Os homens brancos Neznáme zbrane
Bolo to zvláštne obdobie... Niekto by mohol namietať, že mladí muži, ktorých si Najvyšší povolal, zbytočne marili svoje mladé životy. Semienka viery sa v týchto ďalekých pralesoch strácali ako ranná hmla na slnku a misionári boli povolaný zasievať Slová Pravdy tam, kde bola ľudskosť najprv pošliapaná dobyvateľmi .
V džungli boli ešte vždy miesta, kam sa biely muži nedostali. Nieže by na to nemali dosť odvahy, to zaiste nie. Túžba po bohatstve bola pre nejedného dostatočne silným hnacím motorom. Lenže prales bol v mnohých ohľadoch nevyspytateľný. Len málo bol podobný európskym lesom, ktoré belosi poznali . Takže museli čeliť neznámym živočíchom, vlhkému podnebiu a všakovakým chorobám, ktoré na nich v tunajších podmienkach číhali. Najmä extrémne teploty a vlhko im prinášali skutočnú trýzeň. Ak ich neskolila choroba, neraz zošaleli. V amoku dokázali zabiť aj vlastného druha v domnienke, že je to nepriateľ , či neželaný votrelec.
,,Nikdy neskladaj z krku škapuliar!" zdôrazňoval Carlos . Anastáz sa mimovoľne dotkol posvätného rúcha a spomenul si, ako ho Plášť Panny Márie zachránil ešte v Catalánsku.
,,Spomeň si, ako dopadli naši bratia v Cataratas. Hnev domorodcov dokáže upokojiť len pohľad na svätú Pani s Ježiškom.
,,A nielen ich." pomyslel si Anastáz. Škapuliar nebolo potrebné vystavovať celému svetu, stačilo, že ho mal blízko srdca. I tak sa prejavovali jeho účinky.
,,Nezabúdaj, že Simonove telo dodnes nenašli..." podotkol Anastáz a uprel zrak na nepreniknuteľnú džungľu. Carlos mlčal. ,,Simonove telo sa zaiste stalo potravou dravcov a napokon, v týchto podmienkach sa ľahko stratí aj živý tvor. Bezvládne telo, ktoré unáša voda je už len hračkou prírody", pomyslel si Carlos a odhrnul si z čela ofinu, na ktorú sa lepila vlhká kapucňa.
Väčšina kmeňov v okolí rieky už Carlosa poznala, takže riziko nepriateľského stretu s domorodcami tu nebolo. Carlos sa skôr obával , že obdobie dlhého pokoja v osadách portugalských usadlíkov nepredznamenáva nič dobrého. Keď odchádzali z Volta Redonda, všade sa hovorilo o zlatých obručiach , ktoré Guahibovia nosievali na členkoch. Neboli to práve predmety, ktoré by Guahibovia len tak vymieňali za všakovaký tovar bielych mužov. V skutočnosti toho od nich Guahibovia veľa nepotrebovali a dotieravé návštevy bielych osadníkov boli domorodcom čoraz viac nepríjemné.
Jedinou zárukou akého - takého pokoja, ktorý bol v takýchto podmienkach ťažko udržateľný, bolo tých pár misionárov, ktorí sa nebáli tunajších pomerov. Neraz sa práve oni stali terčom hnevu domorodcov. Lenže cieľom Božích mužov bolo získať si srdcia tohto ľudu, nuž snažili sa tunajším i umnejšie odolávať dotieravým návštevám bielych obchodníkov. Došlo to až tak ďaleko, že na ich radu sa nakoniec celé kmene presúvali aj stovky kilometrov.
Pre domorodcov to boli ťažké časy. Odjakživa boli zvyknutý na pokojný, hoci divoký život v džungli. Teraz však museli čeliť prefíkaným návštevám neznámych mužov, ktorý ich svojou prítomnosťou vlastne len obťažovali. A keď s nimi už domorodci nechceli ani obchodovať, začali ich prenasledovať a zaberať im územia, na ktorých odpradávna žili. Na dennom poriadku boli krvavé strety a mnoho domorodcov pri nich zahynulo. V nerovnom boji ťahali kmene za kratší koniec. Dobyvatelia na svoje ciele používali zákerné praktiky a neznáme zbrane a to nemalo v tamojších podmienkach obdobu.
Carlos akosi cítil, že Catalánsko už nikdy neuzrie. Uplynulo už šesť rokov, odkedy uzrel túto divočinu. Spočiatku sa mu zdalo, že je nemožné pochopiť toto miesto a týchto ľudí a veľa sa modlil. Najmä, aby ho Boh odviedol späť do rodnej krajiny. Lenže vďaka Božej Milosti, ako tomu neskôr uveril, sa mu začal v srdci prebúdzať neznámy cit. Jeho srdce sa spočiatku aj bránilo neviditeľným vláknam tohoto citu, ale tie ho začali dômyselne pripútavať na tieto miesta a k životu tunajšieho človeka. Pochopil, že ak neodovzdá celé svoje srdce naliehavému hlasu Božieho volania, nikdy sa nestane Guahibom a nebude môcť v skutočnej sile lásky pretlmočiť Kristov odkaz.
