Svetové dni mládeže v Krakove (2016) 

Príhovory a homílie pápeža Františka

Drahí dobrovoľníci,

pred návratom do Ríma sa túžim s vami stretnúť, a predovšetkým poďakovať každému jednému z vás za angažovanie, obetavosť i zasvätenie sa službe s ktorými ste sprevádzali, pomáhali a slúžili tisíckam mladých pútnikov. Ďakujem vám tiež za vaše svedectvo viery, ktorá spojená s vierou množstva mladých mladých ľudí z celého sveta je veľkým znakom nádeje pre Cirkev i pre svet. Keď dávate seba z lásky ku Kristovi, okúšate, aké úžasné je zapojiť sa do šľachetnej veci, aké veľké uspokojenie prináša takéto odhodlanie, spolu s mnohými priateľmi, z cesty hoci aj unavujúcej, no vynahrádzajúcej ťažkosť radosťou a zápal novým bohatým poznaním a otvorením na Ježiša, na blížneho, na dôležité životné rozhodnutia. 

Výrazom mojej vďačnosti je túžba podeliť sa s vami o dar, ktorým nás obdarúva Panna Mária, ktorá nás dnes prišla navštíviť v podobe zázračného obrazu zo Zebrzydowskej Kalvárie, ktorý bol tak srdcu blízky svätému Jánovi Pavlovi II. Zaiste, v evanjeliovom tajomstve navštívenia (por. Lk1, 39-45) môžeme nájsť obraz kresťanskej dobrovoľníckej služby. Odtiaľ vám ponúknem a zanechám tri postoje Márie, aby vám pomohli v odkrývaní skúseností týchto dní i v ďalších krokoch na ceste služby. Tými postojmi sú: počúvanie, rozhodnosť a konanie.

Po prvé, počúvanie. Mária sa vydala na cestu vychádzajúc zo slov anjela: „aj Alžbeta, Tvoja príbuzná počala syna v starobe..." (Lk 1, 36). Mária dokáže počúvať Boha: tu nejde o obyčajné  počúvanie, ale o započúvanie sa, ktoré sa skladá z precítenia, prijatia a prístupnosti. Veď pouvažujme o tom, koľkokrát sme pred Pánom nesústredení, rovnako pred inými ľuďmi, a tak naozaj nepočúvame. Mária sa započúva aj do faktov, je citlivá na konkrétnu skutočnosť, neostáva na povrchu, ale usiluje sa pochopiť zmysel. Mária vedela, že Alžbeta, hoci bola v pokročilom veku, dúfala v to, že bude mať dieťa; a videla v tom Božiu ruku, znak Jeho milosrdenstva. To isté sa deje v našich životoch: Pán stojí pri dverách našich životov a klope rôznym spôsobom, zanecháva nám znaky na našej ceste a vyzýva nás k tomu, aby sme ich odčítali vo svetle evanjelia.  

Druhý postoj Márie je rozhodnosť. Mária sa započúva, uvažuje, no dokáže tiež urobiť krok dopredu: rozhodne sa. Tak tomu bolo vo chvíli, keď sa odhodlala na rozhodujúcu voľbu vo svojom živote: „Hľa služobnica Pána, nech sa mi stane podľa Tvojho slova!" (Lk 1, 38). Podobné to bolo v Káne na svadbe, keď si Mária robí starosti a rozhodne sa obrátiť sa na Ježiša, aby niečo urobil: „Nemajú vína." (Jn 2, 3). V živote je často veľmi ťažké rozhodnúť sa, preto sa usilujeme rozhodnutia odkladať, možno dovoliť iným, aby za nás rozhodovali; alebo tiež tomu nechávame voľný priebeh, ideme so sklonom k dočasným riešeniam;  občas sa staráme o to, čo máme urobiť, no nemáme odvahu, pretože ísť proti prúdu sa nám zdá priťažké... Mária sa nebojí ísť proti prúdu: srdcom utvrdeným v tom, čo počuje sa rozhodne, pričom na seba berie všetky riziká; nie však sama, ale s Bohom!

A napokon koná. Mária sa vydala na cestu a „ponáhľala sa..." (Lk 1, 39). Nehľadiac na ťažkosti a kritiku, s ktorými sa mohla stretnúť, neotáľa, neváha, ale ide,  „ponáhľala sa", pretože je v nej sila Božieho Slova. A jej konanie je plné milosrdenstva, plné lásky: nasleduje Boha. Vyberá sa k Alžbete nie preto, aby jej povedala aká je statočná, ale kvôli tomu, aby jej pomohla, aby jej bola nápomocnou, aby slúžila. A v tomto jej odchode z domu, zo svojich ohraničení, s láskou nesie to najvzácnejšie čo má: Ježiša, Božieho Syna, Pána.

Alžbeta to pochopila ihneď:  „Ako to, že Matka môjho Pána prichádza ku mne?" (Lk 1, 43); Duch Svätý v nej prebúdza vieru a radosť:  „Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone... " (Lk 1, 44).

Aj v službe dobrovoľníkov je dôležitá každá služba, dokonca aj tá najjednoduchšia. A jej konečným zmyslom je otvorenosť na prítomnosť Ježiša; je to skúsenosť lásky, ktorá pochádza z vysokosti, ktorá nám káže vydať sa na cestu a napĺňa radosťou. Dobrovoľník SDM nie je len „ten, kto plní úlohu", ale ten, kto evanjelizuje, pretože Cirkev tu je a koná preto, aby evanjelizovala. 

Mária, keď končí svoju službu u Alžbety vracia sa domov do Nazaretu. Tak jemne a jednoducho ako prišla, tak aj odchádza. Tak aj vy najmilší, neuvidíte všetko ovocie tu vykonanej práce v Krakove, či v diecézach. Odhalia ho vo svojich životoch a budú sa z nich tešiť vaše sestry a vaši bratia, ktorým ste poslúžili. Toto je nezištnosť lásky! Boh ale pozná vaše vloženie sa, zaangažovanie i vašu veľkodušnosť. Môžte si byť istí, že On nebude meškať s odmenou za to, čo ste urobili pre túto Cirkev mladých, ktorá sa tu v Krakove v týchto dňoch zišla s nástupcom svätého Petra. Zverujem Vás Bohu i slovu Jeho milosti (por. Sk 20, 32); zverujem vás našej Matke, ktorá je vzorom kresťanskej dobrovoľníckej služby; a veľmi vás prosím, nezabúdajte sa za mňa modliť.

Preložila: Tatiana Janočková

Drahí bratia a sestry, na záver tejto slávnosti sa túžim s vami všetkými spojiť pri vzdávaní vďaky Bohu, Otcovi nekonečného milosrdenstva, za to, že nám dal zažiť tieto Svetové dni mládeže. Ďakujem  kardinálovi Dziwiszovi a kardinálovi Ryłkovi, neúnavnému pracovníkovi na týchto svetových dňoch, a aj za modlitby, ktoré konali a ktorými pripravili toto podujatie; a ďakujem všetkým tým, ktorí sa podieľali na jeho úspešnom priebehu. Veľké „vďaka" smeruje aj k vám, drahí mladí! Krakov ste naplnili nákazlivým entuziazmom vašej viery. Svätý Ján Pavol II. sa radoval z neba,  a pomôže vám priniesť všade radosť evanjelia.  

V týchto dňoch sme zakúsili krásu univerzálneho bratstva v Kristovi, centre a nádeji nášho života. Počúvali sme jeho hlas, hlas Dobrého pastiera živého medzi nami. On hovoril k srdcu každého z vás: obnovil vás svojou láskou, dal vám pocítiť svetlo svojho odpustenia, silu jeho milosti. Dal vám zakúsiť realitu modlitby. Bolo to akési duchovné „dýchanie kyslíka", aby ste mohli žiť a kráčať v milosrdenstve, keď sa vrátite do vašich krajín a do vašich spoločenstiev.

Tu vedľa oltára sa nachádza obraz Panny Márie uctievanej svätým Jánom Pavlom II. vo Svätyni na Kalvárii [pozn. Kalwaria Zebrzydowska]. Ona, naša Matka, nás učí, akým spôsobom môže byť skúsenosť zažitá tu v Poľsku plodnou; hovorí nám, aby sme konali ako ona: nepremrhali prijatý dar, ale strážili ho v srdci, aby klíčil a prinášal ovocie, pôsobením Ducha Svätého. Týmto spôsobom každý z vás so svojimi limitmi aj s krehkosťou bude môcť byť svedkom Krista tam, kde žije, v rodine, vo farnosti, v združeniach a v skupinách, v študijnom či pracovnom prostredí, na mieste služby, rozptýlenia sa, kdekoľvek vás Prozreteľnosť povedie na vašej ceste.

Božia prozreteľnosť nás vždy predchádza. Pomyslite na to, že už rozhodla, ktorá bude nasledujúca etapa tejto veľkej púte začatej v roku 1985 svätým Jánom Pavlom II.! A preto vám s radosťou oznamujem, že budúce Svetové dni mládeže – po dvoch na diecéznej úrovni – budú v roku 2019 v Paname. [dlhý aplauz celého zhromaždenia] Pozývam biskupov Panamy, aby pristúpili bližšie, aby spolu so mnou udelili požehnanie.

S príhovorom Panny Márie vzývajme Ducha Svätého, aby dával svetlo a oporu pre cestu mladých v Cirkvi a vo svete, aby ste boli učeníkmi a svedkami Božieho milosrdenstva.

Zdroj: VRSK

Milí mladí, prišli ste do Krakova, aby ste stretli Ježiša. A dnešné evanjelium nám hovorí práve o stretnutí medzi Ježišom a jedným človekom, Zachejom, v Jerichu (porov. Lk 19,1-10). Ježiš sa tam neobmedzuje na kázanie, alebo pozdravenie niekoho, ale chce – ako hovorí evanjelista – prechádzať mestom (porov. v. 1). Inými slovami, Ježiš túži priblížiť sa životu každého, kráčať po našej ceste naplno, aby sa jeho život a náš život skutočne stretli.

Dochádza tak k najprekvapivejšiemu stretnutiu, tomu so Zachejom, šéfom „mýtnikov", čiže vyberačov daní. Zachej bol teda bohatým kolaborantom nenávidených rímskych okupantov; využíval ľud, a pre svoju zlú povesť sa ani nemohol priblížiť k Učiteľovi. No stretnutie s Ježišom mu mení život, ako sa to stalo a každý deň sa môže stať každému z nás. Zachej však musel čeliťniekoľkým prekážkam, aby sa s Ježišom stretol. Nebolo to pre neho ľahké. Musel prekonať niekoľko prekážok, minimálne tri, ktoré môžu niečo povedať aj nám.

Prvou je nízka postava. Zachej nedokázal vidieť Učiteľa, pretože bol malý. Aj dnes nám hrozí riziko byť ďaleko od Ježiša, pretože sa necítime na dostatočnej úrovni, pretože máme nízke vedomie hodnoty seba samých. Je to veľké pokušenie, ktoré sa netýka len sebaúcty, ale dotýka sa aj viery. Lebo viera nám hovorí, že sme „Božími deťmi, a nimi [naozaj] sme" (1 Jn 3,1): veď sme boli stvorení na jeho obraz; Ježiš prijal našu ľudskosť a jeho srdce sa nikdy od nás neoddelí; Duch Svätý túži prebývať v nás, sme povolaní k večnej radosti s Bohom! Toto je naša „postava" (takto sme stavaní), toto je naša duchovná identita: sme milovanými Božími deťmi. Vždy. Chápete teda, že neprijať sa, byť nespokojný a myslieť o sebe negatívne, značí nerozpoznať svoju najvlastnejšiu identitu: je to ako odvracať sa na inú stranu, zatiaľ čo Boh chce spočinúť svojím pohľadom na mne, je to ako chcieť zhasiť sen, ktorý On pre mňa živí. Boh nás miluje takých, akí sme, a žiaden hriech, nedokonalosť či zlyhanie ho nedonúti zmeniť postoj. Pre Ježiša – ukazuje nám to evanjelium – nik nie je nižší a vzdialený, nik nie je bezvýznamný, lež všetci sme vyvolení a dôležití: ty si dôležitý! A Boh počíta s tebou, pre to, kto si, nie pre to, čo máš: v jeho očiach nič nezaváži oblečenie, ktoré máš, alebo mobil, ktorý používaš; nezáleží mu, či si podľa módy, jemu záleží na tebe, takom, aký si. V jeho očiach si vzácny a tvoja hodnota je nesmierna.

Keď sa nám v živote stane, že hľadíme dolu namiesto toho, aby sme hľadeli hore, môže nám pomôcť táto veľká pravda: Boh je verný v láske k nám, dokonca je v nej zanovitý. Pomôže nám myslieť na to, že nás miluje viac, než my milujeme seba samých, že nám verí viac, než my veríme sebe samým, že nám „vždy drží palce" ako fanúšik, ktorý sa nikdy nedá odradiť. Vždy nás očakáva s nádejou, dokonca aj keď sa uzatvárame do svojich zármutkov, neustále sa ponosujúc na zakúsené krivdy a na minulosť. No mať záľubu v smútku nie je dôstojné našej duchovnej postavy! Je to naopak vírus: táto záľuba v smútku je vírus, ktorý napadá a blokuje všetko, zatvára každé dvere, bráni rozvinutiu života, novému začiatku. Boh je však zanovito plný nádeje: vždy verí, že môžeme znovu vstať a nevzdáva sa, keď nás vidí vyhasnutých a bez radosti. Je smutné vidieť mladého človeka bez radosti. Pretože sme vždy jeho milovanými deťmi. Pripomínajme si to na začiatku každého dňa. Bude osožné, ak to povieme každé ráno v modlitbe: „Pane, ďakujem ti, lebo ma miluješ; som si istý, že ma miluješ; daj, aby som si zamiloval môj život!". Nie moje nedostatky, ktoré treba napraviť, ale život, ktorý je veľkým darom: je to čas milovať a byť milovanými.

Zachej mal i druhú prekážku na ceste k stretnutiu s Ježišom: paralyzujúcu hanbu. O tomto sme si niečo povedali včera večer. Môžeme si predstaviť, čo sa dialo v Zachejovom srdci pred tým, než sa vyštveral na ten planý figovník; bol to pekný zápas: na jednej strane krásna, silná zvedavosť, totiž poznať Ježiša; na druhej riziko hrozného trapasu. Zachej bol verejnou osobnosťou; vedel, že svojím pokusom vyštverať sa na strom by sa zosmiešnil v očiach všetkých. Veď on bol šéf, mocný človek; no tak veľmi nenávidený. Prekonal však hanbu, lebo príťažlivosť Ježiša bola silnejšia. Zakúsili ste už zrejme, čo sa stane, keď sa dáka osoba stane tak príťažlivou, že sa do nej zaľúbite: potom sa môže prihodiť, že robíte dobrovoľne veci, ktoré by ste ináč nikdy nerobili. Niečo podobné sa udialo v srdci Zacheja, keď pocítil, že Ježiš bol tak dôležitý, že by urobil pre neho čokoľvek, lebo On bol jediný, čo ho mohol vytiahnuť z pohyblivých pieskov hriechu a nespokojnosti. A tak hanba, ktorá paralyzuje, ťahala za kratší koniec: Zachej – hovorí evanjelium – „bežal napred", „vyšiel" a potom, keď ho Ježiš zavolal, „chytro zišiel" (v. 4.6). Riskoval a dal sa na to. Toto je aj pre nás tajomstvom radosti: neuhasiť peknú zvedavosť, ale dať sa do toho, pretože život sa nemá uzavrieť do zásuvky. Pred Ježišom nemožno zostať sedieť a čakať so založenými rukami: Jemu, ktorý dáva život, nemožno odpovedať iba „prezvonením" (myšlienkou) či obyčajnou „krátkou správou"!

Milí mladí, nehanbite sa priniesť mu všetko, zvlášť slabosti, námahy a hriechy v spovedi: On vás dokáže prekvapiť svojím odpustením a svojím pokojom. Nemajte strach povedať mu „áno" celým srdcom, odpovedať mu veľkodušne, nasledovať ho! Nenechajte si anestetizovať (uspať) dušu, lež upriamujte sa na cieľ krásnej lásky, ktorá vyžaduje aj zriekanie a silné „nie" dopingu úspechu za každú cenu a droge myslenia iba na seba a na svoje pohodlie.

Po nízkej postave, po paralyzujúcej hanbe, je tu tretia prekážka, ktorej musel Zachej čeliť, už nie vo svojom vnútri, lež okolo seba. Je ňou šomrajúci zástup, ktorý ho najprv blokoval a potom ho kritizoval. Podľa nich Ježiš nemal vstúpiť do jeho domu, do domu hriešnika! Ako je ťažké naozaj prijať Ježiša, ako je náročné akceptovať, že „Boh [je] bohatý na milosrdenstvo" (Ef 2,4). Niektorí ľudia vám budú klásť prekážky. Budú sa snažiť, aby ste verili, že Boh je vzdialený, prísny a málo citlivý, dobrý voči dobrým a zlý voči zlým. Avšak náš Otec „dáva vychádzať slnku nad zlých i dobrých" (Mt 5,45) a pozýva nás k ozajstnej odvahe: byť silnejší než zlo milujúc všetkých, dokonca i nepriateľov. Budú sa môcť z vás vysmievať, pretože veríte v tichú a pokornú moc milosrdenstva. Ale vy nemajte strach, ale myslite na slová týchto dní: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo" (Mt 5,7). Mnohí vás budú považovať za snilkov, pretože veríte v nové ľudstvo, ktoré nepripúšťa nenávisť medzi národmi, nevidí hranice medzi krajinami ako bariéry a uchováva vlastné tradície bez egoizmov a urazenosti. Nenechajte sa odradiť: svojím úsmevom a svojím otvoreným náručím ohlasujete nádej. Vy ste požehnaním pre jedinú ľudskú rodinu, ktorú tu tak pekne reprezentujete!

Zástup v ten deň súdil Zacheja, hľadel naň zhora nadol; Ježiš však urobil opačne: zdvihol zrak k nemu (v. 5). Ježišov pohľad siaha poza nedostatky a vidí osobu; nezastavuje sa pri jeho zlobe z minulosti, ale hľadí na dobro budúcnosti; nevzdáva sa pred zatvorenými dverami, ale hľadá cestu jednoty a spoločenstva; uprostred všetkých, nezastavuje sa pri zdaní, ale hľadí na srdce. Ježiš hľadí na naše srdce, na tvoje srdce, na moje srdce. S týmto Ježišovým pohľadom môžete aj vy pomáhať vzrastu nového ľudstva, bez toho, aby ste čakali, že vás pochvália, ale usilujúc sa o dobro preň samotné, spokojní s uchovaním si čistého srdca a v pokojnom zápase za čestnosť a spravodlivosť. Nezastavujte sa na povrchu vecí a nedôverujte svetským „liturgiám" vonkajšieho zdania, mejkapu duše na vytvorenie lepšieho zdania. Naopak, nastavte dobre stabilné spojenie, totiž srdca, ktoré vidí a vysiela dobro neúnavne. A tú radosť, ktorú ste zadarmo prijali od Boha, prosím vás, zadarmo ju dávajte (porov. Mt 10, 8), pretože toľkí na ňu čakajú! A čakajú ju od vás.

Vypočujme si, nakoniec, slová Ježiša Zachejovi, ktoré s zdajú byť povedané práve pre nás dnes, pre každého jedného z nás: „Poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome" (v. 5). Poď rýchlo dolu, lebo dnes musím pobudnúť s tebou. Otvor mi dvere svojho srdca. Ježiš ti adresuje rovnaké pozvanie: „Dnes musím zostať v tvojom dome". SDM [Svetový deň mládeže], mohli by sme povedať, začína dnes a pokračuje zajtra, doma, pretože tam ťa chce odteraz stretať Ježiš. Pán nechce zostať iba v tomto peknom meste alebo v milých spomienkach, ale túži prísť do tvojho domu, prebývať v tvojom každodennom živote: v štúdiu a prvých rokoch v zamestnaní, v priateľstvách a citoch, v plánoch a snoch. Ako je mu milé, keď mu v modlitbe toto všetko prinášame! Ako dúfa, že medzi všetkými kontaktmi a majlami (četmi) každého dňa bude na prvom mieste zlatá niť modlitby! Ako túži, aby sa jeho Slovo prihováralo každému tvojmu dňu, aby sa jeho evanjelium stávalo tvojím, a aby bolo tvojím „kompasom" na cestách života!

Zatiaľ čo ťa žiada, aby mohol prísť do tvojho domu, Ježiš, tak ako v prípade Zacheja, volá ťa po mene. Ježiš nás všetkých volá po mene. Tvoje meno je pre neho vzácne. Meno Zachej pripomínalo, vo vtedajšej reči, Božiu pamäť. Dôverujte, že Boh pamätá: jeho pamäť nie je „pevný disk", ktorý zaznamenáva a archivuje všetky naše dáta, ale jeho pamäťou je láskavé a súcitné srdce, ktoré sa teší z definitívneho zmazania každej našej stopy zla.

Pokúsme sa aj my, teraz, napodobniť Božiu vernú pamäť a uchovať dobro, ktoré sme prijali počas týchto dní. V tichu spomínajme na toto stretnutie, uchovávajme si spomienku Božej prítomnosti a jeho Slova, oživujme v sebe Ježišov hlas, ktorý nás volá po mene. Tak sa modlime v tichu, uchovávajúc pamäť, vzdávajúc vďaku Pánovi, ktorý nás tu chcel mať a stretnúť.

Zdroj: VRSK

Drahí mladí, dobrý večer!

Je pekné byť tu s vami pri tejto modlitbovej vigílii. Na koniec svojho odvážneho a dojemného svedectva nás Rand o niečo poprosila. Povedala nám: „Úprimne vás prosím, aby ste sa modlili za moju milovanú krajinu." Príbeh poznačený vojnou, bolesťou, stratou, ktorý končí jednou požiadavkou: prosbou o modlitbu. Čo môže byť lepšie než začať našu vigíliu modlitbou?

Prichádzame z rozličných častí sveta, z rôznych kontinentov, krajín, jazykov, kultúr, národov. Sme „deťmi" národov, ktoré sú možno v nesvároch kvôli rôznym konfliktom alebo priamo vedú vojnu. Ďalší prichádzame z krajín, ktoré môžu byť v „mieri", ktoré nemajú vojnové konflikty, z krajín, kde je mnoho z tých bolestných vecí, čo sa odohrávajú vo svete, len súčasťou správ a tlače. Sme si však vedomí jednej skutočnosti: pre nás, dnes a tu, pochádzajúcich z rozličných častí sveta, bolesť, vojna, ktoré prežívajú mnohí mladí, nie sú len anonymnou záležitosťou, pre nás nie sú viac tlačovou správou. Majú meno, tvár, dejiny, blízkosť. Dnes je vojna v Sýrii bolesťou a utrpením mnohých osôb, mnohých mladých ako odvážna Rand, ktorá je tu medzi nami a prosí nás o modlitbu za jej milovanú krajinu.

Existujú situácie, ktoré sa nám môžu zdať vzdialené, až pokiaľ sa ich nejakým spôsobom nedotkneme. Existujú skutočnosti, ktoré nechápeme, lebo ich vidíme len cez monitor (mobilu či počítača). No ak nadviažeme kontakt so životom, s tými konkrétnymi životmi, ktoré už viac nie sú len medializované cez obrazovky, vtedy sa nám prihodí niečo silné, všetci zacítime pozvanie zapojiť sa: „Už dosť zabudnutých miest", ako hovorí Rand; už sa viac nesmie stať, aby by boli bratia „obkolesení smrťou a zabíjaním" vo vedomí, že im nikto nepomôže. Drahí priatelia, pozývam vás spoločne sa modliť, kvôli utrpeniu mnohých obetí  vojny, tejto vojny, ktorá je dnes vo svete, aby sme mohli raz a navždy pochopiť, že nič neospravedlňuje krv brata, že nič nie je vzácnejšie než osoba, ktorú máme po boku. A pri tejto prosbe o modlitbu chcem poďakovať aj vám, Natália a Miguel, lebo aj vy ste sa s nami podelili o vaše boje, o vaše vnútorné vojny. Predstavili ste nám vaše zápasy a aj to, ako sa vám ich podarilo prekonať. Vy ste živým znamením toho, čo chce milosrdenstvo v nás vykonať.

My teraz nezačneme niekoho okrikovať, nedáme sa do hádky, nechceme ničiť, nechceme urážať. Nechceme zvíťaziť nad nenávisťou prostredníctvom ešte väčšej nenávisti, zvíťaziť nad násilím prostredníctvom väčšieho násilia, zvíťaziť nad terorom ešte väčším terorom. A naša odpoveď  na tento svet vo vojne má meno: volá sa bratstvo, nazýva sa bratskosť, volá sa spoločenstvo, volá sa rodina. Oslavujeme skutočnosť, že prichádzame z rozličných kultúr a spájame sa, aby sme sa modlili. Naším najlepším slovom, naším najlepším rečníckym prejavom, bude spojiť sa v modlitbe. Vytvorme chvíľu ticha a modlime sa; predložme Bohu svedectvá týchto priateľov, stotožnime sa s tými, pre ktorých je „rodina neexistujúcim pojmom a domov len miestom na spanie a jedenie", alebo s tými, čo žijú v strachu kvôli presvedčeniu, že ich chyby a hriechy ich už definitívne vylúčili von. Predložme nášmu Bohu aj vaše „vojny", , naše „vojny", boje, ktoré si každý nesie v sebe, vo vlastnom srdci. A preto, aby sme tvorili rodinu, bratstvo, všetkých spoločne vás pozývam vstať, pochytať sa za ruky a modliť sa v tichu. Všetci. [chvíľa ticha]

Zatiaľ, čo sme sa modlili, prišiel mi na um obraz apoštolov v deň Turíc. Je to scéna, ktorá nám môže pomôcť pochopiť všetko to, o čom Boh sníva, že uskutoční v našom živote, v nás a s nami. V ten deň boli učeníci zo strachu uzavretí vo vnútri. Cítili sa byť ohrozovaní prostredím, ktoré ich prenasledovalo, ktoré ich primälo zotrvávať v maličkom príbytku, nútiac ich zotrvávať ako nehybní a paralyzovaní. Zmocnil sa ich strach. V tomto kontexte sa stalo niečo veľkolepé, niečo grandiózne. Prišiel Duch Svätý a  jazyky ako plamene spočinuli na každom z nich, ženúc ich k dobrodružstvu, o ktorom nikdy ani len nesnívali. Vec sa kompletne mení!

Počuli sme tri svedectvá; dotkli sme sa našimi srdcami ich príbehov, ich životov. Videli sme ako i oni, podobne ako učeníci, prežili rovnaké momenty, prežili momenty, v ktorých boli naplnení strachom, v ktorých sa zdalo, že všetko sa zrúti. Strachom a úzkosťou, ktoré sa rodia z vedomia, že ak niekto vyjde z domu, už nemusí znovu vidieť svojich drahých, strachom z toho, že sa človek nebude cítiť cenený a milovaný, strachom, že nebudú mať ďalšie príležitosti. Podelili sa s nami o rovnakú skúsenosť, akú mali učeníci, zakúsili strach, ktorý vedie na jediné miesto. Kam nás vedie strach? Do uzavretosti. A keď sa strach zahrabáva v uzavretosti, ide vždy so svojou ,sestrou dvojičkou‘, paralýzou; s pocitom paralýzy. Pociťovanie toho, že v tomto svete, v našich mestách, v našich komunitách už viac nie je miesto pre rast, pre snívanie, pre tvorbu, pre pohľad na obzor a napokon pre život, je jedným z najhorších ziel, ktoré sa nám môžu v živote stať, a zvlášť v mladosti. Kvôli paralýze strácame chuť užiť si stretnutie, priateľstvo, chuť spoločne snívať, kráčať s inými. Vzďaľuje nás od druhých, bráni nám podať ruku, ako sme to videli [v choreografii], všetci pouzatváraní v tých malých búdkach zo skla.

