V živote prežívame rôzne bolestí akéhokoľvek druhu. No najväčšie sú bolestí nášho zamilovaného srdca.  Najradšej by sme navždy odišli niekam , aby sme nemuseli  stretávať človeka , ktorého  milujeme , pretože inak ho z mysle a srdce nedokážeme dostať.  Nedá sa s tým robiť nič , musíme so svojou láskou v srdci žiť. Musíme niesť svoj kríź spolu s Kristom. Chceme svoje srdce zahojiť , nie je to možné , pretože furt sa zameriavame modlitbami na milujúceho človeka , furt  Boh dopúšťa , aby sa myšlienky  vracali k milujúcemu človeku.  Srdcu nedovolí , nepomáhať  takej osobe , nepodporovať tú osobu modlitbami , pretože túži , aby milovaná osoba bola šťastná a chránená od najväčších bolestí a sklamaní , i keď naše srdce trpí. 

Túžime  z jednej strany milovaného  človeka vidieť , aby sme  nejak mali istotu , že je  šťastný , spokojný , na druhej strane nesmierne túžime  po oslobodení sa od svojej vlastnej lásky k milovanému človeku. Oslobodenie neznamená stratiť ho z očí , ale premenou lásky v srdci.  Znovu však platí , źe s lásky k Bohu budeme niesť i takéto kríže , pretože i Boh koľkokrát nesie  kríže druhu , že nie je  ľuďmi milovaný. Stále. Nás je na zemi nespočetne veĺa. A sú mnohí , ktorí Krista nemilujú , alebo čo je horšie , spoliehajú sa opovážlivo na Jeho Milosrdenstvo. Je ľuďmi odmietaný a to dal svoj život za nás. Tak kto to má ťažšie ?  keď Boh to musí zažívať od mnohých  zo svojho ľudského pokolenia a to dal svoj život za nás všetkých.  

Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch ?

Otázka , ktorá je zároveň i povzbudením pre nás v takýchto situáciách.  Vždy sme sa utiekali a upriamovali na Boha , keď naše srdce tažko nesie i takéto bremeno svojej lásky k blízkemu človeku.  Kristus nám hovorí  Poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky. Tešiteĺa s veľkým T.  To znamená nie iného človeka , ale Ducha Svätého. Ako sa to spieva v piesni Ave Mária Gratia Plena v Medugorií  ?   Keď kĺačímm pred Tebou , veĺkú radosť v srdci mám , ó Mária , Pani naša , svieť mi na ceste v tmách. Ave Mária grátia plena , dominus tekum , benedicta tu.  Nádherné , výstižné slová , ktoré i keď píšeme ako povzbudenie pre iných , ktorí sú možno v podobnejj situácií ,  vlejú svetielko i do naších sŕdc.

Bože, Ty si môj Boh,
už od úsvitu sa viniem k Tebe.
Za Tebou prahne moja duša,
za Tebou túži moje telo;
ako vyschnutá, pustá zem bez vody.    

Áno , toto je  v určitom zmysle oslobodenie nášho srdca. Prečo v určitom zmysle ? Pretoźe by bolo nerozumné prosiť o oslobodenie nášho srdca od lásky , veď Boh sám je láskou , ale dáva nám práve radosť s toho , źe naše srdce miluje a túži milovať ešte viac , ćo je len dobré , pretoźe naša láska potom prerastie do formy lásky , ktorou Boh miluje nás a tá je vyvýšená nad ĺudskú lásku. Niektorí tomu hovoria naivita.  Hoci nevieme , kedy to tak bude , niekedy áno. To neznamená , že naša láska je ĺahostajná k milovanej osobe , znamená to , že naša láska vystúpila do vyššieho levelu , źe sme prepojení v dńoch  so samotným Bohom , ktorý je neustále v nás.  Preto  nikdy nechápem , keď niektorí povedia v dlhodobejších vzťahoch , źe po čase vraj láska  sa premení vo zvyk mať druhého pri sebe , ktorý nahrádza lásku. Nerozumiem zmýšľaniu ĺudí tejto doby.  Zvyk predsa nie je láska a nikdy nebude. Láska je niečo vznešené , nadprirodzené , je to predsa Boh.

Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko;

ty vieš, či sedím a či stojím.
Už zďaleka vnímaš moje myšlienky.

Večným životom tým, čo vytrvalosťou v dobrých skutkoch hľadajú slávu, česť a nesmrteľnosť.    Dávajte si teda veľký pozor, ako máte žiť: nie ako nemúdri, ale ako múdri. Využívajte čas, lebo dni sú zlé.   My milujeme, pretože on prvý miloval nás.

A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska.

Tak s požehnaním i týchto slov vykročme i do tohto dňa.  Boh je predsa s nami v každom okamihu naších dní.