne prispeli k európskej filozofii, vzdelanosti, literatúre, umeniu, hudbe a vede. Odhaduje sa, že v 11. storočí tvorili len 3 % zo svetovej židovskej populácie a v roku 1930, keď bola populácia na vrchole, ich podiel stúpol na 92 ​​%. Populácia Aškenázov sa výrazne znížila v dôsledku holokaustu, dnes predstavujú asi 80 % židovskej populácie na celom svete. Mnohí Židia, ktorí z Európy emigrovali do Ameriky, sú východní Aškenázi.

Aškenázski Židia sa ako etnická skupina v strednej Európe objavili v 14. storočí. Existujú tri hlavné teórie vysvetľujúce pôvod aškenázskych Židov. Podľa prvej teórie pochádzajú aškenázski Židia z dnešnej Sýrie, Izraela a Libanonu; podľa druhej majú pôvod v stredomorskej Európe, hlavne v dnešnom Taliansku. Chazarská teória tvrdí, že aškenázski Židia sú potomkami turkických obyvateľov Chazarskej ríše rozprestierajúcej sa medzi Čiernym a Kaspickým morom, ktorých predstavitelia prijali židovské náboženstvo. Po rozvrátení ríše kyjevskými Slovanmi v 10. storočí migrovali do Európy.

Aškenázski Židia sa geneticky v základe nelíšia od iných skupín Židov. Spoloční základ na blízkom východe bol však ovplyvnení krížením s obyvateľmi, medzi ktorými najviac žili. Po odídení a neskoršom vyhnaní zo Svätej Zeme časť Židov žila v dnešnom Taliansku, tam prijali gény od miestnych Rimanov. Potom sa sťahovali na sever a prijali indoeurópske gény od Germánov, Slovanov i Keltov. V génoch je aj zapísané, že aškenázske ženy majú viacej „cudzej krvi“. Zrejme židovskí utečenci – muži si brali miestne ženy za manželky. Chazarská teória, že aškenázski Židia pochádzajú z Chazarov, sa nepotvrdila ani geneticky ani jazykovo. Je pravdepodobné, že malá časť Chazarov sa po rozvrátení ríše spojila, splynula so Židmi.

Mapka rozmiestnenia Židov v roku 1900 (Creative Commons).

Edita – Nemka a Židovka

Koncom 18. a 19. storočia Židia, ktorí zostali alebo sa vrátili do historických nemeckých území i Francúzska, zažili kultúrnu zmenu. Začali sa hlavne vďaka vplyvu židovského osvietenstva a občianskemu zrovnoprávneniu rýchlo kultúrne aj nábožensky asimilovať. Aj Edita bola týmto ovplyvnená, cítila sa byť Nemkou, pruskou Nemkou. V pätnástich rokoch stratila vieru, v ktorej bola vychovávaná, a počas dospievania smerovala od náboženstva k hľadaniu pravdy, ktorú považovala za cieľ poznania. „Moje hľadanie pravdy bolo mojou jedinou modlitbou.“ Okrem silnej túžby po poznaní a po preniknutí do podstaty vecí oplývala Edita ďalšími čnosťami. Vyznačovala sa úprimnou a jemnou láskou, vďaka ktorej sa dokázala vcítiť do myslenia druhých a priblížiť sa im. Netúžila po vzdelaní kvôli kariére, ale cítila, že „na svete sme preto, aby sme slúžili ľudstvu… To možno urobiť najlepšie tak, keď človek robí to, do čoho prináša vlastné vlohy.“ 

Vysoká škola (1911-1915)

Edita sa preto rozhodla rozvíjať svoj talent v štúdiu filozofie na vysokej škole vo Wroclawi (2011). Na radu príbuzných si k filozofii pribrala aj „praktickejšie“ predmety ako germanistiku, históriu a psychológiu, čo sa ukázalo byť priveľa: „Sama seba sa pýtam, odkiaľ som brala čas potrebný na štúdium. V skutočnosti mi štúdium zaberalo celé dni.“ Preťaženosť štúdiom a neľahká spoločenská situácia, v ktorej ešte prevažoval názor, že ženy do vedy nepatria, podnietili u Edity depresie. Po ich prekonaní sa vrátila k štúdiu.

