Blog

« Späť

Vďačný utorok: Ďakujem za ťažké chvíle a ľudí, ktorí sú so mnou...

"Ustavične sa radujte. A pri všetkom vzdávajte vďaky."
(1Sol 5, 16-18)

Učím sa. Inšpirovaná knihou Tisíc darov sa učím vzdávať vďaky - za všetky, aj malé pozornosti, ktorých denne dostávam za plné priehrštie... Všimnúť si. Pomenovať dar. Poďakovať. Aby neprešli pomimo. Aby mali možnosť formovať radostného ducha. Aby som neostala nevďačná. Aby som sa viac usmievala, a viac radosti rozdávala aj tým, ktorých budem stretávať...

Preto počítam. Hľadám dary od Nebeského Ocka a každému priradím číslo. Viem, že dostávam tisíc darov každý deň, ale nie každý si všimnem, nie každý zapíšem. Už som si ich zapísala tisíc a chcem si ich všimnúť ešte viac.

Musím sa vám priznať, že som takmer týždeň na svoj zošit darov ani nesiahla. Alebo teda - občas som ho preložila z miesta na miesto, dokonca som si ho brávala všade so sebou. Ale nič som si od posledného "utorka" doň nezapísala. Ó, vďačná som bola, to áno. Dostala som v tomto čase veľa rozmanitých darov každý deň. Tak veľa, že sa mi ani nechcelo písať. Akoby som tým písaním vyrušila nejaké "čaro", alebo čo. Takže budem musieť teraz doháňať celý týždeň, ak sa chcem s vami podeliť.

Dostala som mnoho rôznych darčekov - niektoré malé a milé, také pozornosti "od Milého". Iné väčšie až veľmi veľké. Niektoré príjemné, a niektoré ťažké. Áno, prežívala som aj ťažké chvíle. Chvíle nervozity, ktorá sa niekedy zdala byť neprekonateľnou. Niekedy som bola až nelogicky rozrušená. Nechápala som to. Zdalo sa mi, že každý iný (iná) by podobnú situáciu zvládala v pohode, ako sa hovorí "ľavou zadnou". Ale ja som sa cítila úplne rozsypaná. "Prečo?" Volala som Pána a vedela som, že je tu, že ma "drží za ruku". No aj tak som sa kdesi vnútri (a možno aj navonok) triasla. Asi to súvisí s niečím, čo si už nepamätám. S niečím hlboko v podvedomí. Každý máme svoje tajomstvá, svoje tmavé zákutia, o ktorých ani sami nevieme, čo sa tam skrýva...

Ale niekde veľmi hlboko viem, že aj to je dar. Aj to, čo sa ukazuje ako moja slabosť, neschopnosť, alebo zaťaženie, je len rubová strana niečoho veľmi cenného. Alebo aspoň niečoho, z čoho sa môže zrodiť niečo veľmi cenné. Verím, že všetky veci majú v mojom živote zmysel. V živote každého jedného z nás. Nič ťažké by nás náš dobrý Ocko nenechal prežívať, ak by to nemalo zmysel. Ale z každého aj toho najťažšieho má vzísť veľké dobro.

Verím, že všetky tie ťažké chvíle prežíval so mnou. Viem že tu bol po celý čas. A držal ma v náručí. Vždy ma drží. Ale najradšej nás drží rukami iných ľudí. On chce používať ruky ľudí, aby nimi žehnal a pomáhal svojim deťom. On chce používať naše ruky. Našimi - mojimi rukami chce pohladiť blížneho. Mojimi ústami ho chce povzbudiť, potešiť, alebo aj napomenúť. Je to na mne, aby som uvidela človeka. Aby som si všimla, že je mojim bratom / sestrou. Aby som uvidela jeho potrebu a aby som hľadala spôsob, ako pomôcť. Ako prejaviť lásku. Nie svoju, ale tú veľkú nekonečnú bezpodmienečnú Lásku, ktorá sa tak veľmi túži rozdávať všetkým ľuďom.

