História pápežských návštev Poľska sa začína tou, ktorá sa paradoxne neuskutočnila. V roku 1966 pozval Poľský episkopát, pri príležitosti výročia krstu Poľska, pápeža Pavla VI. A hoci pápež reagoval kladne, vtedajšia vláda návštevu neumožnila. Neskôr navštívil Poľsko „syn tej zeme“ Ján Pavol II. celkovo deväťkrát. Raz navštívil krajinu aj pápež Benedikt XVI.
Poľský pápež uskutočnil do svojho rodiska spolu 7 apoštolských ciest – v rokoch 1979, 1983, 1987, 1991 (v dvoch častiach), 1997 a 2002. Okrem toho, v roku 1995, pri príležitosti návštevy v Česku, navštívil na jeden deň aj bielsko-zywiecku diecézu. Benedikt XVI. bol v Poľsku raz, v roku 2006. Blížiaca sa návšteva pápeža Františka bude teda 11. návštevou nástupcu sv. Petra v našej krajine.
1979: Púť prebudenia
„Nech zostúpi Tvoj Duch! A obnoví tvár zeme. Tejto zeme!“ – tieto prorocké slová Jana Pavla II vošli do histórie. Pápež hovoril, že človek nemôže pochopiť samého seba bez Krista, nadväzujúc tiež na národ. Pripomenutie dôstojnosti a hodnoty práce počas stretnutí s pracujúcimi na Jasnej Górze sa stalo inšpiráciou „Solidarności“. V Gnieznie pápež pripomenul význam kultúry – spoločného bohatstva, ktoré je tak špecifické pre poľský národ.
V Gnieźnie Ján Pavol II povedal: „ Azda Kristus nechce, azda Duch Svätý nepobáda, aby pápež Poliak, pápež Slovan práve teraz neodhalil duchovnú jednotu kresťanskej Európy, zloženej z dvoch veľkých tradícií: západu a východu?“. Víziu zjednotenej Európy, postavenej s účasťou kresťanstva a opretej na etických princípoch predstavoval aj na stretnutiach s biskupmi. Na Jasnej Górze hovoril o duchovnej slobode, čo bolo v aktuálnej politickej situácii veľmi odvážne tvrdenie.
„Nikdy sa nemôže jeden národ rozvíjať na úkor druhého, za cenu jeho závislosti, podrobenia, za cenu jeho využitia, jeho smrti“ – hovoril Ján Pavol II v koncentračnom tábore v Auschwitz. Hovoriac o obeti sv. Maximiliána Kolbeho zdôraznil, že jej zmysel ostáva stále aktuálny. V tábore sa zastavil pri pamätných tabuliach mučeníctva národov, napísaných v poľskom, hebrejskom a ruskom jazyku.
Apoštolská cesta znamenala duchovné oživenie Poliakov. Bola manifestáciou spoločenstva postaveného na viere a tradícii. Bez tejto púte by nebola ani „Solidarnośc“. Význam pápežských slov ďaleko prekračoval hranice krajiny a bez nich by bolo ťažké predstaviť si pád komunizmu. Pápežova vízia zjednotenej Európy ostáva aj naďalej našim smerníkom.
1983 – púť nádeje
Táto apoštolská cesta sa konala v ťažkom období „stanu wojennego“. O to dôležitejšie bolo posolstvo pápeža o kresťanskej nádeji. Vo Varšave hovoril Ján Pavol II. o podmienkach, ktoré musia byť splnené, aby národ morálne zvíťazil. Na Jasnej Górze pripomenul, že suverénna krajina je taká, v ktorej je jej národ slobodný.
„Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo“ – vyzval Ján Pavol II v Niepokalanowie, nazývajúc ten evanjelizačný program ťažkým, ale možným a nevyhnutným. Zdôrazňoval, že: „Láska je väčšia než smrť“.
Apoštolská cesta bola zasvätená Matke Božej v súvislosti s šesťročnicou vystavenia jej obrazu na Jasnej Górze. A práve tam, vyjasňujúc obsah Apelu Jasnogorskiego, pápež povedal mládeži pamätné slová:„Musíte byť na seba nároční, aj keby iní na vás neboli!“
Na službu chudobným a modlitbu poukázal pri beatifikácii Brata Alberta Chmielowskiego a Rafala Kalinowskiego na krakovských Bloniach a Matky Uršuly Ledóchowskiej v Poznani. V Krakove posvätil nový kostol, ktorý sa stal centrom antikomunistického odporu. „Pravda je prvou podmienkou obnovy spoločnosti“ – pripomenul pápež na stretnutí s biskupmi. V Chocholovskej Doline sa v tom čase stretol, s vtedy vládou ignorovaným, Lechom Walesom.
