Počas roka sv. Pavla ma zaujala jedna myšlienka.  Povedal ju o Pavlovi  exegeta Ugo Vani: „Zdá sa mi, že Pavol bol vždy „zlým svedomím Cirkvi“. Človek nespokojný, nekľudný, pretože vždy túžil po absolútnu, vždy chcel ísť do hĺbky... Dnes potrebujeme Pavla. Pavlova prítomnosť ako osteň v tele Cirkvi je neustálou potrebou, ktorá sa nedá poprieť.“

Myslím, že apoštol Pavol pre mnohých z nás je v tom obdivuhodný. Človek, ktorý neustále túžil bežať vpred Božím možnostiam a Boh si ho naplno použil. V týchto pôstnych dňoch, ktoré nám dávajú viac priestoru na sebareflexiu práve touto myšlienkou sa môžeme zaoberať: neuspokojiť sa s minimom, ale učiť sa žiť s Bohom naplno a túžiť nechať sa Bohom meniť úplne. Vtedy sa vyhneme nebezpečenstvu, že zaspíme spánkom vlastnej spokojnosti. Sv. Bazil Veľký to v duchovnom živote vystihuje takto: „Prvé a najväčšie nebezpečenstvo je byť spokojný sám so sebou.“ V tejto súvislosti sa mi páčila myšlienka alebo postreh zo Sv. písma, ktoré hovorí o Noemovi: „Noe bol najspravodlivejší a najbezúhonnejší muž medzi svojimi súčasníkmi. Noe viedol bohumilý život.“ (Gn 6,9) Určite je obdivuhodné, že dokázal byť iný ako zvyšok jeho súčasníkov. Ale v tomto kontexte by som chcel povedať, že mohlo to byť ešte lepšie. Ak sa presunieme ďalej v stránkach Svätého písma, aj o Abrahámovi sa píše, ako o spravodlivom. A predsa títo dvaja v podobnej situácii zareagovali ináč. Noe keď sa dozvie, že ľudstvo bude zničené, lebo je skazené, neprosí Boha o záchranu ostatných a s Bohom nevyjednáva. Abrahámovi nie je osud Sodomčanov ľahostajný, a preto sa snaží odvrátiť zámery Pána. V žiadnom prípade nechcem hodnotiť týchto Božích mužov. No nech aj toto porovnanie je pre nás povzbudením k túžbe po stále väčšej a väčšej dokonalosti.