Momentálne veľmi silno prežívam túto myšlienku. Musíme si pomáhať vzájomne. Jeden druhému. Neviem pomôcť sama sebe. Nemôžem byť sebestačná. Potrebujem spoločenstvo, druhých ľudí. A takisto niekto potrebuje mňa. Nemôžem si žiť "svoju" vieru, "svoju" lásku, "svoje" šťastie. Sme stvorení ako spoločenské bytosti. Potrebujeme sa navzájom. Dary, ktoré dostávame nie sú pre naše osobné dobro (iste aj to), ale na pomoc iným. Nemôžem byť šťastná sama pre seba. Len pre druhých.

Nie je dobre človeku samému. 

Keď som rozrušená, keď sa cítim zle, keď ma trápia "negatívne" emócie, môžem sa snažiť z nich dostať sama. Môžem sa modliť sama za seba. Môžem si hovoriť vo svojej mysli "užitočné" myšlienky... Ale nič nepomáha tak, ako keď sa so svojim problémom zdôverím inému (blízkemu) človeku. Keď ma niekto vypočuje. Nemusí nič poradiť. Nemusí hovoriť "múdre veci". Nie je nutné, aby mi povedal "čo mám robiť". Naopak, všetko toto skôr odvádza od toho dôležitého. Potrebné je len jednoducho "byť tu". Byť spolu. Vnímať. Nenechať človeka samého, ale byť s ním. Nič nie je tak účinné, ako keď viem, že v tom nie som sama, že niekto ďalší je tu so mnou. Že na mňa myslí. Modlí sa za mňa. Drží ma za ruku. Alebo za plecia. Nesie v modlitbách. Záleží mu na mne... Vtedy je hneď všetko ľahšie.

Aj modlitba je vždy účinnejšia, keď prednášame prosby vzájomne jeden za druhého.

Včera (v pondelok) sme oslavovali vtelenie Pána - sviatok Zvestovania Pána - ten deň, keď sa Boh stal človekom v lone svojej matky - keď bol počatý Ježiš. Počas príhovoru brata františkána na sv. omši ma silne oslovila myšlienka, že Boh prebýva v každom z nás. Každý človek je Chrámom božím. Keď stretnem človeka, viem, že Ježiš je v ňom. Neviem, akú komnatu (alebo kuticu?) mu ten človek vyhradil. Neviem aké miesto má Boh v jeho živote. Ale viem, že je tam. Ten človek bol stvorený na Jeho obraz a Boh v ňom prebýva. A ja Ho môžem vidieť v tom človeku. Môžem sa Mu v každom človeku klaňať. A môžem Mu dokonca slúžiť. V komkoľvek. Čokoľvek robím, nemusím robiť pre človeka, ale pre samotného Boha. Pre Lásku - tú LÁSKU, ktorá prišla na tento svet, stala sa biednym a chudobným človekom, nechala sa ľuďmi umučiť a zabiť. A svojou vlastnou smrťou zvíťazila nad mojou smrťou. Aj nad smrťou každého, koho stretávam.

Chcem byť rukami Boha pre ľudí ktorých stretnem. Chcem byť Jeho okom, ktoré vidí tak, ako vidí On. Chcem používať svoje ústa pre druhých tak, ako by ich chcel použiť Pán. Aby moje ústa hovorili každému o Jeho láske. O Jeho radosti, ktorú pripravil pre každého z nás. A chcem si v každom jednom človeku, ktorého stretnem ctiť samého Boha, ktorý určite prebýva v jeho srdci.

 

Želám vám /nám/ všetkým veľa radostných dní. A aby všetky trápenia a bolesti, ktoré nás azda stretnú, slúžili na dobré. Aby sme už teraz videli veľké dobro (aj keď ho ešte možno nevieme rozpoznať), ktoré z nich vzíde. A aby sme vždy mali pri sebe niekoho, kto nám dá pocítiť tú Lásku, ktorou je každý/každá z nás milovaný/milovaná.A aby sme pre niekoho boli aj my tým nástrojom nekonečnej Lásky.

