« Назад

Sedem hrobárov charakteru

Sedem hrobárov charakteru

Krátka katechéza o 7 hlavných hriechoch

 Sedem hlavných hriechov – nazývajú sa aj koreňmi všetkých ostatných hriechov. A naozaj sú hrobármi charakteru – ničia človeka. Ich podstatou je sebectvo, nezriadená láska k sebe – nesprávna láska k sebe.

Pýcha: - je nadmerný obdiv seba samého. Nezriadená túžba po chvále a sláve, obdive. Pohŕdanie druhými.

Pýcha uvažuje asi takto: – Vo vzťahu k sebe - JA som niekto. Vo vzťahu k druhým - Ty si nikto. A vo vzťahu k Bohu – teba nepotrebujem. // Opakom pýchy je pokora – ktorú môžeme charakterizovať ako pravdu o sebe. Pokorný uvažuje asi takto: Ja – som nikto resp. som slabý a hriešny – ale v Božích očiach som jeho milované dieťa, Ty – si niekto – tiež milované Božie dieťa a vo vzťahu k Bohu – Ty si všetko – potrebujem ťa.//

 V určitom pokročilom štádiu pýchy si človek začína myslieť, že je sám sebe Bohom - tvorí pravidlá a zákon sám pre seba, sám sebe je mierou dobra a zla a ostatní sú pre neho ničím. Preto je Bohu pýcha taká odporná a pokora taká sympatická. Samozrejme, že v dnešnej dobe máme pre pýchu krycie názvy – voláme ju úspechom a obľúbenosťou, alebo sebadôverou – hanbíme sa ju nazvať pravým menom. Ako by som už len o sebe povedal – som totálne pyšný sebec. Ale pozrite, ako sa môžeme v pýche odhaliť, spoznať: Pyšný sebec – egoista – kritizuje, klebetí, ohovára, používa ostré slová a kazí dobrú povesť blížneho. Ide mu o to, aby seba vyzdvihol tým, že kazí dobré meno druhých. Ponižovaním iných chce vyvýšiť seba. Čím si egoista pripadá dôležitejší, tým väčšmi sa hnevá, keď ho iní nevynášajú do neba – nechvália. Pyšný si veľmi zakladá na tom, čo iní hovoria o ňom. Pyšný často predstiera, že je iný, ako v skutočnosti je. Ťažko pripúšťa, že aj iný názor môže byť lepší, ako jeho. Namýšľa si, že je najlepší a ostatní sú nič a nezasluhujú si ani len jeho pozdrav na ulici. V duchovnom živote môžeme byť pyšný i na našu zbožnosť, keď sa porovnávame s inými – ktorých považujeme za menej zbožných. A niekedy môžeme byť dokonca pyšní na to, že sme si uvedomili, že my sme pyšní  a tamtí úbožiaci si to ešte nevšimli.

Paradoxom pýchy je, že takýto človek v konečnom dôsledku začne nenávidieť seba samého. Napriek tomu, že sa snaží maskovať svoju úbohosť a hriešnosť pred sebou i pred inými - zisťuje, že sa mu nedarí dosahovať ten ideál, ktorý si v hlave o sebe vysníval. Zisťuje, že tú pyšnú túžbu v sebe – byť ako Boh, sám pre seba – nevie naplniť – a ak sa ani vtedy neobráti k Bohu – upadne do depresie a zúfalstva.

Lakomstvo:

Je nezriadená túžba po majetku. Bohatstvo a luxus je pre lakomca najdôležitejším a to za každú cenu – aj za cenu klamstva, podvodu, krádeže, aj za cenu pošliapania dobrého mena druhých... Je mu všetko jedno, len aby on mal a mal veeeeľa. To svedčí o duchovnom a charakterovom prázdne takéhoto človeka. Možno si myslí, že čím viac majetku má – tým ma vo svojich očiach i v očiach druhých väčšiu hodnotu.

/Viete ako sa hovorí – komplex menejcennosti si kompenzuje cenou auta.../

Lakomstvo si tiež nerado dáva pravé meno – zahaľuje sa slovami ako – sporivosť, šetrnosť, istota, podnikavosť, priebojnosť... //Ako liečiť – štedrosťou, skromnosťou, pomocou chudobným...

Smilstvo:

Je to nezriadená túžba po uspokojení tela v sexuálnej oblasti. Liečiť sa dá – cvičením sa v čistote a zdržanlivosti. Znova si tu môže človek nahovárať, že to nie je hriech a ani nič zlé, ale úplne normálne – ale už tá snaha tak silou mocou presvedčiť seba a druhých, že je to OK – svedčí o tom, že to celkom OK nie je.

