Svätá Alžbeta bola u nás v minulosti veľmi ctená. Zasvätili jej mnohé kostoly a inštitúcie aj náš najkrajší gotický chrám v Košiciach. Zaujímavé pamiatky sú s ňou spojené na miestach, kde žila v Nemecku. Svätá Alžbeta Uhorská bola jednou z najuctievanejších svätíc stredovekej Európy pre svoju blízkosť najobyčajnejším, chudobným a trpiacim ľuďom. Dokonca evanjelická cirkev si ju váži.

Pri plánovaní púte v Nemecku so nemohol vynechať miesta spojené so sv. Alžbetou, kde sa z dievčatka stala žena, kde sa vydala, porodila deti, kde pomáhala najchudobnejším a kde si ju Pán vychoval na sväticu, kde ju povolal do neba. V životopise som čerpal hlavne z katechézy pápeža Benedikta XVI., ktorý vyzdvihol podstatné črty sv. Alžbety.

Svätá Alžbeta sýti a utešuje chudobných (v Kostole sv. Alžbety v Eisenachu).

Alžbeta sa narodila v roku 1207 v Uhorsku buď v Bratislave alebo v Sárospataku juhovýchodne od Košíc. Jej otcom bol uhorský kráľ Ondrej II., ktorý sa oženil s nemeckou grófkou Gertrúdou z Andechs-Meranie. Gertrúda mala sedem súrodencov, ktorí buď uzavreli dôležité manželstvá, alebo zastávali vysoké cirkevné úrady. Jedným z jej bratov bol biskupom v Bambergu a jedna z jej sestier, bola abatyšou kláštora. Ďalšia sestra Hedviga bola po svojej smrti kanonizovaná ako sv. Hedviga Sliezska – patrónka Poľska. Alžbeta bola tiež prepojená s európskou šľachtou prostredníctvom svojich súrodencov. Jej brat Béla nastúpil na uhorský trón po svojom otcovi, jej sestra Mária sa vydala za bulharského cára a jej nevlastná sestra Yolanda sa vydala za Jakuba Aragónskeho. Z tohto zväzku pochádza sv. Alžbeta Portugalská.

Ruiny sakrálnych stavieb na Bratislavskom hrade a rekonštrukcia kostola (Park miniatúr Podolie). Do tohto kostola mohla chodiť aj malá Alžbeta.

Rotunda v Sárospataku pri Bazilike sv. Alžbety, ktorá za Alžbety ešte nestála (nakreslila Agnes Kovács). Do rotundy mohla chodiť aj malá Alžbeta.

Šťastné detstvo Alžbety bolo prerušené vyše 700 km cestou do neznáma. V duchu zvykov tých čias, Alžbetin otec určil, že sa stane Durínskou princeznou. Hrad Wartburg nad mestom Eisenach bol sídlom grófa, ktorý bol jedným z najbohatších a najvplyvnejších európskych panovníkov 13. storočia a jeho zámok mal povesť strediska vznešenosti a kultúry.

Hrad Wartburg s románskym palácom, v ktorom pobývala sv. Alžbeta.

Malá Alžbeta mala so sebou slúžky, z ktorých dve zostali jej vernými priateľkami až do samého konca. Práve od nich pochádzajú cenné informácie o detstve a o živote svätice. Na hrade Wartburg sa diali zásnuby Alžbety a grófovho syna Ľudovíta. Počas nasledujúcich rokov, zatiaľ čo sa Ľudovít učil za rytiera, Alžbeta a jej spoločníčky študovali jazyky, hudbu, literatúru a vyšívanie. Napriek tomu, že ich zásnuby boli politickou kalkuláciou, zrodila sa medzi nimi úprimná láska, živená vierou a túžbou plniť Božiu vôľu.

Alžbeta vykonáva domáce práce aj so svojimi slúžkami (sála na hrade Wartburg).