Edita chcela pôvodne robiť doktorskú prácu z psychológie, ale keď sa stretla s novým odborom filozofie fenomenológiou, tá ju veľmi uchvátila, pretože zodpovedala jej túžbe po poznaní pravdy. Mierila svojimi metódami na podstatu, a preto sa Edita v nej cítila ako doma. Kvôli tomu odišla do Göttingenu (1913), kde študovala na filozofickej fakulte filozofiu u zakladateľa fenomenológie Edmunda Husserla. Vo svojom bádaní zostávala dôsledne poctivá, takže kvôli poznanej pravde sa dokázala zriecť aj svojich predošlých stanovísk. Edita sa stala aktívnou členkou filozofickej spoločnosti, ktorú tvorili Husserlovi žiaci. Filozofii venovala väčšinu svojho času.

Veľký vplyv na Editin filozofický i osobný vývoj mal Max Scheler a Adolf Reinach. Zatiaľ čo Husserl hovoril sucho a abstraktne, Scheler spájal svoju filozofiu s aktuálnymi problémami bežného života. Keď sa s ním Edita stretla v Göttingene, bol hlboko preniknutý ideami katolicizmu, lebo od jeho obrátenia uplynulo len niekoľko rokov. Jeho prednášky o fenomenológii náboženstva znamenali pre Editu prvý kontakt s týmto pre ňu novým svetom. O hodnote viery v Boha sa Edita presviedčala aj prostredníctvom života a postojov ľudí, s ktorými sa stretávala. V Göttingene sa zoznámila s mladým docentom Adolfom Reinachom, pravou rukou prof. Husserla, a spriatelila sa s celou jeho rodinou. Reinachove filozofické semináre boli pre ňu svetlou chvíľou. Edita bola však tak zaneprázdnená, že všetky tieto podnety len ukladala vo svojom vnútri a systematicky sa nimi nezaoberala. Oni však nepozorovane pretvárali jej vnútro. 

Editu chcela napísať doktorskú prácu o vcítení sa, čo jej Husserl odobril, ale podmienil to urobením štátnych skúšok. Keď sa Edita s plným nasadením pustila do písania práce, znovu sa u nej objavili depresie, lebo pri štúdiu rôznych autorov naďabila na množstvo protichodných teórií. Ktorá z týchto teórií je správna? Začínala mať dojem, že sa podujala na niečo, čo je nad jej sily. Tak hlboko prepadla beznádeji, že sa jej sprotivil sám život. Práve Adolf Reinach on jej tentoraz pomohol vymaniť sa z ťaživých myšlienok. Keď mu ukázala svoju prácu, povzbudil ju a odporučil jej odznova prejsť nazhromaždený materiál. Bola to namáhavá úloha, no na konci bol Reinach s výsledkom spokojný a povedal, že práca sa určite bude páčiť aj Husserlovi. Edita sa cítila ako znovuzrodená a jej trápenie sa skončilo. Vrátila sa do Wroclawi, urobila si zdravotný kurz, lebo zúrila 1. svetová vojna. Učila sa na štátnice, ktoré na univerzite začiatkom roku 1915 úspešne ukončila.

Edita Steinová v mladom veku ako mysliteľka a hľadateľka pravdy

Ošetrovanie v nemocnici (1915)

Po skúškach sa dozvedela, že v infekčnej nemocnici Červeného kríža v Hraniciach na Morave, sú potrebné zdravotné sestry. Slúžila tam šesť mesiacov a znášala náročnú a namáhavú prácu zdravotnej sestry. Tu sa prvýkrát stretávala s tým, ako rôzne ľudia pristupujú k smrti a ako smrť vyzerá v skutočnosti.