Ale v živote je ďalšia paralýza ešte nebezpečnejšia a neraz ju ťažko zistiť, a stojí dosť veľa, kým ju rozpoznáme. Páči sa mi nazvať ju paralýzou, ktorá sa rodí, keď si pomýlime šťastie s divánom, s gaučom! Áno, viera, že k šťastiu potrebujeme dobrý diván. Diván, ktorý nám pomôže, aby sme boli v pohodlí, v pokoji, v bezpečí. Diván ako tie, ktoré teraz existujú, moderné, vrátane uspávacej masáže, ktoré nám garantujú hodiny pokoja, aby sme sa premiestnili do sveta videohier a trávili hodiny pred počítačom. Diván proti každému typu bolesti a strachu. Diván, ktorý by nám umožnil zostať zavretí v dome bez namáhania sa a bez obáv. Toto „divánové šťastie", „gaučové šťastie", je pravdepodobne tou tichou paralýzou, ktorá nás môže zničiť najviac; ktorá môže najviac zničiť mládež. „A prečo sa to deje, otče?" -  Lebo kúsok po kúsku, bez toho, aby sme si to všimli, sa stávame ospalými, stávame sa omámenými, otupenými. Predvčerom som hovoril o mladých, ktorí idú do penzie v 20-tich rokoch; dnes hovorím o mladých, ktorí sú ospalí, omámení, otupení, zatiaľ čo iní – možno živší, avšak nie lepší – rozhodujú o budúcnosti za nich. Istotne je pre mnohých jednoduchšie a výhodnejšie mať mladých omámených, otupených, ktorí si pletú šťastie s divánom; pre mnohých je toto výhodnejšie než mať mladých čulých, túžiacich odpovedať, odpovedať na Boží sen a na všetky ašpirácie srdca.

Vy, pýtam sa vás: chcete byť uspatými, omámenými, ohlúpnutými mladými? [hromadná odpoveď: Nie!] Chcete, aby iní rozhodovali o budúcnosti za vás? [Nie!]  Chcete byť slobodní? [Áno!] Chcete byť čulí? [Áno!] Chcete bojovať za vašu budúcnosť? [Áno!] Nie ste veľmi presvedčiví... Chcete bojovať za vašu budúcnosť? [Áno!]

Avšak pravda je iná: drahí mladí, neprišli sme na svet, aby sme „žili v stave vegetovania", aby nám to tu ušlo čo najpohodlnejšie, aby sme zo života urobili diván, ktorý nás uspí; naopak, prišli sme pre niečo iné, aby sme zanechali istú stopu. Je veľmi smutné prechádzať životom bez toho, aby sme zanechali stopu. No keď si zvolíme pohodlnosť, zamieňajúc si šťastie s konzumovaním, vtedy je cena, ktorú platíme veľmi, ale veľmi drahá: strácame slobodu. Nie sme slobodní na to, aby sme zanechali stopu. Stratíme slobodu. Toto je tá cena. A je mnoho ľudí, ktorí chcú, aby mladí neboli slobodní; je mnoho ľudí, ktorí vám nechcú dobre, ktorí chcú, aby ste boli ohlúpnutí, omámení, uspatí, ale nikdy nie slobodní. Nie, toto nie! Musíme brániť našu slobodu!

Práve tu je jedna veľká paralýza – keď si začneme myslieť, že radosť je synonymom pohodlnosti, že byť šťastnými znamená kráčať v živote ospalí či omámení, že jediný spôsob, ako byť šťastnými je byť otupení. Iste, že droga robí zle, avšak sú tu mnohé iné spoločensky akceptované drogy, ktoré končia tak, že nás veľmi zotročujú alebo nás robia otrokmi čoraz viac. Jedny aj druhé nás zbavujú nášho najväčšieho dobra: slobody. Oberajú nás o slobodu.

Priatelia, Ježiš je Pánom rizika, je Pánom toho, čo vždy presahuje „poza". Ježiš nie je Pánom komfortu, istoty a pohodlnosti. Na to, aby sme nasledovali Ježiša, je potrebné mať dávku odvahy, je potrebné rozhodnúť sa zameniť diván za pár topánok, ktoré ti pomôžu kráčať po cestách, o ktorých si nikdy ani nesníval a ani len nepomyslel, po cestách, ktoré môžu otvoriť nové obzory, schopné nakaziť radosťou, tou radosťou, ktorá sa rodí z lásky Boha, radosťou, ktorú v tvojom srdci zanecháva každé gesto, každý postoj milosrdenstva. Ísť po cestách nasledujúc „bláznovstvo" nášho Boha, ktorý nás učí stretávať ho v hladnom, v smädnom, v nahom, chorom, v priateľovi, ktorý zle skončil, vo väzňovi, v utečencovi a v migrantovi, v susedovi, ktorý je sám. Ísť cestami nášho Boha, ktorý nás pozýva byť politickými aktérmi, osobami, ktoré premýšľajú, spoločenskými hýbateľmi (sociálnymi animátormi). Ktorý nás stimuluje k premýšľaniu o solidárnejšej ekonómii, než je táto. Vo všetkých oblastiach, v ktorých sa nachádzate, nás láska Boha pozýva prinášať Dobrú novinu, robiac z nášho života dar pre neho a pre ostatných. A toto znamená byť odvážnymi, toto znamená byť slobodnými!

Môžete mi povedať: Otče, no toto nie je pre všetkých, je to len pre niektorých vyvolených! Áno, je to pravda, a títo vyvolení sú všetci tí, čo sú ochotní zdieľať svoj život s ostatnými. Rovnakým spôsobom, akým Duch Svätý premenil srdce učeníkov v deň Turíc – boli paralyzovaní – urobil tak aj s našimi priateľmi, ktorí sa podelili so svojimi svedectvami. Použijem tvoje slová, Miguel: hovoril si nám, že deň, keď ti v komunite Facenda zverili zodpovednosť napomáhať k zlepšeniu funkčnosti domu, vtedy si začal chápať, že Boh niečo od teba žiada. Tak sa začala premena.

Toto je to tajomstvo, drahí priatelia, že všetci sme povolaní experimentovať. Boh od teba niečo očakáva, Boh od teba niečo chce, Boh na teba čaká. Pochopili ste? Boh od teba niečo čaká, Boh prichádza prelomiť našu uzavretosť, prichádza otvoriť dvere našich životov, našich vízií, našich pohľadov. Boh prichádza roztvoriť všetko to, čo ťa uzatvára. Pozýva ťa snívať, chce ti dať vidieť, že svet s tebou môže byť iný. Je to tak: ak ty zo seba nevydáš to najlepšie, svet nebude inakší. Je to výzva.

Doba, v ktorej dnes žijeme nepotrebuje „divánových mladých", ale mladých obutých, ešte lepšie, v dobrých športových topánkach. Táto doba akceptuje len hráčov nasadených na ihrisku, nie je tu miesto pre zálohy. Dnešný svet od vás žiada, aby ste boli protagonistami dejín, lebo život je pekný vždy, keď ho chceme žiť, vždy, keď chceme zanechať stopu. Dnešné dejiny od nás žiadajú hájiť našu dôstojnosť a nedovoliť, aby druhí rozhodovali o našej budúcnosti. Nie! My musíme rozhodovať o našej budúcnosti, vy o vašej budúcnosti! Pán, tak ako na Turíce, chce uskutočniť jeden z najväčších zázrakov, aké môžeme zažiť: umožniť, aby sa tvoje ruky, moje ruky, naše ruky premenili na znamenia zmierenia, spoločenstva, tvorenia. On chce tvoje ruky, aby pokračoval budovať dnešný svet. Chce ho budovať spolu s tebou. A ty, čo odpovieš? Čo odpovieš? Áno či nie? [Áno!]

Povieš mi: Otče, no ja som veľmi obmedzený, som hriešnik, čo môžem urobiť? Keď nás Pán volá, nemyslí na to, čím sme, čím sme boli, na to, čo sme urobili či prestali robiť. Naopak: vo chvíli, keď nás volá, hľadí na všetko to, čo by sme mohli urobiť, na všetku lásku, ktorou sme schopní nakaziť. On vždy vsádza na budúcnosť, na zajtrajšok. Ježiš ťa nasmerúva k horizontu, nikdy nie do múzea.

Preto, priatelia, Ježiš ťa dnes pozýva, volá ťa zanechať v živote tvoju stopu, stopu, ktorá by poznamenala dejiny, ktorá by poznamenala tvoje dejiny a dejiny mnohých.

Dnešný život nám hovorí, že je veľmi jednoduché upriamiť pozornosť na to, čo nás rozdeľuje, na to, čo nás separuje. Chceli by, aby sme uverili, že uzavrieť sa je ten najlepší spôsob ako sa uchrániť toho, čo nám robí zle. Dnes my dospelí – my dospelí! – potrebujeme vás, aby ste nás naučili – ako to teraz robíte vy dnes – spolunažívať v rozmanitosti, v dialógu, v zdieľaní multikultúrnosti nie ako hrozby, ale ako šance. A vy ste šancou pre budúcnosť. Majte odvahu učiť nás, majte odvahu naučiť nás, že je ľahšie budovať mosty, než stavať múry! Potrebujeme sa to naučiť! A všetci spoločne prosíme, aby ste od nás vyžadovali kráčať cestami bratstva. Aby ste boli našimi žalobcami, ak si zvolíme cesty múrov, nepriateľstva, cestu vojny.

Budovať mosty: viete aký je prvý most, ktorý treba postaviť? Most, ktorý môžeme uskutočniť tu a teraz: podaním ruky, stiskom rúk. Poďme, urobte tak teraz. Urobte tento ľudský most, podajte si ruky, vy všetci. To je prvotný most, to je ľudský most, je prvý, je vzorom. Vždy je tu riziko – už som to povedal inokedy – že zostaneme s rukou natiahnutou naprázdno, ale v živote treba riskovať, kto neriskuje, nevyhráva. S týmto mostom ideme vpred. Tu je tento prvoradý most: dajte si stisk rúk. Vďaka. To je ten veľký bratský most, a kiež sa ho naučia vytvárať veľkí tohto sveta! ... Avšak nie kvôli fotografii – keď si podávajú ruku a myslia na niečo iné – ale aby pokračovali budovať čoraz väčšie mosty. Nech je tento ľudský most semienkom mnohých ďalších; bude stopou.

Dnes Ježiš, ktorý je životom, volá teba, teba, teba [ukazuje na všetkých] zanechať tvoju stopu v histórii. On, ktorý je život, ťa pozýva zanechať stopu, ktorá by naplnila životom tvoje dejiny a dejiny mnohých ďalších. On, ktorý je pravda, ťa pozýva zanechať cesty separácie, rozdelenia, nezmyselnosti. Si tu? [Áno!] Si tu? [Áno!] Ako teraz odpovedia – chcem to vidieť – tvoje ruky a tvoje nohy Pánovi, ktorý je cesta, pravda a život? Si tu? [Áno!] Pán nech žehná vaše sny. Ďakujem!

Zdroj: VRSK

Úryvok z evanjelia, ktorý sme si pred chvíľou vypočuli (por. Jn 20,19-31) nám hovorí o mieste, o učeníkovi, a o knihe.

Ide o miesto na ktorom sa apoštoli nachádzali večer pred Veľkou nocou. Je tam spomenuté iba to, že jeho dvere boli zatvorené (por. v. 19). Aj o osem dní neskôr sa apoštoli nachádzali v tom istom dome a dvere boli ešte zatvorené (por. v. 26). Ježiš tam vstúpi, postaví sa doprostred a prinesie svoj pokoj, Ducha Svätého a odpustenie hriechov, jedným slovom Božie milosrdenstvo. Na tomto uzavretom mieste silne zaznieva pozvanie, s ktorým sa Ježiš obracia na svojich: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás" (v. 21).

Ježiš posiela. Už od začiatku túži po tom, aby Cirkev neustále vychádzala, aby išla do sveta. A chce, aby to robila rovnako ako to urobil on sám, tak ako on bol Otcom poslaný na svet. Nie ako mocnár, ale ako sluha (por. Flp 2,7), nie „aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil" (Mk 10,45) a aby priniesol radostnú zvesť (por. Lk 4,18). A v každej dobe sú takto posielaní aj jeho učeníci. Je tu viditeľný kontrast: zatiaľ čo apoštoli zatvárali zo strachu dvere, Ježiš ich posiela do misií. Chce, aby otvorili dvere, vyšli von a šírili Božie odpustenie a pokoj silou Ducha Svätého.

Toto poslanie platí aj pre nás. V tejto chvíli akoby sme počuli veľké pozvanie sv. Jána Pavla II.: „Otvorte brány!" Napriek tomu v našom kňazskom a zasvätenom živote sa môže často objaviť pokušenie ostať tak trocha uzavretí - či už kvôli obavám, alebo z pohodlnosti - do seba samých a do nášho prostredia. Smer, ktorý ale ukazuje Ježiš, je jednosmerkou, je to jeden smer: vyjsť zo seba samých. Je to cesta bez spiatočného lístka. Je to exodus z nášho ja, obetovanie života pre Neho (por. Mk 8,35), nasledujúc cestu sebadarovania. Na druhej strane Ježiš nemá rád polovične prejdené cesty, brány otvorené napoly, život dvojkoľajnosti. Žiada, aby sme na cestu vykročili naľahko, aby sme nastúpili na cestu a vzdali sa vlastných istôt a zakorenili sa iba v Ňom.

Inými slovami, život jeho najbližších učeníkov, ku ktorým sme boli povolaní aj my, je charakterizovaný konkrétnou láskou, teda službou a ochotou. Je to život v ktorom niet uzavretých priestorov a súkromných vlastníctiev pre vlastné pohodlie. Aspoň by nemali byť. Ten, kto sa rozhodol zosúladiť celú svoju existenciu podľa Ježiša, si už viac nevyberá miesto, ale ide tam, kam je poslaný. Je pripravený odpovedať tomu, kto ho volá a nedohaduje sa na čase stretnutia. Dom v ktorom býva nevlastní, pretože Cirkev a svet sú otvorenými miestami jeho poslania. Jeho pokladom je postaviť Pána doprostred života, bez toho, aby pre seba hľadal niečo iné. Vyhýba sa tak situáciám, ktoré by ho uspokojovali a stavali do centra, nestavia sa na rozkývané piedestály moci sveta a nehovie si v pohodlí, ktoré oslabuje evanjelizáciu. Nestráca čas plánovaním si zaistenej a dobre honorovanej budúcnosti, aby mu nehrozilo, že sa stane izolovaným a pochmúrnym, uzavretým medzi úzke steny egoizmu bez nádeje a bez radosti. Keďže je spokojný v Pánovi, neuspokojuje sa s priemerným životom, ale horí túžbou vydávať svedectvo a prichádzať k ľuďom. Miluje riskovať a vychádza, nie je obmedzený cestami už vyšliapanými, ale je otvorený a verný cestám, ktoré mu ukazuje Duch Svätý: v protiklade k pasívnemu živoreniu naopak nachádza radosť v evanjelizovaní.

V dnešnom evanjeliu sa na druhom mieste vynára postava učeníka, ktorý sa ako jediný uvádza menom, Tomáša. Vo svojich pochybnostiach a vo svojej túžbe chcieť porozumieť, sa nám tento učeník, aj dosť tvrdohlavý, tak trochu podobá a je nám sympatický. Nevedomky nám dal veľký dar: privádza nás bližšie k Bohu, pretože Boh sa neskrýva tomu, kto ho hľadá. Ježiš mu ukazuje svoje oslávené rany, dáva mu rukou sa dotknúť nekonečnej Božej nežnosti, živých znakov toho, koľko vytrpel z lásky k ľuďom.

Pre nás učeníkov je veľmi dôležité dať ľudskosť do kontaktu s Pánovým telom, čiže prinášať mu s dôverou a totálnou úprimnosťou, celkom do dôsledkov, to, čím sme. Ježiš, ako to povedal sv. Faustíne, je veľmi rád, keď mu hovoríme o všetkom, naše životy ho neunavujú, aj keď ich už pozná, očakáva, že sa o ne podelíme, dokonca aj o to ako prežívame deň (por. Denníček, 6. septembra 1937). Tak sa hľadá Boh, v modlitbe, ktorá je priezračná a nezabúda dôverovať a zverovať sa so svojimi biedami, námahami a zdráhaniami. Ježišovo srdce si získava úprimná otvorenosť, srdcia, ktoré vedia uznať a vyplakať vlastné slabosti, v dôvere, že práve tam zaúčinkuje Božie milosrdenstvo. Čo od nás žiada Ježiš? On túži po skutočne zasvätených srdciach, ktoré žijú z odpustenia, ktoré od neho dostali, aby ním potom so spolucítením zahŕňali bratov. Ježiš hľadá srdcia otvorené a citlivé voči slabým, nikdy nie tvrdé; srdcia poddajné a priezračné, ktoré sa nepretvarujú pred tým, kto má v Cirkvi za úlohu ukazovať cestu. Učeník neváha klásť si otázky, má odvahu spracúvať v sebe pochybnosť a predložiť ju Pánovi, formátorom a predstaveným, bez vypočítavosti a zdráhania. Verný učeník praktizuje bdelé a ustavičné rozlišovanie, pretože vie, že srdce treba vychovávať každý deň, počínajúc citmi, aby sme unikli pred každou dvojtvárnosťou v postojoch a v živote.

Apoštol Tomáš na konci svojho vášnivého hľadania nielenže uveril vo vzkriesenie, ale našiel v Ježišovi kompletný život, svojho Pána; povedal mu: „Pán môj a Boh môj" (v. 28). Dobre nám urobí modliť sa dnes i každý deň tieto nádherné slová, ktorými mu povieme: si moje jediné dobro, cesta môjho putovania, srdce môjho života, moje všetko.

V poslednom verši, ktorý sme si vypočuli, sa napokon hovorí o knihe: je to evanjelium, do ktorého nebolo zapísaných ešte mnoho ďalších znamení, ktoré Ježiš vykonal (v. 30). Po veľkom znamení jeho milosrdenstva, mohli by sme to tak rozumieť, už nebolo viac potrebné pridávať ďalšie. Je tu ale ešte jedna výzva, je tu priestor na znamenia, ktoré vykonáme my, ktorí sme prijali Ducha lásky a sme povolaní šíriť milosrdenstvo. Môžeme povedať, že evanjelium, živá kniha Božieho milosrdenstva, ktorú máme neustále nanovo čítať, má ešte stále biele strany na svojom konci: ostáva otvorenou knihou, ktorú sme povolaní písať v tom istom štýle, čiže konajúc skutky milosrdenstva. Pýtam sa vás, drahí bratia a sestry: aké sú strany tej knihy u každého z vás? Píšete ich každý deň? Alebo trochu áno, trochu nie? Sú prázdne? Nech nám v tomto pomôže Božia Matka. Ona, ktorá naplno prijala Božie Slovo do života (por. Lk 8,20-21) nech nám dá milosť byť živými pisateľmi evanjelia. Nech nás naša Matka milosrdenstva naučí konkrétne sa starať o Ježišove rany v našich bratoch a sestrách, ktorí sú v núdzi, o blízkych, ale aj vzdialených, tak o chorého ako aj o migranta, pretože keď slúžime tomu, kto trpí, vzdávame česť Kristovmu telu. Nech nám Panna Mária pomôže stráviť sa až do konca pre dobro veriacich, ktorí sú nám zverení a ujímať sa jeden druhého, ako skutoční bratia a sestry v spoločenstve Cirkvi, našej svätej Matky.

Drahí bratia a sestry, každý z nás si uchováva vo svojom srdci tú najosobnejšiu stránku knihy Božieho milosrdenstva: je to príbeh nášho povolania, hlas lásky, ktorá pritiahla a premenila náš život a priviedla nás k tomu, že sme na Jeho slovo zanechali všetko a nasledovali ho (por. Lk 5,11). Prežime dnes s vďačnosťou pamiatku jeho volania, ktoré je silnejšie ako každý odpor a námaha. Pokračujme v slávení eucharistie, ktorá je centrom nášho života, a ďakujme Pánovi, že vstúpil do našich zatvorených dverí so svojím milosrdenstvom, pretože tak ako Tomáša, aj nás zavolal po mene. Pretože nám dáva milosť pokračovať v písaní jeho evanjelia lásky.

Zdroj: VRSK

„Išiel som do Auschwitzu, do Birkenau, aby som si pripomenul bolesti spred 70 rokov... Koľko bolesti, koľko krutosti! No je to možné, že my ľudia stvorení na Boží obraz sme schopní robiť takéto veci? Tie veci sa už udiali. Nechcel by som vás roztrpčiť, ale musím povedať pravdu. Krutosť sa neskončila v Auschwitzi, v Birkenau: aj dnes sa mučia ľudia; mnohí väzni sú ihneď mučení, aby ich prinútili hovoriť... Je to strašné! Dnes sú muži a ženy v preplnených väzeniach; žijú – odpusťte mi – ako zvieratá. Dnes existuje takáto krutosť. My hovoríme: áno, videli sme krutosť spred 70 rokov, ako zomierali tí, ktorých zastrelili, obesili alebo v plynových komorách. Ale dnes na mnohých miestach sveta, kde je vojna, sa deje to isté.

Do tejto skutočnosti prišiel Ježiš, aby ju niesol na svojich ramenách. A žiada nás, aby sme sa modlili. Modlime sa za všetkých tých „Ježišov", ktorí sú dnes vo svete: hladných, smädných, pochybujúcich, chorých, tých, ktorí sú osamelí, tých, ktorí pociťujú bremeno mnohých pochybností a mnohých previnení. Veľmi trpia... Modlime sa za mnohé choré deti, nevinné, ktoré nesú kríž ako deti. A modlime sa za mnohých mužov a ženy, ktorí sú dnes mučení v mnohých krajinách; za väznených, ktorí sú tam všetci nahromadení, akoby boli zvieratá. Je to trochu smutné, čo vám hovorím, ale taká je skutočnosť. Ale skutočnosťou je aj to, že Ježiš na sebe odniesol všetky tieto veci. Aj náš hriech.

Všetci sme hriešnici, všetci máme bremeno našich hriechov. Neviem, či sa niekto necíti byť hriešnikom... Ak sa niekto necíti byť hriešnikom, nech zdvihne ruku... Všetci sme hriešnici. Ale on nás miluje, miluje nás! A ako hriešnici, ale Boží synovia, synovia jeho Otca, sa všetci spoločne pomodlime za týchto ľudí, ktorí dnes vo svete znášajú mnohé nepekné veci, veľkú zlobu. A keď sa objavia slzy, dieťa hľadá mamu; aj my hriešnici sme deti, hľadajme mamu a modlime sa k Panne Márii všetci spoločne, každý vo vlastnom jazyku."

Po spoločnej modlitbe „Zdravas Mária" Svätý Otec udelil požehnanie, zaželal všetkým dobrú noc a poprosil ich o modlitbu.

Zdroj: VRSK

«Bol som hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, bol som pocestný a pritúlili ste ma, bol som nahý a priodeli ste ma, bol som chorý a navštívili ste ma, bol som vo väzení a prišli ste ku mne» (Mt 25,35-36).

Tieto Ježišove slová prichádzajú v ústrety otázke, ktorá viackrát zaznieva v našej mysli a našom srdci: „Kde je Boh?" Kde je Boh, ak je vo svete zlo, hladní a smädní ľudia, bezdomovci, ľudia na úteku, utečenci? Kde je Boh, keď nevinní ľudia umierajú príčinou násilia, terorizmu a vojen? Kde je Boh, keď neľútostné choroby lámu životné a citové putá? Alebo keď sa zneužívajú a ponižujú deti, a aj oni samé trpia príčinou ťažkých ochorení? Kde je Boh zoči-voči nepokoju pochybujúcich a sužovaných na duši? Sú otázky, na ktoré niet ľudských odpovedí. Môžeme iba hľadieť na Ježiša a pýtať sa jeho. A Ježišova odpoveď je táto: „Boh je v nich". Ježiš je v nich, trpí v nich a hlboko sa stotožňuje s každým. Až tak je s nimi spojený, že tvoria „jedno telo".

Sám Ježiš si zvolil stotožniť sa s týmito našimi bratmi a sestrami, skúšanými bolesťou a úzkosťami, keď prešiel bolestnou cestou na Kalváriu. Umierajúc na kríži sa odovzdáva do Otcových rúk a s láskou, ktorá sa darúva, nesie na sebe a v sebe telesné, morálne a duševné rany celého ľudstva. Objímajúc drevo kríža, Ježiš objíma nahotu a hlad, smäd a samotu, bolesť a smrť mužov a žien všetkých čias. Dnes večer Ježiš spolu s nami objíma osobitnou láskou našich sýrskych bratov, ktorí utekajú pred vojnou. Zdravíme ich a vítame s bratskou láskou a sympatiou.

Pri prežívaní Ježišovej krížovej cesty sme znovu objavili dôležitosť stotožnenia sa s ním prostredníctvom 14 skutkov milosrdenstva. Pomáhajú nám otvárať sa Božiemu milosrdenstvu, prosiť o milosť pochopiť, že bez milosrdenstva nemôže človek nič urobiť, bez milosrdenstva ani ja ani ty, nik z nás nemôže nič urobiť. Pozrime sa najmä na sedem skutkov telesného milosrdenstva – dávať jesť hladným, dávať piť smädným, odievať nahých, prichýliť pocestných, navštevovať chorých, poskytovať pomoc väzňom, pochovávať mŕtvych. Zadarmo sme dostali, zadarmo dávajme. Sme pozvaní slúžiť ukrižovanému Ježišovi v každom človekovi, žijúcom na okraji spoločnosti; dotýkať sa jeho presvätého tela v tom, kto je vylúčený, kto má hlad, smäd, je nahý, väznený, chorý, nezamestnaný, prenasledovaný, utečenec, emigrant. Tam nachádzame nášho Boha, tam sa dotýkame Pána. Sám Ježiš nám to povedal, keď vysvetlil, aký bude „protokol", na základe ktorého budeme súdení: čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili (porov. Mt 25,31-46).

Po skutkoch telesného milosrdenstva nasledujú skutky duchovného milosrdenstva – dobre radiť pochybujúcim, poúčať nevedomých, napomínať hriešnikov, tešiť zarmútených, odpúšťať ubližujúcim, trpezlivo znášať krivdu, modliť sa za živých a mŕtvych. V prijatí vyradeného človeka zraneného na tele a v prijatí hriešnika zraneného na duši sa odohráva naša kresťanská vierohodnosť. [Svätý Otec opakuje s dôrazom:] V prijatí vyradeného človeka zraneného na tele a v prijatí hriešnika zraneného na duši sa odohráva naša kresťanská vierohodnosť. Nie v ideách: tu!