1987 púť solidarity
Tretia pápežská návšteva bola spojená s II. Národným Eucharistickým kongresom. Na Westerplatte hovoril mládeži, že každý má svoje Westerplatte: „Niečo, čo musí brániť za každú cenu. Nejakú povinnosť, od ktorej sa nedá oddeliť. Nedá sa!“ Veľakrát nadviazal do vtedy zakázanej „Solidarności“. V nádhernej kázni na gdaňskej Zaspie niekoľkokrát jasne pripomenul „S“, ale predstavil význam tohto pojmu ako výzvu „Jeden druhému pomáhajte niesť bremeno“. Vojna nemôže byť silnejšia ako solidarita – volal. V Gdyni zdôrazňoval význam „S“ pre Európu aj svet. V Lubline sa prihovoril za poľský vidiek.
Prihovárajúc sa predstaviteľom komunistických vlád sa Svätý otec prihovoril za dôstojnosť krajanov. Modlil sa na hrobe kňaza Popieluszku, zavraždeného bezpečnostnými službami SB, na ktorého sa vo svojom príhovore niekoľkokrát odvolával.
V Szczecinie skonštatoval, že obnova spoločnosti sa deje cez rodiny. V Lubline pri beatifikácii Karolíny Kozkownej, ktorá bola zabitá za obranu panenstva, hovoril, že svätí svedčia o dôstojnosti človeka. Pápež navštívil tábor na Majdanku, a vo Varšave beatifikoval mučeníka Dachau biskupa Michala Kozala. Na KUL hovoril o zodpovednosti univerzít a vo Varšave k ľuďom kultúry - o povolaní do tvorenia krásy. Na kňazov v Tarnove apeloval, aby ich materiálne bohatstvo neoddelilo od duchovného. Na Jasnej Gorze hovoril, že „Človek nemôže byť skutočne slobodný, len skrze lásku.“ O povolaní žien do služieb verejnosti, ale predovšetkým o povolaní v rodine – hovoril zamestnankyniam lodzkého „Unionteksu“. Neočakávane tiež navštívil gréckokatolíkov.
Pred varšavským Palácom kultúry - symbolom komunistickej vlády – hovoril pápež o obeti Krista, jeho zmŕtvychvstaniu a jeho láske – napriek hriechu a napriek ateizmu. Tiež vyzval do novej evanjelizácie – Európy aj Poľska.
1991 Púť Desatora
Počas svojej štvrtej cesty, prvej do Poľska ako slobodnej krajiny, Ján Pavol II sústredil svoje učenie okolo desatora. Varoval krajanov pred absolutizáciou slobody. V Olsztyne skonštatoval „ Bez pravdy sloboda nie je slobodou. Je dokonca neslobodou.“
Ján Pavol II pripomínal právo na život. V Radomiu skonštatoval, že nikto nemá právo zlegalizovať zabíjanie nevinných a bezbranných, a naznačil nadchádzajúcu krízu rodiny.
Pápež zdôraznil, že nové výzvy vyžadujú od Cirkvi odpovede. Pomôcť tomu mala aj II. Poľská plenárna synoda, ktorú otváral. V odkaze pre poľských biskupov zdôraznil, že niekedy tvorila Cirkev miesto pre ochranu práv človeka a národa, teraz musí človek nájsť v Cirkvi priestor na ochranu akoby pred sebou samým, pred nesprávnym zneužívaním svojej slobody“.
V Lubaczove Svätý otec poukázal na rozdiel medzi neutrálnosťou svetonázoru a elimináciou svätosti z verejného života, ktorá v konečnom dôsledku znamená ateizáciu. Vo Varšave varoval, že selektívne zaobchádzanie s hodnotami ohrozuje základy spoločenského poriadku. Pripomenul, že Cirkev nechce ovládať žiadnu oblasť verejného života, ale chce byť svedkom Evanjelia. V Koszalinie sformuloval spoločný ideál ako hľadanie spravodlivosti, zhody, solidarity a pokoja.
Vo Wroclawku varoval pred kultúrou smrti, „sexuálnej túžby a pôžitkov, ktorá sa nad nami rozprestiera“. Vo Varšave zdôraznil, že eliminácia kresťanského základu kultúry by znamenala hrozbu pre Európanov a to nielen pre veriacich, ale aj pre ateistov.
Vtedy beatifikovaný biskup Jozef Pelczar, rehoľná sestra Boleslava Lament, františkán Rafal Chylinski a mystička Aniela Salawa ukazujú rôzne, ale stále aktuálne modely svätosti. Ján Pavol II hovoril o nutnosti svedectva nielen zasvätených rehoľníkov, ale aj svetských ľudí.
V Przemyslu ukončil spor o przemyskú gréckokatolícku katedrálu. Vyzval do evanjelizácie na Východe. Navštívil pravoslávnu, aj evanjelickú svätyňu, stretol sa s predstaviteľmi iných cirkví aj so židmi.