Doktorát a miesto asistentky u filozofa Husserla (1915-1918)

V roku 1916 získala Edith Stein doktorát s prácou o empatii. Nasledujúce dva roky strávila ako asistentka Edmunda Husserla na Univerzite vo Freiburgu in Breisgau. V roku 1917 bol Adolf Reinach zabitý v boji, čo bol pre Editu veľmi zdrvujúci zážitok. Kým Scheler predstavil Edite fenomén viery, existencia Boha sa stala vďaka tomu pre ňu prijateľnejšia. Reinach jej predstavil svet viery spojenej s dobrotou a láskou. V  listoch jej opakoval, že „ak sa vráti a bude môcť naďalej prednášať filozofiu, bude to pokladať za milosť, ktorej sa mu dostalo na to, aby ľuďom ukazoval cestu k Bohu.“ Pani Reinachová, ktorá chcela Editu povzbudiť v jej žiali, jej poslala manželove texty, ktoré napísal na fronte krátko pred smrťou. Zoči-voči neustálej hrozbe smrti, sa napodiv vôbec necítil osamelý. V  bezútešnej situácii pocítil istotu, že nakoniec bude zachránený. Stále sa pokúšala pochopiť, akú úlohu hrajú ľudia v dejinách sveta. Reinach ukázal Edite, ako možno vlastný život a smrť chápať ako súčasť nejakého neviditeľného Božieho plánu, a tým im dať zmysel. V jednom Edita napísala: „Zapríčiňujeme rôzne udalosti a nesieme za to zodpovednosť. A predsa v podstate nevieme, čo robíme, a nemôžeme beh dejín zastaviť, i keby sme chceli. Náboženstvo a dejiny sa pre mňa čoraz viac navzájom približujú a zdá sa mi, že stredovekí kronikári, ktorí dejiny sveta vnímali v rozpätí medzi prvotným hriechom a posledným súdom, boli múdrejší než moderní odborníci, ktorí cez vedecky bezchybne opísané udalosti dospeli k strate zmyslu dejín.“

Mladá vdova požiadala Editu, aby jej pomohla roztriediť filozofické spisy zomrelého manžela. Edita čakala ponurú, smutnú náladu a žiaľ v tejto rodine, ale našla tam ovzdušie pokoja. Vdova jej rozprávala o krste, ktorý obaja manželia prijali pred niekoľkými mesiacmi, keď sa rozhodli vstúpiť do protestantskej cirkvi.  Adolfova žena Anna bola pre Editu dôkazom toho, ako viera pomáha človeka znášať utrpenie. Jej spôsob, ako sa dokázala vyrovnať so smrťou manžela, ba ešte popri tom aj utešovala iných, zapôsobil na ňu viac ako celá filozofia. Mladá vdova dokázala nájsť útechu a novú odvahu k životu vo viere v Ukrižovaného a Zmŕtvychvstalého Krista. Pochopila, že zakorenenie v nadprirodzenej láske sa prejaví práve v situácii, keď stratíme všetko, čo sme urobili a čo nám patrilo. „To bolo moje prvé stretnutie s krížom, s onou božskou silou, ktorú kríž dáva tým, ktorí ho nesú. Po prvý raz sa mi viditeľne ukázala cirkev, zrodená z Kristovho utrpenia a víťaziaca nad smrťou.“ Jeden páter vydal svedectvo z rozprávania Edity, že práve „spôsob, akým jej priateľka, pani Reinachová v sile tajomstva kríža znášala obeť, ktorú musela priniesť v podobe smrti svojho manžela“, bol „rozhodujúcim podnetom na jej obrátenie.“

Aj iné udalosti vplývali na Editu. Keď istého dňa vošla do katedrály vo Freiburgu, videla tam ženu s košíkom, ktorá sa na chvíľu vytrhla z kolotoča povinností a prišla sa pomodliť. Editu veľmi upútal tento dôverný rozhovor s Bohom v ľudoprázdnom kostole, lebo v synagógach a protestantských kostoloch nebolo zvykom, aby tam ľudia chodili mimo bohoslužby.