Po smrti svojho otca, Ľudovít ako 17 ročný začal vládnuť Durínsku (1217). Alžbeta sa však stávala terčom kritiky, pretože jej správanie nezodpovedalo životu na dvore. Už ich svadba v roku 1221 nebola okázalá, časť peňazí na oslavu darovali chudobným. Vo svojej hlbokej citlivosti Alžbeta vnímala protirečenia medzi vierou, ktorú ľudia vyznávali a praktikami života kresťanov. Neznášala kompromisy. Raz, keď prišla do kostola na sviatok Nanebovzatia, zložila si korunu, položila ju pred kríž a ľahla si na zem so zahalenou tvárou. Keď ju jej svokra za toto gesto napomínala, odpovedala jej: „Ako ja, úbohé stvorenie, môžem nosiť korunu svetskej hodnosti, keď vidím môjho kráľa, Ježiša Krista, korunovaného tŕním?“

Sv. Alžbeta sa skláňa pred svojim kráľom Ježišom (sála na hrade Wartburg)

Tak ako sa správala pred Bohom, chovala sa aj k svojim poddaným. Vo Výrokoch štyroch služobníc nachádzame toto svedectvo: „Nedotkla sa jedla, kým sa neuistila, že pochádzalo z legitímneho majetku jej manžela (a nepochádzajú z nezákonne vynútených feudálnych príjmov). Chránila sa všetkého, čo bolo získané nespravodlivo a snažila sa odškodniť tých, ktorí násilím utrpeli škodu“.

Alžbeta sa pravidelne venovala dielam milosrdenstva: dávala jesť a piť každému, kto zaklopal na jej dvere, zháňala oblečenie, platila dlhy, starala sa o chorých a pochovávala mŕtvych. Často zostupovala zo svojho hradu a spolu so svojimi služobníčkami navštevovala domy chudobných: nosila im chlieb, mäso, múku a ďalšie potraviny. Jedlo osobne rozdávala a pozorne kontrolovala odevy a lôžka chudobných. Keď o jej správaní referovali manželovi, nielenže sa na to nehneval, ale odpovedal tým, čo ju obviňovali: „Kým mi nepredá hrad, nevadí mi to, ba teším sa tomu!“

Sv. Alžbeta sýti biednych (relikviár v Alžbetinom kostole v Marburgu).

Mala veľmi šťastné manželstvo. Alžbeta pomáhala svojmu manželovi pozdvihnúť jeho ľudské kvality na nadprirodzenú úroveň a on zasa chránil jej štedrosť voči chudobným a jej snahu o zbožný život. S veľkým obdivom pre jej veľkú vieru, hovoriac o pozornosti, ktorú venovala chudobným, povedal raz Ľudovít svojej manželke: „Drahá Alžbeta, bol to sám Kristus, ktorého si umyla a nasýtila, o ktorého si sa postarala.“ Tu vidíme svedectvo o tom, ako viera a láska k Bohu i k blížnemu dokážu posilňovať rodinný život a prehlbovať manželskú jednotu. Mladý manželský pár našiel oporu vo františkánoch, ktorí sa usadili v Durínsku. Spriatelili sa z kňazom Konrádom, ktorý bol známy svojimi pôsobivými križiackymi kázňami. V roku 1225 bol menovaný za spovedníka mladej Alžbety. Ranou pre manželov bola ich rozlúčka, ktorá sa ukázala ako posledná. Alžbeta mu povedala: „Nebudem ťa zdržiavať. Darovala som sa celá Bohu a teraz mu musím darovať aj teba.“

Rozlúčka s manželom (dielo na hrade Wartburg).

Ľudovít sa pripojil ku križiackej výprave cisára Fridricha II., ktorého som podrobne opisoval v staršom blogu. Ešte počas cesty sa Ľudovít nakazil a zomrel na horúčku v roku 1227. Keď sa Alžbeta dozvedela o jeho smrti, bola ňou tak bolestne zasiahnutá, že sa utiahla do samoty. Potom však, posilnená modlitbou a útechou nádeje na stretnutie vo Večnosti, začala sa zaujímať o záležitosti kráľovstva.

Kostol sv. Juraja v Eisenachu (dnes evanjelicky), kde mali Ľudovít a Alžbeta sobáš. V presbytériu sa nachádzajú náhrobné platne významných ľudí aj Alžbetinho manžela Ľudovíta vyhotovená po roku 1350.