Závisť:

Závistlivý človek nerád vidí, že sa inému darí, že sú iní šťastní, akoby ho tí iní okrádali svojím šťastím a úspechom - o to, čo chcel dosiahnuť on. Nemôže zniesť, že tá chvála a všetko okolo toho nepatrí jemu, ale iným.../Niekto vyhrá v hokeji – závidíme im, že to nie sme my:/

Keďže si závistlivý človek nevie uznať – a súvisí to aj s pýchou, že nie je taký šikovný, či múdry ako iný – tak sa snaží zmenšiť úspech druhého aspoň tým, že ho zosmiešni alebo poníži. /Poznáte – niekedy stačí jedno slovo - Bifľoš... Kocka...   

Závisť začína tým, že sa snažíme zničiť dobrú povesť iného tajným donášaním /počul som o ňom, že.../ klebetami, ba priam osočovaním.

Obžerstvo, opilstvo:

Nemiernosť v jedení a pití. Človek nedokáže ovládať v sebe chuť na jedlo a pitie. /Pozor nie všetci, ktorí sú plnoštíhly – páchajú hriech obžerstva – môže to byť aj dôsledok liekov a pod. /

Hnev:

Je prudká túžba potrestať iných. Tu nejde samozrejme o spravodlivý hnev, ako bol hnev Pána Ježiša, keď vyháňal kupcov z chrámu, alebo hnev oca a matky, ktorý pre lásku k svojmu dieťaťu sú na neho prísny a tvrdší – ale o neoprávnený hnev – priam nenávisť, ktorá druhého nenávidí a chce mu ublížiť – prejavuje sa výbuchmi hnevu, zúrivosti, krv sa nám ženie do hlavy, prudko gestikulujeme, rozbíjame veci okolo seba, túžime po pomste, dokonca po fyzickom ublížení, a niekedy až zabití.

Dôvodom môže byť, že naše sebecké JA nestrpí, aby sa odporovalo splneniu jeho sebeckých požiadaviek. Mnohí z nás ani netušia koľko je v nás zlosti a hnevu, kým nás niekto nevyprovokuje.

Lenivosť:

Je chorobou vôle človeka: Jej následkom je zanedbávanie svojich povinností. Prejavuje sa aj ako: záhaľčivosť, nečinnosť, odkladanie naliehavých povinností na potom, ľahostajnosť, odpor k akejkoľvek námahe /škola, domáce povinnosti.../ pohŕdanie sebadisciplínou, poriadkom, nechuť aj v duchovnej oblasti napr. k modlitbe i všetkému duchovnému, kde to ešte sa napr. vzdelávať v duchovných veciach... /Lenivý si radšej prečíta obrázkový časopis, ako by si prečítal literatúru, ktorá formuje charakter a postoje (a ani ho to veľmi nezaujíma). Lenivosť si na zamaskovanie volí pekné slová, pojmy – napr. bude hovoriť, že je plná znášanlivosti, tolerancie, veľkorysosti, a to len preto lebo nemá dostatok duchovnej sily a odvahy objavovať a hľadať pravdu napr. serióznym štúdiom. Preto radšej lenivosť povie, že je tolerantnáJ

 

Skúmanie seba samého pod zorným uhlom týchto hriechov nám odhaľuje našu hriešnosť: isteže veľmi neradi sa takto skúmame a dokonca o to viac neradi bývame usvedčení, že sú to aj naše slabosti. Ale čím väčšmi človek takto odhaľuje a spoznáva seba samého, tým viac cíti, že potrebuje Boha a tým väčšmi sa takejto duši Boh ukazuje a dáva sa jej pochopiť. /Nemá to viesť k beznádeji a depresii – ale k dôveru v Boha./

 

Spracované podľa: Fulton Sheen – Hore srdcia

Комментарии
sign-in-to-add-comment
Отправлено в 18.05.15 9:37.
Toto som k tomuto našiel ešteemoticon
1. pýcha

(lat. superbia) je v prvom rade domýšľavosť a potreba privlastňovať si zásluhy, ktoré patria výhradne Bohu a chváliť sa nimi pred inými alebo v sebe samom. Z pýchy vyrastá posudzovanie, čo je popravde skryté pohŕdanie človekom. Potom sa pýcha prejavuje ako hrdosť, seba vedomosť, povýšenosť, márnomyseľnosť, márnivosť, namyslenosť, samoľúbosť, nadutosť, vystatovačnosť, arogantnosť, drzosť, pohŕdavosť, urážlivosť, preceňovanie svojich schopností a síl, ohováranie, osočovanie, hanblivosť, únava.