Ľudstvo dnes potrebuje mužov a ženy, a zvlášť vás mladých, ktorí nechcú žiť svoj život „polovičato"; mladých, pripravených stráviť život v nezištnej službe najchudobnejším a najslabším, napodobnením Krista, ktorý daroval celého seba samého pre našu spásu. Zoči-voči zlu, utrpeniu, hriechu je jedinou možnou odpoveďou Ježišovho učeníka darovanie seba, aj vlastného života, podľa Krista – to je postoj služby. Ak sa niekto nazýva kresťanom, a nežije pre službu, jeho život nemá cenu. Svojím životom zapiera Ježiša Krista.

Drahí mladí, dnes večer vás Pán opätovne pozýva stať sa protagonistami v službe. Chce z vás urobiť konkrétnu odpoveď na potreby a utrpenia ľudstva. Chce, aby ste boli znamením jeho milosrdnej lásky v našej dobe. Na splnenie tohto poslania vám ukazuje cestu osobného záväzku a sebaobetovania – cestu kríža. Cesta kríža je cestou šťastia z nasledovania Krista až do hĺbky, často v dramatických okolnostiach každodenného života. Je to cesta, ktorá sa nebojí neúspechov, vyradení či samoty, pretože napĺňa ľudské srdce Ježišovou plnosťou. Cesta kríža je cestou života a Božieho štýlu, ktorou Ježiš dáva kráčať neraz chodníkmi rozdelenej, nespravodlivej a skazenej spoločnosti.

Krížová cesta nie je akýsi sadomasochistický zvyk: cesta kríža je jediná, ktorá premáha hriech, zlo a smrť, pretože vyúsťuje do žiarivého svetla Kristovho zmŕtvychvstania, otvárajúc horizonty nového života v plnosti. Je to cesta nádeje a budúcnosti. Kto po nej kráča s obetavosťou a vierou, darúva nádej budúcnosti a ľudstvu. Kto ňou kráča s veľkodušnosťou a vierou, rozsieva nádej. A ja by som chcel, aby ste vy boli rozsievačmi nádeje.

Drahí mladí, v ten Veľký piatok sa mnohí učeníci vrátili domov smutní. Iní radšej odišli na vidiek, aby trochu zabudli na kríž. Pýtam sa vás – ale odpovedzte každý z vás potichu vo svojom srdci, vo vlastnom srdci: ako sa chcete vrátiť dnes večer do vašich domov, na miesta, kde ste prichýlení, do vašich stanov? Ako sa dnes večer chcete stretnúť so sebou samými? Svet na nás pozerá. Je na každom z vás dať odpoveď na výzvu tejto otázky.

Zdroj: VRSK

„Drahí bratia a sestry, na tejto mojej návšteve v Krakove nemohlo chýbať stretnutie s chorými deťmi z tejto nemocnice. Pozdravujem vás všetkých a zo srdca ďakujem predsedníčke vlády za pozorné slová, ktoré mi adresovala. Chcel by som prejaviť trochu blízkosti každému chorému dieťaťu pri jeho posteli, objať ho jedno po druhom, čo i len na okamih si vypočuť každého z vás a spolu zotrvať v tichu zoči-voči otázkam, na ktoré neexistujú okamžité odpovede. A pomodliť sa.

Evanjelium nám viackrát ukazuje Pána Ježiša, ktorý stretáva chorých, prijíma ich a taktiež rád za nimi ide. Vždy si ich všíma, hľadí na nich ako matka hľadí na syna, ktorému nie je dobre, a cíti, ako je pohnutá súcitom vo svojom vnútri.

Ako by som si želal, že ako kresťania budeme schopní byť nablízku chorým tak ako Ježiš, s tichom, s pohladením, s modlitbou. Naša spoločnosť je žiaľ znečistená kultúrou ,vyraďovania‘, ktorá je opakom kultúry prijatia. A obete kultúry vyraďovania sú práve tie najslabšie, najzraniteľnejšie osoby. A to je kruté. Je naopak pekné vidieť, že v tejto nemocnici prijímajú a liečia najmenších a najnúdznejších. Vďaka za tento znak lásky, ktorý nám ponúkate! Je to znak pravej civilizácie, ľudskej a kresťanskej: postaviť do stredu sociálnej a politickej pozornosti tie najviac znevýhodnené osoby.

Neraz sa rodiny nachádzajú osamotené v starostlivosti o ne. Čo možno robiť? Z tohto miesta, na ktorom vidieť konkrétnu lásku, by som chcel povedať: rozmnožme skutky kultúry prijatia, skutky preniknuté kresťanskou láskou, láskou k ukrižovanému Ježišovi, k telu Kristovmu. Slúžiť s láskou a nežnosťou osobám, ktoré potrebujú pomoc, nám všetkým dáva rásť v ľudskosti; a otvára nám priechod k večnému životu: kto koná skutky milosrdenstva, nebojí sa smrti.

Povzbudzujem všetkých tých, ktorí z evanjeliového pozvania ,navštevovať chorých‘ urobili osobné životné rozhodnutie: lekárov, ošetrovateľov, všetkých zdravotníckych pracovníkov, ako aj kaplánov a dobrovoľníkov. Nech vám Pán pomáha dobre plniť vašu prácu v tejto ako aj v každej inej nemocnici sveta. Nechcem tu zabudnúť na prácu sestier, toľkých sestier, ktoré stravujú svoj život v nemocniciach. A nech vás [Pán] odmení tým, že vám dá vnútorný pokoj a srdce neustále schopné nežnosti.

Ďakujem všetkým za toto stretnutie! Nesiem vás so sebou, s láskou a v modlitbe. A aj vy, prosím, nezabudnite sa za mňa modliť."

Zdroj: VRSK

Drahí mladí, dobrý večer, konečne sa stretávame! Ďakujem za toto vrelé prijatie! Ďakujem kardinálovi Dziwiszovi, biskupom, kňazom, rehoľníkom, seminaristom a laikom, a všetkým, ktorí vás sprevádzajú. Ďakujem tým, ktorí umožnili, že tu dnes môžeme byť, ktorí sa ,vložili do hry‘, aby sme mohli oslavovať vieru. Čiže sláviť vieru. Dnes my všetci spoločne slávime vieru.

V tejto jeho rodnej zemi by som chcel osobitne poďakovať svätému Jánovi Pavlovi II., [potlesk] ktorý vysníval a podnietil tieto stretnutia. Z neba nás sprevádza pri pohľade na toľkých mladých, patriacich k tak rozličným národom, kultúram a jazykom, s jediným motívom: oslavovať Ježiša, ktorý je živý uprostred nás.  – Pochopili ste? Oslavovať Ježiša, ktorý je živý uprostred nás. A povedať, že je živý, znamená obnoviť našu túžbu nasledovať ho, našu túžbu žiť s vášňou toto nasledovanie Ježiša. Čo môže byť lepšou príležitosťou na obnovenie priateľstva s Ježišom než posilniť priateľstvo medzi vami! Čo môže byť lepším spôsobom na posilnenie nášho priateľstva s Ježišom než podeliť sa s ním s inými! Čo môže byť lepším spôsobom na zakúsenie radosti z evanjelia, než usilovať sa ,nákazlivo‘ vniesť Dobrú novinu do mnohých bolestivých a ťažkých situácií!

A Ježiš je ten, ktorý nás zvolal na tieto 31. svetové dni mládeže: je to Ježiš, kto nám hovorí: «Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo» (Mt 5,7). Blahoslavení sú tí, čo vedia odpúšťať, čo vedia mať spolucítiace srdce, čo vedia darovať to najlepšie pre druhých. To najlepšie, nie to, čoho majú nazvyš: to najlepšie!

Drahí mladí, v týchto dňoch sa Poľsko, táto šľachetná zem, oblieka do sviatočného; v týchto dňoch chce byť Poľsko stále mladou tvárou Milosrdenstva. Tu v tejto krajine spolu s vami a tiež zjednotení s mnohými mladými, ktorí tu dnes nemôžu byť, ale ktorí nás sprevádzajú prostredníctvom rôznych komunikačných prostriedkov, všetci spoločne vytvoríme z týchto dní jeden ozajstný jubilejný sviatok, v tomto Jubileu milosrdenstva.

Za roky, ktoré som prežil ako biskup, som sa naučil jednu vec – nuž, naučil som sa toho mnoho, ale jednu chcem povedať teraz: niet nič krajšie ako s rozjímaním hľadieť na túžby, nasadenie, vášeň a energiu, s akou mnohí mladí žijú svoj život. Toto je krásne! A odkiaľ pochádza táto krása? Keď sa Ježiš dotkne srdca mladého človeka, chlapca, dievčaťa, títo sú schopní naozaj veľkolepých činov. Je povzbudzujúce počuť ich, ako sa delia o svoje sny, o svoje otázky a o svoju túžbu vzoprieť sa všetkým tým, ktorí hovoria, že veci nemožno zmeniť. Tým, ktorých ja nazývam „kvietistami": „Nič sa nedá zmeniť!" Nie, mladí majú silu vzoprieť sa týmto! Ale niektorí si toho nie sú istí. Ja sa vás opýtam, vy odpovedzte: Dajú sa veci zmeniť? [mladí odpovedajú] Nepočuť! [mladí...] Tak je to!

Je to dar z neba môcť vidieť mnohých z vás, ako sa s vašimi vlastnými otáznikmi usilujete o to, aby boli veci inak. Je to krásne a potešuje mi to srdce, keď vidím, ako to z vás prekypuje. Cirkev na vás dnes hľadí – povedal by som ešte viac – svet na vás dnes hľadí a chce sa od vás učiť, aby obnovila svoju dôveru v milosrdenstvo Otca, ktorý má vždy mladú tvár a neprestáva nás pozývať byť súčasťou jeho Kráľovstva, ktoré je kráľovstvom radosti, je kráľovstvom ustavične šťastia, je kráľovstvom, ktoré nás vždy posúva vpred, je to kráľovstvo schopné dať nám silu zmeniť veci. Zabudol som. Zopakujem otázku ešte raz: môžu sa veci zmeniť? [mladí...] V poriadku!

Poznajúc vášeň, ktorú vkladáte do misie, sa odvažujem zopakovať: milosrdenstvo má vždy mladú tvár. Lebo milosrdné srdce má odvahu zanechať pohodlie, milosrdné srdce vie ísť v ústrety iným, dokáže objať všetkých. Milosrdné srdce vie byť útočiskom pre toho, kto nikdy nemal domov alebo ho stratil, vie vytvoriť atmosféru domova a rodiny pre toho, kto musel emigrovať, je schopné nehy a spolucítenia. Milosrdné srdce sa vie podeliť o chlieb s tým, kto hladuje, milosrdné srdce sa otvára, aby prijalo utečenca a migranta.

Vysloviť milosrdenstvo spolu s vami znamená vysloviť šancu, vysloviť zajtrajšok, vysloviť záväzok, vysloviť dôveru, vysloviť otvorenosť, pohostinnosť, spolucítenie, je to vysloviť sny. Avšak, ste vy schopní snívať? [mladí...] A keď je srdce otvorené a schopné snívať, je tu priestor pre milosrdenstvo, je tu priestor pre pohladenie tých, čo trpia, je tu priestor byť po boku tých, čo nemajú pokoj v srdci alebo im chýba to nevyhnutné na živobytie, alebo im chýba tá najkrajšia vec: viera. Milosrdenstvo. Povedzme spoločne toto slovo: milosrdenstvo. Všetci! [mladí...] Ešte raz! [mladí...] ... Ešte raz, aby svet počul! [mladí...]

Chcel by som sa vám tiež zdôveriť s ďalšou vecou, ktorú som sa v týchto rokoch naučil. Nechcem nikoho uraziť. Zarmucuje ma stretávať mladých, ktorí sa zdajú byť ,na dôchodku‘ skôr než je na to čas. Toto ma bolí. Mladí, ktorí sa zdajú byť odídení do dôchodku v 23, 24, 25 rokoch. Toto ma zarmucuje. Som znepokojený, keď vidím mladých, ktorí ,zahodili uterák‘ ešte skôr, než sa začal zápas; ktorí sa ‚vzdali‛ prv než by začali hrať. Bolí ma vidieť mladých, ktorí kráčajú so smutnou tvárou, akoby ich život nemal hodnotu. Sú to v podstate znudení mladí... a nudní, ktorí napĺňajú nudou druhých, a toto ma zarmucuje.

Je to ťažké. A zároveň nás to núti pýtať sa, keď vidíme mladých, ktorí prenechajú život tomu, že hľadajú ,závrat‘ alebo takému pocitu, že sa cítia nažive na tmavých cestách, za čo im potom príde ‚platiť‘... a draho platiť. Myslite na toľkých mladých, ktorých poznáte, čo si zvolili túto cestu. Núti to premýšľať, keď vidíš mladých, ktorí prichádzajú o pekné roky ich života a o ich energiu, bežiac za predavačmi falošných ilúzií – a tých je! Predavačov falošných ilúzií (v mojom rodisku by sme povedali: ,za predavačmi dymu‘), ktorí vás okradnú o to najlepšie z vás samých. A toto ma zarmucuje. Som si istý, že dnes medzi vami nie je nikto z týchto, ale chcem vám povedať: sú takíto mladí penzisti, mladí, ktorí zahodia uterák pred zápasom, sú mladí, ktorí potom vstupujú do závrate s falošnými ilúziami a končia v ničote.

Z tohto dôvodu, drahí priatelia, sme sa zišli, aby sme si navzájom pomáhali, lebo sa nechceme nechať okradnúť o to najlepšie z nás samých, nechceme dopustiť, aby  nás okradli o energiu, aby nás okradli o radosť, aby nás okradli o sny falošnými ilúziami.

Drahí priatelia, pýtam sa vás: chcete pre váš život ten ,závrat‘, ktorý robí cudzími, alebo chcete cítiť tú silu, ktorá vám dá pocítiť, že ste živí a naplnení? Závrat, ktorý odcudzuje, alebo silu milosti? Čo chcete: odcudzujúci závrat, alebo silu plnosti? Čo chcete? [mladí...] Nepočuť dobre! [mladí...] Na to, aby sme boli naplnení, aby sme mali obnovený život, existuje odpoveď, je to odpoveď, ktorá sa nepredáva, je to odpoveď, ktorá sa nekupuje, odpoveď, ktorá nie je nejakou vecou, nie je to predmet: je to osoba, volá sa Ježiš Kristus. Aplauz! Pýtam sa vás: Možno Ježiša Krista kúpiť? [mladí...] Ježiš Kristus sa predáva v obchodoch? Ježiš Kristus je dar, je darom Otca, darom nášho Otca. Kto je Ježiš Kristus? Všetci! Ježiš Kristus je dar! Všetci! [mladí...] Je darom Otca.

Ježiš Kristus je ten, kto vie dať opravdivú vášeň životu, Ježiš Kristus  je ten, kto nás vedie k tomu, aby sme sa neuspokojili s trochou, a vedie nás k tomu, aby sme zo seba vydali to najlepšie; je to Ježiš Kristus, ktorý sa na nás obracia, pozýva nás a pomáha nám vstať zakaždým, keď sa považujeme za porazených. Je to Ježiš Kristus, ktorý nás podnecuje zdvihnúť zrak a snívať vysoko. - „Ale, Otče, - môže mi niekto povedať – je tak ťažké vysoko snívať, je tak náročné stúpať, byť stále na výstupe. Otče, ja som slabý, padám, snažím sa, ale toľko ráz klesám dolu." Alpinisti, keď vystupujú na vrchy, spievajú jednu veľmi peknú pieseň, v ktorej sa hovorí: „V umení stúpať to, na čo záleží, nie je nepadnúť, ale nezostať na zemi." Ak si slabý, ak padáš, pozri trošku dohora a tam je Ježišova natiahnutá ruka, ktorý ti hovorí: „Vstaň, poď so mnou." – „A ak to spravím znova?" – „Aj vtedy." – „A ak to spravím ešte ďalší raz?" – „Aj vtedy. Veď Peter sa raz opýtal Pána: „Nuž, Pane, koľko krát? - Sedemdesiatkrát sedem." – Ježišova ruka je vždy natiahnutá, aby nás pozdvihla, keď padáme. Pochopili ste? [mladí...]

V evanjeliu (Lk 10,38-42) sme počuli, že Ježiš sa kráčajúc do Jeruzalema zastavuje v jednom dome - u Marty, Márie a Lazára - kde ho prijímajú. Idúc okolo vchádza do ich domu, aby s nimi pobudol. Dve ženy prijímajú toho, o kom vedia, že je schopný dojatia. Mnohé zaneprázdnenosti z nás robia takých ako je Marta: aktívnych, nepozorných, neustále v behu sem a tam... ale často sme aj ako Mária: pred krásnou krajinkou alebo videom, čo nám kamarát pošle na mobil sa zastavíme, aby sme pouvažovali, započúvame sa. V týchto dňoch Svetových dní mládeže Ježiš chce vstúpiť do nášho domu: do tvojho domu, do môjho domu, do srdca každého z nás. Ježiš si všimne naše starosti, našu uponáhľanosť, tak ako si to všimol u Marty... a vyčká, až mu  budeme načúvať ako Mária: aby sme uprostred všetkej práce mali odvahu zveriť sa mu. Nech sú to dni pre Ježiša, venované tomu, aby sme mu načúvali, prijali ho v tých, s ktorými sa delíme o domov, cestu, skupinu, školu.

A kto prijme Ježiša, naučí sa Ježiša milovať. A tak on sa nás pýta, či chceme plný život. A ja sa vás v jeho mene pýtam: Chceš... chcete plný život? Začni od tejto chvíle a nechaj sa ním dotknúť! Lebo šťastie klíči a rozkvitá v milosrdenstve: to je jeho odpoveď, toto je jeho pozvanie, jeho výzva, jeho dobrodružstvo: milosrdenstvo. Milosrdenstvo má vždy mladú tvár; ako tvár Márie z Betánie sediacej pri Ježišových nohách ako učeníčka, ktorá miluje počúvať ho, lebo vie, že tam je pokoj. Ako tvár Márie z Nazareta, ktorá sa svojím ,áno‘ pustila do dobrodružstva milosrdenstva, a ktorú budú nazývať blahoslavenou po všetky pokolenia, a my ju všetci voláme ,Matkou milosrdenstva‘. Vzývajme ju všetci spoločne: Mária, Matka milosrdenstva. Všetci: Mária, Matka milosrdenstva.

Takže všetci spoločne prosme Pána – každý nech opakuje vo svojom srdci v tichosti: Pane, vrhni nás do dobrodružstva milosrdenstva! Vrhni nás do dobrodružstva stavania mostov a búrania múrov (či sú to ploty alebo siete); vrhni nás do dobrodružstva pomáhať chudobnému, ktorý sa cíti sám a opustený, tomu, kto viac nenachádza zmysel svojho života. Vyšli nás sprevádzať tých, čo ťa nepoznajú a povedať im pomaly a s veľkým rešpektom tvoje meno, ten dôvod mojej viery. Podnieť nás, tak ako Máriu z Betánie k načúvaniu tým, ktorým nerozumieme, tým, ktorí prichádzajú z iných kultúr, iných národov, aj tým, ktorých sa obávame, lebo si myslíme, že nám môžu ublížiť. Daj, aby sme náš pohľad obrátili, tak ako Mária z Nazareta u Alžbety, aby sme obrátil náš pohľad k našim starším, k našim starým rodičom, aby sme sa učili z ich múdrosti. Pýtam sa vás: zhovárate sa s vašimi starými rodičmi? Nuž, len tak napoly... tak je? Vyhľadávajte vašich starých rodičov, oni majú múdrosť života a povedia vám veci, ktoré pohnú vaše srdce.

Sme tu, Pane! Pošli nás deliť sa s tvojou milosrdnou láskou. Chceme ťa prijať v týchto Svetových dňoch mládeže. Chceme potvrdiť, že život je naplnený, keď v ňom vychádzame z milosrdenstva; a že toto je ten najlepší podiel, je to ten najsladší podiel, je to podiel, ktorý sa nám nikdy neodníme. Amen.

Zdroj: VRSK

Z čítaní tejto liturgie (Prísl 8,22-35; Gal 4,4-7; Jn 2,1-11) vystupuje do popredia Božia niť, ktorá prechádza ľudskými dejinami a utkáva históriu spásy.

Apoštol Pavol nám hovorí o veľkom Božom pláne: «Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy» (Gal 4,4). Jednako, história nám hovorí, že keď nadišla táto «plnosť času», čiže keď sa Boh stal človekom, ľudstvo nebolo obzvlášť dobre pripravené a nebolo tu ani obdobie stability a pokoja: nebola tu „zlatá éra". Scéna tohto sveta si teda nezasluhovala príchod Boha, naopak, «vlastní ho neprijali» (Jn 1,11). Plnosť času bola teda darom milosti: Boh naplnil náš čas hojnosťou svojho milosrdenstva, z čistej lásky – z čistej lásky – inauguroval plnosť času.

Zasahuje nás predovšetkým to, ako sa uskutočňuje príchod Boha do histórie:«narodený zo ženy». Žiadny triumfálny vstup, žiadna impozantná manifestácia Všemohúceho: Neukazuje sa ako oslepujúce slnko, ale vstupuje do sveta tým najjednoduchším spôsobom, ako dieťatko z matky, tým štýlom, o ktorom hovorí Písmo: ako dážď na zem (porov. Iz 55,10), ako to najmenšie zo semienok, ktoré klíči a rastie (porov. Mk 4,31-32). Tak, na rozdiel od toho, čo by sme očakávali a možno aj chceli, Božie kráľovstvo – teraz, ako aj vtedy –«neprichádza tak, že by sa to dalo spozorovať» (Lk 17,20), ale prichádzav maličkosti, v pokore.   

Dnešné evanjelium preberá túto Božiu niť, ktorá delikátne prechádza históriou: z plnosti času prechádzame ku «tretiemu dňu» Ježišovej služby (porov. Jn 2,1) a k ohlasovaniu «hodiny» spásy (porov. v. 4). Čas sa kráti a vyjavenie sa Boha sa deje vždy v maličkosti. Tak nastáva «počiatok znamení vykonaných Ježišom» (v. 11) v Káne Galilejskej. Nie je tu nápadné gesto vykonané pred davmi, ani zásah, ktorý vyrieši nejakú pálčivú politickú otázku, ako podriadenosť ľudu rímskej nadvláde. Dochádza naopak – a to v malej dedinke – k jednoduchému zázraku, ktorý obveseľuje sobáš mladej, celkom anonymnej rodiny. A predsa, voda premenená na víno pri svadobnej oslave je veľkým znamením, lebo nám zjavuje manželskú tvár Boha – Boha, ktorý si s nami zasadá k stolu, ktorý sníva o spojení s nami a napĺňa ho. Hovorí nám, že Pán si neudržuje odstup, ale že je nablízku a že je konkrétny, že je uprostred nás a stará sa o nás, a to bez toho, aby za nás rozhodoval a bez toho, aby sa zaoberal otázkami moci. Preferuje skôr vtesnať sa do toho, čo je maličké, na rozdiel od človeka, ktorý má tendenciu chcieť vlastniť čosi čoraz väčšie a väčšie. Byť priťahovaní mocou, veľkosťou a viditeľnosťou je tragicky ľudské a je to jedno veľké pokušenie, ktoré sa snaží preniknúť kamkoľvek; darovať sa druhým, anulujúc odstupy, prebývajúc v maličkosti a žijúc konkrétne v každodennosti, toto je výsostne Božie.

Boh nás teda zachraňuje robiac sa maličkým, blízkym a konkrétnym – maličkým, blízkym a konkrétnym. Boh sa predovšetkým robí maličkým. Pán, «tichý a pokorný srdcom» (Mt 11,29), uprednostňuje maličkých, ktorým je zjavené Božie kráľovstvo (Mt 11,25); oni sú v jeho očiach veľkí a na nich obracia zrak (porov. Iz 66,2). Uprednostňuje ich, lebo sú v protiklade k «pýche života», ktorá prichádza zo sveta (porov. 1 Jn 2,16). Maličkí hovoria jeho vlastným jazykom: pokornou láskou, ktorá oslobodzuje. Preto volá osoby jednoduché a pohotové, aby boli jeho hovorcami a im zveruje zjavovanie jeho mena a tajomstiev jeho Srdca. Pomyslime na mnohých synov a dcéry vášho ľudu: na mučeníkov, ktorí dali zažiariť neozbrojenej sile evanjelia; na osoby jednoduché, zato však výnimočné, ktoré vedeli dosvedčovať Pánovu lásku uprostred veľkých skúšok; na tichých a silných milosrdenstvom, ako svätý Ján Pavol II. a svätá Faustína. Cez tieto „kanály" jeho lásky Pán zoslal neoceniteľné dary celej Cirkvi a celému ľudstvu. A je význačné, že toto výročie krstu vášho ľudu sa prekrýva práve s Jubileom milosrdenstva.

Okrem toho, Boh je nablízku, jeho kráľovstvo je blízko (porov. Mk 1,15): Pán netúži po tom, aby sme sa ho báli ako nejakého mocného a vzdialeného vládcu, nechce zotrvávať na tróne v nebi či v knihách o histórii, ale miluje zostúpiť do našich každodenných záležitostí, aby s nami kráčal. Mysliac na dar jedného tisícročia bohatého na vieru, je predovšetkým pekné vzdávať vďaky Bohu, ktorý kráčal s vaším ľudom, držiac ho za ruku ako otec dieťa a sprevádzajúc ho v mnohých situáciách. To je to, čo sme, aj ako Cirkev, vždy povolaní konať: počúvať, zaangažovať sa a stávať sa blížnymi, zdieľajúc radosti a ťažkosti ľudí, aby sa tak evanjelium odovzdávalo čo najdôslednejším (najkoherentnejším) spôsobom a aby prinášalo čo najviac ovocia: vďaka pozitívnemu vyžarovaniu, cez transparentnosť života.

Nakoniec, Boh je konkrétny. Z dnešných čítaní vyplýva, že v konaní Boha je všetko konkrétne: Božia múdrosť «koná ako tvorca» a «hrá sa» (porov. Prís 8,30), Slovo sa stáva telom, rodí sa z matky, rodí sa pod zákonom (porov. Gal 4,4), má priateľov a zúčastňuje sa na oslave: večný sa komunikuje tráviac čas spolu s jednotlivými osobami a v konkrétnych situáciách. Aj vaše dejiny, stvárnené evanjeliom, krížom a vernosťou Cirkvi, poznali pozitívnu nákazlivosť pravej viery, odovzdávanej z rodiny na rodinu, z otca na syna, a predovšetkým z mám a zo starých mám, ktorým je treba veľmi poďakovať. Predovšetkým ste sa mohli rukou dotknúť konkrétnej a prozreteľnej nehy Matky všetkých, ktorú som si sem prišiel uctiť ako pútnik, a ktorú sme pozdravili v žalme ako «česť nášho ľudu» (Jdt 15,9).

Práve na ňu hľadíme my, tu zídení. V Márii nachádzame úplný súlad s Pánom: s Božou niťou sa tak v dejinách prelína „mariánska niť". Ak existuje nejaká ľudská sláva, nejaká naša zásluha v plnosti času, je ňou ona: ona je ten priestor uchránený ako slobodný od zla, v ktorom sa odzrkadlil Boh; ona je tým rebríkom, ktorým Boh zišiel, aby zostúpil až k nám a aby sa nám stal blízkym a konkrétnym; ona je najjasnejším, tým najjasnejším znamením plnosti čias.

