Táto otázka sa u mňa často vyskytuje v súvislosti s negatívnym vnímaním okolností, ktoré ma obklopujú.
Prečo nedokážem stručne, jasne pomenovať veci, ktoré mi vadia?
Prečo túžim po tom, aby som vedela vyjadriť úprimne svoju lásku k blížnym bez prikrášľovania, podlizovania, bez škrupúľ?
Prečo nemôžem pochopiť paradoxy múdrosti mladých ľudí a ľudí vyššej vekovej kategórie?
Prečo chcem meniť svet na svoj obraz?
Prečo sa usmievam, aj keď sa mi chce plakať?
Prečo mám strach z nelásky, keď sama túžim iba milovať?
Prečo sa tak neisto pýtam na sklonku dňa sama seba, či som využila všetky prostriedky, aby sa splnili všetky moje úsilia, všetky moje túžby, všetky moje plány?
Prečo cítim, že Boh sa ma pýta: "Ja ti nestačím? Čoho sa bojíš? Môže azda hroziť nebezpečenstvo v náručí Všemohúceho dieťaťu, ktoré je tak milované ako si ty milovaná mnou?"
Prečo si tak strážim všetky slabosti, všetky zranenia, všetky bôle, všetky boje?
Prečo moje básne, prameniace z môjho stavu mysle, vnímam sama ako gýč?
„Prečo všetko krásne chcem pokaziť hneď slovom“ ?

Mons. ThDr. Marián Bublinec, PhD.:
Prečo ... ?
Zažil som báseň.
Na lúke –
Jednej z milióna lodí
Chrámu slovenského lesa.
V posvätnom tichu
hviezdy svietili chorál.
Zažil som báseň
a nechcem nájsť slová,
ktorými by som vám ju povedal.
Prečo všetko krásne
pokaziť hneď slovom...
obrázok: Beautifull - google