K čomu potrebuješ Boha do svojho života, ak máš pocit, že je to len niekto, kto je v tvojom živote absolútne nepotrebný a komu si ty ľahostajný? Robíš občas veci a máš pocit, že sa nik nedíva... (Z pohľadu mladého človeka)

Dnes mladý človek sám nevie, čo chce. Je znudený, presiaknutý všetkým možným, až mu to ide hore krkom, necíti zodpovednosť za určité veci, je ľahostajný a dosť prispôsobivý čomukoľvek, čo sa mu zdá na prvý pohľad jednoduché a komfortné. Nestará sa o nejaké morálne hodnoty, ide za tým, čo mu je príjemné. Taký zvierací pudový typ. Vôbec ho netrápi, že kdesi nejaký Ježiš roní slzy nad jeho konaním. Pre takého človeka vtedy Ježiš, ako Boh, nie je dôležitý. Človek s vlažnou vierou by možno reagoval podobne s tým rozdielom, že Ježiš – ten známy, kvôli ktorému si v nedeľu nemôže dlhšie pospať a musí ísť do nejakého blbého kostola (alebo sa na to v 14-tich vykašľal a cez tú hodinku sa šiel poprechádzať, kým jeho rodičia sedeli kdesi v uzavretom priestore a počúvali náboženské „nezmysly“) tu nie je, nemusí sa správať tak, ako si to On želá. Bude si robiť, čo chce on. Keď Ho náhodou stretne, potom bude robiť to, čo by podľa neho mal, aby sa to trošku podobalo na to, čo hovoria v tom trápnom kostole.
Teraz mierne preskočíme do reality z objektívneho pohľadu. Vlažný veriaci je kresťan nedeľného typu. V chráme sa objaví len v nedeľu a to preto, lebo vtedy ide každý, je to taká tradícia. Cez týždeň tam nechce ísť, nemá motiváciu a v podstate ani čas na nejaké vysedávanie a pospevovanie si zastaralých textov. Zásady? Sú dobré, no skôr obtiažne, ale tiež sa riadi heslami „pravidlá sú na to, aby sa porušovali“, „všetko treba vyskúšať“, „som mladý, chcem si užívať“. Doma sa ešte ako tak snaží, no nehľadá spôsoby, ako sa zlepšiť a niečo meniť. Načo aj? Ozdaj mu to niekto oplatí? Nemá dôvod sa snažiť. Nemá dôvod upratať si izbu, ak vie, že zajtra tam bude možno znova ten istý neporiadok. Možno aj počuje mamu v kuchyni plakať a trápiť sa nad nedostatkom financií a v strachu, že nevie uživiť rodinu, napriek tomu jej nepovie, že ju má rád. Neverí, že by sa tým niečo zmenilo, že by jej to nejako pomohlo. Možno počuje rodičov neustále sa hádať. Nepovie im, že mu záleží na rodine, na nich. Načo aj? Zajtra od oca dostane znova krik, koľko vecí nespravil a mal spraviť. Škola? To je stále to isté. Nedokáže si sadnúť ku knihám a premôcť sa. Radšej sa zamestná špáraním v stene, ale presedí na nete dlhé hodiny. A možno mu aj vtedy preletí otázka hlavou, kde je ten Ježiš, keď sa jeho rodičia hádajú. Keď sa mu nechce učiť a sám sa nedokáže premôcť k mnohým ďalším navonok maličkostiam, ktoré zohrávajú dôležitú rolu. Nevidí Ho. Nevidí zmenu vo svojom živote. Znova ho to tlačí k tomu istému postoju, že Ježiš je len ktosi, o kom všetci hovoria, ale nik Ho vlastne neberie vážne, keďže sa všetci správajú rovnako zle, ako predtým. Celé je to akési divadlo, no pre pokoj rodiny to už nejak pretrpí a bude ten chrám každú nedeľu navštevovať (alebo sa aspoň okolo toho kostola raz prejde, aby nemusel klamať, že tam nebol, hoci mu to je totálne jedno). Cez víkend chata a kamoši a, samozrejme, istotne to neostane len pri priateľských rozhovoroch. To treba nejako odpáliť. Kúpi chľast a žúr sa môže začať. Na chate je fajn, konečne sa cíti slobodný, nik mu nekecá do toho, čo môže, čo nie. Flirty a narážky sú v pohode, občas ho však vyprovokuje druhá strana pohľadom či nejakými gestami, ktorými sa pokúša niečo naznačiť. Najradšej by si to s niekým rozdal. Tí, ktorí nepoužívajú svoje „zbrane“ a nie sú momentálne navonok príťažliví, ho nezaujímajú. Sú to určite nejaké zakomplexované trosky s naivnými predstavami o neexistujúcej láske.... A prečo si nezafajčiť trávu? Veď je to normálne. Všetci to tak robia a z jedného jointa ešte nikomu nič hrozné nebolo, akurát tak sranda.... Vypije si predsa, veď by vypadol z partie, keby to nespravil a on si momentálne nepotrebuje robiť separačné skúšky v partii. Možno sa čosi ozve v jeho hlave, nejaké to svedomie s otázkou „Je to naozaj správne?“, ale on sa snaží presvedčiť samého seba, že jeho konanie má rovnaký zmysel ako konanie proti týmto veciam. A on si práve vybral tú druhú cestu, ktorá mu je pohodlnejšia. Veď ten Ježiš tu nie je, nestará sa. Pochybuje, že Mu na ňom záleží. Naďalej mu v srdci zostáva len prázdno, ľahostajnosť, akési chladné šero, nič, čo by ho skutočne napĺňalo a vydržalo dlhšie, než na pár hodín či dní. Nič, čo by ho robilo skutočne šťastným.