Kňaz Konrád sa stal cirkevným a zákonným opatrovníkom dvadsaťročnej Alžbety s úplnou mocou nad všetkými jej záležitosťami a majetkom. V Nemecku mal mandát od pápeža kontrolovať cirkev, dokonca sa stal inkvizítorom. Alžbetu čakala ďalšia skúška. Jej švagor si uzurpoval moc v Durínsku, vyhlásil sa za Ľudovítovho dediča a Alžbetu označil za svätuškárku, ktorá nie je schopná vládnuť. Mladú vdovu s tromi synmi vyhnali z hradu Wartburg a ona si musela hľadať útočište. Zostali s ňou len dve priateľky, ktoré ju sprevádzali a jej deti zverili do opatery Ľudovítovým priateľom.

Vyhnanie sv. Alžbety s deťmi (diela na hrade Wartburg).

Putujúc po dedinách, Alžbeta pracovala, kde ju prijali, pomáhala chudobným, priadla a šila. Počas tejto kalvárie, ktorú znášala s veľkou vierou, trpezlivosťou a odovzdanosťou do Božej vôle, niekoľkí príbuzní, ktorí jej zostali verní a vládu jej švagra pokladali za nelegitímnu, očistili a rehabilitovali jej meno. Konrád chcel Alžbetu úplne izolovať od vplyvu jej rodiny, a preto zabezpečil, aby jej bývalé dôverníčky s ňou po jej presťahovaní do Marburgu už nesmeli bývať. Počas kanonizačného procesu obe vyhlásili: „Magister Konrád urobil toto usporiadanie z dobre mienenej horlivosti a so zámerom. Bál sa, že jej budeme hovoriť o jej bývalej sláve a že by tým mohla byť pokúšaná a smútiť za ním. Aby ju priviedol k oddanosti jedine Bohu, pripravil ju o akúkoľvek ľudskú útechu, ktorú by mohla z našej prítomnosti čerpať.“

Bývala v jednoduchom dome s dvoma ženami, ktoré si vybral Konrád. Neskôr napísal, že jedna ju mala naučiť pokore a druhá trpezlivosti. Žili z vodnatých polievok, strukovín a kapustných listov, ktoré Alžbeta, neskúsená vo varení, pravidelne nechávala prihorieť, pretože sa ponorila do modlitby. Konrád ženám nariadil, aby Alžbetu špehovali a hlásili mu každý jej priestupok, ktorý bol potom drakonicky potrestaný. Jej bývalé slúžky uvádzali, že Alžbeta sa s nimi ani neodvážila prehovoriť, keď ju navštívili, pretože to Konrád zakázal.

Hrad Marburg, kde sa sv. Alžbeta uchýlila

Alžbeta začiatkom roka 1228 dostala primeranú rentu, ktorá jej umožnila utiahnuť sa do rodinného hradu Marburg, na ktorom potom býval aj jej duchovný vodca Konrád. Práve on zreferoval pápežovi Gregorovi IX. nasledujúcu udalosť: „Na Veľký piatok roku 1228, s rukami položenými na oltár v kaplnke mesta Eisenach, kde v minulosti prijala Menších bratov, v prítomnosti niektorých bratov a rodinných príslušníkov, vzdala sa Alžbeta svojej vôle a všetkých márností sveta. Chcela sa vzdať aj všetkých majetkov, ale ja som ju od toho odhovoril – kvôli láske ku chudobným. Zakrátko na to postavila nemocnicu a prijala do nej chorých a nevládnych. Pri vlastnom stole obsluhovala tých najbiednejších a najopustenejších. Keď som ju za tieto veci napomínal, Alžbeta mi odpovedala, že od chudobných dostávala zvláštnu milosť a pokoru“. V týchto slovách môžeme postrehnúť mystickú skúsenosť podobnú tej, ktorú mal aj svätý František. Vo svojom testamente napísal, že pri službe malomocným sa všetko to, čo sa mu na začiatku zdalo horké, zmenilo na sladkosť duše i tela.

Sv. Alžbeta opatruje chorých (relikviár v Alžbetinom kostole v Marburgu)

Konrád prinútil Alžbetu, aby sa zriekla svojich dvoch najstarších detí, odlúčila sa od svojich slúžok dôverníčok a niekoľkokrát ju prísne trestal, aby zlomil jej vôľu. Zdroje okrem iného uvádzajú, že raz nechal svojich sluhov zbiť ju tak kruto, že stopy trestu niesla celé týždne. Podľa úsudku súčasníka Konrádova prísnosť a krutosť voči Alžbete významne prispela k jej zásluhám, a teda aj k jej kanonizácii.

