V diskusii k jednému blogu padol názor, že príslovie "Pomôž si človeče, aj Boh ti pomôže" je povera. Alebo modloslužba. Snaha spoliehať sa len na vlastné sily a nie na Boha. Skrátka niečo, čo sa protiví Božej vôli v našom živote. Nechcem rozširovať diskusiu na túto tému v pôvodnom blogu a spamovať tak jeho pôvodnú myšlienku, preto otváram diskusiu tu. Zaujíma ma váš názor. Chcela by som tomu prísť na koreň...
Už moja babička sa riadila heslom Pomôž si človeče a aj Boh ti pomôže.
Myslím, že to bola žena viery. V mnohom mi bola vzorom. A táto veta je dosť hlboko zapísaná v mojej mysli. Nie ako snaha zvládnuť všetko sám - ale ochota neostať pasívny, nečakať so založenými rukami nejakú zázračnú "pomoc z hora", ale aktívne sa snažiť a urobiť všetko, čo je v mojich ľudských silách. Byť tvorivý, vymášľať, čo by sa dalo robiť, ako pomôcť... Ale pri tom všetkom neostať iba "na zemi". Nespoliehať sa len na "kone a vozy", na svetské známosti, na peniaze, svoje schopnosti.. ale očakávať, že tak ako som sama priložila ruku k dielu, Boh moje úsilie požehná a dá mi všetko, čo potrebujem.
Tak ako roľník. Namáha sa na poli. Orie, vyberá kamenie, pripravuje najlepšie osivo, seje, stará sa o svoje pole... ale úrodu dá Boh. A vždy, keď ju roľník úspešne pozbiera, nezabudne sa Bohu poďakovať za Jeho štedrosť.
*** *** ***
Nemyslite si, že sa odmietam vzdať aktivizmu. Môj problém je práve opačný. Až pridlho som žila v akejsi pasivite a očakávaní "jasného pokynu zhora", že čo by som mala robiť. A až nedávno som konečne pochopila, že Boh mi nechce diktovať každý môj krok. Už nie som maličká, aby ma viedol za ručičku a organizoval mi môj život. Chce, aby som použila svoju tvorivosť, svoju slobodu, všetky tie talenty, ktoré mi dal. Aby som sa sama rozhodla, akým spôsobom ich chcem používať, zveľaďovať a tak prispievať k zveľaďovaniu Jeho kráľovstva na zemi.
Konečne som pochopila, že rozhodnúť sa mám ja. On mi dal všetko čo potrebujem. A teraz čaká, čo s tým urobím. Čaká na MOJE kroky, aby ich požehnal. Alebo aby ma usmernil, že toto predsa len nie je tá cesta, ktorou by som sa mala vybrať. Ale musím sa aspoň hýbať. Musím urobiť aspoň niečo! Musím "si pomôcť". Nejako. Hocijako. A potom sa môžeme SPOLU pohnúť ďalej.
Možno je môj "problém" v tom, že mám málo problémov? Jednoduchý život bez veľkých ťažkostí v ktorých by som bola odkázaná na zázrak? Alebo tie "veľké" ťažkosti odovzdávam Bohu s takou samozrejmosťou, že o nich vlastne ani neviem? Alebo naopak, Boh vie, že som slabá a väčší problém by som neuniesla, tak ma pred ním uchránil. A tú svoju cestu si musím prejsť len po takých malých prekážkach, postavených akurát mne na mieru...
*** *** ***
Ako som čítala diskusiu okolo tejto "povery". Prichádza mi na myseľ jediné vysvetlenie tak rôznych názorov. - Asi ide o rôzny uhol pohľadu.
Možno naozaj existujú ľudia, ktorí vnímajú toto príslovie ako výzvu - postarať sa o seba sám. Akoby Božie požehnanie záviselo od toho, či sa my sami dokážeme o seba postarať.
Alebo si tú vetu preložia do ateistického: "Pomôž si človeče, Boh ti nepomôže."
Prípadne: "Pomôž si človeče, lebo Božie mlyny melú priveľmi pomaly."
Alebo vnímajú "Božiu pomoc" iba ako výsledok svojho snaženia. Niečo, čo ateisti chápu ako ovocie ľudského umu a práce. Možno akúsi "karmu", odraz našich túžob a snažení... ?
Potom by som musela súhlasiť. Božie slovo predsa hovorí "Nespoliehaj sa na vozy a na kone. Na spojenectvo s cudzími kráľmi. Ja som Tvoj Boh. Ja sa o teba postarám. Ja ťa vyvediem víťazne z tejto bitky..." (parafráza z viacerých častí Statrého Zákona)
*** *** ***
Takže otváram diskusiu. Aký postoj je podľa vás správny? Čo už je "moc", alebo naopak "málo"?
Pretože môžeme sa hádať o význame slovíčok, dôležité je niečo iné. Dôležité je to, ako konrétne slovo - príslovie žijeme.