V auguste 1991 sa Ján Pavol II vrátil do Poľska, aby sa na Jasnej Gorze stretol s mladými na SDM. V prítomnosti viac ako 1 milióna mladých vyzval Európu, aby dýchala oboma stranami pľúc - aj východnou, aj západnou.
1995 - volanie do ľudí so svedomím
Krátka návšteva v roku 1995 bola v znamení výzvy o svedomie. „Čas skúšky poľského svedomia trvá“ – povedal Ján Pavol II v Skoczowie. „Je možné, aby história plynula proti prúdu svedomia?.Za akú cenu je to možné? Tou cenou sú žiaľ hlboké rany v morálnosti národa a predovšetkým v dušiach Poliakov, ktoré sa ešte nezacelili a ktoré bude potrebné ešte dlho liečiť. “ Pápež tiež zaznačil, že ani v nových časoch neskončilo prenasledovanie Cirkvi.
1997 – púť Eucharistie
Púť v roku 1997 bola spojená s 46. medzinárodným eucharistickým kongresom vo Wroclawiu. Pápež vyzdvihol zmysel Eucharistie pre spoločnosť: „Vyvarujte sa všetkých pokušení vykorisťovania. V opačnom prípade bude pre Vás delenie sa eucharistickým pokrmom vašou obžalobou!“ Na koniec Kongresu vyzval kresťanov k jednote. „Z cesty ekumenizmu sa neodvracia!“
„Európa bude len vtedy Európou, ak bude spoločenstvom Ducha“ – povedal Ján Pavol II nad hrobom sv. Wojtecha v Gniezne pri príležitosti 1000. výročia jeho smrti. Na slávnosti sa zúčastnili prezidenti 7 krajín. Pápež vyzval Cirkev v Poľsku na otvorenie sa Európe, ktorej môže ponúknuť okrem iného vieru a duchovne ju obohatiť.
Jan Pavol II vo Wroclawiu pripomenul, že ak v oblasti slobody panuje zmätok – sloboda zomiera. „Skutočná sloboda vždy niečo stojí“. Súčasne pripomenul, že Cirkev stále ohlasovala Evanjelium slobody.
V Zakopanom a jeho tak veľmi obľúbených horách zvolal: Sursum Corda – Pozdvihnime srdcia!“ V Krakove kanonizoval kráľovnú Jadwigu a počas stretnutia s ľuďmi kultúry na JU hovoril o potrebe integrácie viery a kultúry. Poznamenal, že napriek úpadku marxistickej ideológie nezmizla degradácia ľudskej osoby, len nabrala viac nenápadné, no o to nebezpečnejšie formy.
Táto apoštolská cesta bola prvou v znamení svedectva utrpenia Jána Pavla II. „Utrpenie prežívané s Kristom je najcennejším darom a najväčšou pomocou v apoštoláte“ – zdôraznil v Sanktuáriu na Krzeptowkach.
1999 – púť nového tisícročia
Posolstvo Jána Pavla II počas návštevy v roku 1999 sa venovalo 8 blahoslavenstvám a bolo prípravou Cirkvi v Poľsku na Jubileum 2000 rokov kresťanstva. Pápež vyzval rodákov na obzvlášť intenzívne svedectvo.
V Gdaňsku apeloval, aby vnútorná obnova „mohla naďalej prinášať ovocie a pričiniť sa o novú jar ducha pre časy, ku ktorým smerujeme.“ Vo Varšave, na zakončenie Plenárnej synody, apeloval o znovubudovanie spoločenstva veriacich, ktoré bude vystupovať v mene spoluzodpovednosti za Cirkev, nevyhnutnej pre novú evanjelizáciu.
Ján Pavol II sa modlil na Varšavskom nám. Pilsudského, opakujúc po 20 rokoch volanie do Ducha Svätého, ktoré sa ukázalo tak účinné. Svätý otec prvý krát navštívil parlament. Pripomenul, že má slúžiť pre dobro krajiny, a nie partikulárnym cieľom. Zdôraznil, že demokracia a voľný trh mimo potenciálu majetku nie je dostačujúca ani ideálna a musí sa opierať o hodnoty. „Integrácia Poľska s Európskou úniou je od samého počiatku podporovaná apoštolskou stolicou.“ Pripomenul tiež, ako veľmi môže Poľský národ pre úniu obohatiť.
V dedine nad Wigrami pápež navštívil dom rodiny Milevských, jednoduchých roľníkov. V rodných Wadowiviach v neobyčajne osobitý spôsob spomínal na mladosť a zdôraznil, ako veľmi ho tento čas ovplyvnil. Na poslednú chvíľu musel odvolať z dôvodu choroby účasť na omši na krakovských Bloniach, ktorá sa po prvý krát konala v jeho neprítomnosti.