Sv. Alžbeta rozdáva peniaze chudobným (relikviár v Alžbetinom kostole v Marburgu).

Rozsah, v akom rozdala svoj zostávajúci majetok núdznym, keď jej to Konrád dovolil, ukazuje okrem iného „Slávnosť chudobných“: Alžbeta zvolala núdznych z celého regiónu Marburga a rozdala medzi prítomných nie menej ako 500 strieborných mariek, čo bola štvrtina dedičstva vdovy. Alžbeta v rámci tejto dobre pripravenej akcie obdarovala približne 1 000 núdznych ľudí. Alžbeta strávila posledné roky svojho života v nemocnici, ktorú založila: slúžila chorým, zvlášť malomocných, bdela pri zomierajúcich. Snažila sa vždy vykonávať najpokornejšiu službu a najodpornejšiu prácu. V roku 1231 ju postihli ťažké horúčky. Za 10 dní zomrela v noci, sladko zaspala v Pánovi.

Sv. Alžbeta na smrteľnom lôžku obklopená františkánmi.

Alžbetu pochovali v nemocničnej kaplnke sv. Františka v hlinenom hrobe s kamennou krycou doskou. K hrobu okamžite začal prúdiť prúd pútnikov. Boli svedkami početných zázrakov uzdravenia. V roku 1234 daroval Konrád nemocničný komplex s kaplnkou sv. Františka Rádu nemeckých rytierov, ktorý následne pristúpil k systematickému rozširovaniu pútnického miesta.

Miesto pôvodnej nemocnice sv. Alžbety v Marburgu vyznačené na dlažbe. Miesto jej pochovania v nemocničnej kaplnke a v novom kostole je na tom istom mieste.

Alžbeta zomrela v povesti svätosti. Proces jej kanonizácie iniciovaný Konrádom sa opieral o jeho výpovede i výpovede slúžok. Niekomu by sa zdalo, že jej svätosť bola naprogramovaná a vynútená Konrádom. Ale pre kanonizáciu sa považovali za nevyhnutné vierohodné svedectvá o zázrakoch, čo sa nedá zmanipulovať. Správy o zázračných uzdraveniach, ku ktorým sa údajne odohrali pri Alžbetinom hrobe, sa začali objavovať hneď prvý deň po jej pohrebe. Šesťdesiat zázrakov, ktoré cirkevná komisia považovala za dostatočne dôveryhodné, bolo zdokumentovaných len súhrnne. Po apelácii pápeža boli zázraky zdokumentované podrobne a vecne. Tentoraz bolo vypočutých viac ako 600 svedkov a zaznamenaných bolo 105 zázrakov. Proces bol obnovený o rok, keď bol Rád nemeckých rytierov vymenovaný za strážcu jej hrobky. Bolo zaznamenaných 24 nových zázrakov. Celkovo viac ako 50 percent takto zdokumentovaných zázrakov tvoria uzdravenia detí mladších ako 14 rokov. Súčasníci si obzvlášť všímali Alžbetinu láskyplnú pozornosť k deťom, a preto boli pripravení podniknúť dlhé a namáhavé púte, aby pri jej hrobe prosili o pomoc pre choré deti.

Alžbeta bola bezprostredne po svojej smrti uctievaná na celoštátnej úrovni. Vďaka správam o zázrakoch pri jej hrobe sa Marburg stal dôležitým nadregionálnym pútnickým miestom ešte niekoľko rokov pred jej kanonizáciou. Svedectvá o jej svätosti boli tak početné, že ju hneď po štyroch rokoch v roku 1235 pápež Gregor IX. vyhlásil za svätú a ešte v tom istom roku v Marburgu začali stavať kostol k jej úcte.

