Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
x-registered-members
x-involved-communities
x-involved-families

Участники

Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
contact-informations
« Назад

Životopisy svätých

Svätý Hyacint Poľský, O.P. /17. 8. 2019/ * ca. 1185 Kamień Śląski, Nižné Poľsko † 15. august 1257 Krakov, Poľsko

Svätý Hyacint Poľský, O.P. Tento dominikánsky svätec sa volal pôvodne Jakub, v ľudovej reči Jacko (poľsky: Święty Jacek alebo Jacek Odrowąż). Ale istý poľský životopisec v 14. stor. zmenil jeho meno na Jacinthus, aby mohol svojho hrdinu porovnávať s drahokamom hyacintom. Neskorší životopisci si neuvedomili túto slovnú hru a prevzali zidealizovanú podobu svätcovho mena Hyacint. Narodil sa niekedy koncom 12. stor. pravdepodobne v obci Kamieň pri Opoli v Sliezsku. Mal ešte aspoň jedného brata. Blahoslavení Česlav a Bronislava neboli jeho súrodenci, ako to chybne tvrdia niektoré životopisy. O jeho mladosti nevieme veľa. Údajne bol kanonikom v Krakove. Isté je, že cestoval do Talianska, kde pravdepodobne v r. 1218 vstúpil do novozaloženej dominikánskej rehole. Noviciát si konal v Bologni. V tomto meste sa zišla v máji 1221 druhá generálna kapitula rehole. Po nej ho zakladateľ sv. Dominik poslal aj s moravským spolubratom Henrichom (čes. Jindřich) do Poľska. Tam mali rozšíriť rehoľu a po jej upevnení mali pracovať ako misionári na pokresťančení pohanských Prusov. Toto posledné zvlášť ležalo na srdci sv. Dominikovi. Cestou sa museli obaja dominikánski priekopníci zastaviť v korutanskom meste Friesachu, kde bolo treba usporiadať pomery v tamojšom kláštore. Preto prišli do Krakova až niekedy koncom októbra 1222. Tamojší biskup Ivo ich prijal s veľkou radosťou. Pre začiatok im zveril drevený kostolík zasvätený Najsvätejšej Trojici. Bratia kazatelia sa s biskupovou pomocou hneď dali do prestavby kostola a budovania kláštora. Zatiaľ mohli bývať v biskupskej rezidencii. V marci 1223 bol už kostol hotový. Posvätil ho priamo apoštolský legát kardinál Gregor Crescenzio. Poľsko, Sliezsko, Morava a Čechy boli v tom období úrodnou pôdou pre povolania do dominikánskej rehole. V r. 1225, teda tri roky po príchode do Krakova, mali už toľko dorastu, že sa na provinčnej kapitule rozhodli založiť päť nových kláštorov v Poľsku a Čechách. Hyacint osobne zakladal kláštor v Gdańsku. Malo to byť východisko pre misijnú prácu medzi pobaltskými pohanmi. V r. 1228 sa Hyacint zúčastnil ako provinčný legát na generálnej kapitule v Paríži. Pri návrate šiel cez Krakov do Gdańska, ale nie nadlho. Pravdepodobne na generálnej kapitule dostal poverenie založiť katolícke stredisko v Kyjeve. V Rusku totiž v tom čase pracovali mnohí katolíci latinského obradu, o ktorých sa pastoračne nemal kto starať. V Kyjeve bol síce pri jednom mariánskom kostole benediktínsky kláštor, ktorý založili v 11. stor. írski mnísi z viedenského „Škótskeho opátstva“, ale ten v 13. stor. iba živoril takmer bez kňazov. Sem prešiel Hyacint s troma spolubratmi. Dominikáni sa dobre uchytili a pracovali tak úspešne, že vzbudili odpor pravoslávnych a nevôľu veľkokniežaťa Vladimíra Rurikoviča, ktorý v r. 1233 vykázal horlivých mníchov zo svojej krajiny. V tom čase však už Hyacint nebol v Kyjeve. Na Pobaltí viedli nemeckí križiacki rytieri vojnu proti pohanským Prusom. Pápež Gregor IX. žiadal dominikánov,aby vykonávali duchovnú službu v križiackom vojsku a aby boli misionármi na dobytom území. O všetko toto sa musel starať Hyacint. Zo zachovaných dokumentov vidno, že v r. 1236 bol v Marienwerderi (na juh od Gdańska) a v r. 1238 v Gnezdne. Odvtedy chýbajú o ňom určitejšie správy. Zo zoznamu zázračných skutkov, ktoré vykonal, možno usudzovať, že koniec života strávil v krakovskom kláštore, kde zomrel na sviatok Nanebovzatia Panny Márie 15. augusta 1257. Pochovali ho v krakovskom dominikánskom kostole. Keďže sa jeho hrob stal cieľom pútí a miestom rozličných mimoriadnych omilostení, dominikáni ustanovili 11 rokov po jeho smrti komisiu, ktorá zbierala výpovede ľudí, čo zakúsili na sebe zázrak, ako aj svedkov mimoriadnych udalostí. Komisia v rokoch 1268-1290 zachytila zvlášť podrobne najmimoriadnejšie prípady. Vznikol tak zoznam 48 zázrakov, ktorý bol podkladom pre proces svätorečenia. Ale tento proces sa pre rozličné príčiny ťahal dlho a bol viackrát prerušený. Napokon pápež Klement VII. v r. 1527 dovolil poľským dominikánom liturgicky sláviť spomienku bl. Hyacinta. V r. 1530 rozšíril toto povolenie na celé Poľsko. V r. 1594 pápež Klement VIII. vyhlásil bl. Hyacinta za svätého. Jeho sviatok sa sprvoti slávil 16. augusta, ale pápež Pius X. ho preložil na 17. augusta. Zdroj:Z knihy: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 5. Dobrá kniha Trnava 1995
Комментарии