Je niečo zaujímavé na histórii rozširovania kresťanskej viery v Nemecku? Určite. Je to poučné a sú tam určité prepojenia aj na našich predkov. Írsko-škótski misionári. Duchovná obnova počas vlády Karola Veľkého. Expanzia na východ.

Už v Rímskej ríši, ktorá ovládala časť Nemecka hlavne v povodí Rýna a Dunaja sa oficiálne objavili kresťania v 4. storočí, a to kresťania v Trevíre, v Kolín, v Mohuči a cirkev v Augsburgu. U nás v tom čase bola modlitebňa rímskych vojakov na Devínskom hrade. V roku 395 sa Rímska ríša rozdelila na západnú a východnú. Kým na východe kresťanstvo kvitlo, samozrejme s mnohými problémami, na západe bolo centrum kresťanstva v Ríme vystavené ťažkým skúškam a úpadku. Plienenie ríše Vizigótmi, Hunmi a Vandalmi...

Rímsky múr v Regensburgu

Rímske sarkofágy vo Wormse

Franská ríša a misionári zo západu

Nakoniec Západorímska ríša v roku 476 zanikla a na jej miesto nastúpila Franská ríša na čele s kráľom Chlodovikom. Panovník v roku 496 konvertoval na kresťanskú vieru. Začal kristianizovať západnú časť ríše – dnešné Francúzsko. Nemecko zostávalo byť pohanské.

Po roku 600 začali na územie Východofranskej ríše (Nemecka) prichádzať misionári – mnísi z Britských ostrovov (írsko-škótska misia), ktorý zakladali kláštory ako bázu na ďalšiu evanjelizáciu. Známy bol sv. Kolumbán, sv. Havel (Gál) a sv. Vendelín. Je takmer isté, že nejakí írski misionári sa pohybovali po Samovej ríši (623-658), ale v žiadnych písomných prameňoch sa nehovorí o ich úspešnom pôsobení. Existuje zmienka o sv. Amandovi z Francúzska, ktorý pôsobil medzi Slovanmi v 30. rokoch 7. storočia, ale nemal úspech ani nedosiahol mučeníctvo, ako predpokladal. Mohol prejsť aj cez územie Slovenska.

So Slovenskom je spojené meno sv. Emeráma pôvodne biskupa z dnešného Francúzska. Evanjelizoval v Bavorsku, bol umučený pri Mníchove v roku 652 a pochovaný v Rezne (Regensburgu). Jeho relikviu priniesol do Nitry salzburský arcibiskup Adalrám, ktorý na počesť tohto mučeníka okolo roku 828 posvätil pre knieža Pribinu kostol – prvý historicky známy kostol na Slovensku. Ďalším evanjelizátorom Bavorska bol sv. Rupert, ktorý založil na misijnom území kláštor v Salzburgu (712), okolo ktorého sa vytvorilo mesto.

Vstupná brána do kláštora pri Kostola sv. Emeráma v Regensburgu

Hrob sv. Emeráma a oltár nad ním v Kostole sv. Emeráma v Regensburgu

Najznámejším evanjelizátorom Nemecka bol sv. Bonifác pôvodom z Anglicka. Pápež ho poveril evanjelizáciou pohanov v roku 719, čiže bol pápežovým vyslancom. Založil prvý kláštor východne od Rýna. Usporadúval cirkevnú organizáciu, zakladal diecézy vo veľkej časti Nemecka od Bavorska po Hesensko. Po jeho umučení pohanskými Frízmi (755) previezli jeho ostatky do Fuldy.

Barokový mariánsky chrám vo Fulde s ostatkami sv. Bonifáca

Náhrobok sv. Bonifáca

Socha sv. Bonifácia vo Fulde

Za novovekého misionára Nemecka sa pokladá sv. Peter Canisius, učiteľ cirkvi, ktorý bol zodpovedný so svojimi bratmi jezuitmi za obnovu katolíckej cirkvi v Nemecku v čase reformácie.

Významným evanjelizátorom juhovýchodnej časti nemeckého sveta bol írsky mních sv. Virgil. Franským kráľom Pipinom bol vyslaný do Bavorska (745) nielen ako misionár ale aj ako vyslanec na posilňovanie franského vplyvu v podmanenom Bavorsku. Evanjelizoval aj v oblastiach, kde boli usadení Slovania, v oblasti dnešného južného Rakúska, Korutánska a Štajerska, a v južnej Panónii. Je možné, že sa dostal aj na naše územie.