Eva.

 

Rubrika bola inšpirovaná knihou Tisíc darov
a
stránkou jej autorky www.holyexperience.com.


Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Nie som si istá... zdá sa mi dnešný "utorok" trochu pridlhý, kostrbatý a komplikovane napísaný. Tak budem rada za každú spätnú väzbu, či vás niečo oslovilo.
Nech Duch svätý dá pochopiť to, čo som nedokázala obratnejšie napísať.

Želám vám veľa radosti a vďačnosti v srdci.
Eva.
Odoslané 10.4.2013 22:11.
Nie je Evi! Je úžasný, je od srdca a je plný láskyemoticon Nie je ani smutný, hoci píšeš o ťažkostiach. Je ako pokojná hlboká rieka... Ďakujem zaň!vieš, ako píšeš o tých spoločenstvách ma napadla Ann. Oni sa dali dokopy tie ženy...asi 6-8 neviem presne. Je tak dôležité mať spoločenstvo. Ani ja žiadne nemám. Neviem nájsť ani jednu ženu v mojom okolí... Musím sa za to modliť, aj za to u teba, počúvala som prednášku o sv. Vincentovi Palotti mních, chystám sa to napísať, ten páter, čo prednášal mal super myšlienky od Vincenta práve o spoločenstvách a o tom, ako na to ísť, aby sa zakladali. Dokonca by mali byť vedené aj kňazmi, čo asi nebude možné ale aj keby len raz za čas, aj to by bolo fajn. zatiaľ sa modlím, aby nás niečo napadloemoticon
Odoslané 11.4.2013 17:09 ako reakcia na Eva Baranovičová.
Musíme si pomáhať, nie len mali by sme. Mali by sme si slúžiť navzájom tým spôsobom, radou, rozhovorom, priamo modlitbou...Teraz by sme sa mohli zamerať na to, aké máme možnosti a ako by sme ich mohli použiť... nevzdávam tú myšlienku.
K tomu odseku v tvojom blogu Evi, kde píšeš o tom ťažkom ma napadlo - niekedy nemusíme vedieť odpoveď. Aj to je v poriadku. Mám obdobia, kedy viem iba ísť ku päte kríža, alebo pred pána v Eucharistii. Počula som dnes, že aby naše svedectvo bolo skutočne príťažlivé pre nás aj pre iných, musí byť pravdivé. To, že nepriťahujeme iných (nie teraz ty alebo ja, ale vôbec my kresťania), je tým, že nečerpáme silu od Pána, nevieme, ako sa to robí...Nie iba my nevieme, ani kňazi nevedia...Preto je tak, ako je. Z ťažkého a zdanlivo nefunkčného sa zrodí nové. Čo teraz nevieme, môžeme nadobudnúť. Treba pre to niečo urobiť.
My hľadáme, to už je začiatok. Potom ďalší krok a tak ďalej. A zrazu uvidíme pokrok. Inak vidím ho už teraz, samozrejme sa budeme naďalej stretávať s ťažkosťami, ale na nich rastieme. Sú pre nás užitočné. Môžu nás aj burcovať k činnosti alebo podnietiť k rozmýšľaniu, ako s nimi zachádzať a pod. Teraz sa učím trpezlivosti - aj sama so sebou aj s inými. Pomáha mi to, nevybuchnem a dokonca teraz staviam stráž pred moje pery - je zo žalmu, aby som nerobila nesprávne...jedno za druhým.
Odoslané 11.4.2013 17:57.
Keď je nám veľmi ťažko, volajme Pána do tej situácie, pýtajme si radu, volajme Ducha svätého aby nám objasnil, aby nám poradil...Duch rady, príď! Duch sily, príď! Duch svetla, príď!...vyberme si zvolania, ktoré nám treba v tej situácii a opakujem ich! Boh nám dá, čo vtedy najviac potrebujeme...! VŽDY! Nehovorím, že "vyrieši situáciu" ale on ju tak zmení, že príde do srdiečka pokoj a v pokoji možno aj viac... Treba to robiť, to je duchovný boj, v ktorom nie sme sami! A niekedy treba len začať a udejú sa aj zázraky! veď sa dejú stále! Amen! Aleluja!
Odoslané 11.4.2013 18:05.
amen. Treba ale " plniť nádoby", ja som ich naplnila až po okraj
Odoslané 11.4.2013 19:04 ako reakcia na Mária Künzl.
Ďakujem za povzbudivý komentár.
Čo sa týka spoločenstva - zatiaľ si užívam (aspoň) naše virtuálne spoločenstvo tu. Môžeme sa tu zdieľať o tom, čo prežívame, môžeme si navzájom prejaviť podporu - a aj to robíme, môžeme sa navzájom modliť za naše potreby - a aj to robíme... Som vďačná za každého / každú z vás (nás). emoticon

