Skoro rano prichadzame do Shirazu. Taxikari sa o nas biju, prekvapuje nas ich jednotna cena. Kupujeme si listok na taxik na akomsi taxi-dispecingu, vyzera to, ze tu cenu veru nezjedname. Hotely na tom nie su o moc lepsie. Ceny su tu o poznanie vyssie ako v Pakistane, zjednava sa len velmi tazko. Vybrali sme si vsak dobre. Amir, manazer hotela, vyzera byt fajn chlapik. Divi sa, ako si obzerame izbu, skusame, ci tecie tepla voda, ci sa da otvorit okno. Nuz zvyk z Pakistanu ;-) Zasvatcuje nas do niektorych tajov Iranu. "Ja mam rad holuby, no Iran je proti ich chovu", stazuje sa nam. "Preco?", zujima nas. "No pozri. Ak chovas holuby, vacsinou mas pre ne nejaku klietku na streche. Tym padom chodis na strechu za nimi aj Ty. Z tej strechy mozes vidiet na okolite pozemky. A v tom je to nebezpecenstvo - co ak zahliadnes nejaku susedu ako sa prechadza bez satky na hlave!?! Ked holuby nechovas, nemas dovod chodit na strechu a teda k takejto situacii nedojde.", vysvetluje nam. "Ja sice holuby chovam, ale mam ich dole na zahrade", dodava. Vysvetluje nam aj to, ako to chodi s predmanzelskym sexom v Irane. "Ak novomanzel zisti, ze jeho novomanzelka nie je panna, ma pravo ju zabit. O muzoch to neplati, ti si mozu robit, co chcu..." Pytame sa, ci je v Irane mozny rozvod. "Ano, existuju dovody, pre ktore sa muz moze rozviset so zenou - napriklad ak sa jej nedari porodit mu syna." O dovodoch, kedy sa zena moze rozviest s muzom, sme sa nedozvedeli. Iranci, napriek tomu, ze vo vlastnej reci Farsi maju ekvivalent na slovo "dakujem", miesto neho pouzivaju "merci", nam zname z francuzstiny. Hovorime Amirovi, ze "merci" sa pouziva vo Francuzsku, odpoveda: "Ja viem, ved to sa pouziva na celom svete, aj v Ceskoslovensku, nie?"...

 

Prechadzame sa po Shirase. Na uliciach stretavame na nase prekvapenie tak muzov, ako aj zeny. Prekvapuje nas styl ake pani nosia oblecenie - obtiahnute tricka, saty, lacne mikiny a bundy, obtiahnute rifle zvyraznujuce zadne partie, na nas vkus prilis vela ruzovej... No ale budis. Sem tam vidime muzov drziacich sa za ruky, ale na to sme uz zvyknuti z Pakistanu. Vraj to nema ziaden sexualny podton, drzanie sa za ruky medzi muzmi je znak priatelstva (kamaratstva). Napokon, homosexualita je v Irane tvrdo trestana. Prechadzame sa ulicami mesta a kedze je prave RAmadan, moslimsky postny mesiac, sme prekvapeni, ked vidime otvoreny fast-food. Nie, nie je to McDonalds, take v Irane nenajdete. Je to pravy nefalsofany iransky fast-food. Vchod ma prekryty plachtou, no my zvedavci sa nou predsa nenechame odradit. Odhalujeme ju a ostavame v nemom uzase. Predpokladali sme, ze otvorene maju kvoli nejakej nemoslimskej mensine, turistom a podobne, ale toto... Vidime ludi ako sa napchavaju sendvicmi, pizzami, salatmi. Mame problem najst volny stol. Nase predstavy o ortodoxnom Irane sa rucaju. Moslimovia pocas Ramadanu za denneho svetla sa takto napchavaju? V Pakistane nieco nemyslitelne! Chvilku sa divime, no vzapati si uvedomime, ako vyzera pôst pred Velkou Nocou alebo Vianocami na krestanskom Slovensku... Nabozenstvo je v Irane pevne spate so statom, ved nie len tak pre nic za nic je oficialnym nazvom krajiny "Islamic republic of Iran". Nabozenstvo sa tu nevyznava, nabozenstvo sa tu zije.