Karolínska obnova

V roku 768 nastúpil na franský trón Karol, syn Pipina Krátkeho. Expanziou Karola Veľkého vznikla za jeho vlády koncom 8. a začiatkom 9. storočia v západnej Európe obrovská ríša. Karol rozšíril svoju ríšu všetkými smermi. Na východe siahali jej hranice až po Labe a stredný Dunaj, na juhu po Apeniny, na juhozápade na Pyrenejský polostrov, ako prírodné hranice jej slúžili Atlantický oceán a Severné more.

Podporoval pápeža Hadriána I. v boji proti Longobardom v severnom Taliansku a po porážke ich kráľa sám prijal titul longobardského kráľa. Z krajiny Longobardov vzniklo Talianske kráľovstvo, ako samostatný celok Franskej ríše. Chcel ovládnuť aj oblasti za Rýnom, ktoré sa sústavne bránili uznaniu franskej zvrchovanosti.

Viac ako tridsať rokov (772 – 804) trvali Karolove kruté boje proti pohanským Sasom, ktorí sídlili v severnom Nemecku. Dobytých Sasov násilne obracal na kresťanstvo a presídľoval ich do iných oblastí. Po ovládnutí ich územia tu zaviedol Karol franskú správu a poskytol im rovnaké práva ako mali obyvatelia jeho ríše a ponechal im vlastné saské právo. Karol Veľký potlačil aj vzburu Bavorska v roku 788. Podnikol vojenské výpravy proti Avarom a úplne vyvrátil ich zoskupenie v Panónii. V Podunajsku založil dve pohraničné marky, kde sa sústredila misijná činnosť cirkvi, zameraná na christianizáciu Slovanov.

Pápež Lev III. korunoval Karola Veľkého v Ríme za cisára (800-814). Pápež sa rozhodol pre tento krok, lebo v Byzancii vládla prvý krát cisárovná, čo bolo proti právu. Navyše sa dostala na trón atentátom na svojho syna, ktorého vláda sa jej nepáčila. Korunovácia spôsobila spočiatku napätie medzi Franskou ríšou a Byzanciou, ktoré neskôr prerástlo v ozbrojený boj. Byzancia napokon uznala Karolovu cisársku hodnosť (812). Odvtedy mal kresťanský svet dve nezávislé cisárstva: východné a západné.

Karol bol tvrdým dobyvateľom ale zároveň bol geniálnym organizátorom. Usiloval sa o jednotnú správu svojej krajiny, rozdelil ju na grófstva. Vydával písomné kráľovské nariadenia. Ním vymenovaní posli zabezpečovali spojenie medzi rôznymi časťami ríše a starali sa o splnenie panovníkových príkazov. Každoročne zvolával zhromaždenia cirkevných a svetských hodnostárov.

Karolovi Veľkému prisudzujú tzv. Karolínsku renesanciu, ale lepší pojem je Karolínska obnova. Je to kultúrny a duchovný rozmach po období stagnácie až rozkladu v 6. až 7. storočí. Predkarolovské obdobie zaznamenalo úpadok mestskej kultúry a všeobecný úpadok cirkevnej organizácie, liturgie, písomnej kultúry a architektúry.

Karol Veľký urobil vynikajúci ťah. Najneskôr od roku 777 zhromaždil na svojom dvore množstvo učencov z celej Európy, z ktorých najznámejší bol mních Alkuin. Intelektuáli vytvorili školu, ktorá sa stala na desaťročia centrom latinskej vzdelanosti v teológii, v historiografii, v literatúre, v publikovaní kníh a v architektúre. Učenci vymysleli v rímskom písme malé písmená – minuskulu.

Opátstvo Lorsch založené v roku 764 bolo hlavným centrom kultúry a vedy Franskej ríše. Obrázok znázorňuje kráľovskú sálu (vrátnicu) z roku 800, ktorá je jednou z mála zachovaných budov z karolínskej doby

Alkuin sa v úlohe poradcu postavil proti cisárovej politike nútiť pohanov, aby boli pokrstení pod hrozbou smrti, argumentujúc: "Viera je slobodný akt vôle, nie vynútený akt. Musíme apelovať na svedomie, nie ho nútiť násilím. Môžete prinútiť ľudí, aby boli pokrstení, ale nemôžete ich prinútiť, aby verili." Zdá sa, že jeho argumenty zvíťazili – Karol Veľký v roku 797 zrušil trest smrti za pohanstvo. Známy je tiež Alkuinov výrok: "A nemali by sme počúvať tých ľudí, ktorí stále hovoria, že hlas ľudu je hlas Boží, pretože nepokojnosť davu je vždy veľmi blízko k šialenstvu." Toto je veľmi aktuálne v súčasnosti.

