Nechať ísť... deti, ktoré vylietajú z rodičovského hniezda, žiť svoj život... svoj život! Nie ten náš... nevnucovať svoje názory, postoje a myšlienky... nenútiť ich robiť všetko ináč, nevstupovať im do vzťahov a rozkazovať, čo je lepšie...Nechať ísť, ale to ešte neznamená, že im nemôžme poradiť, pofúkať ranené boliestky ako za malých detí... Nechať ísť, aby našli svoje šťastie... Našou úlohou ale je - modliť sa neustále za nich... Nechať ísť ešte neznamená zľahostajnieť, ale dovoliť rozprestrieť krídla ich života, aby prišli a zakúsili všetko to, čo pre nich Boh pripravil...lebo my to nevieme... Nechať ísť svojich blízkych svojou vlastnou cestou je najväčšie umenie života...Alebo sme už zabudli, ako to bolo s nami? Svet nám ležal pri nohách... Všetko je dovolené, len ich naučme ešte kým žijú pri nás, aby srdce mali v Bohu, keď ich naučíme túto najväčšiu múdrosť života, nikdy sa o nich báť nemusíme... Naozaj ich necháme ísť v znamení jedinej a najväčšej Lásky a Pravdy.
Vďaka, Anežka, že som si tu mohla otvoriť srdce matky, ktorej deti letia v ústrety svojej vlastnej životnej dráhy. Nech im v tom Pán Boh pomáha!