A snažím sa aj v živote. Možno (ešte) nemám skupinku, v ktorej by sme sa stretávali.... Ale stretávam ľudí. Jednotlivých ľudí. V kostole, na ulici, v obchode... a tiež doma v rodine. A vstupujem do vzťahov. Rozprávam sa, počúvam - snažím sa. Vidieť človeka (aj keď mám často tendenciu kráčať zahľadená do seba - do svojho vnútra a v duchu komunikovať (modliť sa?) ... Ale kde je potom láska?)
Musím si viac všímať "naozajstných" ľudí z mäsa a kostí, ktorých stretávam. V nich môžem adorovať Pána. Vo svojej komôrke sa môžem modliť zase inokedy, keď budem sama. Ale keď sa pohybujem medzi ľuďmi, som povolaná si ich všímať. Milovať každého jedného - každého "zvlášť". Vidieť v nich chrám boží. Odovzdávať im požehnanie. Aj keď ich možno nepoznám a nikdy nespoznám.

Zatiaľ s týmto mám problém - ale je to program na ďalší týždeň - všímať si ľudí. Aj náhodných okoloidúcich. Aby sa mi nestávalo, že nezbadám známeho, ktorého som práve stretla. Až keď sa míňame letmo zachytím pozdrav a potom sa hanbím, že chodím okolo nevšímavá.
Možno niekedy nabudúce rozviniem túto tému v samostatnom blogu.
Odoslané 11.4.2013 19:42 ako reakcia na Mária Künzl.
A na článok o Vincentovi Palottim sa teším. Najmä na tipy, ako zakladať spoločenstvá. Tiež pociťujem súrnu potrebu nejaké si nájsť... ale zatiaľ sa nedarí.
V prvom rade to chce viac modlitby. ("píšem si" ;) )
Odoslané 11.4.2013 19:44 ako reakcia na Mária Künzl.
Teba, Majka Pán mimoriadne miluje, som o tom presvedčená! Niet na svete "spravodlivých", nie nepozerám nikdy na ľudí očami samospravodlivosti, lebo viem, aký slabý je človek. Každý, kto si myslí, že stojí, môže padnúť... a tí, ča mnohokrát padli, volajú Pána a on ich objíma a zdvíha zo zeme...Tí čo zakúsili mnoho utrpenia, dostávajú z neho mnohé milosti, Oni stretajú Pána na jeho krížovej ceste a to je najťažšia skúška v živote človeka. Tu je Pán veľmi opustený, lebo každý by rád nasledoval v radosti, bez trápenia, no asi by sme ho ešte rýchlejšie stratili z očí. Utrpenia je súčasť života, akosi nás vedie do blízkosti Pána, blízko k Nemu. Keď pozerám spätne na môj život, utrpenia ma vždy vrátili z nesprávnej cesty, ďakujem za ne. Utrpenia človeka sú mystérium lásky, sú to tajomstvá života, nerozumieme ich význam, ani nemusíme, lebo Pán vie. Ony nás očisťujú a robia z nás krásnych ľudí, ktorý prešli súžením a skúškami, ako apoštoli, ako mnohí mučeníci, tak aj my... Nech nám Pán dá silu a plnosť lásky, aby sme ho ešte viac milovali, aby sme nikdy nestratili nádej, a Pán nás objíme svojou milosrdnou láskou, iba On...
Odoslané 12.4.2013 6:48 ako reakcia na Majka Sluková.