Pred slávnostným povýšením pozostatkov sv. Alžbety v roku 1236 bola lebka oddelená od zvyšku tela. Cisár Fridrich II., oblečený v kajúcnom rúchu ako som opisoval v staršom blogu, položil na hlavu Alžbety vzácnu korunu. Hlava bola potom uchovávaná samostatne a vystavovaná pri rôznych príležitostiach a prenášaná kostolom alebo celým mestom.

Rád nemeckých rytierov, ktorý sa staral o pútnické miesto a nemocnicu dal v rokoch 1235 až 1283 postaviť Alžbetin kostol. Kostol sv. Alžbety v Marburgu je najstarším gotickým halovým kostolom v Nemecku. Halový kostol má klenbu hlavnej i bočných lodí v rovnakej výške. Kostol sv. Alžbety čerpal inšpiráciu z francúzskej gotickej katedrálnej architektúry a následne slúžil ako vzor pre niekoľko kostolov doma i v zahraničí.

Kaplnka františkánskeho špitálu a teda aj pôvodná hrobka sv. Alžbety bola integrovaná do severnej lode tohto nového Kostola sv. Alžbety. Tým sa kostol stal jedným z najdôležitejších pútnických miest na Západe počas neskorého stredoveku. Ostatné časti pôvodnej nemocnice boli zbúrané. Areál novej nemocnice vybudovali v blízkosti nového kostola.

Kostol svätej Alžbety z hradu Marburg a z mesta postavený na mieste jej nemocnice.

Kostol svätej Alžbety je evanjelický kostol v Marburgu.

Zbytok kaplnky z nemocnica Rádu nemeckých rytierov, ktorá vznikla ako pokračovanie alžbetinej nemocnice.

Kostol svätej Alžbety niesol patrocínium Matky Božej, keďže bola patrónkou Rádu nemeckých rytierov,  ale väčšinou ho nazývali ecclesia beate Elizabeth („Kostol blahoslavenej Alžbety“). Vzácnym pokladom kostola je až doteraz bohato zdobený Relikviár sv. Alžbety, ktorý bol dokončený v roku 1249. Je vyrobený z dubového dreva, pokrytý pozláteným striebrom a meďou a zdobený perlami a drahými kameňmi.

Vzácny Relikviár sv. Alžbety je od 16. storočia, od nástupu reformácie, prázdny.

V priebehu 16. storočia takmer všetci členovia Rádu konvertovali na protestantizmus, takže od roku 1539 sa v kostole svätej Alžbety konali protestantské bohoslužby. Vtedy dali odstrániť z relikviára ostatky sv. Alžbety. A kde sa podeli? Na internete sa dá nájsť veľa informácií na túto tému, ale mnohé sú protichodné. Keď sme boli so spoločenstvom v Kostole sv. Alžbety v Marburgu, naivne sme si mysleli, že v relikviári sú ostatky sv. Alžbety. V tichu sme sa modlili na jej príhovor. Modlitba sa však nestratila... Pátral som na rôznych stránkach. Najviac údajov smerovalo k Alžbetínskemu kostolu vo Viedni, i keď si niektorí myslia, že lebka sv. Alžbety sa dostala do v Štokholmu v Švédsku. V historickom múzeu tam majú relikviár na lebku.

V materiáloch Alžbetínskeho kláštora vo Viedni i v inom dokumente sa píše, že hlava a holenné kosti svätej Alžbety sú v držbe viedenských Alžbetínok už viac ako 200 rokov a museli prejsť dlhú cestu, aby sa tam dostali. Keď Alžbeta Durínska v roku 1231 zomrela, jej relikvie boli rýchlo sprístupnené veriacim na uctievanie v Marburgu. Viac ako 300 rokov boli relikvie opakovane odstraňované a darované, až kým Karol V. nakoniec nedaroval hlavu svätej Alžbety Rádu nemeckých rytierov, ktorého druhou patrónkou bola sv. Alžbeta. Majster Rytierov daroval relikvie svojej sestre, francúzskej kráľovnej Alžbete II. (vdove po kráľovi Karolovi IX.), ktorá sa utiahla do Viedne a založila tam klariský kláštor. Jozef II., známy svojimi radikálnymi reformami, v roku 1782 kláštor klarisiek zatvoril a relikvie svätej Alžbety daroval viedenskému Liserlnu (nemocničná kaplnka – názov asi od familiárneho Lise-Elisabeth), ktorý ich s vďačnosťou prijal a odvtedy ich starostlivo stráži. Relikvie boli niekoľkokrát skúmané a ich pravosť bola potvrdená. Každý rok na sviatok svätej Alžbety (v nemecky hovoriacich krajinách 19.11. v deň jej pohrebu) si tieto relikvie, hlavu ozdobenú striebornou korunou a uloženú v sklenenom relikviári možno uctiť, obdivovať alebo rozjímať o nich všetci veriaci v Kostole Alžbety vo Viedni na ulici Landstraßer Hauptstraße 4a. Môžem dosvedčiť fotkami, že som sa pred týždňom 19.11. vo Viedni zúčastnil krásnej svätej omše pri relikviách sv. Alžbety a potom som sa modlil k Bohu na jej príhovor. Zveril som jej niektoré moje záležitosti.