V živote Márie obdivujeme tú maličkosť milovanú Bohom, ktorý «zhliadol na poníženosť svojej služobnice» a «povýšil ponížených» (Lk 1, 48.52). Až tak mal z nej radosť, že si z nej nechal utkať telo, takže Panna sa stala Božou Rodičkou, ako prehlasuje starobylý hymnus, ktorý po stáročia spievate. Ona nech vám, ktorí za ňou ustavične prichádzate, utiekajúc sa do tohto duchovného hlavného mesta vašej krajiny, naďalej ukazuje cestu a pomáha vám utkávať vo svojom živote pokorný a jednoduchý príbeh evanjelia.

Tak v Káne, ako aj tu na Jasnej Hore, Mária nám ponúka svoju blízkosť, a pomáha nám objaviť to, čo chýba plnosti života. Teraz ako aj vtedy to robí so starostlivosťou Matky, svojou prítomnosťou a dobrou radou, učiac nás vyhnúť sa panovačnosti a šomraniu v našich spoločenstvách. Ako Matka rodiny nás chce uchrániť pospolu, všetkých pospolu. Cesta vášho národa v jednote prekonala mnohé ťažké chvíle; Matka, silná pod krížom a vytrvalá v modlitbe s učeníkmi v očakávaní Ducha Svätého, nech vzbudí túžbu kráčať ďalej ponad príkoria a rany minulosti a túžbu vytvárať spoločenstvo so všetkými, vo vnútri i vonku, a nikdy sa nepoddať pokušeniu izolovať sa a presadzovať sa nasilu.

Panna Mária v Káne ukázala veľkú konkrétnosť: je to Matka, ktorá si berie k srdcu problémy a zasahuje, ktorá vie uchopiť ťažké chvíle a postupovať s diskrétnosťou, účinnosťou a húževnatosťou. Nie je ani paňou ani protagonistkou, ale je Matkou a služobníčkou. Vyprosujme milosť osvojiť si jej citlivosť, jej fantáziu v službe tomu, kto je v núdzi, krásu stráviť život pre druhých, bez uprednostňovania a bez rozdielov. Ona, príčina našej radosti, ktorá vnáša pokoj doprostred hojnosti hriechu a zmätku dejín, nech pre nás získa hojnosť Ducha, aby sme boli dobrými a vernými sluhami.

Na jej príhovor nech sa obnoví plnosť času aj pre nás. Málo platný je prechod od doby pred Kristom k dobe po Kristovi, ak zostane len dátumom v kronikách dejín. Nech sa u všetkých i u každého jedného môže naplniť vnútorný prechod, Pascha srdca, smerom k Božiemu štýlu stelesnenému v Márii: konať v maličkosti a sprevádzať zblízka, s jednoduchým a otvoreným srdcom.

Zdroj: VRSK

„Zdravím vás, srdečne vás zdravím! Vidím vás plných entuziazmu a množstva radosti. Ale teraz by som mal povedať jednu vec, ktorá nám zarmúti srdce. Stíšme sa. Ide o záležitosť týkajúcu sa jedného z vás. Maciej [Maciej Cieśla, pozn. red.] mal len niečo cez 22 rokov. Študoval grafický dizajn a zanechal svoju prácu, aby sa stal dobrovoľníkom na SDM. Vlastne, všetky kresby na zástavách, obrazy svätých patrónov, pútnická výbava, atď., to, čo zdobí mesto, je od neho. Práve pri tejto práci znovuobjavil svoju vieru.

V novembri mu diagnostikovali rakovinu. Lekári nemohli urobiť nič, nepomohla dokonca ani amputácia nohy. Na návštevu pápeža chcel prísť živý! Mal objednané miesto v električke, v ktorej pocestuje pápež. Avšak zomrel 2. júla. Ľudia sú veľmi dotknutí, vykonal mnoho dobra, všetkým.   

Teraz všetci v tichu myslime na tohto spoločníka na ceste, ktorý mnoho pracoval v prospech týchto Svetových dní; a my všetci, v tichu, zo srdca sa modlime. Každý nech sa modlí z vlastného srdca. On je medzi nami prítomný.

[Modlitba v tichu.]

Niekto z vás si môže pomyslieť: „Tento pápež nám kazí večer". Avšak je to pravda a my si musíme zvyknúť na veci dobré i na veci nepekné. Život je taký, drahí mladí. No je tu však jedna vec, o ktorej nesmieme pochybovať: viera tohto chlapca, tohto nášho priateľa, ktorý pracoval pre tieto Svetové dni mládeže, ho priviedla do neba a on je v tejto chvíli s Ježišom, a hľadí na nás všetkých! A toto je milosť. Veľký aplauz pre nášho kamaráta!

Aj my sa s ním jedného dňa stretneme: „Á, to si bol ty! Rád ťa poznávam!" Tak je to. Lebo život je taký: dnes sme tu, zajtra budeme tam. Problém je zvoliť si správnu cestu, tak ako si ju vybral on.

Ďakujme Pánovi zato, že nám dáva tieto príklady odvahy, odvážnych mladých, ktorí nám pomáhajú napredovať v živote! A nemajte strach, nebojte sa! Boh je veľký, Boh je dobrý a my všetci máme vo vnútri niečo dobrého.

Teraz sa s vami lúčim. Zajtra sa uvidíme, opäť sa uvidíme. Vy si konajte vašu povinnosť, ktorou je robiť ruch po celú noc... a ukázať vašu kresťanskú radosť, radosť, ktorú vám Pán dáva, lebo ste spoločenstvom, ktoré nasleduje Ježiša.

A teraz vám dám požehnanie. A tak ako sme sa to ako deti naučili, pred odchodom pozdravme mamu. Všetci sa modlime k Panne Márii, každý vo svojom jazyku."

Po spoločnej modlitbe Zdravas Mária a udelení požehnania Svätý Otec zaprial mladým dobrú noc a rozlúčil sa s nimi s prosbou o modlitbu.

Zdroj: VRSK

Vážený pán prezident, vážení vládni predstavitelia, ctení členovia diplomatického zboru, dôstojní rektori, dámy a páni,

úctivo pozdravujem pána prezidenta a ďakujem mu za jeho veľkodušné prijatie a za jeho zdvorilé slová. Je mi cťou, že môžem pozdraviť jednotlivých členov vlády a parlamentu, rektorov univerzít, regionálnych a miestnych predstaviteľov, ako aj členov diplomatického zboru a všetkých ostatných tu prítomných predstaviteľov. Do Stredovýchodnej Európy prichádzam po prvýkrát a teším sa, že môžem začať práve návštevou Poľska, ktoré má medzi svojimi synmi nezabudnuteľného sv. Jána Pavla II., pôvodcu myšlienky a realizátora Svetových dní mládeže. On s obľubou hovorieval o Európe, ktorá dýcha oboma svojimi pľúcami: sen o novom európskom humanizme je oduševňovaný kreatívnym a harmonickým dýchaním týchto oboch pľúc a spoločnou civilizáciou, ktorá nachádza v kresťanstve svoje najpevnejšie korene.

Pre poľský ľud je význačná pamäť. Vždy som obdivoval živý zmysel pre dejiny, aký mal pápež Ján Pavol II. Keď rozprával o národoch, vždy vychádzal z ich dejín, aby v nich vyzdvihol poklady humánnosti a duchovnosti. Vedomie identity, slobodnej od komplexov nadradenosti, je neodmysliteľne potrebné pre organizovanie národného spoločenstva na základe jeho ľudského, sociálneho, politického, ekonomického a náboženského dedičstva, na inšpirovanie spoločnosti a kultúry, zachovávajúc ich vernosť tradíciám a súčasne otvorenosť obnove a budúcnosti. V tejto perspektíve ste oslavovali 1050. výročie Krstu Poľska. Bol to istotne silný moment národnej jednoty, ktorý potvrdil, ako sa svornosť – hoci v rozličnosti názorov – stáva bezpečnou cestou na dosiahnutie spoločného dobra celého poľského národa.

Podobne aj prospešná spolupráca v medzinárodnej oblasti a vzájomná ohľaduplnosť dozrievajú zásluhou vedomia a rešpektu vlastnej identity a identity iných. Nemôže existovať dialóg, ak každý nezačne od svojej identity. V každodennom živote každého jednotlivca i každej spoločnosti sú však dva typy pamäte: dobrá a zlá, pozitívna a negatívna. Dobrá pamäť je tá, ktorú nám Biblia ponúka v Máriinom speve Magnifikat, ktorým chváli Pána a jeho spásne dielo. Negatívna pamäť je naopak tá, ktorá chorobne upriamuje zrak mysle a srdca na zlo, najmä to, ktorého sa dopúšťajú druhí. Keď sa pozerám na vaše nedávne dejiny, ďakujem Bohu, že ste dokázali dať prevážiť tej dobrej pamäti: napríklad oslávením 50 rokov, ktoré uplynuli od vzájomne ponúknutého a prijatého odpustenia medzi poľským a nemeckým biskupským zborom po Druhej svetovej vojne. Iniciatíva, ktorá sa zo začiatku týkala cirkevných spoločenstiev, podnietila tiež nezvrátiteľný proces v sociálnej, politickej, kultúrnej a náboženskej oblasti a tak zmenila dejiny vzťahov medzi oboma národmi. V tejto súvislosti si pripomeňme tiež Spoločnú deklaráciu medzi Katolíckou cirkvou Poľska a Pravoslávnou cirkvou Moskvy: čin, ktorý naštartoval proces zbližovania a bratstva nielen medzi týmito dvoma cirkvami, ale tiež medzi oboma národmi.

Týmto ušľachtilý poľský národ ukazuje, ako sa dá posilniť rast dobrej pamäte a dať pominúť tej zlej. Na to je potrebná pevná nádej a dôvera v Toho, ktorý vedie osudy národov, otvára zavreté brány, premieňa ťažkosti na možnosti a píše nové scenáre tam, kde sa to zdalo nemožné. Dosvedčuje to práve i prípad poľských dejín: po búrkach a temnotách, mohol váš ľud s prinavrátenou dôstojnosťou zaspievať tak, ako spieval židovský ľud pri návrate z Babylonu: «... boli sme ako vo snách. Ústa sme mali plné radosti a jazyk plný plesania» (Ž 126,1-2). Uvedomovanie si prejdenej cesty a radosť z dosiahnutých cieľov dávajú silu a pokoj pre konfrontovanie sa s aktuálnymi výzvami, ktoré si vyžadujú odvahu pravdy a stály etický záväzok, aby rozhodovacie a výkonné procesy, ako aj ľudské vzťahy, vždy rešpektovali ľudskú dôstojnosť. Do toho zapadá každá aktivita: aj ekonomika, vzťah k životnému prostrediu ako i spôsob vysporiadania sa s komplexným fenoménom migrácie.

Práve tento posledne spomenutý si žiada prídavok múdrosti a milosrdenstva, na prekonanie obáv a uskutočnenie väčšieho dobra. Je treba identifikovať príčiny emigrácie z Poľska, napomáhajúc tým, ktorí sa chcú vrátiť. Súčasne sa žiada ochota prijať tých, ktorí utekajú pred vojnami a hladom; solidárnosť s tými, ktorým sú upierané základné práva, ku ktorým patrí i právo v slobode a bezpečí vyznávať svoju vieru. Zároveň treba na medzinárodnej úrovni posilňovať spoluprácu a súčinnosť, aby sa dospelo k riešeniam konfliktov a vojen, ktoré nútia mnohých ľudí zanechať svoje domovy a svoju vlasť. Ide tak o to, aby sa umožnilo zmierniť ich utrpenie a to bez  poľavenia v práci s inteligenciou a sústavnosťou pre spravodlivosť a pokoj, vydávajúc skutkami svedectvo o ľudských a kresťanských hodnotách.

Vo svetle jeho tisícročnej histórie, pozývam poľský národ, aby sa s nádejou pozeral na budúcnosť a na otázky, ktorým musí čeliť. Takýto postoj napomáha atmosfére rešpektu medzi všetkými zložkami spoločnosti a konštruktívnej konfrontácii medzi rozdielnymi pozíciami; navyše vytvára lepšie podmienky pre spoločenský, ekonomický a nakoniec i demografický rast, posilňujúc tak dôveru v možnosť dobrého života pre vlastné deti. Tie napokon nemajú len čeliť problémom, ale majú sa tiež tešiť z nádhery stvorenia, z dobra, ktoré budeme vedieť konať a rozširovať; z nádeje, ktorú im budeme vedieť darovať. Samotné formy sociálnej politiky v prospech rodiny, prvej a základnej bunky spoločnosti, ktoré pomáhajú slabším a chudobnejším rodinám a podporujú ich pri zodpovednom prijímaní života, budú týmto spôsobom ešte efektívnejšími. Život je treba vždy prijímať a ochraňovať – oboje súčasne: prijímať i ochraňovať – od počatia až po prirodzenú smrť, a všetci sme povolaní mať ho v úcte a starať sa oň. Na druhej strane, štátu, Cirkvi a spoločnosti prislúcha sprevádzať a konkrétne pomáhať komukoľvek, kto sa ocitne v ťažkej situácii, aby sa dieťa nikdy nepociťovalo ako príťaž, ale ako dar, a aby  sa najzraniteľnejšie a najchudobnejšie osoby nestávali opustenými.

Vážený pán prezident, poľský národ môže naďalej rátať, tak ako tomu bolo počas jeho dlhých dejín, so spoluprácou Katolíckej cirkvi, aby – vo svetle kresťanských princípov, ktoré ho inšpirujú a ktoré stvárňovali dejiny a totožnosť Poľska – dokázal v zmenených dejinných podmienkach pokračovať na svojej ceste, verný svojim najlepším tradíciám a plný dôvery a nádeje, a to aj v ťažkých momentoch.

S opätovným vyjadrením mojej vďačnosti želám Vám a každému z prítomných spokojnú a úspešnú službu v prospech spoločného dobra. Nech Panna Mária Čenstochovská žehná a ochraňuje Poľsko!

Zdroj: VRSK

Ostatné príhovory

Svätý Otče,

stojí pred Tebou mladá Cirkev tretieho tisícročia. Stojí tu nesmierne veľký zástup "strážcov dennice" z celého sveta.

Bdeli tu počas celej noci a teraz túžia zúčastniť sa na Eucharistii, ktorou vrcholia Svetové Dni Mládeže 2016 v Krakove. 

V týchto dňoch sa, Tebou pozvaní, stretli na území Poľska, aby okúsili radosť Evanjelia. Delili sa navzájom, ako aj s nami všetkými s entuziazmom viery, ktorý rozjasňuje mračná zla a násilia, utrpenia i smrti. Podelili sa s vierou, ktorá otvára horizont nádeje a nasmeruje na cestu lásky a služby - cestu, ktorá vedie k životu.

Na tomto mieste, ktoré sme nazvali Campus Misericordiae - Pole Milosrdenstva, Ťa Svätý Otče vítam v mene všetkých tu zídených. A spolu s Tebou a so všetkými tu zídenými srdečne pozdravujem všetkých, ktorí sa vďaka prenosom televízie, rádia, či internetu spájajú s nami na celom svete. Všetkých pozývam k spoločnej modlitbe. Uprostred nás je Ježiš Kristus - Vykupiteľ človeka. On drží vo svojich rukách osud sveta. On - a len On  - má slová večného života.

Pamätajme a modlíme sa pri tejto svätej omši za všetkých našich bratov a sestry, ktorí trpia v tomto našom nepokojnom svete. Prosme o dar pokoja v ľudských srdciach v každom kúte sveta. S vďačnosťou za Tvoju prítomnosť Svätý Otče, modlime sa tiež na Tvoje úmysly. Nech Ti Pán dá sily pre službu Cirkvi. Nech Ti je oporou príhovor Márie, Matky Krista a tiež posolstvo sv. Ignáca z Loyoly - patróna dnešného dňa, ako aj sv. Jána Pavla II - Pápeža mladých i Božieho Milosrdenstva.

Svätý Otče prosíme o slávenie Eucharistie i o Tvoje pastierske slovo.
Kardinál Stanisław Dziwisz
Krakovský metropolita

Preložila: Tatiana Janočková

Milovaný Svätý Otec František!

Tak veľmi som túžil robiť hurhaj pred Pánom, ako si nás o to sám prosil v Riu, že teraz môžeš vidieť, do čoho som sa zamotal - do predstavenia svedectva v prítomnosti pápeža.

Volám sa Cristian Gregorio Ruiz Luque, som z Panamy, narodil som sa v Chitré, v provincii Herrera. Som synom Críspula Ruiza Cajara a Josefiny Virginii Luque Fuentes, šťastným manželom Any Cecilii Rodriguez Cepeda. Som kandidátom stáleho diakonátu v mojej krajine a pripravujem sa na plnenie tohto povolania.

Boh ma obdaril veľkou milosťou a dovolil mi zúčastniť sa všetkých SDM od roku 2002 v Toronte. Vďaka tejto milosti som trikrát slúžil ako dobrovoľník a tak tomu je aj tu v Krakove. 

Vzhľadom na moju predošlú účasť na SDM, zvlášť na SDM v Riu, prišiel som pripravený na pravdepodobne najviac dynamickú a náročnú službu v rámci dobrovoľníckej služby, teda službu v sektoroch, pomoc pri príprave balíkov pútnika, či pomoc pútnikom v rámci transportu; všetko to po boku mojej manželky, s ktorou po prvýkrát spolu slúžime v rámci dobrovoľníckej služby SDM.

No Pán Boh si vo svojej nekonečnej múdrosti pre nás pripravil pokojnejšiu a nie tak komplikovanú úlohu. 

Najprv sme pomáhali pri triedení a balení balíkov pútnikov a potom sme vítali pútnikov i dobrovoľníkov, ktorí prichádzali na katechézy a iné akcie v Tauron Aréne, poskytovali sme im letáky a iné potrebné materiály. Na tom istom mieste sme pomáhali pri prácach Sisters of Life, ktoré počas svätého prijímania smerovali pomocníkov ku kňazom. 

Byť dobrovoľníkom SDM bolo a je pre mňa spôsobom preukázania Božieho Milosrdenstva (dokonca hoci len v nie veľkej miere) tým, ktorí nám boli zverení, aby sme im mohli poslúžiť, bez ohľadu na to, či to boli pútnici, obyvatelia, či dobrovoľníci.

A hoci vykonávanie tejto práce je občas náročné a vystavuje vieru a trpezlivosť dobrovoľníka skúške, napokon, keď si spomenieme na to, že slúžime Ježišovi, vtláča do nás znak toho, že dobrovoľníkovi, aj keď si to neuvedomuje mení život, ako aj životy tých, ktorým priamo, či sprostredkovane pomohol, a istým spôsobom aj miesto, na ktorom pôsobil. Stručne povedané: byť dobrovoľníkom je spôsob k tomu, aby človek rástol vo svätosti cez svedectvo milosrdenstva. 

Neplatí však, že len dávame, tiež prijímame: vďačnosť pútnikov, rozvíjanie svojich schopností a získavanie nových, cvičenie sa v praktizovaní čností.

Svätý Otče, v hĺbke srdca si odnášam z týchto SDM všetky skúsenosti, o ktoré sme sa podelili s mojimi bratmi-dobrovoľníkmi, s mojou manželkou, s mojimi rodákmi (tak dobrovoľníkmi, ako aj s pútnikmi) - s tými, ktorí tu boli prítomní ako aj tými, ktorí sledovali dianie SDM prostredníctvom prenosov. A želám si, aby mi Boh dovolil naďalej slúžiť už čoskoro v domovine: mojou prácou i pastoráciou, aby som mohol byť Jeho pravdivým učeníkom a misionárom, žiť radosťou evanjelia, chváliť Stvoriteľa, dbať o prostredie a milovať vždy prvorado moju rodinu.

Napokon ďakujem všetkým, ktorí mi umožnili byť tu. A Tebe Svätý otče za to, že si nás všetkých motivoval k svedomitému noseniu tohto odevu a mne osobne k tomu, aby som s Jozuem mohol zopakovať: "Moja rodina a ja slúžime Pánovi."  

Preložila: Tatiana Janočková

Milovaný Svätý Otče!

Pozri na tie usmievavé tváre mladých ľudí. Sú unavení? Určite áno! Ale sú šťastní? Bez pochýb! Môcť Ti predstaviť, Svätý Otče tisíce mladých svedkov milosrdenstva, ktorí deň a noc slúžili pútnikom, ostražití na každú ich potrebu, citliví a plní nadšenia, ako aj v každej chvíli pripravení poskytnúť pomoc - je to jeden z najkrajších momentov týchto nezabudnuteľných SDM. 

Oni už vedia, že láska je službou. Už ochutnali, čo znamená zamilovať sa do Ježiša a vidieť ho v bratoch: osamelých, znechutených, smutných i chudobných. Tu v Krakove boli svedkami moci Božieho milosrdenstva a chcú ísť ďalej, aby slúžili, aby boli nástrojmi milosrdného Pána vo svete, ktorý volá po láske. Mladí priatelia, to vy ste nádejou tohto sveta! je tu s nami Matka Božia z Kalvárie Zebrzydowskej. To Ona vychovala malého Karola Wojtylu, ktorý sa neskôr stal pápežom Jánom Pavlom II. Ku Nej putoval ako chlapec aj ako kňaz, ako biskup . Jej zveroval všetky ťažkosti, ktoré niesla Cirkev, ktorej pastierom bol. Po jeho stopách putovali často na Kalváriu poľskí dobrovoľníci SDM spolu s celým organizačným výborom SDM, aby veľké dielo svetového stretnutia mladých odovzdali do jej spoľahlivých rúk.  Práve oni ju pozvali do Krakova na tento veľký sviatok viery, pretože veľmi túžili po tom, aby tu dnes bola s nami. Tak veľmi potrebujeme jej materinskú prítomnosť i starostlivosť!

Zverme Jej mladé srdcia, rozpálené láskou k Ježišovi, plné túžby slúžiť bratom. Zverme jej svet, do ktorého sa čoskoro vrátia. Nech sa svet vďaka ich mládežníckemu svedectvu stretnutia s milosrdným Pánom stane lepším a krajším. 

Zverujeme Jej starostlivosti aj Teba Svätý Otče a všetky problémy sveta, ktoré znepokojujú Tvoje srdce. 

Svätý Otče i vy drahí mladí, Krakov a celá naša  otčina vám ďakujú za posolstvo nádeje a lásky, za svedectvo viery i dôvery v Božie Milosrdenstvo. Vniesli ste svetlo a radosť do nášho poľského domova. Dúfam, že on ostane navždy vo vašich srdciach.

Preložila: Tatiana Janočková

Svätý Otče!

XXXI. Svetové dni mládeže sa blížia ku koncu. Pred Tebou stoja zástupy mladých ľudí, ktorí sem prišli z najvzdialenejších kútov našej planéty. Je to pekný obraz mladej Cirkvi, plnej radosti a misijného zápalu. Toto sú mladí, ktorí prijali Tvoje pozvanie k účasti na týcto výnimočných Svetových dňoch mládeže, pretože sú spojené so slávením nezvyčajného jubilea milosrdenstva, ktoré prebieha pod heslom: "Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo." (Mt 5, 7).   

Ďakujem Svätý Otče, že si si za miesto slávenia SDM vybral Krakov! Je to mesto, v ktorom sa nachádza Sanktuárium Božieho Milosrdenstva, ktoré je cieľom návštevy mnohých pútnikov, ktorí tu prichádzajú z celého sveta. Rovnako je to mesto dvoch veľkých apoštolov Božieho Milosrdenstva: sv. Faustíny Kowalskej a sv. Jána Pavla II., ktorí boli prítomní medzi mladými a viedli mladých počas týchto SDM.

Tu v Krakove sme prežili nádherné a nezabudnuteľné dni. Tieto SDM nám dovolili odkryť milosrdenstvo ako pulzujúce srdce Evanjelia a kresťanstva, pretože kresťanstvo a milosrdenstvo sú jedno. Milosrdný Ježiš, ktorého si uctievajú ľudia v sanktuáriu v Lagiewnikach skutočne prišiel uprostred nás a Jeho pohľad plný lásky hlboko pohnul našimi srdciami. Koľko vážnych rozhodnutí dozrelo v mladých v týchto dňoch: rozhodnutie o kresťanskom manželstve, kňazstve, či zasvätenom živote! Koľko radosti okúsili mladí ľudia počas ich bratského života tu, pričom svedčili o tom, že je úžasné byť kresťanom, že v živote stojí za to ísť za Kristom!

Teraz, na záver týchto dní, strávených v Krakove Ti Svätý Otče mladí ľudia so srdciami plnými radosti túžia vyjadriť svoju synovskú oddanosť a hlbokú vďačnosť. Ďakujeme, že si predsedal týmto SDM! Ďakujeme za slová, ktoré si chcel adresovať mladým, slová, ktoré dokážu posilniť nádej a dať každému nanovo odvahu.

Svätý Otče, nadišla chvíľa misijného vyslania. V auguste 2002, počas inaugurácie sanktuária Milosrdného Ježiša tu v Krakove povedal Ján Pavol II.: " Je potrebné túto iskru Božej milosti roznietiť. Svetu je potrebné odovzdať oheň milosrdenstva. V Božom milosrdenstve svet nájde pokoj a človek šťastie!" (homília počas požehnania sanktuária v Krakove  - Lagiewnikach, 17. augusta 2002). Dnes na tomto "poli milosrdenstva" sa slová svätého pápeža napĺňajú! Dnes sa títo mladí ľudia, pohnutí Božím milosrdenstvom, vracajú do svojich krajín ako apoštoli a svedkovia Božieho milosrdenstva.

Svätý Otče požehnaj tento zástup učeníkov a misionárov Krista. Sú pripravení vydať sa a zaniesť až na koniec sveta plameň Jeho milosrdnej lásky, ktorý symbolizujú fakle, ktoré Vaša Svätosť odovzdá piatim mladým z piatich kontinentov. Ďakujem Svätý Otče!
Kardinál Stanisław Ryłko
Predseda Pápežskej rady pre laikov 

Preložila: Tatiana Janočková

Svätý Otče,

vo chvíli, keď mám povedať niekoľko slov vďačnosti pri ukončení SDM 2016 v Krakove mi spontánne prichádzajú na um slová žalmistu: Misericordias Domini in aeternum cantabo - „ Pánovo milosrdenstvo ospevovať budem naveky." (por.Ž 89 [88], 2). Za to všetko ďakujeme Pánovmu milosrdenstvu, za to, čo sme v týchto dňoch prežili. ladí kresťania z celého sveta sa stretli v Poľsku, aby boli svedkami radosti evanjelia. Podelili sa navzájom i s nami všetkými o nadšenie z viery, ktoré rozjasňuje mračná zla, utrpenia i smrti, otvára horizont nádeje a ukazuje cestu do života. Božiemu milosrdenstvu ďakujeme za to, že si bo a stále si s nami Svätý Otče. 

