Už som sa dlho neozvala. Nepísala som o téme vďačnosti. Dokonca som si ani nezapisovala všetky tie úžasné veci, ktoré každý deň dostávam. Občas som v príjemnej chvíľke zdvihla svoj (duchovný) zrak k nebu a zašpekala "ďakujem". No častejšie boli chvíle menej príjemné, kedy som zo seba onú vďačnosť "vytlačiť" nevládala.

A to je práve dôvod, prečo sa vraciam. Ako sa hovorí - Zíde z očí, zíde z mysle.

Mne až pričasto schádzala z mysle moja vďačnosť. Objavovala sa, len keď som "mala chuť" ďakovať. A to je málo. Práve v časoch skúšky ma môže postoj vďačnosti vytrhnúť z trápenia. Vtedy, keď sa vďačnosť krčí kdesi na dne duše pod emóciami ako nespokojnosť, strach, frustrácia, hnev, či rezignácia, bezradnosť, smútok...

"Ťuk-ťuk!" klopala tíško aj na moje dvere. Konečne som ju začula a som späť. Teória je jedna vec. Teóriu mám zvládnutú, ako rada hovorievam. Ale ak sa niečomu venujem pravidelne, stane sa to mojou druhou prirodzenosťou. Chcem sa konečne dostať do štádia, keď budem prežívať vďačnosť takmer automaticky. Len takmer, pretože to rozhodnutie vždy bude trochu ťažké (zvlášť v nepríjemných situáciách). Vždy bude vo mne zápasiť vďačnosť s reptaním. A kto z nich zvíťazí? Asi je to ako v tom indiánskom príbehu. Zvíťazí ten "vlk", ktorého budem kŕmiť.

Rozhodla som sa.

Chcem kŕmiť svoju vďačnosť.

A tento blog - tieto naše pravidelné články o ďakovaní mi budú pomáhať. Aby som (možno tak trochu aj kvôli vám) nezabúdala. Alebo si nepovedala, že "len dnes", "len tentokrát" si "oddýchnem" a zabudnem... a budem robiť to, k čomu ma láka moja ľudská prirodzenosť - reptať, posudzovať, sťažovať sa...

Chcem.

Chcem sa vrátiť.

Vrátiť sa k pravidelnému ďakovaniu.

Ku každodennému vedomiu, že mám byť za čo vďačná. A nielen tak všeobecne - že mám byť za čo. Ale chcem každý deň rozbaľovať tie darčeky, čo mi prozreteľnosť posiela. Nie len tie príjemné, ale všetky - všetky dobré dary nech sú rozpoznané a prijaté s vďakou a radosťou. 

 Pri akejsi príležitosti pápež František povedal, že kresťan by nikdy nemal byť smutný. Veru, nemal by. A ja som sa v poslednom čase tak často nechala pohltiť pocitom znechutenia, či až rezignovanosti. Pri pohľade na niektoré správy sa azda netreba čudovať. Ale pápež hovorí (parafrázujem): Keď vidíme všetky tie zlé veci, nesmieme sa nechať znechutiť, akoby knieža tohto sveta malo posledné slovo. Nie! My veríme, že sme v rukách Božích. My máme nádej! Musíme mať radosť - Každý, kto verí ... má dôvod na radosť. Pretože "On je hlavou každého kniežatstva a mocnosti." (Kol 2, 10) Môžeme veriť, že sme v Jeho rukách. A v Jeho rukách sme v bezpečí. V Jeho rukách neexistujú zlé konce... len zlé rozhodnutia - rozhodnutie človeka.

Je v mojej moci rozhodnúť sa pre radosť. Pre vďačnosť. Rozhodnúť sa vidieť to dobré - čo v nás je - a čo v nás ešte len začína klíčiť - čo možno ešte nevidieť, ale môžem z celého srdca veriť, že to tam je! Že sme Jeho milované deti! Ja, ty, on, ona... každý jeden človek, ktorého poznám...

Chcem žiť v nádeji.

A v radosti.

a    V Ď A Č N O S T I

Ako tie poľné vrabce, čo ma obveseľovali svojim bujarým čvirikaním.

Z mojich tisíc darov: 

Po väčšej prestávke píšem tak námatkovo. Dary, ktoré mi vyvstávajú v mysli.

# Som vďačná za okuliare. Za pomoc, ktorú poskytujú môjmu zraku, a asi aj za zmätky, ktoré spôsobuje fakt, že ich už potrebujem. Dokonca aj za to, že, zdá sa, nevidím ani cez ne tak, ako by som si predstavovala. Aby som mohla chápať aj iných, s ich problémami, nedokonalosťami, neschopnosťami.

# Som vďačná za moje zuby. Za to, ako mi slúžia. Ale aj za nutnosť nechať si občas opraviť kaz. Vďaka za možnosť, zájsť k zubárke. Za jej odbornosť, schopnosť pomôcť, vďaka za pomoc.

# Ďakujem za všetky moje priateľky (a priateľov), aj internetové. Ďakujem za tých (tie), ktorí majú rôzne trápenia. Som vďačná za to bratské / sesterské puto. Že si môžeme navzájom pomáhať (keď sa aj nestretneme priamo), aspoň slovom, modlitbou. Vďaka za Božiu lásku k nim.