 

Vecer travime v prijemnej cajovni. Fotime a kamerujeme si ju az kym si nasich aktivit nevsimne chlapik pri vedlajsom "stole". Nepaci sa mu, ze kamerujem dievcata, ktore su tam s nim. Je mi to luto, lebo su ozaj pekne ;-) To este vsak neviem, ake prekvapenie nas caka. Po par minutach sa na nas dievciny od vedlajsieho "stola" pozeraju, chichunaju a napokon pozyvaju k nim. Radi prijimame :) Dalsie prekvapenie nas caka, ked zistujeme, ze nik z nich nevie anglicky. No nevadi. Vymiename si vzajomne usmevy, potahujeme z jednej spolocnej shishe :-) horko-tazko sa nas dokazu opytat odkial sme a ako sa volame. Radia sa na anglickych slovickach nie len medzi sebou, ale zapajaju aj inych hosti cajovne. Vysledok na seba nenechal dlho cakat, z lamanej anglictiny chapeme priblizne nasledovne: "Ktora z nas sa Ti viac paci?", pytaju sa. Jedna sa ponuka mne, druha Janovi. "My poletime s vami! Kvoli laske!", zapajaju do objasnovania aj ruky (naznacuju lietadlo ;-) ) Vyberame si zo srandy svoje favoritky a priznavame sa, ze neletime, ze planujeme az na Slovensko putovat autobusmi. Nechapavo na nas hladia. Ich laska akosi zrazu ochabla. Dohadujeme sa nakoniec na spolocnej fotke ;)

 

Dalsi den navstevujeme miestny bazar. Splet zastresenych uliciek, v ktorych sa clovek lahko strati. Hlavnym sortimentom su koberce, no najdete tu aj koreniny, rozne remeselnicke vyrobky, shishe, textilie, no aj kopu lacneho cinskeho tovaru. Nasu pozornost upriamujeme na hodvabne koberce. Pohravame sa s myslienkou nejaky takyto kupit, no ceny sa nam moc nevidia. Koberec s certifikatom kvality o velkosti mozno 1x1.8 metra stoji 1500 USD. Zaujimame sa aj o mensie, ale nemozeme si ich dovolit. V Irane nefunguju ziadne zahranicne platobne karty, neda sa nimi platit v obchodoch, peniaze sa nedaju vyberat z bankomatov. A kedze sme predpokladali, ze Iran bude lacnejsi, nez v skutocnosti je, penazi ozaj nemame nazvys. Nechavame sa teda poucit o vlastnostiach jednotlivych kobercov, o tom, podla coho posudzovat ich kvalitu a zo zvedavosti sa snazime zjednavat. Obchodnici vacsinou koncia na 20% zlave.

 

Cirou nahodou nachadzame na okraji mesta, pod kopcom, na ktory sa planujeme vyskriabat, kolotoce. Nevahame dlho a uz aj sedime v elektrickych autickach, presne takych, ake vidame aj u nas :-) Chvila zabavy a hor sa hore na kopec. Po ceste stretavame svojskeho Iranca, velmi ukecany, skoda ze neovlada iny jazyk ako Farsi. Horlivo nam nieco vysvetluje, rozumieme akurat slovo "Amerika". Vysvetlujem, ze nie sme z Ameriky. Po chvili nas to prestava bavit, snazime sa zvorilo ukoncit jeho monolog, s potiazami sa nam to dari. Takych typkov tu stretavame bezne - neovlada ziaden jazyk no pocituje neprekonatelnu tuzbu sa s Tebou porozpravat.

 

Berieme taxik spat do mesta, uz si pomaly zvykam na to, ze taxikarov treba navigovat. Drzim preto neustale mapu v ruke a pocinanie taxikarov kontrolujem - setri to cas a nervy. Peniaze navyse z nas aj tak nedostanu :p Lucime sa s Amirom, managerom hotela, ktory ma na nas uz mierne nervy. Myslel, ze z nas vytlcie viac penazi, no na nasu otazku, ktoru sme mu dali pri kazdej jeho pnuke "kolko to stoji", je uz alergicky. Nuz sorrac Amir, ale ked si to bez Teba vieme vybavit lacnejsie... :p

 

Nasadame na nocny autobus do Yazdu. Vsimame si vasen Irancov pre piknikovanie. Po zotmeni, kedze je Ramadan, hned vedla 4 prudovej cesty na malom kusocku travy rozprestrena deka. Na nej, okrem celej iranskej rodinky a jedla, neodmyslitelny caj. Podobnych rodin vidime mnoho, ci pri ceste, ci v parkoch alebo aj namestiach. Mimochodom, naucil som sa ako sa povie caj v jazyku Farsi(Iran) aj Urdu(Pakistan). Je to "tschaj", citaj "čaj" ;)