Ďakujeme za Tvoje slová. Ďakujeme za Tvoju blízkosť. Ďakujeme za Tvoj úsmev. Ďakujeme za Tvoje otcovské srdce. Pánovmu milosrdenstvu ďakujeme za to, že mladí prežili tieto dni v pokoji a v radosti. Teraz sa vrátia do svojich krajín, rodín, aby zaniesli iskru nádeje a milosrdenstva do tých najvzdialenejších kútov nášho sveta plného nepokoja. Všetkým ďakujem za účasť na SDM 2016 v Krakove. Ďakujem všetkým, ktorí sa pričinili o ich organizáciu. Táto udalosť už prechádza do dejín no bude pretrvávať v našich srdciach a prinesie hojný výnos viery, nádeje a lásky v celej Cirkvi i na celom svete. 

Svätý Otče, ďakujeme za všetko. Nech Ti Pán dá síl v službe Cirkvi. Nech Ťa podopiera orodovanie Márie, Matky Krista i Cirkvi, tiež orodovanie sv. Ignáca z Loyoly - dnešného patróna, ako aj Jána Pavla II. - pápeža mladých i pápeža Božieho milosrdenstva!

Stanisław Dziwisz

krakovský arcibiskup metropolita 

Preložila: Tatiana Janočková

Katechézy a homílie slovenských biskupov

Milí mladí priatelia,

prežili ste v Skawine jeden pekný týždeň, ktorý sa už nezopakuje, lebo ťažko je predpokladať, že sa môžu dať do takej kombinácie toľké súvislosti, ktoré nám dali "dokopy" Svetové dni mládeže. Možno vám je aj trochu ľúto, že to tu končí, ale pred nami je ešte tu a teraz to najpodstatnejšie – vyvrcholenie Svetových dní mládeže a stretnutie s hlavou Cirkvi – s Františkom, rímskym pápežom. A práve toto je časom, ktorý má dať smerovanie nášmu životu v zmysle hlavnej myšlienky stretnutia: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo" (Mt 5, 7). 

Pravdou je, že pápeža už ste raz stretli pri privítacom ceremoniáli, a tiež ste mohli vnímať jeho obsiahly úvod nielen čo do trvania, ale aj čo do obsahu. Pri spoločných katechézach ste iste mohli dôjsť k tomu, čo vám Svätý Otec zdôraznil: milosrdenstvo má mladú tvár, lebo je vždy aktuálne. Fyzicky mladých tvári je tu na milión, ale musíte si dávať pozor, aby ste nezrezignovali pri pohľade na toľké násilie a zlobu vo svete. Slovami Svätého Otca povedané, aby ste sa nestali "mladými na dôchodku". Aby ste neupadli do pasivity, do ktorej sa dnes ponárajú mnohí mladí ľudia. Väčšinou to odôvodňujú bezmocnosťou pre uplatnenie sa v živote, nedostatkom pracovných príležitostí a nespravodlivosťou v odmeňovaní. Azda aj preto nám Svätý Otec pripomenul, že k mladosti patrí aj snívanie, ktoré vedie k zmene v živote. DÁ SA ŽIVOT MENIŤ? – pýtal sa Svätý Otec a vy ste odpovedali, že áno. Je treba tomu aj veriť, ale tiež si uvedomiť, že každá premena vyžaduje obetavosť a usilovnosť. 

Dôkazom je aj dnešná naša blahoslavená sestra Zdenka Cecília Schelingová, ktorá žila v časoch totality, keď nik nepredpokladal žiadnu zmenu, lebo všetko bolo prísne strážené a hrozili ťažké tresty za každú zmenu, ktorá by odporovala vtedajšej ideológii. Ona vtedy do svojej modlitebnej knižky napísala: „Nuž, Pane, staň sa vôľa tvoja! Len jedného má chráň: Netresci ma tak, aby ta krásna jarná krajina mojej duše mala zostať krajinou síce pokojnou, ale bez snahy, bez práce, bez skúšok, bez pokroku – krajinou mŕtvou tebe i mojim blížnym." Sestru Zdenku 20. februára 1952 ráno zaistili, odvliekli z nemocničného pracoviska, aby sa do neho už nikdy nevrátila. Dôvodom bola pomoc kňazovi, ktorému hrozilo dlhoročné väzenie. Vtedy, keď nik nepredpokladal úspešnosť, ona zachránila kňaza za cenu obety vlastného života, ktorý ponúkla Bohu: „Pane Bože môj, za jeho život obetujem svoj jediný..." Bola úspešná, pomohla kňazovi k úteku z nemocnice, zmarila plány nepriateľov Cirkvi... Pre ňu však nasledoval už len pobyt vo väzniciach a hodiny spojené s násilným vymáhaním údajov i mučením. 

Zmeniť sled neblahých udalosti nie je jednoduché a vždy to vyžaduje od človeka námahu i obetu. Dôležité však je, že kvôli dobru vo svete to ktosi musí zobrať na seba, lebo milosrdenstvo a dobro na tomto svete nie je možné bez osobnej obety. Toto nám dokazuje Kristova smrť na kríži a jeho pozvanie: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma" (Mt 16, 24). Neverte tým, ktorí hovoria, že cenné skutočnosti vás nemusia nič stáť, lebo tento komerčný ťah vás môže doviesť k mnohým sklamaniam, čo v úvodnom príhovore Svätý Otec pomenoval termínom "mladí predavači falošných ilúzií". Vedzte, že v sebe máte dostatok energie pre pozitívnu zmenu vo svete a k tomu aj najlepšieho Priateľa – Krista, ktorý sa nám dáva ako dar.

Preto využite mladícku energiu pre dobro a milosrdenstvo, ktoré vo svete tak veľmi chýba. Nech sa nám tieto Svetové dni mládeže stanú príležitosťou k novému štartu do života s Bohom, aby sme naplnení milosrdnou láskou dokázali pod ochranou Matky milosrdenstva veľké veci, ku ktorým je pozvaný každý z nás sebe vlastným spôsobom. +Milan

Autorizoval: Mons. Milan Chautur

Drahí mladí priatelia, milí bratia a sestry, 

predovšetkým sa chcem prihovoriť vám, dievčatá a chlapci, pretože toto svetové stretnutie mladých – Svetové dni mládeže, ktoré sa uskutočňujú už po tridsiaty prvýkrát, sú príležitosťou hlbšieho prežívania prítomnosti Ježiša medzi nami. Nielen v Eucharistii, ako bolo povedané v Božom slove, ale v tom spoločenstve Božom. Keď už medzi dvomi a tromi ľuďmi, ktorí sa stretli v Kristovom mene, je Boh medzi nimi, tak tu je ešte oveľa, oveľa intenzívnejšie stretnutie s Bohom. 

Väčšina z nás využila čas svojich prázdnin na toto veľkolepé stretnutie. Napriek tomu, že sú prázdniny ešte v plnom prúde, faktom je, že stojíte opäť pred novým školským rokom alebo pred zamestnaním, čo určite radi nepočujete. Ale je to tak. Spomínam to preto, že tieto dni majú aj ten význam, aby ste nastúpili ďalšiu etapu svojho života, nabití duchovnou energiou, ktorú ste tu prijali od Pána. Aby ste ju dokázali odovzdávať svojim spolužiakom, spolupracovníkom, zaiste aj veriacim. 

Bolo to na začiatku školského roka, keď z Kysúc prišla Zuzka do Bratislavy do prvého ročníka na vysokú školu a v internáte si vykladala zo svojho kufríka veci, ktoré si priniesla so sebou. A vtedy s hrôzou zistila, že si zabudla svoj toaletný kufrík – dievčatá totiž mávajú také toaletné kufríky. My, menej zdatní, to čítame "make up", ale číta sa to "mejkap". Preto to bola hotová katastrofa. Volá mame: „Mami, prosím ťa, stala sa hrozná vec. Ja som si svoj toaletný kufrík nechala v izbe, to mi musíš priniesť." A mama hovorí: „Zuzka, prepánajána, ja som si myslela, že sa ti niečo stalo po ceste, ale pre takúto hlúposť voláš?" „Mami, ja to veľmi potrebujem." Tak sa mamička vypravila na druhý deň z Čadce do Bratislavy aj s kufríkom, no a s veľkou radosťou sa zvítali. Samozrejme, mamička priniesla okrem toho aj nejaké tvarohovníky. A keď Zuzka otvorila kufrík, vidí, že je tam čosi položené hore na vrchu, čo tam obvykle nepatrí. Boli tam tie maličké evanjeliá, ruženec a obrázok Panny Márie. A mama hovorí: „Vidíš, aj na toto si zabudla, Zuzka. Pretože okrem toho zrkadielka, ktoré ty používaš, aby si bola pekná, potrebuješ aj duchovné zrkadlo." 

A táto mama mala veľkú pravdu. Pretože vy ste si zaiste všimli, že medzi atribútmi v Loretánskych litániách k Panne Márii je aj zvolanie "zrkadlo spravodlivosti". Pannu Máriu označujeme ako "zrkadlo spravodlivosti". Možno si poviete: no, celkom to s tou dnešnou témou nesúvisí, lebo Panna Mária je kráľovná, Matka milosrdenstva a ja začínam hovoriť o spravodlivosti. Biblický výraz spravodlivosť je trošku iný než bežný svetský výraz spravodlivosť. Znamená "svedč!" Mužom spravodlivosti – spravodlivým bol Abrahám, Mojžiš, Jozef – ženích Panny Márie bol muž spravodlivý, svätý. Panna Mária – zrkadlo spravodlivosti. Ona odzrkadľuje Božiu svätosť, Božiu spravodlivosť a odovzdáva tento obraz Božej svätosti, spravodlivosti aj nám. A v tomto výraze spravodlivosť je zahrnuté všetko ostatné. Tak, ako keď sa farizeji pýtali Pána Ježiša, ktoré je hlavné z prikázaní, On povedal: „Milovať budeš Pána, Boha svojho z celého svojho srdca, duše, mysle a svojho blížneho ako seba samého," v tejto odpovedi bolo zahrnuté celé desatoro – vzťah k Bohu a blížnemu. V tomto výraze "zrkadlo spravodlivosti" je všetko ostatné – milosrdenstvo, dobrota, láska, rada – Matka dobrej rady, Veža Dávidova, a tak by sme mohli pokračovať. 

Práve Panna Mária odzrkadľuje najkrajším spôsobom Božiu lásku a milosrdenstvo. Prišli sme sem, do Poľska, aby sme sa, okrem iného, posilnili aj v úcte k našej nebeskej Matke, aby sme si ju ešte viac zamilovali. Naši poľskí bratia sa už roky rokúce každý večer o deviatej hodine schádzajú duchovne a spievajú nádhernú mariánsku pieseň: Maryjo, Królowo Polski, jestem pri tobe... Mária, kráľovná Poľska, som pri Tebe, som s Tebou a vnímam Tvoju prítomnosť, učím sa od Teba. My sme sem prišli aj preto, aby sme vnímali prítomnosť aj Panny Márie a aby sme sa od nej učili to, čo som spomenul – byť zrkadlom spravodlivosti. 

Pri zvestovaní sa Panna Mária dozvedela, že jej príbuzná Alžbeta tiež očakáva narodenie dieťaťa. Nemešká ani chvíľu a ponáhľa sa do hornatého judského kraja navštíviť svoju príbuznú. Cíti, že bude potrebovať jej pomoc, a chce sa s ňou podeliť aj o to radostné tajomstvo, ktoré nosí pod srdcom. Presvedčený kresťan sa teda nesmie uzavierať do seba. Kresťanstvo nie je náboženstvom prežívania, ale je to náboženstvo, ktorého ovocím je rozdávať sa. Teda podstata je byť zrkadlom Božím, Božej spravodlivosti, ktoré prináša ovocie v tom, že sa rozdávame iným. 

Pôvodný preklad – poskočilo nemluvniatko v živote Alžbety – bol, že zatancovalo nemluvňa. To je hlbší význam – ako Dávid tancoval pred Archou zmluvy, tak malý Ján v živote svojej Matky zatancoval pred Kristom. A preto ja by som nebol tak veľmi proti tomu, keď naši mladí chcú prejaviť svoju zbožnosť a radosť pri svätej omši, povedzme aj tancom. Lebo v tom je zobrazené, že chceme. Po jednej dobrej svätej spovedi som sa raz vracal domov, pozeral som sa, či ma niekto nevidí, a od radosti som vyskakoval. V období dospievania to bola moja prvá opravdivá spoveď, povedal som všetko a od radosti som tancoval.  Toto je to tancovanie Jána v živote matky. 

Alžbeta, po takzvanom šestonedelí, bola odkázaná na pomoc príbuzných. Dokonca, keď sa deti rodili doma, my, starší, sme sa narodili ešte doma – v domoch, bytoch – prišla pôrodná babička a tá nás priviedla na tento svet. A viete, čo mala so sebou? Jedny malé nožničky a kúštik špagátika – to bola celá jej výbava, tak sme sa rodili na svet. Keď som potom prechádzal a mama mi hovorí: „Vieš, Janko, tejto babičke musíš pobozkať ruky." Nechápal som ako malý chlapček, prečo práve tejto babičke, tetuške. „Lebo ona bola prvá, ktorá ťa držala na rukách." A to je čosi krásne, keď si to dáme do súvislosti s Pannou Máriou – ona tam zotrvávala. Neskôr takýmto nosili slepačiu polievku, boli v kútiku izby za plachtou, ktorá sa volala kútnica, aby boli z hygienických dôvodov trošku oddelené od ostatných. A tá plachta bola krásne vyšívaná, aby sa tam mamička cítila ako v nebi. No a tejto kútnici nosili slepačiu polievku – až teraz odborníci zistili, že je tam acylpyrín, penicilín v slepačej polievke, a to zmierňovalo bolesti a zápal rodičky. Vidíte, my sme tiež akosi takto vyrastali, pripomíname si to, zvlášť naša staršia generácia, ale aj vy, ktorí ste sa už narodili v nemocniciach. Je to krásne, keď človek prichádza na tento svet. A Mária sa zachovala skutočne ako zrkadlo spravodlivosti, zrkadlo milosrdnej lásky. 

Pápež Pius XII. hovoril v duchu podobenstva o milosrdnom samaritánovi, že v živote sú okolnosti, keď treba zabudnúť na drobné, väčšie spory, ťažkosti a myslieť na jediné – pomôcť blížnemu, ktorý ma potrebuje. Viete, ono to nie je vždy jednoduché. Tak, ako povedal otec biskup Jozef: postaviť sa. Myslíme na to, že keď sa aj postavíme – mladé dievča, keď sa postaví staršiemu pánovi, starší pán chce ešte vyzerať trošku k svetu a ho to uráža, že to mladé dievča sa postavilo jemu, ktorý ešte tak vitálne vyzerá. Ale napriek tomu je potrebné, aby sme to v sebe prekonali. Zase by som spomenul jeden svoj osobný zážitok: Bol som v situácii, keď som bol na hranici života a smrti po jednej operácii a mal som také videnie, neviem, či to môžem povedať – to nie je učenie Katolíckej cirkvi, ale môj zážitok. 

Ako bohoslovec som bol na Kramároch u pani doktorky Vincíkovej, a tam priviezli jedného chorého na posteli s kolieskami, ktorý bol prikrytý len plachtou a bol nahý, práve ho priviezli. Ja som tam stál s kabátom, vonku bola zima, ale vnútri teplo a videl som, že ten ujko sa tam trasie od zimy. Nemal som silu položiť naňho svoj kabát, pretože tí ostatní to tiež neurobili tak som si myslel: „Čo ja musím byť ten najsvätejší, ten najlepší?" Ostych som mal v sebe. A keď som prežíval možno klinickú smrť, po toľkých rokoch – prešlo skoro štyridsať rokov – zrazu som videl pred sebou, ako privážajú predo mňa tohto chorého uja na posteli a ja mu neposkytujem kabát. Viete, ako hlboko je v našom podvedomí skryté, čo sme zanedbali? A to je ešte na tomto svete, na tomto kopci, na tomto brehu nášho života. A tam na tom druhom, keď spoznáme, čo všetko bolo v našom živote také, aké nemalo byť, a to všetko, aké by mohlo byť. Milí moji priatelia, preto využívajme každú možnosť robiť dobro. To je ovocie spravodlivosti – konanie dobra. Musíme byť vnútorne disponovaní, svätí, spravodliví podľa Božej vôle, až potom môžeme prinášať ovocie spravodlivosti a svätosti. 

V anglickom prístave vypukol mor a istý kňaz obetoval svoj život, ochorel. U nás v Trnave sa tiež stal nejaký zázrak tristo rokov dozadu – Panna Mária zastavila morovú epidémiu v meste. Keď prechádzala procesia s obrazom milostivej Panny, s obrazom Panny Márie na námestí okolo Najsvätejšej Trojice, spievali Te deum a odvtedy sa datuje, že sa mor skončil. Čo všetko sa môže stať naším jedným malým dobrým skutkom, našou modlitbou, aktivitou. 

Vráťme sa ešte k hrdinskému činu našej slovenskej sestričky, misionárke, svätej sestre Veronike Terézii Ráckovej. To sa tak veľmi ponáša na aktivitu Panny Márie! Aj ona viezla rodičku do Nairobi, do Kene – sama ju viezla na aute, aby ju zachránila – dieťatko aj mamičku. Keď sa vracala, vojaci ju zastrelili. Ako sa opakuje v rozličných obmenách to, že človek robí dobro. Niekto povie: prečo ju Pán Boh nezachránil, prečo Pán Boh nezachránil toho staručkého kňaza Hamela vo Francúzsku, prečo neurobil zázrak? Keď som videl tie rady francúzskych mladých ľudí s francúzskymi zástavami, tak som si pomyslel: Kiežby obeť kňaza priniesla ovocie Francúzsku – najmilovanejšej dcére Cirkvi, aby sa obrátilo Francúzsko opäť k Bohu aj obetou tohto zabitého kňaza. Poliaci majú misionárov – Marek, ktorý zomrel podobným spôsobom, alebo blahoslavený Michal Tomašek, Zbigniew – všetko mladí chlapci, misionári, ktorí položili život za vieru v misii. 

Drahí moji mladí priatelia, chlapci a dievčatá, bratia a sestry, máme tu medzi sebou predstaviteľa hereckého umenia, to je krásne umenie. Ja som našiel jednu pieseň, volá sa Čistý štít. Spieva ju už staručký herec Jozef Kern, vynikajúci katolík.  V piesni spieva o čomsi, čo sa týka zvlášť nás, biskupov. Lebo keď Svätý Otec niekoho menuje za biskupa, musí sizvoliť svoje heslo a vymyslieť nejaký erb. A vymyslieť erb, to je veľmi náročné. To by ste neverili – v dnešnom svete – erb . A on hovorí, čo by si on dal do svojho erbu: Keď zámočník má v erbe kľúč, tak záhradník kvet, slnka lúč a sedmospáč má v erbe snár, veštec snový kalendár, ale čo ja za erb len mám? Keď kominár má v erbe dym, tak básnik v ňom má pero a rým a klobúk v erbe pútnik má, horár zas strom, staré polená, ale čo ja v erbe len mám? Snáď sen, hriešne mámenia? Či sneh a horu trápenia? Kráľovské žezlo? Katov meč? Pohyby, gestá a či reč? To je len prach vám hovorím, tak čo s tým?

Keď obchodník má v erbe krám, tak mám ja povraz a na ňom rám. Hriešnik sa skláňa níž a níž, kríž jak má štít a na ňom kríž, ale čo si ja do erbu dám? Som akrobat, čo stratil bič a v svojom erbe už nemám nič. Mňa falošný šperk neláka – všetko je samá pozlátka. Po čom chcem túžiť, po čom sniť, je čistý štít. Pochválený buď Ježiš Kristus. 

Prepísala: Emília Senková / Editovala: Zuzana Vandáková / Autorizoval: Mons. Ján Orosch

Začnem citátom, o ktorom som dlho uvažoval, či ho mám vôbec použiť, lebo tie slová sú tvrdé, na hranici drastičnosti. Ale vzhľadom na to, že v nedeľu bude presne 75 rokov od chvíle, čo odzneli, že tie slová odzneli blízko, dokonca na miestach, kde sa práve teraz nachádza Svätý Otec pápež František – v Osvienčime, rozhodol som sa začať týmto citátom. „Čo chce odo mňa táto poľská sviňa?" Ten citát nie je presný, pretože odznel v nemčine: „Was will dieses polnische Schwein von mir?" Kto povedal tieto slová? Komu? A za akých okolností? To musím uviesť. 

Písal sa rok 1941 a z koncentračného tábora v júli toho roku utiekol trestanec. Veliteľ tábora, ktorý sa volal Karl Fritzsch, sa rozhodol, že trestom za útek väzňa bude smrť vyhladovaním pre desiatich ľudí pochádzajúcich z toho baraka, v ktorom býval. A tak tento krutý nacista, ktorý je, mimochodom, inšpirátorom masového vyhladzovania pomocou známeho plynu cyklón B, chodil medzi väzňami a ukazoval: „Ty pôjdeš, ty pôjdeš, ty pôjdeš, ty pôjdeš!" A keď ukázal na dôstojníka poľskej armády, ktorého chytili, zajali práve na slovensko-poľských hraniciach, ten vykríkol: „Ale ja mám ženu, deti! Chudera moja žena, moje deti!" A vtedy sa stala vec, dodnes istým spôsobom nepochopiteľná, nevysvetliteľná. Z radu väzňov jeden vystúpil – čo už samo o sebe bol čin trestaný okamžitým ubitím k smrti. Predstúpil pred Fritzscha a povedal plynulou nemčinou, lebo vedel po nemecky: „Ja chcem ísť miesto neho." A ukázal na toho muža, ktorý sa volal František Gajovniček, otec detí a manžel, otec rodiny. A v tomto kontexte odznelo: „Čo chce odo mňa táto poľská sviňa?" Ale to, čo je naozaj nepochopiteľné, je, že tento krutý nemecký dôstojník, známy svojou krutosťou, nejakým spôsobom, napriek tomu, že mohol rozhodnúť, že aj on pôjde na smrť, a že trestanec, ktorý sa volal svätý – dnes hovoríme svätý Maximilián Kolbe – že aj on pôjde na smrť. Ale stalo sa čosi naozaj nečakané, zázračné, že Fritzsch povedal: „Dobre, vymeňte sa." 

A ten zachránený muž, František Gajovniček, bol po mnohých rokoch osobným hosťom pápežov pri beatifikácii a kanonizácii pátra Maximiliána Kolbeho, ktorého ste videli už v uvítacom ceremoniáli na obrázku, v kontexte ktorého znela tá otázka: Kto je kráľ? Kto je kráľ? Kto je ten, čo panuje nad naším srdcom? Kto je ten, ktorý panoval nad srdcom tohto rehoľníka, františkána – minoritu pátra Kolbeho, že urobil čosi tak bezpríkladné a v dejinách druhej svetovej vojny nevídané, že vystúpil z radu, anonymity, vystúpil napriek všetkým pravidlám a povedal: „Dávam svoj život za život toho druhého človeka"? Odhodlal sa vykročiť. Toto je heslom dnešnej katechézy – odhodlať sa. Odhodlať sa vykročiť. 

Aký je rozdiel medzi hodlať a odhodlať sa? Možno poznáte vtip o menej zdatných šoféroch, pre ktorých bude zavedená nová dopravná značka, ktorá sa bude volať "koniec kruhového objazdu". Niekedy sme aj v duchovnom živote takí, že hodláme, hodláme, hodláme, krútime sa dookola a chce to moment, keď sa odhodláme, konečne si vybrať jednu cestu. Je zaujímavé, že etymologicky, keď ideme ku koreňom slova hodlať, odhodlať sa, práve v Poľsku nachádzame slovo goditi, čo znamená urobiť krok na základe nejakého kritéria, vykročiť na základe nejakého impulzu. A tak nám páter Kolbe dáva príklad – veľmi radikálny, nezabudnuteľný, konkrétny – aké je dôležité vedieť urobiť krok a dať život za druhého. 

Samozrejme, poviete si a poviete si správne, my sa s najväčšou pravdepodobnosťou do podobných radikálnych, vyhrotených, vyostrených, dramatických situácií nedostaneme, a preto takejto skúške vystavení nebudeme. Ale Pán od nás čaká, aby sme sa dokázali odhodlať vykročiť práve v každodennom živote, každodenných situáciách, vzťahoch. A preto máme aj príklady svätých, ktorí nezomreli mučeníckou smrťou, ale zomierali sebe v určitom konkrétnom momente, situácii, keď došlo to preľnutie času, priestoru, okolností, Božej vôle a mojej vôle. 

Keď si heslovite zrekapitulujeme všetko, čo sme tu počuli od bratov biskupov doteraz, otec arcibiskup Stanislav použil citát od svätého Augustína a používa slovo "prelomiť". Otec Tomáš hovoril o kairos – o "teraz", o prítomnej chvíli. Otec Stolárik použil príklad toho, čo išiel na kazateľnicu, šmykol sa, vstal a išiel hore. Otec Judák tiež použil ten istý motív, ale v kontexte horolezca – spadnúť, ale vstať. Dokonca Svätý Otec pri katechéze povedal, že pri horolezectve je dôležité vstať. Chybou nie je padnúť, ale chybou je nevstať, nepokračovať ďalej. A otec Peter Rusnák z iného pohľadu hovoril o dotyku. Dotyk, ktorý je dôležitý. A tak nám Svätý Otec pre tie každodenné chvíle, kontakty ponúka ďalšieho svätca, Pier Giorga Frassatiho, o ktorom píše: „Pier Giorgio hovorieval – Ježiš ma každé ráno navštevuje vo svätom prijímaní a ja mu to vraciam tak biedne, ako to dokážem tým, že navštevujem chudobných." Aby sme sa vedeli dotknúť druhého človeka, dotknúť s láskou, predovšetkým musíme byť dotknutí my. 

Pozrite na tento obrázok. Na jednej strane vidíme väzenskú prúžkovanú uniformu s číslom 1661 a na druhej strane vidíme červené rúcho, v ktorom je časopis, ktorý vydával Maximilián Kolbe, s nápisom Rytier Nepoškvrnenej. Nepoškvrnenej, teda panny, ktorá mala nepoškvrnené srdce. Tento očisťujúci dotyk nášho srdca, ktorý vyznával Pier Giorgio Frassati v Eucharistii, nie je niečo, čo si máme sprivatizovať, nechať pre seba, nie je niečo, čo je výlučne čisto pre nás, našu intimitu, ale Boh chce, aby dotyk, ktorý od Neho prijmeme, sme odovzdávali ďalej. „Pier Giorgio bol mladý muž, ktorý pochopil, čo to znamená mať milosrdné srdce citlivé voči tým najbiednejším," hovorí pápež František. Dával im seba samého.

Opäť, tento motív včera Svätý Otec pri katechéze rozvinul a povedal: „Nedávajte druhým ľuďom zvyšok svojho času, síl, vôle, ale dávajte im to najlepšie, čo je vo vás. Deľte sa s tým najlepším, čo je vo vás." A to najlepšie, čo je vo vás, je láska, ktorú dostávate od Krista, ktorá zo svojej najlepšej povahy a logiky nás pomkýna k tomu, aby sme ju dávali ďalej. Skutočne prijatá skutočná láske nemôže nás nehýbať k tomu, aby sme ju dávali ďalej. „Venoval im," hovorí pápež František teraz podrobnejšie, detailne opisuje, čo venoval Pier Giorgio Frassati tým, s ktorými sa stretával, „čas, slová, počúvanie – diskrétne, bez toho, aby to museli iný vidieť". Možno ste počuli o človeku, ktorý prijal taký kompliment: „Vy ste taký skromný človek, skutočne skromný človek!" A on hovorí: „Áno, len má to jednu nevýhodu. Tak málo ľudí o tom vie!" Nejde o takúto skromnosť. Skromnosť, ktorá je štylizovaná. Musí byť dotknutá Ježišovou pokorou, ktorá prichádza cez Eucharistiu, modlitbu, sväté prijímanie, rozhrešenie. Čas, slová, počúvanie a diskrétnosť. Keď sa dotýkame druhých ľudí v každodenných kontaktoch, pozeráme na hodiny, alebo im pozeráme do očí? Ponáhľame sa, aby sme si odfajkli, že máme dobrý skutok, že sme to nejako urobili, čo sme si predsavzali, ale tak zvyškovo, narýchlo, aby sme učičíkali vlastné svedomie? Alebo do toho vkladám celého seba, a potom nepozerám na čas. Potom nevymeriavam čas, ale som s tým druhým toľko, koľko skutočne potrebuje. 