Aachenský chrám s centrálnou osemuholníkovou kaplnkou z roku 805

Aachenský chrám byzantského vzhľadu

Chrám sv. Michala vo Fulde s centrálnou rotundou z roku 822

Osemuholníková stavba v rotunde Kostola sv. Michala z roku 822

Budovanie Nemecka a Otonská obnova

Po smrti Karolovho syna Ľudovíta Pobožného sa Franská ríša rozdelila (r. 843) na Východofranskú (Nemecko) a Západofranskú ríšu (Francúzsko) a na Talianske kráľovstvo. Panovník Ľudovít Nemec ako bavorský panovník (826-876) bojoval proti Slovanom. Chcel ich ovládnuť mocensky pokiaľ možno bez zbraní aj cez cirkev. V roku 828 salzburský biskup vysvätil kostol pre Pribinu a jeho bavorskú manželku. V roku 831 pasovský biskup pokrstil moravskú elitu. Po vzniku Veľkej Moravy (833) v Rezne pokrstili českých vodcov (845). Panovník nesúhlasil s východnou orientáciou na Byzanciu. To bol škrt cez jeho plány, a preto sa snažil byzantskú misiu potlačiť, čo sa jeho nasledovníkom podarilo.

Germánske kmene boli definitívne zjednotené na začiatku 10. storočia za vlády Henricha I. Vtáčnika z otonskej dynastie. Niekedy z tejto doby zrejme tiež pochádza prvá zmienka o "kráľovstve Nemcov". Začína sa drať dopredu vlastná nemecká identita a expanzia na východ.

Kostol sv. Johannisa v Mainzi s podstatnou časťou asi z roku 910

Po mnohých panovníkoch s krátkymi vládami a nájazdmi Vikingov, Maďarov a Moslimov nastúpil nemecký kráľ Otto I. Veľký (936), ktorý sa stal cisárom Svätej rímskej ríše v rokoch 962 až 973. V roku 955 zvíťazil nad Maďarmi, ktorí sa potom usadili v Panónii. Otto bojoval proti polabským Slovanom. Nechcel dobyť ich územia, ale podrobiť si ich tiež finančne a skrze cirkevnú štruktúru. Otto začal kultúrny zlatý vek po vzore predchodcu Karola Veľkého. Otónska obnova predstavuje oživenie karolínskej obnovy po porážke nájazdníkov. Prejavuje sa najmä v architektúre a iných umeniach. Obnova pokračovala aj za Ottových nasledovníkov a postupne prerástla do románskeho obdobia v 11. storočí.

Modlitba Alkuina radcu Karla Veľkého:

Večné Svetlo, svieť do našich sŕdc,

Večná Dobrota, zbav nás zlého,

Večná Sila, buď nám oporou,

Večná Múdrosť, rozpráš temnotu našej nevedomosti,

Večné Zľutovanie, zmiluj sa nad nami.

Daj, aby sme celým srdcom, mysľou, dušou a silou hľadali Tvoju Tvár.

Daj, aby sme boli privedení Tvojím nekonečným Milosrdenstvom

do tvojej Svätej Prítomnosti, skrze Ježiša Krista, nášho Pána.

Amen

Výber zdrojov:

Religion in Germany, Religionen in Deutschland, Zeittafel Geschichte des Christentums, Charlemagne, Carolus Magnus, Alcuin, Hiberno-Scottish mission, Iroschottische Mission, Ottonische Kunst, St. Emmeram - en.wikipedia.org de.wikipedia.org

Kožiak R. 2004: Írski misionári a počiatky kresťanstva u Slovanov v stredovýchodnej Európe (Irish Missionaries and Beginnings of Christianity at Slavs in East-Central Europe). In: Pohanstvo a kresťanstvo. Zborník z konferencie usporiadanej 5. - 6.2.2003 v Banskej Bystrici. Chronos Bratislava.