Blog

« Назад

Cirkevné príkazy? Alebo sloboda ducha?

Cirkevné príkazy? Alebo sloboda ducha?

Je správne chodiť do kostola a na sv. omšu každú nedeľu? Alebo stačí, aby som tam zašla "keď to tak cítim"? Je správne modliť sa každé ráno a večer? Alebo je to príkaz, ktorý ma zväzuje otroctvom zákona? Je dobré zdŕžať sa v určitý deň mäsitého pokrmu, alebo sa postiť iným spôsobom? Alebo je to len skutok, ktorým si chcem "kúpiť" spásu? Je treba pristúpiť k sviatosti zmierenia a prijať sviatostného Ježiša aspoň raz do roka? Alebo je to zbytočné? Je dobré podporovať dielo cirkvi aj finančne? Alebo je to len rúhačské "obchodovanie s odpustkami"?

Naozaj potrebujeme niečo ako Pätoro cirkevných prikázaní? Naozaj ešte dnes potrebujeme nejaké príkazy a pravidlá a nariadenia a ... ?

 

Nuž, ten, kto ide na sv. omšu zakaždým, keď je to možné, kto sa ponáhľa do kostola ako na rande, kto nevynechá stretnutia so svojim milovaným ani cez týždeň, ten nepotrebuje príkaz o nedeľnej svätej omši.

Kto prežíva v rozhovore s Pánom celý deň a každú chvíľku, kto sa i v spánku modlí pretože nedokáže, nechce žiť ani minútku bez svojho Ocka, tomu bude príkaz o modlitbe dvakrát denne smiešny.

Kto prijíma Ježiša do svojho srdca zakaždým keď je to možné a kto s radosťou a často chodí čerpať milosti spojené so sviatosťou zmierenia, ten nepotrebuje príkaz o ročnej spovedi a prijímaní.


Ale čo ak sa stane, že človek odkladá, odkladá, odkladá... (podobne ako napr. preventívnu prehliadku u zubára už niekoľko rokov) až jeho láska neživená sviatosťami a modlitbou celkom ochladne? Veru, keď sa taký pozrie do kalendára a uvidí, že už sa blíži tretia Veľká noc bez spovede, azda sa mu pohne svedomie a urobí ten (v tej chvíli ťažký, lebo zvyk je železná košeľa) krok, ktorý sa už v tom čase možno podobá návratu strateného syna.

Môže sa stať, že bude veľa "naliehavejších vecí"... Môže sa stať, že moje pole zarastie burinou starostí o rodinu, prácu, možno burinou zábavy, alebo dokonca závislosti, ktorá ma tak pohltí, že hlas Ducha Svätého, ktorý ma volá na bohoslužbu zahluší hlas túžob tela, alebo hlas "svätých povinností", ktorými nás tak ľstivo klame zlý.

Alebo možno sa stane, že sa začnem venovať veciam, ktoré ma od Pána odvádzajú. Možno sa nájde v mojej hlinenej nádobe prasklina a moju stálu modlitbu začne nahrádzať čosi iné...

*****

Nie, naozaj si nemyslím, že Boh si robí čiarky v prezenčke a ak sme vynechali nedeľnú omšu, alebo sme sa zabudli večer pomodliť tak z toho bude "vyvodzovať dôsledky". A dokonca si ani nemyslím, že sleduje koľko času venujeme modlitbe ruženca a koľko kilometrov sme nachodili na púte alebo aký ťažký pôst sme si vymysleli "aby sme sa mu zapáčili".

Ale tak ako viem, že treba posilňovať vzťah manželov (existujú rôzne čísla, koľko hodín týždenne sa majú manželia venovať takej, či onakej spoločnej činnosti a pod), tak verím, že je potrebné živiť aj náš vzťah k Ježišovi.

Spomínaní manželia robia mnohé veci celkom prirodzene a nepotrebujú (aspoň spočiatku) nariadenia, koľkokrát do týždňa majú spoločne jesť pri stole, koľkokrát za rok majú ísť do kina alebo do divadla, koľko hodín do týždňa majú spolu niečo robiť alebo ako často sa majú spolu rozprávať, Ale ak nedodržia ani minimálne množstvo týchto spoločných aktivít, sú na najlepšiej ceste k problému, ktorý často končí rozvodom. 
Ale tiež nie preto, že by si manžel značil, koľkokrát mu manželka navarila a ako často mu dala pusu na dobrú noc... Ale preto, že ak vzťah nerozvíjame, čosi podstatné mu chýba. Postupne zisťujeme, že už nemáme nič spoločné a začínajú nás priťahovať iní, ktorí nám zdanlivo ponúkajú to, čo nedostávame (neprijímame, nečerpáme) od svojho partnera.