A potom slová, slová – čo dokážu slová. Aké slová používame, keď sa stretávame s druhými? Čo obsahujú? Akú majú vnútornú atmosféru? Čím sú presiaknuté? Nejde len o ich obsah, znenie, merateľné alebo definovateľné parametre. Ide o slovo – aké je jeho vnútorné naplnenie, s akou atmosférou a nastavením hovorím k tým druhým. Poďme do konkrétneho života. Napadlo mi pri týchto slovách, že zrejme všeobecnou skúsenosťou je, že mnohokrát v škole alebo v triede je jeden alebo viacerí takí žiaci, študenti alebo spolužiaci, ktorých kolektívna pýcha vytesnila do polohy čudáka, outsidera, takého, o ktorom si len šepkáme za jeho chrbtom, a o to viac ho vtláčame do jeho čudáckosti. Máte takého človeka v triede? Máte takého človeka v krúžku? Máte takého človeka v okolí? Vystúpte k nemu slovom a oslovte ho. Zaujímajte sa oňho. A danou láskou ho otvorte pre schopnosť milovať druhých. Osloviť toho, ktorý je na okraji, a nemusí to byť zase nejaká dramatická situácia nejakej materiálnej mizérie – aj o to sa treba zaujímať, boriť, robiť to, ale znovu opakujem, kairos, prítomný čas, chvíľa,  okolnosť, ťah. Tu a teraz mnohokrát potrebujeme vykročiť k tomu, ktorý je na okraji vytesnený, stratený. Možno aj on prijal túto polohu, dokonca sa možno už aj štylizuje do nej. 

Som to ja a vo mne Ježiš, ktorý chce, aby som bol predĺženou rukou Jeho milosrdenstva. Urob ma nástrojom svojho milosrdenstva je téma vykročenia, odhodlania – vykročiť z anonymity. Možno nám niekto povie: „Čo sa rozprávaš s takýmto človekom, čo sa bavíš s takým čudákom, čo s ním sadáš k jednému stolu? Prečo si nesadneš k nám, a prečo si sadáš k nemu, hoci on sedí sám?" Pretože chcem byť nástrojom Božieho milosrdenstva, chcem pomôcť nájsť toho, ktorý sa stráca, chcem pomôcť prijať nám všetkým toho, ktorý odchádza a ktorý sa s tým už zmieril. Ale možno ešte ťažšou témou sú napríklad starí rodičia, ktorí nám niekedy chcú rozprávať svoje dlhé príbehy z minulosti. To je počúvanie, o ktorom hovorí Svätý Otec, ktorý výslovne včera spomenul aj nonni – čiže starých rodičov, staré mamy a starých otcov.

Verte, že ak máme byť nástrojom Božieho milosrdenstva, aktívnym nástrojom, ktorý vstupuje do vzťahov a vo vzťahoch ponúka milosrdenstvo, je to o tom, aby sa druhý mohol vyjadriť. Viete, že človek niekedy nájde sám seba vtedy, keď má možnosť rozprávať, vyjadriť svoje pocity, vyjadriť to, čo je v ňom. Všimnite si Pána Ježiša, ako stretáva emauzských učeníkov a oni mu hovoria: „Ty snáď nevieš, čo sa deje v Jeruzaleme? Hádam si jediný človek." A On im nepovie: „Ja všetko viem. Ja vám to porozprávam, ja to viem lepšie." Ale povie im dve slová: „A čo?" Aby sa vedeli vyjadriť, aby do toho vložili svoju emóciu, srdce, aby povedali všetko to, ako to cítia. A keď to budú rozprávať, aby sa našli, aby im zahorelo srdce a opäť pri lámaní Eucharistie, aby našli sami seba. 

A, samozrejme, nástrojmi milosrdenstva máme byť aj voči chudobným, voči nám. Bezdomovci okolo ktorých chodíme – možno práve v súvislosti s dnešnou témou by sme mohli v takej konkrétnosti – mohli by ste sa, mohli by sme sa vo svojom okolí ujať dlhodobo a empaticky napríklad jedného človeka, ktorý je chudobný? Vziať si ho k srdcu, modliť sa za neho, prosiť za neho, riešiť situáciu, ponúknuť mu vypočutie, rozhovor? Určite v okruhu každého jedného z nás sa nájde osoba, ktorú by sme si takýmto spôsobom mohli duchovne adoptovať a byť nástrojom Božieho milosrdenstva. Môže nás rušiť slovo "nástroj", lebo keď v takom technickom zmysle slova zoberieme nástroj, je to spravidla to, čo je pasívne, kým to niekto nechytí do ruky a nezačne používať. Ale my nie sme predmety, sme ľudia, kresťania, Ježišove deti – Ježišovi synovia a dcéry Katolíckej cirkvi. A Ježiš počíta s tým, že budeme aktívni. Aktívnym spôsobom budeme konať Božiu vôľu tam, kde sme, v situácii, v ktorej sme, akí práve sme. 

Len k tomu treba prijať jednu vec. A nikdy nebude dosť ju opakovať. Veľmi intenzívne odznievala v modlitbe, ktorá tu pred niekoľkými minútami odznela. Boh je prítomný – živo a účinne prítomný. Medzi mojím srdcom a Božím srdcom je online komunikácia – živá. Nevysúvajme Božie veci na zajtra, včera, za hodinu, pred hodinou. Tu a teraz, v tejto chvíli, v tejto sekunde živý Boh – Stvoriteľ vesmíru, sveta, prírody má záujem o mňa – o jednotlivého človeka, ktorý má meno, vzťahy, nejaký základ, východiská a mne hovorí: „Volám ťa. Buď nástrojom môjho milosrdenstva." Kým nebudeme prežívať túto intimitu s Bohom, prepojenie nášho srdca a Božieho srdca, tak sotva budeme vedieť vykročiť z radu, vedieť sa odhodlať, vyjsť z toho kruhového objazdu a vykročiť po úzkej ceste každodenného konania Božieho milosrdenstva. Ale Eucharistia, modlitba, čítanie Svätého písma – jednoducho všetky možné kontakty s Bohom, s Ježišom nás uschopnia urobiť túto vec. 

Aby to nebolo ako s tým mladým človekom v električke, do ktorej nastúpila staršia osoba, ktorá si stala blízko a hoci vzadu boli voľné miesta, stále stála na tom jednom mieste, ale zjavne sa jej stálo ťažko. A v hlave toho mladého, ale nie najmladšieho človeka, odznelo hneď niekoľko vecí: Veď sú tu voľné miesta, prečo by som sa mal postaviť? Sú tu oveľa mladší ľudia, prečo by som sa mal postaviť? A možno tá osoba nie je až taká unavená, prečo by som sa mal postaviť? A možno tá osoba aj povie: A čo som ja taký starý, že mi dávate miesto? Aj to sa mi už stalo. Možno povie, a prečo by som to mal robiť? Električka zastane, trolejbus, autobus alebo vlak, ten človek vystúpi a v človeku sa rozhostí také znechutenie. Prečo si sa nepostavil, prečo si dovolil, aby výhovorky o tom, čo by malo byť, čo by mohlo byť, čo by bolo, čo bolo, čo bude... Prečo si nechal pretiecť medzi prsty tú prítomnú chvíľu, v ktorej si mohol urobiť konkrétny čin a bol by si slobodný od seba? Zabudol by si, uvedomil by si si, že môžeš vykročiť z radu, zabudnúť na seba a urobiť jednoduchú vec, ktorá možno v konečnom dôsledku nemá svoju úplnú, stopercentnú logiku, ale určite má logiku lásky. 

Tak nám všetkým prajem hlboké prežívanie Božej prítomnosti, Božieho dotyku v našom srdci, permanentného prežívanie Božej prítomnosti dotknuté nepoškvrneným srdcom – srdcom, ktoré nás očisťuje, srdcom Ježišovým, čistým, Božským – Božím srdcom Ježišovým, aby sme jednotlivé chvíle svojho života prežívali ako priesečník Božej vôle a našej vôle. Veď to hovoríme v každom Otčenáši. A nie nadarmo hovoríme každý deň niekoľkokrát: Buď vôľa Tvoja! Čo prežívame, keď hovoríme: Buď vôľa Tvoja? Možno to niekto môže prežívať tak – všeobecne akceptujem, aby sa všeobecne vo svete uskutočňovala Božia vôľa. Ale práve dnešná téma, dnešný apel Svätého Otca, príklad, ktorý dáva cez Pier Giorgia Frassatiho, je o tom, že keď hovoríš: Buď Božia vôľa, buď Tvoja vôľa, Otče náš, v tom je zahrnuté rozhodnutie Božiu vôľu konať v jednotlivých, konkrétnych chvíľach môjho života. A to je prítomnosť, to nie je ani budúcnosť, ani minulosť. Takto budeme nástrojom Božieho milosrdenstva, takto naše konanie inšpirované milosrdným Kristom bude plné milosrdenstva a naše milé srdce očistené Ježišom otvorí aj druhých ľudí preto, aby aj oni mali srdce otvorené pre Krista. A verte, ako čítame aj vo Svätom písme, niet väčšej veci, ako keď Bohom inšpirovaní vo všetkej pokore a vedomí našej ľudskej slabosti a krehkosti sme predĺženou rukou Ježiša Krista, lebo jednou sa držíme Jeho a druhou sa dotýkame druhých. Lebo nechceme, aby my sme boli tí hlavní, ale aby sme boli nie svetlom, ale oknom, ktoré to Božie svetlo – Kristovo svetlo, prepúšťa. 

Pane, odovzdávam Ti naše spoločenstvo. Odovzdávam Ti všetky budúce, prítomné chvíle všetkých tých, ktorí sú tu. To nespočetné množstvo jednotlivých konkrétnych situácií, v ktorých Ty budeš vždy prítomný, Ty budeš vždy sa dotýkať nášho srdca. Prosím Ťa, daj, aby sme podľa príkladu svätého pátra Maximiliána Kolbeho, Pier Giorgia Frassatiho a iných svätých vedeli vykročiť, konať, milovať a vždy vedeli byť láskyplní a milosrdní, lebo Ty žiješ a kraľuješ na veky vekov.

Prepísala: Emília Senková / Editovala: Zuzana Vandáková / Autorizoval: Mons. Jozef Haľko

Milí bratia a sestry, 

zrejme poznáte tú epizódu zo Starého zákona, keď ku starému slepému Izákovi prišiel jeho syn Jakub a chcel získať požehnanie. To patrilo jeho staršiemu bratovi Ezauovi a ten mal ochlpené ruky, tak si Jakub obalil svoje ruky nejakými kožami z baránkov, a tak sa predstavil svojmu otcovi. A na to Izák hovorí: „Ruky sú síce Ezauove, ale hlas je Jakubov." A tak sa dal oklamať a dal požehnanie tomuto Jakubovi. Niečo podobné sa deje aj teraz pri tejto homílii. Pretože ju pripravil otec biskup Judák, takže slová budú pána biskupa Viliama, ale hlas bude môj. Ale čie bude požehnanie? Toho, kto sa dá oklamať. Čiže vaše – ak to prijmete ani nie ako slová otca biskupa Viliama, ani nie ako môj hlas, ale ako Božiu pravdu, Božie slovo. Úmerné tomu, ako to akceptujete, bude vaše požehnanie. A tak čujme. 

Naša známa kresťanská speváčka Sima Martausová sa nám v jednej zo svojich piesní prihovára: Niektorí majú v sebe líšky, v pretvárke žijú a hľadia z výšky. Niektorí majú v sebe vlkov, ľúbiť sa chcú len so zárukou. Stále sa mení naša viera, človek blíži viac jak zviera, ktoré povahu nepredstiera. Slová populárnej speváčky, žiaľ, potvrdzujú životnú skúsenosť, že človek sa v rôznych životných situáciách – najmä vo vzťahu k iným – správa rôzne, niekedy horšie ako zviera. 

Len sa pozorne zadívajme na príbeh, ktorý sme si prečítali v dnešnom evanjeliu: Prichytili ženu pri hriešnom čine a podľa terajšieho zákona ju odvliekli na chrámové nádvorie, aby ju tam ukameňovali. V niektorých islamských krajinách sa to, žiaľ, robí dodnes. Chceli nielen zabiť tú ženu, ale aj znemožniť Pána Ježiša. Jednou ranou dve muchy. A to takto, pýtali sa ho: „Máme ju ukameňovať alebo nie?" A mysleli si: Keď povie áno, vyhlásime o ňom – pozrite, aký je krutý. Keď povie nie, obžalujú ho pred zákonníkmi a židovskými kňazmi a povedia: „Pozrite, stavia sa proti starodávnemu židovskému zákonu." Ale Pán Ježiš nepovedal ani áno, ani nie. Na ich zlomyseľnú otázku odpovedal najskôr gestom, ako to mali vo zvyku proroci – Ježiš písal do prachu zeme. Podľa niektorých im vraj chcel pripomenúť slová starozákonného proroka Jeremiáša, že hriešnici budú zapísaní do prachu zeme, a nie do knihy života. Podľa iných tam písal ich hriechy. V každom prípade poukázal na to, že sú všetci hriešnici, preto im povedal: „Kto z vás je bez viny, nech prvý hodí do nej kameň." A nik sa neodvážil. Zahanbení sa stratili jeden po druhom. Zatiaľ hriešnica, vidiac veľkú lásku Pána Ježiša, oľutovala svoj hriech. A potom ju Pán Ježiš prepustil na slobodu so slovami: „Choď v pokoji a viac nehreš."

Ježiš zvestoval o svojom nebeskom Otcovi, že je Boh, ktorý je taký spravodlivý, že hriech absolútne odsudzuje, a ktorý je taký svätý, že hriech nenávidí, a ktorý je taký pravdivý, že nič nemôže zakryť alebo prehliadnuť, ale je zároveň taký nekonečne milosrdný, že vie z hriešnika urobiť človeka bez viny. Láska Pána Ježiša v tejto udalosti a jeho dobrota je tu taká veľká, že ľudia nechceli uveriť a niektorí sa nad tým aj pohoršovali. A keďže vtedy ešte neboli tlačiarne a Sväté písmo sa vtedy ručne opisovalo, tak túto časť niektorí jednoducho vynechali. To je dôvod, že v mnohých starých rukopisoch evanjelia svätého Jána táto udalosť chýba. Možno aj my nechápeme alebo zazlievame Pánovi Ježišovi, prečo to tak urobil. Všimnime si, že to nebol akýsi trik či šikovnosť, ale on odpustením zaujal ten najsprávnejší postoj, aký môže človek zaujať. Týmto gestom nepopiera realitu, teda hriech. Niežeby povedal hriešnikovi: tvoj skutok sa nestal. Veď sa stal. Niežeby mu povedal: nebolo to také zlé. To bolo zlé. Niežeby mu povedal: nemysli už na to. Ale to sa stalo. Ale Ježiš vrúcne, až do dna, dokonale, absolútne jej odpúšťa a už nie je hriešnicou pred Bohom i pred najväčšou zodpovednosťou svojho svedomia. Nečudujme sa, že táto zvesť sa stala ľuďom neuveriteľná. Podobne mnohí neverili, že mohol odpustiť hriešnici Márii Magdaléne alebo hriešnici, ktorá mu utierala svojimi vlasmi v Šimonovom dome jeho nohy. Alebo lotrovi na kríži, ktorému odpustil tak dôkladne, že mu prisľúbil, že ešte v ten deň bude s ním v raji. 

Teológ Romano Guardini vysvetľuje, prečo je ľuďom neuveriteľné, že Boh takto koná. Hovorí, že absolútne odpustiť je v skutočnosti taký veľký čin, ako niečo stvoriť. Teda vytvoriť niečo z ničoho. To môže len Boh. Iba On môže absolútne odpustiť. Človek nevie nič stvoriť. On len tvorí, to znamená urobí niečo z niečoho, a teda nevie ani absolútne odpustiť. Avšak mal by sa o to usilovať a pripodobniť sa Bohu. On nám dal nielen príkaz: milujte sa navzájom, ako som vás ja miloval, ale dal nám príklad a dáva nám silu tak konať. Toto radostné posolstvo sa týka každého z nás, lebo všetci sme hriešni. Ľudia, ktorí sa nepočítali k hriešnikom, by klamali sami seba, a preto by nepotrebovali, tak by si to mysleli, Ježiša a jeho vykúpenie. Preto všetci sme vyzvaní na začiatku svätej omše, aby sme vyznali svoju hriešnosť. A keby sme akokoľvek boli hriešni, keby sme mali akýkoľvek veľký hriech, ak sa z neho vyznáme a ho ľutujeme, je to vždy len iskra, ktorá spadne do mora Božieho milosrdenstva. A keby náš hriech bol taký veľký ako plameň fakle, ak ho ponoríme do mora Božieho milosrdenstva, zhasne bez stopy. 

Niektorí sa domnievajú, že keď sa takto hovorí o Božom odpúšťaní, že to môže niekoho povzbudiť, aby hrešil ešte viac. Kto by vedel o Božom milosrdenstve a myslel si, že môže páchať ľahkovážne hriechy, pretože Boh je milosrdný, dopustil by sa veľkej urážky proti veľkej láske, teda proti Duchu Božiemu. O takom sa vo Svätom písme hovorí, že mu nebude odpustené, lebo ten nestojí o odpustenie. Čiže, kto sa spolieha opovážlivo na Božie milosrdenstvo, a preto sa ľahkovážne dopúšťa hriechov, zabraňuje tomu, aby Božie milosrdenstvo mohlo prísť. Pán Ježiš nám svoje útešné posolstvo oznamuje preto, aby sme nezúfali nad svojom minulosťou pre svoje pády a zlyhania či stroskotania. Ale aby sme bez strachu a v bázni, s pevnou nádejou zatúžili po odpustení a aby sme aj my konali podobne. Veď chceli by ste ublížiť milovanému človekovi, ktorého máte nadovšetko radi? 
Pozrite, slávny indický mysliteľ a politik Máhatma Gháni rozprával o sebe, že sa dopustil krádeže, keď mal pätnásť rokov a ten skutok ho strašne trápil. „Nemôžem takto žiť, musím sa priznať svojmu otcovi." Ale nemal odvahu povedať to otcovi, ktorého mal veľmi rád. Tak mu napísal list, v ktorom mu opísal svoju vinu a poprosil ho o odpustenie. S trasúcimi rukami odovzdal list otcovi a sadol si oproti nemu a vzápätí pozoroval, ako bude otec reagovať. Otec prečítal prvú i druhú stranu a chlapec videl, že sa otcovi vyhrnuli slzy z očí a stekali mu po lícach. Potom otec roztrhol list a privinul si chlapca k sebe. Bolo ticho a chlapec s plačom hovorí: „Ďakujem, otec, že si taký láskavý a milosrdný. Už to nikdy neurobím." A odvtedy sa nikdy v živote krádeže nedopustil. 

Drahí chlapci a dievčatá, akú veľkú zodpovednosť nám dnes zveruje Pán. Toto je tá konkrétnosť lásky, ktorú nás učí Ježiš. Máme byť milosrdní – teda nielen chápaví a viac ako tolerantní k iným, ale aj odpúšťajúci. Ježiš nás takto učí milosrdnému pohľadu, ktorý nesúdi, ale ponúka cestu k oslobodeniu a pozýva k plnohodnotnému životu, plnohodnotnému kresťanstvu. Iste, milosrdenstvo nie je akousi prirodzenou čnosťou, ktorá závisí od povahy jednotlivca či našich vlastností. Tu ide skôr o vnútornú dispozíciu, ktorá dozrieva zotrvávaním pri Ježišovi. Totiž milosrdenstvu sa dá priučiť nasledovaním Ježiša Krista. Nie je to jednoduché, je to náročné, namáhavé. Táto forma lásky je zodpovednosť, ktorá je krásna, pretože robí človeka šťastným. 

Vieme dobre, že láska sa neuskutočňuje tým, že o nej hovoríme, ale tým, že ju žijeme. Nie je to sladká poézia, ktorú sa treba naučiť naspamäť, ale životné rozhodnutie ba životný štýl, ktorý sa nám stane vlastným a ktorý treba uvádzať do života. Ako sa to stane podobné s naším životným štýlom? Ako môžeme rásť v láske? Tým tajomstvom je stále Pán. Ježiš nám dáva seba samého vo svätej omši, ponúka nám odpustenie a pokoj vo sviatosti zmierenia. Tam sa učíme prijímať Jeho lásku, osvojovať si ju a dávať ju do obehu, aby pulzovala vo svete. A keď sa to zdá byť ťažkým, On je vždy s nami a je s nami rád. 

Svätý otec František pri príležitosti jubilea milosrdenstva chlapcov a dievčat v nedeľu 24. apríla takto poradil mladým: „Pozrite na Ježišov kríž, objímte ho a nepustite sa jeho ruky, ktorá vás vedie smerom hore a dvíha vás, keď padnete." A pokračuje: „V živote sa vždy padá, lebo sme hriešnici, sme slabí. Je tu však Ježišova ruka, ktorá nás nadvihuje, ktorá nás dvíha. Ježiš chce, aby sme stáli na nohách. To nádherné slovo, ktoré Ježiš hovoril ochrnutým: „Vstaň!" Boh nás stvoril, aby sme stáli nohami pevne na zemi. Je jedna pekná pieseň, ktorú spievajú alpinisti, keď stúpajú nahor. V piesni sa spieva takto: „V umení kráčať nahor nie je dôležité nepadnúť, ale neostať na zemi!" Mať odvahu vstať, nechať sa zodvihnúť Ježišovou rukou. A táto ruka toľkokrát prichádza v podobe ruky priateľa, ruky rodičov, ruky tých, ktorí nás sprevádzajú v živote. A Ježiš tam je. Vstaňte! Boh vás chce mať pevne na nohách, vždy na nohách." 

Prajem vám, chlapci a dievčatá, aby ste vždy dokázali, a tak radostne žili tieto hodnoty a boli ich šíriteľmi. Je to láska vykúpená, oslobodená od egoizmu. Láska, ktorá daruje nášmu srdcu radosť a je to cesta k nášmu osudnému pozemskému i večnému šťastiu. Amen.

Prepísala: Emília Senková / Editovala: Zuzana Vandáková / Autorizoval: Mons. Viliam Judák

Homíliu prečítal Mons. František Rábek.

Dnešná téma je, ako už bolo povedané, "odpustenie" a zároveň podtitul je "dotknutí Kristovým milosrdenstvom". Dotknutí Kristovým milosrdenstvom. Jedna myšlienka ma oslovila, keď sme sedeli na železničnej stanici. Nemal som pri sebe papier, tak som si to nevedel odpísať po poľsky, lebo sú také milé tie poľské slová. Tam bolo napísané: „Trakcia je pod napätím, dotyk hrozí smrťou. Nedotýkajte sa ani drôtov spadnutých na zem!" Kedysi boli také ceduľky, ak si pamätáte, na vedeniach vysokého napätia. A možno sa opýtať, dobre a keby si to riskol, čo sa stane? No tak uvidíš. Ale to, čo na tej tabuľke: končí to smrťou. 

Dotyk s Ježišom Kristom – o toto tu dnes ide – chcem sa dotknúť Ježiša Krista, alebo chcem dovoliť, aby Ježiš Kristus sa dotkol mňa, jedno i druhé tam patrí. To sú dve strany tej istej mince. Dovoliť Ježišovi dotknúť sa ma, lebo niekedy, poznáte to, keď ste to prehnali na slnku a niekto vás potľapká po chrbte: Jáj, daj pokoj, čo si? Nedotýkaj sa ma, vieš, ako to štípe? A Ježiš sa niekedy chce dotknúť človeka na takýchto citlivých miestach. Či mu to dovolíš, že práve tam sa ťa chce dotknúť Božím prstom? Tam toho vredu, boľačky, vzťahu, ktorý máš možno s otcom, mamou, bratom, sestrou, kde sa neprijímaš – svoj výzor, povahu, ťažkosti, hriechy, pády. Ježiš sa chce práve tam dotknúť. Lebo to je to liečivé.

A naopak, je tvoj dotyk voči Ježišovi Kristovi dotykom viery, túžby po uzdravení? Alebo len také – každý nastaví ruku, všelijaké mládežnícke srandičky, tľapkáme si všelijako, každý má svoj rituál. A možno, že tak aj Ježiš Kristus alebo aj v osobe Svätého Otca budeš blízko, budeš ho chcieť ťapnúť po chrbte alebo nastavíš mu ruku a budeš mať zážitok na celý život, budeš o tom rozprávať. Ale s Ježišom to takto nefunguje. Nejaké také tľapkanie rukou, keď prechádza pomedzi davy. Rátať s tým a túžiť po tom. 

Môžeme trošku parafrázovať a uviesť evanjelium, čítanie, Božie slovo: Do Krakova prišlo množstvo ľudí. Keď sa Helena alebo Paťa, alebo Jožko, alebo Fero, alebo Peter dozvedeli, že Ježiš Kristus príde do Krakova, tak sa tam vybrali. Išiel tam veľký zástup a tlačil sa na Ježiša Krista. A bolo tam aj isté dievča/istý chlapec, ktorý bol chorý už štyri, päť, desať, dvadsať rokov. Mal problém – problém vo vzťahoch, problém akceptovať svoj plán života alebo Boží plán života pre seba. Cítil, že ho niekde Boh volá, že jeho život nie je celkom v plnosti, šťastný. Chodil od lekára k lekárovi – tí mu povedali: skús toto, hento, poď do našej skupiny – budeš tancovať, spievať, choď na takú školu, vyskúšaj takú vodu, taký strih vlasov, takú diétu – všetko sa vylieči, neboj sa. A čo hovorí o tom Sväté písmo? Minieš celý svoj majetok a nič ti to nepomôže. Ba tej dievčine/tomu chlapcovi bolo ešte horšie. Lebo to je to, čo vyčerpáva človeka, čo ho vyciciava. Ľudia skúšajú. Môžeme hovoriť celkom konkrétne: drogy, alkohol, zábavu, a tá púšť vo vnútri sa môže stávať vždy viac a viac rozsiahlejšia alebo ničivejšia. 