2002 – púť Božieho Milosrdenstva
Posledná návšteva Jána Pavla II do Poľska bola v znamení Božieho Milosrdenstva. Už na samom začiatku, po prílete na letisko povedal, že najdôležitejším cieľom jeho návštevy je zvestovanie o milosrdnej láske Boha, ktorá bola zjavená prostredníctvom sv. Faustíny. Ján Pavol II si všimol aktuálne trápenia v každodennom živote Poliakov, ktorými boli chudoba, nedostatok nádeje, nezamestnanosť a sklamanie. Skonštatoval, že jedinou odpoveďou je Božie Milosrdenstvo. „Prestaň sa strachovať!“ -volal ku Kristovi.
Pápež posvätil sanktuárium Božieho Milosrdenstva v Lagewnikach. Práve tam hovoril o tom, ako svet plný nespravodlivosti a zla potrebuje Milosrdenstvo. Na krakovských Bloniach povedal: „Prišiel čas, aby zvesť o Božom Milosrdenstve vliala do ľudských sŕdc nádej a stala sa zárodkom novej civilizácie – civilizácie lásky“. Zdôraznil, že XX storočie bolo poznačené „tajomstvami nespravodlivosti“, ktoré sú v svete stále prítomné. Preto zveril svet Božiemu Milosrdenstvu. Vyzval svojich krajanov, aby svedčili o milosrdenstve a činili ho. Vzorom môžu byť aj Zygmunt Feliński, Jan Beyzym, Sancja Szymkowiak a Jan Balicki, ktorí boli beatifikovaní práve na Bloniach.
V Kalvárii Zebrzydowsiej sa pápež poďakoval za 400 ročnú existenciu sanktuária, ktoré mu bolo blízke od detstva. Prosil o jednotu viery, ducha a mysle, rodín a celej spoločnosti. Tam – podobne ako predtým vo wawelskej katedrále- sa dlho modlil v mlčaní.
Apoštolská cesta Jána Pavla II mala výnimočne veľa osobných prívlastkov. Navštívil miesta, ktoré boli preňho dôležité, spomínal na minulosť. Pravdepodobne cítil, že sa lúči s rodným krajom. „Ťažko sa mi odchádza“ vyznal nakoniec.
2006 – cesta viery
Svoju jedinú, ako sa neskôr ukázalo, apoštolskú cestu do Poľska nazval Benedikt XVI „púťou viery“, zapísanú do misie, ktorú mu zveril Boh.
Vo Varšave povedal duchovným: „Veriaci očakávajú od kaplánov jediné: aby boli špecialisti na stretnutie človeka s Bohom“. Nabádal na skromný život. Kresťanov rôznych vyznaní nabádal do spolupráce pre dobro ľudí v núdzi. Na varšavskom nám. Pilsudskiego Benedikt XVI varoval pred relativizmom viery. Na Jasnej Gorze poukázal na Matku Božiu ako na vzor viery a modlitby. Hovoril, že viera, dar ktorý umožňuje človeku stretnutie s Bohom, je predovšetkým prítomná v myslení a konaní. Skonštatoval, že snaha pochopiť Boha znamená snahu ohraničenia ho v našich pojmoch, čo by smerovalo k jej strate.
Púť Benedikta XVI sa konala v šľapajách jeho predchodcu. Vo Wadoviciach sa poďakoval Bohu za pontifikát. Na Kalvárii Zebrzydowskiej vyjadril nádej na rýchlu beatifikáciu a kanonizáciu Jána Pavla II. Mládež, ktorá bola prítomná na Bloniach, vyzval , aby nepodľahla znechuteniu, lebo „viera musí prejsť cez skúšky“. Počas omše zaapeloval do Poliakov aby ukázali svetu svoje svedectvo viery.
V koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau sa modlil v cele smrti sv. Maximiliána Kolbeho. V Centre dialógu a modlitby sa stretol tiež s karmelitánkami. Keď pápež v tábore prechádzal okolo tabúľ s menami obetí, na nebi sa zjavila dúha. Pápež, ako Nemec, považoval návštevu tábora ako svoju povinnosť. Varoval pred násilím v mene Boha a jeho cynickým odmietnutím. Skonštatoval, že na dramatické otázky „Pane, prečo si mlčal? Prečo si toto dovolil?“ je odpoveďou volanie na Boha: „Prebuď sa! Nezabúdaj na človeka, ktorého si stvoril.“
Na rozlúčku Benedikt XVI prosil o modlitbu na svoje úmysly. Časť textov, ktoré vyhlasoval, komunikoval v poľskom jazyku, čo sa stretlo s veľkým uznaním.
Zdroj: Pope2016.com
Preložila: Andrea Gajewska
Snímka: Pope2016.com