Vnútorný boj - hľadanie pravdy - rozum a viera (sochár Bert Gerresheim 1999 – autor reliéfov v pútnickom meste Kevelaer)

Pedagogická činnosť

V novembri 1918 sa Edita vrátila do Wroclawi, zapojila sa do spoločenských a politických aktivít a doma vyučovala filozofiu. Pokúšala sa v nasledujúcich rokoch získať docentské miesto na nejakej univerzite. Bola neúspešná kvôli nemeckému právu, ktoré v tom čase nebolo priaznivé pre ženy. V tomto období sa Edita považovala za ateistku s výrazným sklonom k etickému idealizmu. I keď mnohí mladí fenomenológovia z jej okolia konvertovali na kresťanskú vieru, Edita ešte stále hľadala a tento zápas o vieru trval ešte štyri roky. Zistila, že ani fenomenológia jej nedokáže odpovedať na posledné, najzávažnejšie otázky. Filozofia jej síce pomohla odhaliť fenomén náboženstva, ale nemohla jej sprostredkovať skúsenosť viery, ktorá je darom Božej milosti. Edita vyznáva: „Prihodilo sa mi to v situácii, ktorá bola nad moje sily, moja duchovná životná sila bola úplne vyčerpaná a bola som obratá o všetky svoje aktivity.“ Takéto životné zlomy spôsobujú, že ľudia sa uzatvárajú a vnútorne sa sami sebe odcudzujú. Existujú však aj opačné príklady, keď sa vďaka obetovaniu vlastného života druhým otvára pred človekom nový zmysel jeho existencie. Človek takto akoby získal duchovnú silu z cudzích zdrojov. Sem patria aj náboženské zdroje, ktoré zasahujú oblasť celého života. V zlomovej situácii sa dostavuje určitý vnútorný bezprostredný zážitok poslednej istoty a záchrany bytia: „Keď som zažila tento pocit, začal ma opäť a opäť napĺňať nový život – bez akéhokoľvek vypätia vôle – a hnal ma do novej činnosti. Tento oživujúci príval bol akoby vyliatím aktivity a sily, ktorá nebola moja a ktorá vo mne pôsobila bez toho, aby som o to sama žiadala.“

Cesta k Bohu cez duchovnú literatúru (sochár Bert Gerresheim 1999).

V lete roku 1921 Edita pricestovala na dlhšiu návštevu k židovským priateľom Conradovcov, ktorí konvertovali na protestantskú vieru. Jedného večera manželia museli odísť, Edita zostala sama, z ich knižnice si vybrala prvú knihu, čo jej prišla pod ruku. Bol to vlastný životopis sv. Terézie z Avily. Začala ju čítať a neprestala, kým ju nedočítala. Edita objavila to, čo vždy hľadala: pravdu alebo posledný základ a zmysel života. Doteraz sa pohybovala najmä vo svete rozumu, teórie a racionálneho skúmania, a teraz zažila hlboký kontakt so skúsenosťou ľudskej duše, ako ju jednoduchými slovami opísala „neučená“ karmelitánka z Avily. Došlo medzi nimi k akémusi hlbokému porozumeniu. Terézia ukázala Edite, ako kráčať do cieľa tou najkratšou cestou. V jej autobiografii Edita našla aj vlastnú históriu: Boh sám je jedinou Pravdou a Láskou. Cesta k jeho tajomstvu nevedie cez rozum, ale cez láskyplné darovanie sa jeho vôli. Svätá Terézia nie je len veľkou mystičkou, ale aj majsterkou v poznaní vnútra a dobrou pedagogičkou. Edita sa obávala, že stretnutie s Bohom bude pre ňu znamenať nevyhnutnosť prebudovať od základu svoj život a zmeniť smerovanie celej rozvíjajúcej sa filozofickej kariéry. Tieto obavy sa však rozplynuli pri pohľade na duchovnú skutočnosť očami sv. Terézie. Svätica opisuje vlastnú zanovitosť a pocit nedostatku zmužilosti na takéto závažné životné rozhodnutie – bezvýhradne sa odovzdať Bohu – hoci cítila, že sa ponára do temnôt smrti a jej unavená duša veľmi túžila po pokoji. Ako žriedlo života a duchovnej premeny predkladá sv. Terézia vnútornú modlitbu a nezakrýva ani to, že ak chceme žiť v dôvernosti s Bohom, je potrebné dať mu všetko. Keď knihu zavrela, musela si priznať: „Toto je pravda!“ Na druhý deň išla do mesta a kúpila si katechizmus a malý misál, preštudovala ich a po niekoľkých dňoch sa vybrala na prvú sv. omšu vo svojom živote. Po sv. omši išla za kňazom a požiadala ho o krst. Po príprave bola pokrstená začiatkom roku 1922 a k svojmu vlastnému menu pridala pochopiteľne aj meno Terézia. Viera v Boha prehĺbila jej zväzky so židovským národom a zosilnila radosť, že „prináleží ku Kristovi nielen duchovne, ale aj prostredníctvom pokrvných vzťahov. Uvedomila si, že je zachránená jedine z čistého Božieho milosrdenstva, bez vlastnej zásluhy.