A takisto je to aj so vzťahom k Bohu. Nie, On nás nikdy neprestane milovať. On nikdy neodstúpi od zmluvy, ktorú má s nami. On nikdy nezačne hľadať to, čo nedostáva od nás niekde inde.

Ale čo my? Keď už si nenájdeme čas ani na nedeľnú sv. omšu, potom s našim vzťahom k Ježišovi niečo nie je v poriadku. Keď si nespomenieme na modlitbu za celý deň, to už nemožno nazvať životom viery...
Ale ešte stále je tu tá "barlička povinnosti", ktorá nám nedovolí úplne odísť od Toho, ktorý nám je Všetkým. "Vo chvíli, keď srdce mlčí, nech aspoň ústa odriekajú modlitbu." A Duch môže pôsobiť. A viesť strateného syna naspäť k Otcovi. Tak, ako sa to stalo mne.

 

Ešte raz - nemôžme si od Boha nič "kúpiť", alebo zaslúžiť našimi aktivitami. Ale sú veci, ktoré je dobré robiť, aby sme rozvíjali SVOJ vzťah k Nemu.

Комментарии
sign-in-to-add-comment
Krásne a skutočné! Vďaka, Evička! Som rada, že môžem čítať tvoje múdre príspevky:0)))
Отправлено в 01.10.12 14:05.
Отправлено в 01.10.12 22:32 в ответ на Mária Künzl.
Ahoj Evi,
veľmi dobre napísaný článok. Je pravda, že nám, ktorí sme dostali ten dar osobnej a skutočnej túžby po Bohu, všetko slúži na dobré, ako hovorí Biblia - Tým, ktorí veria, všetko slúži na dobré... s problémom zákonníctva a snahy získať si zásluhy, aby nás Boh miloval, majú skôr ľudia, ktorí Ho nepoznajú, netúžia, nie sú smädní. A vždy sú dve možnosti - buď ich príkaz dobre povzbudí, alebo ich príkaz uvedie do omylu, že stačí naplniť isté minimum, a môžem byť spokojný, nebo mám isté, kostol dovidenia, Pánu Bohu vykám, pre istotu... presne, ako to robili zákonníci v Ježišových časoch.

Myslím, že im Ježiš vyčítal presne tú rovinu veci, ako sa dnes rozoberá v blogoch, ktoré píše Martin Švikruha a občas i ja. Vo všetkých týchto veciach treba vidieť slobodu, ktorú nám daroval Kristus. Veľa radosti do vzťahu s Bohom môže priniesť upevňovanie vedomia, že láska Otca ku mne naozaj nezávisí od toho, či pôjdem alebo nepôjdem v nedeľu na omšu. Prečo? Nie preto, že si zrazu poviem, že je to jedno, netreba to a kašlem na to. Preto, že to očistí moje srdce od zlých motívov, ako je strach, snaha urobiť si očko, byť lepšia ako tí druhí atď (a ja úprimne priznávam, že sa mi to stáva, že mám toto vnímanie).

To správne videnie (pre mňa) je vnímať cez všetky tieto veci túžbu Otca po mojej prítomnosti. Vidieť za tým vášeň Boha, ktorý sa chce stretať s človekom. So mnou. Ak moje srdce odpovie túžbou, Jeho srdce je nadšené. O to tu ide.

Ešte spomeniem rozmer pokory a poslušnosti, ktorý by sa mohlo zdať, že je so slobodou v kolízii emoticon. Ja osobne hľadám dobro svojho ducha. Chcem, aby som bola blízko pri Pánovi. Hoci sa mi občas nechce, idem v nedeľu na omšu z poslušnosti (hoci inokedy idem rada, v nedeľu sa mi sem tam proste nechce emoticon). Pretože viem, že je to dobré. Pretože viem, že je to miesto lásky, kde hoci som lenivá, Boh robí niečo veľmi výnimočné... Tak toľko môj pohľad na porovnanie pohľadu "príkazov".
Отправлено в 02.10.12 6:58.
Myslím, že si to vystihla (vidím to rovnako).
Aj ten rozmer pokory a poslušnosti. Ďakujem, Janka. emoticon
Отправлено в 02.10.12 7:05 в ответ на Janka Guričanová.
Tak, a máme tu perfektné riešenie extrémov "náboženstvo" a "zásluhy"
"my už nemusíme nič"- a "triasť sa
pred spoveďami, behať od strachu na každú púť, nejsť k Eucharistii, ak sme sa raz ráno zabudli pomodliť alebo nás niekto vyrušil."
Bravo, Laetitia.......vraciaš mi do vedomia kresťanstvo, ktorému som uverila pred 48 rokmi.
Отправлено в 02.10.12 21:33.
Čože? Teraz nechápem. Prečo by som sa mala triasť pred spoveďami? Chodiť na púte zo strachu?!? Neísť na sv. prijímanie, ak som sa zabudla ráno pomodliť?
Prečo?