"A snažím sa aj v živote. Možno (ešte) nemám skupinku, v ktorej by sme sa stretávali.... Ale stretávam ľudí. Jednotlivých ľudí." - možno je práve to naša úloha pre teraz - znova uvidieť. Tých jednotlivých ľudí... Dnes je každý z nás sám...každý túži po spoločenstve, cítime sa sami, nepochopení a akoby odrezaní od iných... je to v žalme: rozstratili sme sa spôsobom života, ktorý sme si nezvolili, je to spoločnosť, v ktorej žijeme a v ktorej sme sa formovali, zamestnanie, mnohé, čo sme jednoducho prijali od Pána. To je dobre tak, ako je. On toto vie. Teraz máme novú úlohu, teraz je nový čas. Nové možnosti a spôsoby. Ani sa nemusíme veľmi snažiť, lebo On nám všetko posilea, máme to iba uvidieť a skúsiť prijať, ako najlepšie vieme, ostatné urobí Pánemoticon jeden ňaz povedal, že všetko, čo robíme, je už apoštolátemoticon Už tým, čo berieme z ruky Pána, nasledujeme ho tam, kde sme. V rodine, vo farnosti, na MK, všetko slúži jemu na slávu a chválu. Každá maličkosť, každá služba, varenie, pranie, upratovanie, výchova detí, starostlivoať o rodinu... VŠETKO. A my sa chválime jeho krížom, ktorý nás nesie a dvíha k Nemu, kde sa stretáme s Pánom na ceste k iným, ktorí nesú tiež kríž svojho života. A raz nás Pán zasa spojí, dá nám spoločenstvá a skupinky ľudí, On tvorí stále, On tvorí z nemožného, a vedie aj nás. to je moja radosť v Pánovi - s krížom aj v radosti, v každodennom živote tak, ako je a vyzerám jeho tvár, v ľuďoch, v tých jednotlivých...zatiaľ. A volím si radosť proti všetkému smútku sveta, volím si nádej vo všetkej beznádeji, volím si život s Ním a v ňom so všetkým, čo príde! Amen! Aleluja! Radujme sa bez prestania! Svet asi ešte nikdy nemal tak málo radosti v Bohu ako je to dnes. Preto radujme sa v Bohu a darujem iným túto radosť. Ostatné príde, verím tomuemoticon
Odoslané 12.4.2013 7:08 ako reakcia na Eva Baranovičová.
Tieto dni, ktoré vnímame ako smutné, v opustenosti, sú nám veľmi na spásu... prinesú milosti. Nezáleží na tom, ako sa cítime ale čo z toho vznikneemoticon Modlitba, túžba za Pánom, rozhovor s Ním, zotrvanie v blízkosti trpiaceho Pána, utešovanie Pána, ktorý trpí v mnohých ľuďoch, počiatok nového, radosť z prekonania seba, nová vlastnosť stálosti, sila vo viere, odvaha k novému, a dôvera, že všetko slúži na dobré mne a iným - to sú poklady z utrpení...
Odoslané 12.4.2013 7:14.
Zaujala ma tu myšlienka od pána Jozef Krišandu v blogu Nikto nie je svätý, ktorú sa pokúsim praktizovať v mojom živote: „... uvedomovať si, že nás Boh miluje. To mne najviac pomáha žiť s neustálym rozhovorom s Ježišom.“ To by som tiež chcela využívať, aby mi to pomáhalo v ťažkostiach môjho života.
Odoslané 12.4.2013 7:42 ako reakcia na Mária Künzl.
Áno, svätými sa stávame, svätými nás robí Pán, každý deň o kus, zostaňme s Ním, a premení nás úplne! Vďaka, Zitka!
Odoslané 12.4.2013 10:34 ako reakcia na Zita Podhradská.