Ale keď sa teda dopočula, že do Krakova príde Ježiš Kristus, prišla v zástupe odzadu a dotkla sa Jeho šiat. Povedala si totiž, ak sa dotknem čo len Jeho odevu, ozdraviem. A hneď bola vyliečená. Ježiš to hneď poznal. Samozrejme, veď je Boh. Ale kvôli takému svedectvu a aj kvôli istej propagácii Jeho uzdravujúcej sily – to, že On je skutočne naplnením šťastia človeka – otočil sa, aby videl tú, ktorá to urobila a spýtal sa: „Kto sa to dotkol mojich šiat?" Kto mal takýto zázračný dotyk, že zo mňa vyšla sila? A čo tam boli Jeho spolupracovníci – kňazi, biskupi – povedali: „Čo vymýšľaš? Však vidíš, aké sú tu davy, že sa na teba tlačia a Ty sa pýtaš, kto sa ma dotkol? Však všetci sa Ťa dotýkame – ideme k oltáru, prijímame Ťa, dvetisíc, tritisíc prijímaní, tak čo sa pýtaš, kto sa ma dotkol?" Ježiš povie: „Bol tu jeden taký dotyk, aký som už dávno nezažil – dotyk viery." To dievča, vediac, čo sa s ňou stalo, prišla so strachom a chvením, padla pred Ním a povedala celú pravdu. A On jej povedal: „Tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji a buď uzdravená zo svojej choroby, nech by to bolo čokoľvek." 

Bratia a sestry, toto je dotyk vysokého napätia Ježiša Krista. To znamená – zomiera starý človek. Áno, keď sa dotkneš Ježiša Krista, zomrieš. Preto máme častokrát strach nechať Ježiša dotknúť sa ma, alebo dotknúť sa ho. Zostávame niekedy trošku na povrchu, plávame na hladine emócií, nadšenia. Ale aby Ježiš Kristus vstúpil do môjho života a totálne ho zmenil! Viem, o čom rozprávam, lebo to bol presne môj prípad. Áno, stačilo mi chodiť do kostola, modliť sa – už to bolo veľa... Ale cítil som, že Ježiš nepovie: „Toto mi stačí." Nič iné nechcem, len ten intímny, dôverný vzťah s tebou. Či budeš rehoľnou sestrou, alebo kňazom, či budeš manželom, otcom rodiny, alebo matkou, mamou detí, či ostaneš v celibáte, či budeš vodičom autobusu, alebo predavačom v zelovoci, či budeš politikom – ja nič iné nechcem, len tvoje srdce, chcem vstúpiť do dôverného vzťahu. 

Aby ten starý človek, ten, ktorý stále mudruje a stále rozkazuje Bohu, aby zomrel. Na to potrebujeme dotyk vysokého napätia od Ježiša Krista. Lebo ináč ho nezlikviduješ. Nemáme silu zničiť toho starého človeka v sebe – to je Božia láska, Božie milosrdenstvo, to je to, čo Boh chce spraviť. Lebo ten starý človek si stále myslí, že je inteligentnejší ako Boh, že on rozhodne o tom, čo je dobré a čo zlé. Ako by mala reagovať mama, otec, predstavená, farár, biskup... Stále vieme, ako by mal reagovať učiteľ, čo by mal robiť, ako by mal robiť politik – všetko vieme. Starý človek toto rozpráva. Čo robí Ježiš Kristus? „Mojím pokrmom je plniť Otcovu vôľu." Ježiš chce, aby sme z tohto žili. A potom sa tvoj život naplní skutočnou láskou, pretože nový človek nikoho nesúdi. 

Nový človek, Adam, nie ten zo zeme, ale nový Adam, ktorý prichádza z neba, ako hovorí Sväté písmo, je oživujúcim. Pán Ježiš hovorí, že z takéhoto človeka potom potečú prúdy živej vody. Starý Adam chce, aby sa mu klaňal každý, aby mu slúžil, akceptoval ho, bol centrom pozornosti, a tak ďalej. Všetko toto viete. Nový Adam rozdáva život, odpustenie, dáva milosrdenstvo, to, čo potrebuje. Včera bola tá téma – možno tvoj otec od teba nikdy nepočul: „Oci, ja ťa mám rada. Oci, prepáč mi, že som ťa súdila toľké roky za to, že piješ, za to, že sa tak chováš k mame. Mám kritické oko na teba a stále všetko posudzujem, a tak ďalej..."

Ak rastieš duchovne, chodíš do nejakého spoločenstva, ako môže svet, tvoji domáci uveriť, keď sa stávame niekedy tvrdšími, kritickejšími, máme ostré slová? Ako môže uveriť našej formácii, ak človek nerastie v milosrdenstve a v láske? Ako dokážem, že sa ma Boh dotkol? Iba tak, ako Ježiš častokrát povie, keď ich posiela: „Choď a rob podobne." Môžeme túto vetu parafrázovať na všetky situácie: „Choď, Boh ti odpustil, ani ja ťa nesúdim." Dnes budeme počuť: „Choď a viac nehreš." 

A ty si myslíš, mnohí si myslíme, že kritizovať, to je nič. Frflať, šomrať, posudzovať, to je normálne, ľudské... Nie, to nie je kresťanské. Dotyk Boží zmení človeka totálne. Nezmeníš výzor, nebudeš krajšia, ani chudšia, ani nebudem svalnatejší, už nebudem mladší. Ale srdce sa zmení, a to je podstatná zmena človeka. To zbadajú ľudia, pocítia to. 

Druhý bod je u Matúša – keď priniesli Ježišovi porazeného štyria na lôžku, Ježiš mu povedal: „Odpúšťajú sa ti hriechy". A viete, ako zareagovali tí, ktorí tam boli – teológovia, povedali: „Ako môže tento odpúšťať hriechy? Veď sa rúha! Veď kto môže odpúšťať? Iba Boh!" Veľmi správna teologická postupnosť a záver. Hriech je voči Bohu, a preto nemôže človek odpúšťať hriechy. To Boh odpúšťa hriechy. A Ježiš, keď spoznal toto zmýšľanie, povedal – a dávam teraz aj ja vám dám otázku, drahí priatelia – čo je ľahšie, povedať tejto dievčine, ktorá sedí na vozíku: „Vstaň a choď," alebo „odpúšťajú sa ti hriechy"? To je otázka! Myslím, že všetci, alebo množstvo ľudí by si zvolilo – nebudeme sa blamovať, nemám takú vieru, aby som povedal: „Vstaň a choď!" A ona by vstala a myslím, že by sme padli na kolená a ďakovali Bohu. Nie, takúto moc nemám. A vy si myslíte, že odpúšťať hriechy je veľmi ľahké. Dáš tam krížičok, hotovo, vybavené, nie? 

Dobre, tak potom, kto si toto myslí – ty budeš prvý, ktorý odpustíš svojmu nepriateľovi. Lebo hovoríš, že je to ľahšie. Ty budeš prvý, ktorý prídeš domov a kľakneš pred otcom alebo pred mamou a povieš: „Mami, ja som tam skutočne zažila dotyk Božej lásky a prosím ťa o odpustenie za to, že som bola voči tebe mnoho razy drzá, papuľnatá, neposlušná." Keď si myslíš, že je to najľahšia vec – odpúšťať hriechy, prosiť o odpustenie a odpustiť. 

Ja ti odpúšťam, drahý brat, drahá sestra, vieš čo, súdil/a som ťa, odpusť mi aj ty. Keď hovoríš, že toto je ľahšie. Aby odpustili Francúzi teroristom alebo aj my tým, čo nás podrezávajú. Čo iné chce Ježiš Kristus? Sme ako ovce vedené na zabitie, ponúknuť svoj život. Čo sa stane v týchto alebo budúcich dňoch, ja neviem. A mnohí ľudia už žiadajú rovnakou mincou odplácať, to znamená tvrdšie. Hneď, ako ich chytíme na námestí, hneď ich aj obesíme. To bude správny postup. Nie žiadne súdne procesy voči nim. Viete, aké je to ťažké?

A čo sa stalo potom, keď Ježiš dokázal, že odpustenie hriechov je platné, účinné? Povedal ochrnutému: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov." A on vstal a odišiel domov. A teraz je dôležitá veta: „Keď to zástupy videli, oslavovali Boha, že dal takúto moc ľuďom." Pýtam sa, ktorú moc? Tú – kriesiť mŕtvych, čistiť malomocných, uzdravovať hendikepovaných? To by sa nám veľmi páčilo. Mnohé spoločenstvá dnes žijú v takýchto euforických túžbach a zážitkoch – rozprávať jazykmi a mať dar proroctva. V poriadku, svätý apoštol Pavol nepovie, že to je zlé alebo k ničomu, ale mnoho ráz sa to nedostane každému. To je charizma, ktorú Boh dáva, alebo nedáva. To je jedno. Ale vieš, akú ti dal moc? Odpúšťať. To znamená, tým sa podobáme Bohu. To je úžasná vec. V Starom zákone Boh povie: „Buďte svätí, lebo ja som svätý." Potom je to ináč napísané u Matúša: „Buďte dokonalí, lebo ja som dokonalý." A Lukáš to preloží do celkom zrozumiteľnej reči: „Buďte milosrdní, ako je váš Otec nebeský milosrdný." Tam je svätosť a dokonalosť. 

Chceš sa podobať Bohu? Kto by nechcel? Mnohí to zredukujeme alebo zídeme na scestie všelijakých takých "chcem byť dokonalý". V čom je tá dokonalosť? Budem sa krotiť v reči, jesť len korienky a zeleninu a sprchovať sa studenou vodou, modliť sa len na kolenách... Hovorím, že je to zlé? Nie. Ale tvoja dokonalosť a podobnosť s Bohom môže byť iba v tomto – buď milosrdný, ako je milosrdný tvoj nebeský Otec. Takúto moc dal Boh ľuďom, nič iné. 

Aby ste si nemysleli, že si to vymýšľam, pripomeniem vám jednu vec, ktorú Svätý Otec napísal práve na tento deň: „Posolstvo Božieho milosrdenstva predstavuje veľmi  konkrétny a náročný program života, pretože vyžaduje skutky." Častokrát si zamieňame milosrdenstvo za sociálne akcie. V poriadku. Je to druhá strana jednej a tej istej mince. Lebo nie sme nejakí spiritualisti – budem sa modliť za to, aby ten človek dostal chleba. Nie. Ty mu ho máš dať, to je jasné. Ale to nie je to hlavné poslanie, dôležitejšia stránka. Lebo Svätý Otec hovorí: „Jedným z najjasnejších prejavov milosrdenstva, a vari aj najťažšie zrealizovateľným v praxi, je odpustiť tým, ktorí nám ublížili, ktorí nás urazili, ktorých považujeme za nepriateľov." Chápete? Aké ťažké sa zdá znova a znova odpúšťať. A predsa je odpustenie nástrojom, ktorý sme dostali do našich krehkých rúk, aby sme dosiahli pokoj srdca. 

Zanechať nenávisť, hnev, násilie a pomstu je nevyhnutnou podmienkou šťastného života. Počúvate? Je to tá najťažšie zrealizovateľná prax milosrdenstva – odpúšťať. Myslíme si, že je oveľa ťažie ísť na ulicu nakŕmiť bezdomovcov. V poriadku, robme to. Ale toto, čo hovorí Svätý Otec – znova a znova odpúšťať. Ako hovorí Písmo: „Oslavovali Boha, ktorý dal takúto moc ľuďom." Svätý Otec hovorí, že toto odpustenie sme dostali ako nástroj do našich krehkých rúk. A prečo? Aby sme dosiahli pokoj srdca. To znamená, že nie ten druhý, v prvom rade Božie slovo je ponuka pre teba. 

Chceš žiť šťastne? Chceš žiť v pokoji? Tak nežiadaj, aby sa zmenil otec, brat, suseda, kamarát, to sa možno nikdy nestane. Ale ak budeš prosiť o to, aby si sa zmenila ty, ja, Svätý Otec potvrdzuje toto slovo: budeš žiť šťastne, dosiahneš pokoj srdca. Aby sme dosiahli pokoj srdca. Koľko nepokoja je práve v tomto slova zmysle, že sa pozeráme, aký hnusný je svet. A je, pravdaže je. Ale čím to rozriešiš, alebo ako to budeš riešiť? Tým, že pôjdeme na barikády, budeme bojovať, za všetko bojovať, proti všetkému protestovať? Môžeš si vybrať, aké riešenie chceš. Či riešenie, ktoré ponúka Sväté písmo aj Svätý Otec, riešenie, ktoré ponúka Ježiš Kristus. 

V prvý večer, keď sme sa tu zišli, ma inšpirovala hneď prvá prosba: Otče, prosíme ťa za Cirkev, ktorú si získal krížom svojho Syna a vybudoval na svedectve apoštolov, aby vydávala svetu jediné bohatstvo, ktoré má – ukrižovaného a vzkrieseného Krista. Toto budeme robiť o pár minút, o pár chvíľ na oltári. My si častokrát myslíme, že ohúrime svet. Isteže, Cirkev to vždycky mala – učenosť, múdrosť aj v tom slova zmysle svetskom, aj krásu, umenie, ikony, vitráže, maľby, hudba, čo len chcete. Ale čo hovorila táto prosba? Je len jedno jediné bohatstvo – ukrižovaný a vzkriesený Ježiš Kristus. 

Kríž, to je exemplárny príklad, non plus ultra, obraz Božieho milosrdenstva, Božej lásky, obraz odpustenia voči svetu, ale aj voči mne. Alebo voči mne aj voči svetu. A preto kresťan nemá právo pod krížom nášho Pána Ježiša Krista mať iného ducha, iné postoje, ako mal On. Potom sa naše svedectvo stane hodnoverným. Nevieme, no ja dúfam, že každý z týchto našich spolubratov, ktorí trpia a umierajú v tejto nezmyselnej vojne náboženstiev a ideológií, ktorá sa obrátila proti kresťanstvu, umiera so slovami: „Otče, odpusť mu." Lebo to sú slová Ježiša Krista. A keď si len toto odnesieme domov a budeme to žiť – že aj ja som častokrát bol vrahom Ježiša Krista a počul som tieto isté slová od neho – kiežby svet okolo mňa počul odo mňa, videl na mne tento istý postoj. Ešte by som vám mal veľa čo rozprávať, ale už by ste to nezniesli. Ale keď príde Duch Svätý, všetko vám doplní. Sláva Isusu Christu.

Prepísala: Emília Senková / Editovala: Zuzana Vandáková / Autorizoval: Mons. Peter Rusnák

Milí spolubratia biskupi, kňazi, diakoni, bohoslovci, rehoľné sestry,  milí mladí priatelia.

V  knižočke, ktorú dostali moji spolupútnici z rožňavskej diecézy, ale aj Košičania, ste sa okrem iného mohli dočítať príbeh o kňazovi, ktorý bol poslaný do väzenia, aby sa prihovoril väzňom. A tak mal už niekoľko dní bolenie brucha a rôzne trápenie, čo im povie, ako im to povie; bola to pre neho náročná úloha. A keď už konečne prišiel do väzenia, do sály – či tam bola kaplnka, alebo len pripravená sála – a videl tie poškľabky, úškľabky a všeličo iné podobného druhu, tie posmechy, nebolo mu všetko  jedno. Celý roztrasený vystupoval na pripravenú kazateľnicu. Keď už trasľavým krokom vychádzal hore takmer na posledný schodík, tak aký bol veľký, široký, zrútil sa dole a spadol. Samozrejme vypukol hurónsky rehot v celej sále a zaznievalo potešenie z toho všetkého. Nevedel, čo v tejto chvíli robiť. Ale Pán Boh je mocný, postavil ho na nohy, on doslova vybehol hore schodmi, postavil sa na kazateľnicu a začal rozprávať takto: „Pozrite! Padol som, ale dá sa vstať a znova ísť! A hovorím vám, aj ja som padol. Aj vy ste padli, ale tak, ako ja som povstal a vyšiel týmito schodmi hore, tak aj vy môžete svoj pomýlený život, svoj pád zanechať a ísť hore." 

Milí bratia a sestry, Pán Ježiš, ktorý tiež musel zniesť toľký posmech – zvlášť v závere svojho života na krížovej ceste – úškľabky, pľuvance a všeličo ďalšie, až bol napokon pribitý na kríž – napokon vstáva ako víťaz a ukazuje nám svoju silu a moc. Ale neprichádza k nám, aby nám takpovediac ukázal, kto On je a akú má moc, ale prichádza a ukazuje sa nám ako plný milosrdenstva a slova: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním, ja vás poteším, ja vám odpustím hriechy..." 

S týmito slovami a otvorenou náručou k nám všetkým, prichádza milosrdný Ježiš a my si v tomto roku milosrdenstva chceme pripomenúť práve toto. Nech by bol náš hriech akýkoľvek, ako šarlát, môže byť vybielený ako najbelšie plátno. A to je nádherné posolstvo, ktoré je nám ohlasované a ktoré prijímame. 

Pred týždňom sme slávili po prvýkrát už sviatok – doteraz to bola spomienka – svätej Márie Magdalény. Svätý Otec František nám akoby aj týmto gestom povýšenia sviatku na slávnosť Márie Magdáleny chcel povedať, aké veľké je Božie milosrdenstvo, ktoré sa dotklo človeka, v tomto prípade tejto ženy. Ale všimnime si na niekoľkých bodoch jej postoj. My stále rozprávame – čo je veľmi dôležité – o pôsobení Boha, toto je nespochybniteľné a nenahraditeľné, ale všímajme si aj svoje jednotlivé krôčiky, a to aj v duchu toho, o čom dnes uvažujeme – byť ospravodlivený, prijať ospravodlivenie od Boha, ale teraz. 

A kedy je to teraz? Tradícia nám hovorí, že Mária Magdaléna bola tou ženou, ktorá prišla k Pánu Ježišovi a začala mu plačom, slzami umývať nohy a vlasmi ich utierať. Tak vystihla to "teraz". Potom, keď stála pri Ježišovom hrobe a nenašla Jeho telo, znova ako poriadna žena začala plakať, začala revať. Ale plač nestačí. Plač môže byť to "teraz", ktoré vzpruží človeka, aby urobil krok ďalej. A ona utekala k apoštolom. Ale to ďalšie "teraz" potom pokračovalo. Pozrite, neostáva pri plači. Robila kroky ďalej a príde k Ježišovi – ešte ho nepozná, myslí, že je to záhradník. Až potom, keď ju osloví krstným menom – Mária, vtedy sa to v nej prebudí, vtedy prichádza to "teraz", otvorenie, ospravodlivenie a ona to prijíma. Hľa, bum! Spoznáva Ježiša. To je ten, za ktorým mám ísť. Ale skončilo to tým? Od tejto chvíle vieme, že je veľmi vernou nasledovníčkou Ježiša Krista. Teda plačom to môže začať, ale potom je potrebné osobné stretnutie s Ježišom. Potom je potrebné počúvať, čo hovorí. Podľa Máriiných slov z Kány: „Urobte všetko, čo vám povie." Nie je to len nejaké momentálne rozcitlivenie,  je to pokračovanie. 

A všimnime si, podobné kroky, podobné "teraz" je v dnešnom evanjeliovom príbehu, ktorý dôverne poznáme - o márnotratnom synovi – to je ten mladší, o staršom synovi, ale aj o otcovi. Spomeňme a pripomeňme si aspoň niektoré body. Mladší, plný energie a roztopašnosti a ktovie čoho všeličoho ďalšieho, chce ísť do sveta. A otcovi povie: „Daj mi svoj majetok, aby som mal na utrácanie a na hýrivý život." Čo znamenala v židovskej tradícii taká požiadavka smerovaná voči otcovi? Otec, ty si pre mňa mŕtvy. Koniec. Ja už s tebou nechcem nič mať. Lebo až po smrti sa delil majetok. Ale ty si už pre mňa mŕtvy. To musela byť veľká rana pre otca, ktorý miloval svojich synov. Daj! A otec, tak ľudsky povedané, prehltol túto bolesť a rozdelil svoj majetok synom. Poznáme ďalší vývoj. Koľko tých ďalších "teraz" bolo? Koľko tých oslovení? Sväté písmo hovorí: Otec sa neustále díval za svojím synom, nevidel ho, ale díval sa na ten pomyselný obzor, kedy sa konečne objaví. Nechcel ho stratiť. Keď už ho stratil zo svojho fyzického pohľadu, nechcel ho stratiť zo svojho duchovného pohľadu. Kde je ten môj syn? Až muselo prísť to ďalšie "teraz". Bolo to vtedy, keď už tomuto roztopašnému synovi nedovolili ani sa najesť z toho, čo žrali svine. A keď si predstavíme válov, čo mali tie ošípané, a ani toto mu nedovolili jesť – to ho pomklo vrátiť sa. A teraz čo? Bola to láska k otcovi, ktorá ho ťahala domov? Kdežeby – prázdne brucho! V dome môjho otca aj ten posledný nádenník  má čo jesť a ja tu nemám čo. Viem, čo urobím. Vstanem a pôjdem k otcovi. Všimnite si, stále to ešte nie je hlboký prejav vzťahu k otcovi. Je to len upokojenie vlastnej potreby – naplnenie brucha, žalúdka. A otec ho prijíma, lebo on na túto chvíľu čaká toľký čas. Vyobjíma ho a urobí hostinu. Lenže tu by sme mohli ďalej špekulovať práve nad niektorými týmito zastaveniami a bodmi. Otec káže pripraviť hostinu, dať prsteň, šaty, a tak ďalej. Ale vráťme sa k tomu, čo sme povedali pred chvíľou – veď predsa otec rozdelil majetok, z čoho teda dával? Veď už dával z toho, čo patrilo staršiemu synovi. Už nedával zo svojho. To, čo dobré dal, nedal zo svojho. Teraz čo s tým?  S takýmto zaujímavým  pohľadom som sa už stretol – totiž, že tu otec konal neoprávnene. Možno. Ale týmto momentom nám akoby všetkým chcel povedať: Ľudia,  ja, váš otec, som vám dal  k dispozícii, čo potrebujete. Ale ja som vlastníkom všetkého. Vy s tým robte s tým vedomím, že je to moje. Vy sa raz za to všetko, čo dostanete k dispozícii, budete zodpovedať. Ako ste s tým všetkým naložili? Ako ste to zúročili? Aj tu máme naznačené – áno, otec rozdal, aj nám dal všetko potrebné, ale v princípe stále všetko ostáva Otcove. A tento otec teda nekradne, neberie neoprávnene staršiemu synovi, ale jednoducho jeho láska prekročí aj túto hranicu, aby ukázal svoju veľkosť, veľkorysosť. 

My chceme podľa hesla roku milosrdenstva – Buďte milosrdní, ako Otec – spoznávať tohto Otca čo najviac. A presviedčame sa o tom, že Otec vo svojom milosrdenstve prekračuje hranice. Ježiš Kristus voči Márii Magdaléne a koľkým ďalším navrátilcom čo všetko porušili, keď to takto povieme, aby ukázal tvár Otca! „Lebo kto mňa vidí," povedal Filipovi, „vidí Otca". A chcel ukázať, aký milosrdný je Otec, ten, ktorý nás prijíma všetkých. Ale, samozrejme, špekulovať sa dá ďalej a môžeme hovoriť o tom – keď je Boh taký Otec a taký milosrdný, prečo dovolil, aby boli Židia vraždení, stiahnutí do babylonského zajatia, prečo ich tam Rimania nivočili, prečo toľko ďalších nešťastí? Potom povieme: prečo, keď sa vracali späť do zasľúbenej zeme, vyzabíjali tamojších obyvateľov, prečo toľká krutosť? Až sa zastavujeme napokon pri tom, že Ježiš na kríži volal veľmi bolestným hlasom voči Otcovi: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" Koľkokrát sa zopakoval takýto výkrik syna a dcéry nebeského Otca – Bože, prečo si ma opustil? Keď sme teraz zjednotení s našimi bratmi a sestrami v diecéze Rouen vo Francúzku, keď včera bol hrozne zavraždený kňaz pri svätej omši a počúvame o ďalších nešťastiach, pýtame sa, prečo? Vari Otec nedokáže zabrániť tomu všetkému? 

Milí bratia a sestry, koľko je takých otázok – prečo Otec nevstúpi do tejto ľudskej zloby, do tohto ľudského bahna, prečo nezakročí? Ale povedzme si na druhej strane úprimne, že Boh nás neustále oslovuje svojou láskou, milosrdenstvom a svojím pozvaním. A ako krásne povedal aj pastier tej diecézy, arcibiskup Ram: „Našimi zbraňami nemôže byť odveta rovnakej podoby. Našou odpoveďou je kresťanská láska, odpustenie a milosrdenstvo." Koľko sily treba na to, aby sme aj v tak náročnej chvíli prežívali Božie milosrdenstvo a ešte viac ho realizovali! Aby sme dôverovali aj slovám Tertuliána, ktorý hovoril: „Krv mučeníkov je semenom nových kresťanov. Volám po obnove nášho života." Ako je to ťažké takto! A Boh robí tieto kroky, a tak nás oslobodí. Teraz,  keď sa chystáme na uvítanie Svätého Otca Františka, v knižočke, ktorú sme dostali, sme na dnešný deň mohli čítať príbeh z jeho života, keď mal sedemnásť rokov. Koľkí ste tu takí? Všetci ste tu sedemnásťroční – buď máte pred, alebo po, alebo máte sedemnásť. Takže všetci ste a sme sedemnásťroční. Svätý Otec hovorí: chystali sme sa s partiou niekam ísť. Ale cestou som zašiel do kostola. A tam sedel kňaz a ja som šiel na spoveď. A tento dotyk Božieho milosrdenstva ma poznačil na celý život. Ja som urobil ten krok ku spovednici, ale uvedomil som si, že to nie ja som urobil ten krok k spovednici, ale to Boh riadil a už dávno ma tam čakal. To "teraz" v jeho živote bolo vtedy. 

Ale to "teraz" sa toľkokrát zopakuje, keď nás Boh oslovuje v takej situácii a nás dvíha, pozýva a hovorí nám: „Poď," a otvára nám svoju náruč, lebo teraz je čas milostivý, teraz je čas spásy, aj tu na týchto svetových stretnutiach mládeže. Tu je ten čas milostivý a Boh nás oslovuje k obráteniu, oslovuje nás k povolaniu, k prehĺbeniu povolania. Kde je naše životné miesto? V kňazstve,  manželstve, rehoľnom zasvätení? Nebojme sa Mu otvoriť, neľakajme sa týchto výziev. Pekne je spievať "neľekajte še", ale nebojte sa naozaj otvoriť Mu svoje srdce a dať sa Mu k dispozícii. Lebo On je Otec a On čaká na našu odpoveď. Cítime sa slabí? Každý – i ja, každý. Ale rád si spomeniem na príklad, ktorý je blízky mnohým z vás. Jeden priateľ ho opísal takto: keď chodili ešte ako deti s otcom na maliny, na čučoriedky, tak samozrejme, ako detičky do vedierok pomalšie zbierali, otec do svojho väčšieho nazbieral raz –dva.. Ale tento dobrotivý otec, na ktorého si jeho syn po toľkom čase spomínal, čo robil? Do tých detských vedierok vždycky prisýpal. Vždy ukázal: aj vy ste šikovní, aj vy to dokážete. A takýto je náš Otec, ktorý v každej jednej chvíli, keď len trošku urobíme k nemu krok, už nám dosypáva do toho vedierka, aby sme cítili veľkosť Jeho lásky. A tak v dnešný deň spomienky svätého Gorazda a jeho spoločníkov, prvého arcibiskupa na Slovensku – Slováka, pocíťme v tejto chvíli znova takýto zápal cyrilo-metodskej tradície. A akoby svätý Metod teraz ku každému z nás hovoril tie slová, ktoré vychádzali z jeho úst smerom ku Gorazdovi: „Toto je ten syn tejto zeme, pravda je v ňom." 