Fotografie relikvií sv. Alžbety z Kláštorného kostola sv. Alžbety v Alžbetínskom kláštore vo Viedni z 19.11.2025 okolo 9:40.

Kláštorný kostol sv. Alžbety vo Viedni je ako keby bratom bratislavského Kostola sv. Alžbety u alžbetínok na Špitálskej ulici. Bratislavský bol postavený v rokoch 1739-1745 a viedenský v rokoch 1743-1749. Obidva kostoly majú rukopis jedného architekta Franza Antona Pilgrama, veže sa dosť podobajú.

Kostoly sv. Alžbety z Bratislavy a Viedne sú ako dvaja bratia narodení blízko po sebe. 

Po Alžbetinej smrti sa jej pamiatka rýchlo rozšírila po celej Európe. Dnes stovky kostolov a mnoho rehoľných rádov a nemocníc po celom svete nesú meno svätej Alžbety. Po nej je pomenovaných aj množstvo moderných ošetrovateľských rádov a charitatívnych inštitúcií ako napr. nemecké Caritas. Pripomínajú si ju aj v evanjelickej cirkvi: jej meno nesie mnoho inštitúcií sociálnej starostlivosti. U nás máme Vysokú školu svätej Alžbety i Onkologický ústav sv. Alžbety v Bratislave.

Neďaleko Alžbetinho možného rodiska v Sárospataku vyrástol v stredoveku najkrajší gotický kostol na Slovensku Katedrála svätej Alžbety v Košiciach. Na Slovensku sa nachádza 46 kostolov zasvätených sv. Alžbete, mnoho z nich bolo špitálskych: v Banskej Bystrici (1303), v Banskej Štiavnici (pol. 14. stor.), v Kremnici (1383) i v Novej Bani (1391).

Neogotický katolícky kostol sv. Alžbety v Eisenachu. Eisenach je v dôsledku socialistickej minulosti na 70% ateistický. Evanjelikov je okolo 23 % a katolíkov 4,5 %.

Kaplnka sv. Alžbety v rovnomennom katolíckom kostole v Eisenachu.

Bože, otec chudobných, svätej Alžbete si udelil milosť, že v chudobných videla a uctievala samého Krista; na jej orodovanie dopraj aj nám, aby sme s neúnavnou láskou pomáhali chudobným a trpiacim. Skrze Krista nášho Pána. Amen.

Modlitba z Litánií k sv. Alžbete Uhorskej

Výber z literatúry:

Benedikt XVI. 20. Oktober 2010: Hl. Elisabeth von Ungarn. Generalaudienz. Petersplatz. https://www.vatican.va/content/benedict-xvi/de/audiences/2010/documents/hf_ben-xvi_aud_20101020.html

Elisabethkirche (Marburg). https://de.wikipedia.org/wiki/Elisabethkirche_(Marburg)

Elisabeth von Thüringen. https://de.wikipedia.org/wiki/Elisabeth_von_Thüringen

Elisabeth von Thüringen. https://www.geschichtewiki.wien.gv.at/Elisabeth_von_Thüringen

Gedenktag der Heiligen Elisabeth am 19. November. https://www.elisabethinen-oesterreich.at/magazine/herbst-2021/glauben-leben/gedenktag-der-heiligen-elisabeth-am-19-november

Herzlich Willkommen in der Elisabethkirche. elisabethkirche.de