Nikdy som takto neverila. Je mi ľúto, ak niekto áno. Ale o tomto predsa naša viera nie je. Alebo z môjho príspevku to vyznieva že je?
V tom prípade sa hlboko ospravedlňujem za nedorozumenie. Ale toto som naozaj nechcela povedať. Práve naopak! emoticon
Отправлено в 02.10.12 21:49 в ответ на Mária-Irma Danieliszová.
Čítam si to znovu a znovu... a začínam pripúšťať, že možno niektoré moje vety mohli vyznieť inak ako boli myslené. Tak skúsim osvetliť podrobnejšie:

"Keď už si nenájdeme čas ani na nedeľnú sv. omšu, potom s našim vzťahom k Ježišovi niečo nie je v poriadku"
Nemyslela som tým, že ak raz vynechám z nejakého dôvodu, tak som hneď zlý kresťan. Alebo rovno "nekresťan", že zanedbávam príkazy a musím hneď utekať na spoveď, lebo inak ma stihne boží trest.
Myslela som to tak, že keď už sa niekto neunúva na stretnutie s eucharistickým Ježišom, keď vynecháva nedeľu čo nedeľu, týždeň čo týždeň, a mimo nedele mu samozrejme ani nenapadne zájsť do kostola...
Alebo ak sa mu jednoducho nechce, ale vie, že "musí", tak predsa pôjde. Nie, aby sa vyhol "peklu", ale pretože to od neho (matka cirkev) žiada.

"Keď si nespomenieme na modlitbu za celý deň, to už nemožno nazvať životom viery..."
Tým samozrejme nemyslím, že sa raz "zabudne pomodliť". Ale zase som mala na mysli človeka, ktorý sa skrátka vôbec nemodlieva. "Nemá čas", nemá chuť, nemá potrebu... A potom si prečíta v spovednom zrkadle, že by mal - a rozhodne sa poslúchnuť. A hľa, je tu čas, ktorý trávi s Bohom. A je tu príležitosť, aby začul to jemné volanie, ktoré doteraz prehlušoval inou činnosťou.
Nevravím, že ak sa raz nepomodlím, "mám hriech" a ak chcem prijať sviatostného Spasiteľa, musím najprv utekať na spoveď. To si ani v najmenšom nemyslím. Naopak, mala som dosť dlhé obdobie, keby som si na "rannú a večernú modlitbu" často nespomenula. Ale to neznamená, že som vôbec s Pánom nekomunikovala. Len to akurát nebolo práve "ráno" a "večer". No a čo? A na prijímanie som chodila. Neberiem to ako problém.
Ale uznávam, že je len dobré začínať deň s Pánom a takisto s ním ho končiť. A práve vďaka onomu "príkazu" som sa o to vždy znovu snažila. Teraz sa darí omnoho lepšie a som tomu rada. emoticon

