"Miláčik, priveľmi Ťa milujem na to, aby som sa len tak nečinne díval, ako sa chováš k ľuďom na ktorích Ti záleží, a im rovnako záleží na Tebe ... trápi ma, že máš sklon k sebeckosti!" znel mi v hlave Jeho hlas, ako vždy keď som si utišovala svedomie pri nekalých skutkoch egoizmu, sebalásky, ješitnosti ... Zakaždým to bola len lavína, spŕška nepremyslených slov, čo zo mňa vytryskli, a mojich najbližších popálili, veď je to tak - povedané slovo späť nevrátiš.

Vždy som sa podvedome stiahla do úzadia, kašlajúc na Nebo, mysliac, že ono kašle na mňa. Ale On len ticho pokračoval v dialógu, ktorý som s ním ja prestala viesť už veľmi dávno. Nevadilo mu to, ale zakaždým sa ma snažil presvedčiť, ako veľmi ma má rád, tak veľmi bojoval, ale Jeho reči mi priveľmi drásali zmysly ... Neverila som. Zaťala som zuby, a vliekla sa s batohom plným slaného mora veľmi ďaleko, ďaleko od všetkého a všetkých, ktorí by ma potenciálne mohli milovať ...

Bola som ako rozložená skladačka, sklamala som sa v nádeji, moje túžby padli, v okovách. Sama. Hoci som Ho odháňala, stále sa vracal k dverám môjho skrachovaného srdca, a vyčkával.

Boh. Boh Otec. Nedávalo mi to zmysel. Nedokázala som ho volať otcom, ockom, tatkom (ako moji veriaci priatelia). Vždy som prehlasovala, že na všetko stačím aj sama, veď napokon, to On sa odo mňa vzdialil, okašlal ma, nechal v štichu...

"Drahá, to ty si sa vzdialila..." našepkával mi vo vetre, aj v ranných lúčoch.
 

Dnes držím za ruku všetky tie obstarožné myšlienky, čo mi bežali hlavou, nechápem kde sa vzali. Jemne po nich prechádza slákom (On), akoby po strunách nástroja nástrojov. Dokonalými ťahmi nahor-nadol zmazal tie medzery medzi riadkami. Všetky nepochopenia. Ukázal mi, čo znamená byť skutočnou ženou. Naučil ma žiť prítomnosť. Naučil ma dôverovať. Bol tu. Vždy.

Damoklov meč spadne, a pretne celý Jeho monológ, tak starostlivo vypestovaný na balkóne medzi kaktusmi môjho dlhovekého mlčania, až napokon stíchol, zmĺkol, zotrval. Umĺkol, tak ako nikdy predtým, vlastne málo kedy bol potichu, Jeho myšlienky boli vždy poddajné mne samotnej, a boli hlasné vždy keď ... keď som zas a znova nedokázala prijať pravdu o sebe.

Ty môj. Ten, do ktorého každý deň spadnem (bezostyšne!), ba aj s hrdosťou koňa, už žiadne mláky, oblačnosti, ani zamrznuté okná na aute, nijaká námraza na karosérii, ani omrznutý nos mi nedovolia zabudnúť, čo si pre mňa urobil. Ty tu budeš, tak ako vždy, Ty môj ... v Tebe som sa stratila, aj našla.

Tati ...