2. lakomstvo
(lat. avaritia) je v pravom zmysle slova chamtivosť, čiže túžba mať to, čo nemá iný, alebo mať to, čo nepotrebujem. Je to neochota podeliť sa o niečo čoho má človek zvyčajne značný prebytok a lipnutie na hmotných i nehmotných veciach. Človek je lakomý aj na poznatky, vedomosti, ktoré získal aj tak len z Božej milosti. Prepych, nenásytnosť, hrabivosť, osobný zisk, ale aj krádeže a úplatkárstvo.

3. závisť
(lat. invidia) /priamy preklad slova invidia je pozerať so zlým úmyslom./ Závisť má veľa tvárí a jedna z najsilnejších a najmenej poznaných je žiarlivosť. Spolu so žiarlivosťou či nenávisťou patrí medzi konceptuálne ľudské emócie (vychádzajúce z vnútra, podvedomia, preto je tak skrytá). Žiarlivosť je neschopnosť priať blížnemu rovnaké alebo väčšie dobro ako sebe samému a tak z toho vyrastá každá nespokojnosť s kýmkoľvek a s čímkoľvek aj so sebou samým.

4. hnev
(lat. ira) je silná afektívna reakcia na čokoľvek, čo je proti našej vôli, predstave. Hnev vždy vyrastá so žiarlivosti. Aj keď prejavy hnevu majú často svoj dôvod, sú väčšinou prehnané a neprimerané situácii, ktorá ju vyvolala. Človek má v sebe veľa vnútorného hnevu, ktorému nevenuje dostatočnú pozornosť. Krivda je odkazovou schránkou pre vnútorný hnev. Konečným ovocím hnevu je vražda.

5. smilstvo
(lat. luxuria) /preklad slova je bujná hra./ Je to nezriadená túžba, predstava alebo realizácia akejkoľvek pohlavnej aktivity voči sebe a voči inému pohlaviu. Dráždenie pohlavnej sily, mimo manželstva, ale aj v manželstve s výhradným cieľom sebauspokojenia.

6. obžerstvo
(lat. gula) /Preklad slova je hrtan, hrdlo, krk, maškrtnosť. Podstatou tohto hriechu je nestriedmosť. Nie je to len nezriadené jedenie a mrhanie jedlom, ale v istom zmysle aj širšie poňaté nesprávne oddávanie sa akýmkoľvek slastiam (návykové látky, drogy, alkohol, cigarety, sladkosti aj napr. workoholizmus).

7. lenivosť
(lat. acedia) /zlá nálada, mrzutosť/. Lenivosť je nečinnosť hlavne v duchovnej oblasti. Bez prežívania lásky k Bohu, človeka pohltí apatia, čo je duchovná znechutenosť. Z lenivosti, teda z duchovnej znechutenosti /bezradnosti/ vyrastá vo vnútri odlúčenosť od Boha čiže - strach a smútok. Scott Peck tvrdí o lenivosti, že je to pasívna neschopnosť milovať. Lenivosť je jediná prekážka duchovného rastu. Keď ju premôžeme, prekonáme aj všetky ostatné prekážky. Lenivosť vedie k snahe vyhnúť sa hľadať vždy najľahšie riešenie, únik. Lenivosť je opak lásky. Lenivosť je všadeprítomná. Lenivosť je napríklad neochota vstúpiť do nových oblastí myslenia a prijať novú, zrelšiu zodpovednosť aj pri sebe samom. Vrodenú znalosť toho, čo je správne, prehliadame preto, že sme leniví. Naša neochota viesť vnútorný dialóg o tom dobrom a zlom v nás je príčinou hriešnych skutkov. Neochoty poznať sám seba. Vnútorný hlas dobra vnútorne nabáda, aby sme si vybrali ťažšiu cestu, ktorá nás stojí viac námahy.
Pojem hlavného hriechu
Pojmom hlavný hriech sa nemyslí hriech, ktorý je pred Bohom najvážnejší, najťažší či „najsmrteľnejší“.
Hlavný znamená, že hriech vychádza z hlavy (lat. caput), preto sa v iných jazykoch nazývajú aj kapitálne hriechy.
Iné pomenovanie je kardinálny hriech, z lat. cardo - pánt (prenesene okolo ktorého sa všetko otáča). Ide o stavy mysle, okolo ktorých sa „otáča“ celá hriešnosť človeka. Ide teda o hriechy a ľudské slabosti, z ktorých najčastejšie vychádza ďalšie hriešne konanie.

Hlavnými hriechmi sa nazývajú preto, lebo plodia iné hriechy a iné neresti.
Отправлено в 24.11.15 13:00.