# Ďakujem za stretnutie On je živý v Nitre.

# Som vďačná za to množstvo ľudí, ktorí tam prišli. Za tú atmosféru modlitby, spoločenstva, za možnosť adorovať pri Sviatosti Oltárnej. Ďakujem za piesne, radosť i hĺbku hudby. Ďakujem za milosti prichádzajúce skrze sv. omše. Za adoráciu pri vystavenej Sviatosti. Za blízkosť Spasiteľa. Ďakujem za miesto na pódiu, z ktorého som videla hostiu priamo, nie len zboku ako obvykle. Vďaka za silu Jeho lásky. Za objatie, za dotyk ku každému srdcu. Ako prechádzal kňaz s hostiou pomedzi ľudí, vedela som, že Ježišova Láska sa dotýka každého. Aj ľudí, ktorých sme tam priniesli vo svojom srdci. Aj ľudí, ktorých my milujeme... Vďaka za to.

# Som vďačná za možnosť komunikovať cez internet. Ďakujem, že smiem byť kanálom Jeho Lásky k ľuďom niekde "na druhom konci" chatovacieho vlákna. Vďaka za Ducha Svätého, ktorý napovie, čo povedať (napísať), keď som niekedy bezradná, keď moje (MOJE) slová by všetko akurát pokazili. Vďaka, že smiem byť požehnaním pre druhých. A takisto som vďačná za ľudí, ktorí sú požehnaním pre mňa.

# Som vďačná aj za našich politikov (a európskych politikov). Hoci je veľa vecí, ktoré sa mi nepáčia a chcela by som ich zmeniť, hoci sú veci, ktoré mi brali pokoj... Viem, že sme stále v Božích rukách. Ďakujem za Slovo, ktoré hovorí, že "On je hlavou každého kniežatstva a mocnosti" (Kol 2, 10). Ďakujem za všetky tie dobré veci - mier, slobodu, možnosť (ešte stále) robiť veci, ktoré pokladám za dôležité, ďakujem aj za internet, možnosť zdieľať informácie i názory... Ďakujem za spoločenstvo modliacich sa. Aj za tých, ktorí rozličným spôsobom prikladajú ruky k dobrému dielu.

# Som vďačná za povzbudivé slová, ktoré som tiež našla cez internet. Za ľudí združených napr. v skupinke Radosť a vďačnosť na portáli MojaKomunita.sk . Ale aj za každého z vás, koho smiem poznávať cez vaše písmenká napr. na vašich blogoch.

# Ďakujem za vrabce na strome.
Už som si myslela, že pomaly vyhynú, vidím ich každým rokom menej. O to viac ma potešilo niekoľko veľkých kŕdľov, ktoré sme stretli cestou po meste. Ich veselé džavotanie rozveseľovalo aj nás.

# Vďaka za pešiu cestu domov. Za to, že naše mesto je dosť malé, aby sa dalo odkiaľkoľvek prejsť peši, ak človek chce. Vďaka za nohy, ktoré ma nesú. A za vzduch, ktorý som cestou dýchala (len na niektorých uliciach citeľne znečistený výfukmi aut). Vďaka za chôdzu z ktorej mám radosť.

# Vďaka za dobré jedlá. Za suroviny, ktoré si vymyslel, stvoril a nám dávaš. Za nápady ľudí, ako ich spracovať na dobré jedlo. Za sporák a všetko potrebné i za šikovnosť a tú trochu "šťastia", aby zo surovín vzniklo dobré jedlo. A za chuť, ktorá mi dovoľuje užiť si to všetko, aj za telo, ktoré takým príjemným spôsobom dostáva všetky potrebné živiny.

# Vďaka za kvet, ktorý som dostala z lásky. Už začína kvitnúť nežnými ružovými kvetmi. Vďaka za toho, ktorý ma má stále rád. :)

# Vďaka aj za dážď, ktorý by mal byť (vo februári) snehom. Neviem, prečo je tento rok počasie také, teplé. V našom klimatickom pásme by mala byť zima studenšia... Ale verím, že je to dobré tak ako je. Môžem si aspoň prichváliť, že sa netreba brodiť vrstvami osoleného snehu. Netreba sa babušiť do milión vrstiev a šúchať si premrznutý nos, ktorý mám pocit, že mi už-už odpadne... Ale predovšetkým som rada - som vďačná, že ľudia (ešte?) nevedia ovládať počasie. Ak by sme si mali urobiť počasie, aké sami uznáme za vhodné... tak by som sa bála. Som úprimne rada, že tú zodpovednosť ľudia nemajú.

Ak chcete, pridajte sa k nám a môžete tiež počítať dary, ktoré každý deň dostávate... Život je šťastnejší, keď poznáme veci, za ktoré môžeme byť vďační.

Budem rada, ak sa podelíte aj s nami. Či už tu v komentároch, alebo v komunite na www.mojakomunita.sk. Môžete nás tiež sledovať na Facebooku, alebo na G+.

Želám vám veľa radostných dní. A vďačnosť v srdci. Pretože kto je vďačný, je šťastný. 

Letitia.