Čo myslíš? Má naozaj Ježiš niečo pre takého človeka? Áno, naozaj tam vtedy v kúte chaty stál a ronil slzy, pretože túžil po jeho láske a nič nedostal. Ježiš ho nikdy neopustil a napriek jeho postoju ho každý deň zahrňoval milosťami, pokiaľ mu to človek dovolil. Ježiš ho volal k sebe do chrámu, tam mu mohol dať viac. On však Boha obchádzal mysliac si, že ho nemôže nájsť v chráme, či nejakých rozprávkach, ktoré aj tak nikto nebral vážne. Každý deň s ním Ježiš sedel v Jeho izbe a bol pripravený pomôcť mu s učením. Boh počul jeho prosbu a čakal len na to, kedy si on sám vezme knihu do svojich rúk (totiž sama by určite nevzlietla a nepristala v jeho rukách. Fyzikálne zákony jednoducho nepustia. Boh by ich netvoril, keby ich nepotreboval a nechcel uplatniť), potom by to už išlo ľahšie. On však neurobil nič. A čo u nich doma? Aj o tom Boh vedel. Stále mu našepkával, čo by mohol vyskúšať. To, že on nevidí výsledky ešte neznamená, že sa skutočne nedostavia! Ani v tomto Ho teda neposlúchol a nechal to jednoducho tak. Prečo? Pretože bol oklamaný niekým, komu ide len o to – odlákať nás od skutočného šťastia, o ktoré je nutné bojovať vlastnými rukami.

V čom teda bola chyba? Vezmime si príklady z nášho osobného života a porovnajme si ich. Zistíme, že aj u nás to bolo podobne. Vtedy, keď sa sme sa dostávali do podobných situácií, pri ktorých sme sa museli zastaviť a hľadať východisko, nám prichádzali na um možné riešenia. Neostali sme bez nápadu. Či tieto riešenia mali zmysel, sme sa mohli presvedčiť až vtedy, keď sme naozaj vstali z nášho komfortu a neostali len pri myšlienkach. Nečakajme, že nebudeme musieť urobiť nič pre to, aby sa veci zmenili, a že sa nám budú hádzať pred nohy hotové situácie, kde nebude potrebné dokonca ani pohnutie prstom.

Boh bude v tvojom živote konať iba s tvojou spoluprácou a s tvojím dovolením. Nebude to robiť sám. Ak mu to TY nedovolíš (či už svojím postojom, myšlienkami, ...), nebude ti robiť napriek, pretože ti dal výsadu, ktorú nehodlá porušiť. Jeho Slovo ostáva naveky a nikdy si neodporuje navzájom. Čo raz povedal, to platí stále. Jeho Slovo je nepominuteľné. Jeho Slovom vznikol vesmír a všetko okolo nás. Takú má moc! Boh je vrcholom pyramídy tvojho života iba vtedy, ak budete jedno, ak budete skutočný tím. Nehádž na Neho vinu, ak sa veci v Tvojom živote nemenia. Čo si ty doteraz urobil pre zmenu? Všetko zlo, nechuť a prázdnota sa môže stratiť v momente, keď mu povieš áno a začneš hoci aj úplne odznova, ale začneš predovšetkým s Ním. Neutečieš pred konkrétnymi skutkami, ale učiníš, aby prešli tvojimi rukami. Tak budeš vlastnými rukami vytvárať mozaiku tvojho vlastného diela. V Ježišovi budeš mať pri sebe toho najlepšieho Radcu, Staviteľa a Tvorcu nových krásnych vecí (a nie len to). Chceš aj ty zmeniť svoj stereotyp a zmeniť svoju situáciu? Urob BOOM vo svojom živote už dnes! Túto jedinečnú a neoceniteľnú šancu TY dostávaš každý deň. A každý deň je potrebné povedať tejto šanci len jedno – PRIJÍMAM!