Postupné obrátenie Edity na Teréziu Benediktu od Kríža (sochár Bert Gerresheim 1999)

Od krstu túžila vstúpiť ku karmelitánkam podľa vzoru sv. Terézie, aby sa mohla spojiť s Pánom v úplnom obetovaní všetkého, čím ju tak hojne obdaroval, najmä vedeckou prácou. Všetku vedu podriadila „múdrosti kríža“. Bola presvedčená, že v skrytosti Karmelu pomôže ľuďom účinnejšie ako svojou vedeckou prácou a prednáškami, odpovedajúcimi na vtedajšie sociálne, pedagogické a feministické problémy. Božie cesty boli iné, musela však prijať odklad a tak ďalších desať rokov pracovala ako profesorka nemčiny a histórie na dievčenskom lýceu a v dominikánskom Učiteľskom ústave v Speyeri. Zároveň študovala katolícku filozofiu, najmä dielo sv. Tomáša Akvinského; z latinčiny preložila jeho dielo De veritate (O pravde) a napísala k nemu aj rozsiahly komentár, čo sa stretlo s veľkým ohlasom. V rokoch 1928 – 1931 sa zúčastnila na mnohých kongresoch a prednášala v Kolíne, Freiburgu, Bazileji, Viedni, Salzburgu, Prahe a Paríži.

Editina izba v Dominikánskom kláštore v Speyeri, kde učila na dievčenskom lýceu (www.kloster-st-magdalena-speyer.de).

V roku 1931 ju prijali na Pedagogický inštitút v Münsteri. O rok tam získala docentúru. Žiaľ už v roku 1933 musela odísť kvôli diskriminačným protižidovským zákonom. Už nemohla učiť, tak opäť požiadala o vstup do karmelitánskej rehole. Na sviatok sv. Terézie z Avily 15.10.1933 vstúpila do Karmelu a prijal meno Terézia Benedikta od Kríža. V klauzúre žila jednoducho, skromne ako ostatné sestry. Rehoľní predstavení jej prikázali pokračovať popri rehoľných povinnostiach vo vedeckej činnosti. Mohla teda zdokonaliť svoje základné filozofické dielo: Konečné a večné bytie (Endliches und ewiges Sein) s vyše 1300 stranami.

Edita Terézia pri krste a Terézia Benedikta od Kríža ako karmelitánka.

Kostol Karmelitánskeho kláštora v Kolíne (Rheinisches Bildarchiv Köln, Leticia Damasceno).

Po silnejúcom prenasledovaní Židov v roku 1938 požiadala o preloženie do holandského kláštora v Echte, kam spolu s ňou odišla aj jej sestra Róza, ktorá tiež prijala krst a čakala na prijatie do kláštora. Po vypuknutí druhej svetovej vojny v roku 1939 predstavení požiadali Editu, aby napísala knihu o myšlienkach a učení sv. Jána od Kríža, pri príležitosti blížiaceho sa 400. výročia jeho narodenia. S radosťou sa pustila do práce a výsledkom bolo jej dielo Scientia crucis (Veda kríža): „Keď hovoríme o vede kríža, nemyslíme na vedu v bežnom slova zmysle: nejde iba o čistú teóriu, t. j. o celok – skutočne alebo domnelo – pravdivých viet, ani o žiadnu myšlienkovo podloženú ideálnu stavbu. Ide o dobre poznanú pravdu, teológiu kríža, ktorá je však pravdou živou, skutočnou, pôsobiacou: podobá sa semenu zasiatemu do duše, ktoré sa zakorení, rastie, necháva na duši svoju pečať, poznačuje jej správanie a činy až do tej miery, že z nich vyžaruje a možno ju z nich spoznať. V tomto zmysle sa hovorí o vede svätých, a tým aj o vede kríža.“

V Nemecku sme boli na trojitom bode, kde s stretávajú hranice Nemecka, Belgicka a Holandska. Z vyhliadkovej veže bolo vidno na najbližšiu holandskú dedinu. Nevedel som o tom, že 40 km ďalej v tom smere sa nachádza Echt, kde sa skrývala sv. Terézia Benedikta z Kríža.