Neviem, či som ešte niečo napísala také, čo sa dá inak pochopiť. Snáď som nikoho nepohoršila. To by mi bolo ľúto. Naozaj.
Ostáva mi jedine v modlitbe odovzdať tento článok i všetkých jeho čitateľov, nech nespôsobí nejaké škody, ale aby Duch Boží naprával to, čo som ja nešikovne napísala.
Отправлено в 02.10.12 22:34 в ответ на Mária-Irma Danieliszová.
Náhodou, nezabudli ste všetci na jednu maličkosť ?
Totiž nie Boh potrebuje nás, ale my Jeho ! Čo si počneme s tou našou veľkou slobodou ? Všetci sme občas ako márnotratný syn, ktorý odišiel a napokon sa vrátil do Otcovho domu. Zopakujme si s Petrom: " Ku komu by sme šli Pane ? "
Отправлено в 02.10.12 22:47.
Na omše a na slávenie Eucharistie tiež nechodím z nutnosti ani zo zvyku, ale s radosťou. Každé stretnutie so živým Ježišom je pre mňa radosťou. Žiaľ , v našich kostoloch, sa môžme stretnúť aj s mnohými negatívami : nedeľní veriaci na dedinách , z ktorých niektorí ozaj chodia do kostola len zo zvyku, mladí, ktorých rodičia nútia ísť do kostola, zvedavci , ktorí zopár krát prídu a odídu , lebo v tom veľkom zhone nepočujú v srdci tiché Ježišove volanie. Nepohoršujem sa nad nimi, skôr ich ľutujem. Viera je dar, a každý deň sa poďakujem Bohu, za seba aj za vás, ktorých tu mám okolo seba, že sme tento dar dostali. Viete koľkí by chceli veriť, a nemôžu ?
Отправлено в 02.10.12 23:11.
Ďakujem,presne tak,nejde tu o to,že by človek naháňal zásluhy,ale proste potrebujem byť pri Ježišovi,prijať ho do srcda,nie si robiť nejaké čiarkyemoticonNeviem,prečo si veľa ľudí myslí,ako sme núteníemoticonJa vlastné deti nenútim,samé idú.
Отправлено в 02.10.12 23:57 в ответ на Eva Baranovičová.
Evička, ja som to myslela všeobecne, nie že ja.....je veľa takých ľudí.....ale je pravda, že pred spoveďami som sa zatriasla neraz........ale to chce osobne, nie takto.....Mńa potešilo práve to optimistické na Tvojej výpovedi. Inak, môžeš ma odpísať. Pokojne.Som na hrane medzi rakovinou a niečim iným......
Отправлено в 03.10.12 7:45 в ответ на Eva Baranovičová.
Jááj! emoticon Zle som si vysvetlila tvoj komentár. To je tak, keď si beriem späť do svojich rúk, čo som už raz odovzdala do Božích plánov. Prepáč, vydesilo ma, keď sa mi zdalo, že som bola pochopená opačne, než som myslela. A to ja som opačne pochopila tvoje slová. Ospravedlňujem sa.

Irmuš, modlím sa za teba. Mám ťa rada, a Ježiš tiež (teda On nekonečne viac), verím, že všetko dobre dopadne. (aj keď ešte neviem, ako je to "dobre"). emoticon
Отправлено в 03.10.12 10:04 в ответ на Mária-Irma Danieliszová.
A navyše....žiadne vzrušo, prosím! My konvertiti prežívame všetko trochu inakšie, ale to predsa nie je dôvod, aby sme len držali ústa a krok, môžme sa vyjadriť, aj keď úprimne milujeme Pána, ale sem tam nás niečo v "kostolnom poriadku"zaskočí.
Práve že si rozobrala cirkevné prikázania tak nádherne, že to použijem v katechéze birmovancov.
V Cirkvi nič nevyznieva nič tak hrozne, ako hrozba.....
xxxx
Pustila som sa do čítania krásnej veci. Totiž, do meditácie....
Žiaľ, je to v nemčine.
Pánové slová......Sú to z evanjelia vybraté čisto Pánove výroky - a katolícky na 8-12 riadkoch vysvetlené. A potom je už práca na Tebe. Že ma za 20 rokov nikdy nenapadlo pozrieť do tej knižky....dostala som ju ako dar od krstného otca. Povedala som si- predsa je to v evanjeliu, tak čo budem čítať niečo extra....omyl!
Prežívam to asi tak ako evanjelisti, keď dostali inšpiráciu čítať počuté. Ale nechcem utekať od témy.
Отправлено в 03.10.12 7:56 в ответ на Eva Baranovičová.
Отправлено в 03.10.12 9:53 в ответ на Jozef HORVÁTH.
Pekné! Ja idem tiež niečo dobré čítať... :0)
Отправлено в 03.10.12 9:55 в ответ на Mária-Irma Danieliszová.
Evka aj ja sa priznávam k tomu, že som Ťa veľa krát nepochopila.
(A tak som radšej nečítala.)
Pochopila som však jednú vec, ak chcem byť pochopená musím vety rozviesť a vysvetliť. U teba sa mi začalo páčiť rozvíjanie myšlienky v príspevkoch. emoticon
Ďakujem
Отправлено в 03.10.12 19:21 в ответ на Eva Baranovičová.