Milé sestry, milí bratia, sme tými synmi a dcérami tohto národa. Ale sme predovšetkým synmi a dcérami nebeského Otca, ktorý pre nás trpel, zomrel, vstal z mŕtvych, prichádza k nám plný milosrdenstva a hovorí: „Môžete povstať a kráčať ďalej, lebo ste moje milované deti." Amen.

Prepísala: Emília Senková / Editovala: Zuzana Vandáková / Autorizoval: Mons. Stanislav Stolárik

Milí otcovia biskupi, bratia kňazi, diakoni, mladí priatelia, 

priznávam, že predtým mi robilo trošku problém skĺbiť, čo som dostal ako tému – teraz je čas milosrdenstva a ospravodlivenia. Nevedel som, ako to dať dohromady. Ale pomohol mi text, ktorý mi ukázal, že k tejto katechéze je veľmi dôležité uvedomiť si situáciu v nazaretskej synagóge, kde v sobotu Ježiš prišiel, podali mu zvitok a on čítal z knihy proroka Izaiáša – dnes sa splnilo to, o čom čítal: slepí budú vidieť, hluchí budú počuť, že je rok plný milosti Pánovej.

Vtedy som aj ja pochopil, že to "dnes" bolo už aj tu povedané, keď sme spievali, modlili sa. "Dnes" netreba chápať v chronologickom, časovom vymedzení, potom to máme hneď spojené s včerajškom a so zajtrajškom. Ale treba to chápať v kairologickom vyjadrení. To znamená, že teraz sa ma Boh dotýka. A to môže byť kedykoľvek. Aj vtedy, keď si nevyspatý, aj to môže byť čas milosti. Aj keď si uťahaný, na pokraji zúfalstva, aj vtedy môže byť čas milosti. To znamená, že to "dnes" nie je časové, ale naplnené Božou prítomnosťou. A keďže teraz to "dnes" je čas milosrdenstva, myslím, že nám to už veľmi dobre  vysvetlí celú tému, o ktorej chcem hovoriť.

Svätý Ján Pavol II. (ja som ho zažil, už som bol kňazom, keď bol zvolený za pápeža) – postupne, ako sa prejavoval, som pochopil jednu skutočnosť – on akoby nadhadzoval témy, a kým sme ich my riešili, on vždy hodil čosi nové, ďalšie. A vtedy, ešte počas komunizmu, som to pochopil a mojim spolubratom som hovoril: „Toto je úžasné. My, veriaci, máme byť tými, ktorí majú byť vždy kúštik vpred. Máme dávať nádej ostatným, aby sa mali čoho chytiť, aby mali k čomu napredovať a kým to riešia, lebo to nie je jedna udalosť a koniec, im potom dať ďalšiu a ďalšiu..."

Práve tento pápež dával i mne veľkú vzpruhu, aby som mohol aj ja mojich veriacich, ktorých som mal, tiež usmerňovať, napĺňať nádejou, dvíhať, sprevádzať, kráčať popri nich, posilňovať ich. A on skutočne, dnes môžeme povedať akoby intuitívne a tak trošku prorocky, videl, keď na počiatku  svojho pontifikátu napísal encykliku Boh bohatý na milosrdenstvo. A potom to začal aj veľmi konkrétne uskutočňovať. V roku 2000, v roku veľkého jubilea, svätorečil sestru Faustínu a o dva roky na to, v roku 2002, tu, v Krakove požehnal, posvätil, dedikoval chrám zasvätený Božiemu milosrdenstvu – svätyňu, do ktorej sme putovali aj my, mohli sme tam byť prítomní a zakúsiť Božie milosrdenstvo. A vtedy v kázni hovoril, že si želá, aby sa toto posolstvo prinieslo, aby sme ho zaniesli všetkým obyvateľom na svete, na tejto zemeguli a aby naplnilo naše srdcia nádejou, radosťou.

V pondelok večer sme tu, na tomto pódiu, hovorili o iskierke, plameni. Včera sme tiež videli, že niesli horiacu lampu, plameň. Hovorí, že iskru Božej milosti treba naozaj škrtnúť, zapáliť. A všetci viete, že keď je tma a škrtne sa čo len zápalka, tak sa v tme zrazu všetky pohľady skoncentrujú na to jediné miesto, kde je iskierka svetla. A my celému svetu, aj dvadsiatemu prvému storočiu, máme priniesť najprv iskierku, ale potom to rozdúchať, aby z toho bol plameň, oheň milosrdenstva. A aby druhí mali možnosť niečo z toho aj zakúsiť, prežiť možno práve naším pričinením, aby aj tento svet dosiahol pokoj, aby bol človek naplnený šťastím. Lebo všetci síce hovoríme o pokoji, všetci chceme byť šťastní, ale to, čo okolo seba vidíme, nám neprináša ani pokoj a nedosahujeme ani šťastie. Viete, že všetkými tými prostriedkami, ktoré by človeka mali naplniť a urobiť ho šťastným, ho skôr stiahnu k zemi a robia ho otrokom. A pokoj, ktorý ponúka tento svet, je tiež naplnený strachom.

Posledné dni sme to sami  aj prežívali, videli, skusovali. Napríklad, keď sme boli vo farnosti, niektorí mladí ľudia plakali, keď sme sa lúčili a išli už do Krakova. Pýtali sme sa ich: „A prečo nejdete s nami?" „Lebo naši rodičia sa boja." Vidíte, naozaj žijeme v strachu, ale je tu to "dnes". Je tu Ježiš Kristus, ktorý hovorí, že teraz je čas milosti. Možno si spomeniete, že práve Svetové dni mládeže sú spojené aj s rokom milosti – rokom 1983, 1984 – väčšina z vás bola asi ešte medzi hviezdami. Svätý Otec Ján Pavol II. vtedy vyhlásil rok vykúpenia. Slávili sme v cirkvi 1900 rokov od vykupiteľskej smrti Ježiša Krista. A práve v tomto roku, roku vykúpenia, vo svätom roku vykúpenia pozval mladých ľudí Ríma, aby s ním prežili Veľkú noc. A práve na tú Veľkú noc sa pýtal: „Zostaneme len v Ríme, alebo pôjdeme do sveta?" Pôjdeme do sveta. Odovzdal im kríž, lebo inakšie sa to nedá – nedá sa ísť bez Krista a bez kríža. A o rok na to sa konali prvé Svetové dni mládeže – to, čo my dnes slávime po tridsiaty prvýkrát. Druhé, spojené s rokom milosti, milosrdenstva, Božej veľkej lásky, dobroty bolo veľké jubileum v roku 2000, keď boli Svetové dni mládeže v Ríme. A tohoročné, ktoré sú spojené aj s mestom Krakov, kde sa naozaj to Božie milosrdenstvo prejavuje v plnosti.

Milosrdní – je čas milosrdenstva. Ide to náročnejšie: Milosrdenstvo, byť milosrdní, ako to pretlmočiť tak, aby to bolo zrozumiteľné? Lebo samotné slovko to už trošku vyjadruje: v slovenčine – mať milé, chápavé, vnímavé, empatické, súcitné srdce voči tomu druhému. V latinčine "Miseri cordia". Miserum je utrpenie, bolesť, cor – cordis je srdce. Čiže, ak to spojíme, tak je to ten, kto trpí v srdci. Byť milosrdný znamená trošku viac ako len súcitenie, ale že akosi trpím v srdci, mám bolesť v srdci – miserum cordi. Nosím to v sebe, keď vidím nešťastie druhého.

Spomínam si, bolo to ešte za čias totality: čo ťa nepáli, nehas. To bol slogan, ktorý sa veľmi šíril. Znamenalo to žiť tak – čo ťa po tých druhých. A toto sa nesie stále vo svete, a preto je potrebné, aby sme naozaj mali bolesť v srdci nad nešťastím druhého, akoby to bolo naše vlastné. To znamená, že milosrdný človek je ten, ktorý sa usiluje odstrániť nešťastie toho druhého a vlastne vtedy koná milosrdenstvo.

Aby to bolo trošku náročnejšie, ideme do histórie k svätému Tomášovi Akvinskému, ktorý je doktor angelicus a ktorý je, môžem povedať, taká špica v teológii. A on hovorí, že milosrdenstvo nezničí spravodlivosť, ale je istým druhom naplnenia spravodlivosti. Aj to je veľmi zaujímavá myšlienka, ktorú už možno prakticky vidíme, že sa uskutočňuje. Ďalej píše, že milosrdenstvo bez spravodlivosti je matkou anarchie. A my to zažívame aj v našej spoločnosti, je veľa anarchie, veľa prvkov, ktoré nie sú konštruktívne, nedvíhajú, nebudujú, nestavajú, ale spôsobujú rozklad, nivočia, zoslabujú, sťahujú nadol. Ak má byť milosrdenstvo naozaj darom, ktorý dostávame od Pána, ktorý je v prvom rade darovaný nám, tak je každý jeden z nás pozvaný, aby sme oslobodzovali druhých od bolesti. Aby sme im ponúkli spôsob, nielen to empatické – som s tebou, som pri tebe, chcem ti pomôcť – ale aby to bolo spojené aj s tým, že tak, ako by som sa staral o seba, toto ti chcem ukázať.

Mali sme možnosť počas prípravy aj na dnešné Svetové dni mládeže čítať o skutkoch milosrdenstva, ktoré sú vo Svätom písme spomínané samotným Ježišom. Milosrdenstvo si ľudia od nepamäti spájali s čímsi Božím. Už napríklad starí Aténčania milosrdenstvo nepokladali za náklonnosť – to bolo jedno z tých, čo sme my meditovali, keď sme sa na tieto Svetové dni mládeže chystali – ale milosrdenstvo pokladali za božstvo. Aj Shakespeare napísal: „Chceš sa dostať do blízkosti bohov? Snaž sa o to tým, že budeš milosrdný." Milosrdenstvo je znakom skutočnej šľachetnosti, lebo sprievodné vlastnosti skutočného milosrdenstva sú múdrosť, veľkorysosť, ochota odpustiť, a tie dávajú milosrdenstvu naozaj božskú črtu. Už to nie je to, čoho je schopný človek, ale z daru, ktorý prichádza zhora.

Svätý Augustín vo svojich Vyznaniach spomína človeka, ktorý padol do rieky a utopil sa. Píše: „Božie milosrdenstvo sa nachádza medzi mostom a prúdom." Čiže Boh je naozaj ten, ktorý má o nás starosť, pretože je Otec. Tento svet vo všeobecnosti skôr zvelebuje spravodlivosť, všade sa hovorí, aby bola spravodlivá spoločnosť. Lenže spravodlivosť bez milosrdenstva, to sa nedá uskutočniť.

„Mýliť sa je ľudské, no odpúšťať je proti policajnému oddeleniu," bolo napísané nad jednou policajnou stanicou v Los Angeles. Takže mýliť sa je ľudské, hovoríme, ale pripustiť si, že som sa zmýlil, to už nie je v moci človeka, je to superľudské. To už je, keď je naozaj schopný komunikovať s Bohom.

A znovu sa vrátim k Shakespearovi, ktorý hovorí, že milosrdenstvo dáva spravodlivosti chuť, ochucuje ju. Hovorí, že nie je plnohodnotným jedlom – soľ sa nedá jesť – ale je ochucovadlom. To znamená, potrebuje spravodlivosť presne tak, ako soľ potrebuje jedlo. Avšak bez soli by jedlo nemalo chuť. Teda odpustiť tomu, kto sa nekajá, nie je milosrdenstvo, ale popretie spravodlivosti. Tá štipka, ako gazdiné hovoria, je vždy potrebná preto, aby to malo naozaj tú správnu chuť. My síce toľko vieme dať, ale to ostatné – plné je dar,  ktorý my sami dostávame.

„Milosrdenstvo bude kvitnúť len vtedy, keď bude vyrastať z puklín skaly spravodlivosti. Keď sa premiestni do močiarov obyčajného humanitarizmu, stane sa burinou, ktorá požiera človeka. Jej nebezpečenstvo bude o to horšie, že sa bude nazývať takisto ako jej skalná verzia," píše Lewis. V dnešnej dobe sa nám ukazujú skôr atrapy – nemajú v sebe život. Krásne to vyzerá – umelé kvety, všetko light, všetko ako verná napodobnenina, avšak nemá to život, nemá to ducha.

Poďme k ospravodliveniu. Je spojené zas so slovkom milosť, ale vieme, že znovu je to to, čo nemôžeme priniesť, to, čo je nám darované. Youcat poznáte, však? Aj čítate? Vylovte ho zo svojich knižničiek, vytiahnite ho a čítajte. Práve v tomto Katechizme Katolíckej cirkvi pre mladých, lebo to je Youcat, je vyjadrený pojem ospravodlivenie – nijaký človek sa nemôže ospravodliviť sám. Kedysi sme hovorili ospravedlnenie, ale to je do určitej miery aj čechizmus a správnejšie je ospravodliviť, a nie ospravedlniť, lebo ospravedlniť sa môžem sám, ale ospravodliviť je prijať.

Ospravodlivenie je dielo Božej lásky. Nie, že ja niečo robím, ale chcem to prijať. Prichádza od Boha, ktorý preto poslal na svet svojho Syna, Ježiša Krista, aby nám ukázal, ako to máme robiť. Ospravodlivenie znamená, že sme prostredníctvom Ducha Svätého vyslobodení z hriechu a smrti a môžeme smerovať, kráčať k večnému životu, životu v Božej blízkosti pred Božou tvárou. To, čo nás sťahuje dolu, čo nám niekedy bráni, aby sme kráčali, je hriech. Dôsledkom hriechu je smrť. Boh nechcel a stále nechce smrť hriešnika, tak je napísané vo Svätom písme, ale chce, aby sa obrátil a žil. Preto ponúka spôsob, ako zničiť hriech a pritom zachrániť hriešnika – nás, ktorí hriech konáme. Našiel spôsob, ako človeka ospravodliviť. Lenže znovu, nestačia nám na to naše sily – vlastné sily, lebo my si nemôžeme hriechy odpustiť. Ani ja sám sebe.

Niekedy sa ma pýtate, ku ktorému biskupovi chodím na spoveď. Na svätú spoveď nechodíme  k biskupom, jasné, môžeme aj k nim, ale nie je potrebné, aby som išiel k biskupovi. Ku ktorémukoľvek kňazovi. Nemôžem si odpustiť sám, nemôžem sa vytrhnúť z moci hriechu a smrti, ale môže to urobiť Boh. A Blaise Pascal pred vyše tristo rokmi napísal, že veľkosť človeka je vtedy, keď kľačí na kolenách. A keď kľačíme na kolenách pri svätej spovedi, keď vyznávame svoje hriechy, prejavujeme ľútosť, vtedy sa naozaj otvárame Božiemu milosrdenstvu a On nás môže ospravodliviť. To znamená, akoby znovuobnoviť vzťah medzi mnou a Ním, medzi márnotratným synom, márnotratnou dcérou a milosrdným a láskavým Otcom. Pretože Ježiš tento vzťah uviedol, ukázal nám to celou svojou prítomnosťou medzi nami, povedal, že nezostaneme sami. On nás bude sprevádzať, posilňovať, kráčať povedľa nás.

Neviem, či to aj vy tak robievate, ale keď som bol ešte chlapec, na Štedrý večer sme vždy nechali stoličku a tanier prázdne. Prečo? Aby tam bol prítomný Ježiš. Teda On nás naozaj sprevádza, On je s nami, On je ten, ktorý prosí za nás, aby sme dnes, keďže je čas milostivý, čas milosrdenstva, mohli byť ospravodlivení. 
 

Prepísala: Emília Senková / Editovala: Zuzana Vandáková / Autorizoval: Mons. Tomáš Galis

Milí bratia a sestry, 

keď má v týchto chvíľach niekto možnosť vás sledovať, zistí, že vaše oči žiaria radosťou, že na vašich perách je úsmev, že sa ochotne pridávate k potlesku, že s radosťou spievate, lebo všetci si spoločne uvedomujeme: sme pozvaní k tomu, aby sme obdivovali a ospevovali Božie milosrdenstvo, Božiu lásku. 

Slávime svätú omšu a sme vďační, že môžeme túto svätú omšu sláviť na sviatok svätého Jakuba apoštola. V evanjeliu sme počuli slová, ako Pán Ježiš učil svojich apoštolov a ako ich pozýva k tomu, aby slúžili. A my vieme, že apoštoli nám poslúžili svojím svedectvom, že nám poslúžili svedectvom o Bohu, ktorý je milosrdný a láskavý. Od apoštolov sme sa naučili, uvedomujeme si, vieme a chceme o tom svedčiť: o Bohu láskavom a milosrdnom. 

Svätý Otec František vie, že toto je dôležité posolstvo, v ktorom sa znova a znova musíme obnovovať, a preto nás pozýva, aby sme o tom rozmýšľali aj v týchto vzácnych, nádherných dňoch svetového stretnutia mládeže. A nakoniec príde on sám, aby nám on vydal svoje svedectvo, ako obdivuje Božie milosrdenstvo a pozval nás k tomu, že by sme sa aj my znova a znova usilovali o to byť milosrdní ako náš Nebeský Otec. Ale je zrejmé, že tak ako apoštoli, ktorí nás v tej apoštolskej viere, prenášanej až po našu generáciu, naučili, že Boh je milosrdný, aj my potrebujeme znova a znova vstupovať do tejto skutočnosti a tešíme sa, že teraz - zajtra, v nasledujúcich dňoch - budeme môcť to prežívať, premýšľať, preciťovať osobitým spôsobom. Keď sa Svätý Otec František prihováral aj v súvislosti so svetovým dňom mládeže všetkým bratom a sestrám na svete a pozýval ich, vo svojom pozvaní a posolstve obrátil pozornosť na jeden starobylý text, ktorý vznikol niekoľko storočí pred Ježišom Kristom a pochádza od proroka Ozeáša. 

Je to text, ktorý sme počuli v prvom čítaní a ktorý vlastne v celej tradícii Svätého Písma nadväzuje na oslavu Božej lásky - Božej milosrdnej lásky. A Sväté Písmo nás učí, že keď sa odvážime rozprávať o Bohu, že musíme o Bohu rozprávať takým spôsobom, aby sme o Ňom hovorili to najkrajšie, čo vieme prežiť, čo vieme spoznať v našom ľudskom živote. A vieme, že niečo z Božej lásky je skryté v láske snúbencov - muža a ženy, ktorí sa pripravujú na manželstvo, v láske manželov, ktorí žijú manželstvo. Niečo z Božej lásky sa vždy sprítomňuje vo vzťahu otca, matky k svojmu dieťaťu. A preto prorok Ozeáš, keď ospevuje Božiu milosrdnú lásku, hovorí o tom, že Boh je ako láskavý otec, ktorý berie do svojho náručia svojho syna, približuje si ho k svojmu lícu, ktorý je v podstate akoby takým láskavým, nežným otcom - rodičom pre každého z nás. A v tých vyjadreniach proroka Ozeáša o Božej láske, ktorú ospevuje je aj vyjadrenie o tom, že Božia láska je taká, že nás priťahuje - že Boh nás priťahuje lanami svojej lásky. „Keď bol Izrael mladý, miloval som ho [...] vzal som si ich na ramená, [...] Povrazmi ľudskosti som ich tiahol, lanami lásky; bol som, ako kto dvíha jarmo ponad ich líca, a skláňal som sa k nemu chovať ho." (Oz 11,1-4) Aké poetické, nádherné vyjadrenie máme z Božieho vnuknutia zanechané vo Svätom Písme prorokom Ozeášom. A tak je pre nás možné, aby sme v dnešný večer na chvíľočku nad týmto nádherným vyjadrením - ako Boh priťahuje človeka lanami svojej láskavosti uvažovali. 

A môžeme si hneď pohľadať konkrétny príklad, lebo na príklade to môžeme najlepšie porozumieť. Pre tieto svetové dni mládeže boli vybraní osobitným spôsobom patróni svätý Ján Pavol II. a svätá Faustína Kovalská. Je celkom prirodzené, že by sme sa mohli opýtať: Aj oni sa cítili priťahovaní lanami Božej lásky? A ako sa to v ich živote prejavilo? 

Zo života svätého Jána Pavla II. to vieme vyrozumieť z jeho vlastného svedectva, keď opisuje svoj život v knihe Dar a tajomstvo. Píše o tom, že ako mladý človek sa rozhodol, že pôjde študovať filológiu. Hoci si mnohí o ňom mysleli, že pre svoju hlbokú vieru by mohol ísť študovať teológiu, že by sa mohol stať kňazom. Ale on sám hovorí - v knihe Dar a tajomstvo - takto: "Pokiaľ ide o štúdium, chcem zdôrazniť, že moja voľba poľskej filológie bola motivovaná výraznou náklonnosťou k literatúre." A potom pokračuje takto: "To ma zaviedlo do úplne novej dimenzie. Ak už nie do samého mystéria slova. Objavujúc slovo prostredníctvom štúdia literatúry a lingvistiky, nemohol som sa nepriblížiť k tajomstvu Slova, toho Slova, ktoré spomíname každý deň pri modlitbe Anjel Pána - a Slovo sa Telom stalo a prebývalo medzi nami. Neskôr som pochopil, že štúdium poľskej filológie vlastne vo mne pripravovalo pôdu pre iný smer záujmov a štúdia a to pre filozofiu a teológiu." 

Vy milí mladí bratia a sestry, vy všetci, ktorí ste v tom veku ako bol pápež, keď si volil svoju vysokú školu, vy, ktorí ste možno na strednej škole ale aj vy, ktorí ste už štúdium ukončili alebo pracujete, máte aj vy túto skúsenosť, že ste aj vo svojom štúdiu boli priťahovaní cez to, ako ste spoznávali svet a jeho tajomstvá, boli ste priťahovaní k tajomstvu Božej lásky? Pre pápeža, ako svedčí, bolo aj štúdium filológie - štúdium jazyka - bolo miestom, cez ktoré bol priťahovaný k Bohu. Boh ho priťahoval k sebe aj cez tú činnosť, ktorú robil. A tak vlastne môžeme povedať, že každá naša činnosť tu na svete pre vnímavú dušu, pre otvorené srdce dáva Bohu príležitosť, aby nás priťahoval k sebe lanami svojej lásky. A to nás vedie k tomu, aby sme si uvedomili, čo je potrebné a v týchto dňoch chceme obnoviť v sebe takú vnímavosť - vo vnútri nášho srdca, aby sme mohli zacítiť to priťahovanie lanami Božej láskavosti. 

Svätá Faustína Kovalská tiež prežívala to priťahovanie lanami Božej lásky. Vy, ktorí poznáte dobre jej denníček, viete, že napríklad v denníčku pod bodom 167 píše aj ona takto: "Dnes - je november 1932 - som pricestovala do Varšavy na tretiu probáciu. Po srdečnom zvítaní sa s drahými matkami som na chvíľku vošla do malej kaplnky. Zrazu Božia prítomnosť naplnila moju dušu a počula som slová: "Dcéra moja, túžim, aby tvoje srdce bolo utvorené podľa vzoru môjho milosrdného srdca. Musíš byť celá preniknutá mojim milosrdenstvom." 

Chvíle ticha, chvíle sústredenia sa na posvätnom mieste alebo možno aj vonku v prírode, ale predovšetkým však chvíle uvedomenia si Božej blízkosti sú pre Boha vždy, milí bratia a sestry, vieme to každý z nás, príležitosťou, že nás vtedy priťahuje lanami svojej láskavosti k sebe. A vlastne aj v týchto dňoch chceme v sebe obnoviť tú ochotu. Potrebujeme v našom každodennom živote, potrebujeme tie vzácne chvíle sústredenia, tej pozornosti voči tajomstvu Božej prítomnosti a Boh naozaj vtedy pôsobí v našom vnútri a priťahuje nás svojou láskavosťou k sebe. 

Možno niekto by namietol, že toto sú nádherné, vznešené príklady a možno niekto by povedal: "Pre moju krehkosť, pre moju hriešnosť sa mi zdajú tieto príklady akoby príliš vysoké, príliš vznešené. Ja som zranený." 
A práve aj Svätý Otec František zdôrazňuje tento rozmer uzdravovania, ktorý prináša Božia milosrdná láska. Prorok Ozeáš to vyjadril v tých slovách, keď hovorí o Bohu, že On nikdy neodloží svoje milosrdenstvo a znova a znova sa bude usilovať o človeka, ktorý by mu prejavil aj svoju nevernosť. „Srdce sa vo mne obracia, budí sa moje zľutovanie. [...] Nevylejem svoj rozpálený hnev,  veď som ja Boh, a nie človek, Svätý uprostred teba". (Oz 11,8-9).

Jestvuje jedno nádherné vyjadrenie zo života svätého Augustína, ktorý tiež hovorí o tom vo svojej knihe Vyznaní, ako sa cítil priťahovaný Bohom. A keď z bohatosti tých vyjadrení aspoň niečo spomeniem, môže to byť nasledovné vyjadrenie, keď svätý Augustín sa rozpráva s Bohom takto: "Ty si bol vnútri a ja vonku a tam som ťa hľadal. Bol si so mnou a ja som nebol s Tebou. Volal si a kričal a preboril si moju hluchotu. Žiaril si, skvel si sa a zahnal si moju slepotu. Šíril si vôňu, ja som si jej vdýchol a dychtím po tebe. Okúsil som a teraz som lačný a smädný. Dotkol si sa ma a zahorel som túžbou po Tvojom pokoji." 

Aj my, milí bratia a sestry chceme tiež v týchto dňoch prosiť o to, aby Boh prelomil prípadne našu slepotu a hluchotu - slepotu a hluchotu nášho srdca. Aby sme aj my zacítili príťažlivú vôňu Božieho milosrdenstva, aby sme dychtili po Bohu a aby sme zatúžili - ako hovorí svätý Augustín - po pokoji, ktorý prináša spoločenstvo s Bohom. 

Vy, milí priatelia, mladí bratia a sestry, viete, že keď sledujeme niekedy historické filmy, dá sa tam vidieť aj scény, v ktorých sú zrekonštruované spôsoby, ako sa kedysi v minulosti stavali stavby. Viete, ako majstrovsky vedeli naši predkovia používať laná. Nielen že lanami priťahovali veľké kusy, veľké kamene na stavby, ale potom ich aj tými lanami, nakoniec ani dnes sa to inak nedá – zdvíhali do výšky a umiestňovali na ich správne miesto.

A tak sa vlastne dá povedať, že aj my, milí bratia a sestry, ja i vy sme lanami Božej láskavosti boli už pritiahnutí ako súčasť stavby Cirkvi. Každý z nás, každý z vás brat, sestra, lanami Božej láskavosti sme boli vyzdvihnutí a začlenení do stavby Cirkvi. Aj v tejto chvíli vytvárame spoločenstvo priťahovaní lanami Božej lásky. A ďakujeme, že máme pred sebou posvätné chvíle, aby sme sa do hĺbky tejto Božej lásky dnes, zajtra, v nasledujúcich dňoch dostali čoraz hlbšie. Aby sme naozaj mohli byť pre tento svet príťažlivým odrazom milosrdenstva, ktoré má Boh pre každého z nás. Amen.

Prepísala: Emília Senková / Editovala: Zuzana Vandáková / Autorizoval: Mons. Stanislav Zvolenský