Tesne pred dokončením knihy v roku 1942 začali masové deportácie Židov. Aj do ich kláštora vtrhlo gestapo a odviedlo obidve sestry. Posledné zaznamenané slová Terézie Benedikty, ktorými povzbudila svoju sestru Rózu, boli: „Poď, ideme za náš národ!“ Edita pochopila, že Pán kladie kríž na židovský národ, aby sa spamätal a že na nej, ktorá má židovské korene, spočíva zodpovednosť za toto spoločenstvo. Chce ju prijať a niesť kríž spolu so svojím ľudom, aby ho mohla priviesť do spoločenstva Cirkvi a do spoločenstva s Ukrižovaným. „Spojení s Pánom sa stávame údmi jeho mystického tela. Vo svojich údoch Kristus predlžuje svoj život a On sám v nich trpí. Utrpenie v zjednotení s Pánom sa stáva jeho utrpením, je zapojené do veľkého diela spásy a preto je plodné.“ Keď po jej odvlečení do koncentračného tábora spolusestry dávali do poriadku jej písomnosti, našli obrázok s jej modlitbou obetovania vlastného života za obrátenie Židov. Terézia Benedikta dňa 9. augusta 1942 zjednotila svoju obetu s obetou Ježiša Krista v plynovej komore. Bola umučená ako Židovka, ale aj ako kresťanka, pretože prináležala ku kresťanskému i židovskému ľudu.

Cesta obety v Osvienčime - spojenie s Kristom na kríži (sochár Bert Gerresheim 1999).

V roku 1987 pápež Ján Pavol II. v Kolíne nad Rýnom vyhlásil Teréziu Benediktu za blahoslavenú. V príhovore povedal: „Skláňame sa pred svedectvom života a smrti Edity Steinovej, tejto neobyčajnej dcéry Izraela a dcéry Karmelu, sr. Terézie Benedikty od Kríža. Človeka, ktorý v sebe nesie akúsi dramatickú syntézu nášho storočia… Syntézu pravdy o človeku, o duši nepokojnej a nespokojnej, ´kým nespočinie v Bohu´… Obetovala sa za spásu svojho národa, svojej Cirkvi, celého sveta, ako zmierna obeta za skutočný pokoj.“ V roku 1998 pápež Ján Pavol II. vyhlásil Editu Steinovú v Ríme za svätú. O rok ju ustanovil za spolupatrónku Európy, spolu so sv. Brigitou Švédskou a sv.  Katarínou Sienskou.

Kúsok odevu sv. Terézie Benedikty od Kríža v románskej Katedrále v Speyeri.

Z duchovných spisov sv. Terézie Benedikty od Kríža 

„Pozdravujeme ťa, svätý Kríž, naša jediná nádej!“ – tak voláme spolu s Cirkvou v čase Veľkého týždňa, ktorý je venovaný rozjímaniu o trpkom utrpení nášho Pána Ježiša Krista.

Svet je v plameňoch: medzi Kristom a antikristom existuje otvorene vytrvalý zápas, preto ak sa rozhodneš pre Krista, môže to byť pre teba výzva k obete života.

Zahľaď sa na Pána, ktorý visí pred tebou na dreve, pretože bol poslušný až na smrť na kríži. Prišiel na svet nie preto, aby plnil svoju vôľu, ale vôľu Otcovu. Ak chceš byť nevestou Ukrižovaného, musíš sa úplne zrieknuť svojej vôle a nemať inú túžbu, ako plniť Božiu vôľu.

Vykupiteľ pred tebou visí na kríži vyzlečený a nahý, pretože prijal chudobu. Kto ho chce nasledovať, musí sa zrieknuť každého pozemského vlastníctva.

Stoj pred Pánom, ktorý visí na kríži s prebodnutým Srdcom; on vylial krv svojho Srdca, aby získal tvoje srdce. Ak ho chceš nasledovať vo svätej čistote, tvoje srdce musí byť oslobodené od každej pozemskej túžby, ukrižovaný Ježiš musí byť predmetom každej tvojej žiadosti, každej tvojej túžby, každej tvojej myšlienky.

Svet je v plameňoch: požiar by mohol zachvátiť aj náš dom, ale nad plameňmi sa týči Kríž, ktorý nemôže zhorieť. Kríž je cesta, ktorá zo zeme vedie do neba. Kto ho objíme s vierou, láskou a nádejou, bude vynesený do výšin, až do lona Trojice.

Svet je v plameňoch: chceš ich uhasiť? Hľaď na Kríž. Z otvoreného Srdca vyteká krv Vykupiteľa, krv schopná uhasiť aj plamene pekla. Prostredníctvom verného zachovávania sľubov dosiahneš slobodné a otvorené srdce. Potom do neho môžu tiecť potoky Božej lásky, ktoré sa budú prelievať a zúrodnia svet až po hranice zeme.

V sile Kríža môžeš byť prítomná na všetkých miestach bolesti, kamkoľvek ťa ponesie tvoja milosrdná láska, tá láska, ktorá vyviera z Božského Srdca a ktorá všade rozlieva jeho drahocennú krv na utíšenie bolesti, uzdravenie a spásu.

Oči Ukrižovaného sa upierajú na teba prosiacim a pýtajúcim sa pohľadom. Chceš s ním opätovne a s úprimnosťou uzavrieť zmluvu? Aká bude tvoja odpoveď? „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života.“ Ave, Crux, spes unica!“

O jej postoji k Bohu svedčí aj jej pripisovaná báseň:

Bezvýhradne a bezstarostne vkladám svoj deň do Tvojej ruky.
Buď mojím dneškom, buď mojím dôverou naplneným zajtrajškom,
buď mojím zvládnutým včerajškom.
Nepýtaj sa, kam smerujú moje túžby, veď som len kameňom v tvojej mozaike.
Tvoje ruky prosím, aby ma uložili na to správne miesto.

Aschkenasim. https://de.wikipedia.org/wiki/Aschkenasim

Ashkenazi Jews. https://en.wikipedia.org/wiki/Ashkenazi_Jews

Aškenázski Židia. https://sk.wikipedia.org/wiki/Aškenázski_Židia

Dufferová D. A. OSU 2016: Náuka a život Edity Steinovej pod zorným uhlom etiky a morálnej filozofie. Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 74s.

Edith Stein (Teresia Benedicta a Cruce). Lebenslauf. https://karmelocd.de/geschichte-und-spiritualitaet/spiritualitaet/edith-stein.html

Genetic studies of Jews. https://en.wikipedia.org/wiki/Genetic_studies_of_Jews

Guerrero van der Meijden J. 2026: Biografia Edyty Stein. Towarzystwo im. Edyty Stein. https://edytastein.org.pl/pl/edyta-stein/biografia/

Khazar hypothesis of Ashkenazi ancestry. https://en.wikipedia.org/wiki/Khazar_hypothesis_of_Ashkenazi_ancestry

Pozvánka na sympózium sv. Terézia Benedikta od Kríža (Edith Stein). https://bosikarmelitani.sk/pozvanka-na-sympozium-v-bratislave/

Spišiaková M. 2007: Edith Steinová a jej cesta k Pravde. Ostium, 3, 2. https://ostium.sk/language/sk/edith-steinova-a-jej-cesta-k-pravde/

Ашкеназі. https://uk.wikipedia.org/wiki/Ашкеназі

Ашкеназы. https://ru.wikipedia.org/wiki/Ашкеназы

Генетическая хронология ашкеназов. https://ru.wikipedia.org/wiki/Генетическая_хронология_ашкеназов

Хазарский миф (происхождение ашкеназов). https://ru.wikipedia.org/wiki/Хазарский_миф_(происхождение_ашкеназов)

מחקרים גנטיים על יהודים. https://he.wikipedia.org/wiki/מחקרים_גנטיים_על_יהודים